Odvážna, dôvtipná, neochvejná. Presne tak by sa dala opísať žena, ktorú po jej smrti titulovali ako Kráľovnú špiónov. „Strach mávam, až keď nebezpečenstvo pominie. Strach predtým je prepych, ktorý si nemôžeme dovoliť,“ hovorievala Louise de Bettignies.
Počas prvej svetovej vojny viedla jednu z najúspešnejších špionážnych sietí v Európe, a napriek tomu jej meno teraz zrejme čítate prvýkrát.
Dejiny ju opisujú ako drobnú, milú a nenápadnú ženu. Faktom je, že viedla špionážnu sieť s viac ako sto členmi, pripisuje sa jej záchrana viac ako tisícky britských vojakov a jej prínos bol veliteľmi označovaný za nenahraditeľný.
Louise Marie Jeanne Henriette de Bettignies sa narodila 15. júla 1880. Od jej narodenia v týchto dňoch uplynulo už 145 rokov. Študovala po celej Európe. Popri materinskej francúzštine ovládala aj angličtinu, taliančinu a nemčinu.
Pohybovala sa v šľachtických kruhoch od Milána po Halič. V roku 1911 bola dokonca s Karlom V. Schwarzenbergom na hrade Orlík, neskôr s princeznou Elvírou Bavorskou na hrade Holešov.
Po smrti otca sa vrátila do rodného Lille, kde ju zastihla prvá svetová vojna. Pre svet špionáže ju čoskoro získal kapitán Cecil Aylmer Cameron, známy ako „strýko Edward“. Veliteľ tajnej organizácie pôsobiacej v anglickom Folkestone ako prvý odhalil jej mimoriadne schopnosti.
Pôvodným povolaním vychovávateľka Louise de Bettignies tak začala pôsobiť pod falošnou identitou ako Alice Dubois a využila svoje znalosti jazykov a organizačný talent na zapojenie sa do spravodajských aktivít.
„Alicina“ spravodajská sieť čerpala informácie z mnohých zdrojov z okolia francúzskeho Lille. Dáta o tamojšom nemeckom frontovom postavení prichádzali s takou rýchlosťou a presnosťou, že britskí vojenskí spravodajcovia ani generáli nevychádzali z úžasu.
Vodkyňa špionážnej siete de Bettignies sa neúnavne pohybovala naprieč okupovaným Francúzskom, slobodným územím, Belgickom, Anglickom a Holandskom. Počas svojich presunov zbierala správy, nadväzovala kontakty, kontrolovala prácu svojich spolupracovníkov a odovzdávala informácie.
Prstienky, vlásenky, spodnička
Na prenos informácií používala nevšedné a prefíkané techniky. Zakódované poznámky boli ukrývané v šperkoch, zamotané do vláseniek a schované medzi vlasmi, zasunuté pod koláče v plechových formách alebo vkladané do stránok bežnej tlače.
Používala aj citrónovú šťavu na zapisovanie tajných oznámení priamo na látku spodničky. Po príchode na určené miesto nahriala tkaninu žehličkou, čím text vystúpil na povrch. Potom látku rozstrihala na menšie časti a každú odovzdala samostatne, aby sa informácie dostali k adresátom.
Opakovane prekračovala hranice, kde ju delilo len pár sekúnd od prezradenia. Pod reflektormi, okolo ozbrojených hliadok aj cez zamínované oblasti, ktoré boli pokryté telami tých, ktorí chceli utiecť a nepodarilo sa im to. Raz bola dokonca svedkom toho, ako niekoľko krokov pred ňou explodovalo zariadenie, ktoré zabilo dvoch utekajúcich civilistov.
A napriek tomu neuhla. Mala dar presvedčivosti a azda ešte výnimočnejšia bola jej schopnosť konať pohotovo a s úplnou samozrejmosťou improvizovať.
Dokázala zahrať scénku s predstieraným zmätkom okolo batožiny tak dokonale, že ju znudený strážca bez váhania pustil ďalej. Inokedy zapojila deti z okolia, aby jej pri nevinnej hre pomohli prepašovať potrebné dokumenty.
O Nemcoch de Bettignies vyhlasovala, že sú tupí. „Strčíš im pod nos papier a s dostatkom sebadôvery prejdeš,“ rozprávala. Vedela o tom, že hrozí, že ju chytia. „Čo na tom, aspoň sme slúžili. Strach mávam, až keď nebezpečenstvo pominie. Strach predtým je prepych, ktorý si nemôžeme dovoliť,“ hovorievala.
Sieť vedená Louise de Bettignies fungovala s takou účinnosťou, že novozriadené pozície nepriateľského delostrelectva boli zlikvidované často len v priebehu niekoľkých dní po ich objavení. Dokonca aj nemecká strana, hoci rozhorčená, musela uznať kvalitu a presnosť získaných informácií, ktoré unikli bežnej kontrole.
A nielen to, sieti sa podarilo odhaliť aj kľúčové momenty, akým bola plánovaná návšteva cisára, pri ktorej jeho vagón len tesne unikol spojeneckému náletu. Významné boli aj informácie týkajúce sa Verdunu. Boli v jednej z posledných správ, ktoré ešte de Bettignies dokázala odovzdať. Tú však velenie prehliadlo a malo to úplne fatálne dôsledky.
Pamätník venovaný Louise de Bettignies vo francúzskom Lille. Foto: Wikipedia Commons, Velvet, CC BY-SA 3.0
Jedným z miest, kde špiónky pôsobili, bolo práve francúzske Lille. Mesto bolo pod krutou nemeckou okupáciou. Ulice boli premenované a niesli nemecké mená. Týranie domácich obyvateľov bolo na dennom poriadku. Ľudia mali žalostný nedostatok potravín a paliva. Bolo im zhabané všetko: zbrane, hygienické pomôcky a napríklad i záclony.
Falošné doklady špiónkam poskytoval Antoine Lefour, miestny majiteľ kníhkupectva s umeleckým duchom, znalec historických artefaktov a milovník poézie.
Až jeho potomkovia vďaka nájdeným dokumentom začínajú chápať, že svoje odborné zručnosti možno využíval nielen na reštaurovanie starých kníh, ale aj na výrobu falšovaných identít pre odbojovú sieť.
Tyrania v Siegburgu
Na jeseň roku 1915 sa malo všetko zmeniť. Louise de Bettignies bola pri prechode hraníc zadržaná s cudzou priepustkou a s niekoľkými rôznymi dokladmi v kabelke. Neskôr rozzúrila dôstojníkov pri výsluchu tým, že prehltla šifrovanú správu a s chladnou iróniou požiadala o pohár brandy na zapitie.
Mal ju čakať trest smrti. Niekoľko dní po skončení súdneho konania v Bruseli bol však pôvodne vynesený rozsudok smrti zmenený na dlhodobé väzenie. Louise de Bettignies po celý čas svojho zadržania odmietala prezradiť akékoľvek informácie a zachovala úplnú mlčanlivosť.
Príbeh Louise de Bettignies by bol možno úplne upadol do zabudnutia, keby nebolo jednej z jej mnohých pobočníc, Márie Léonie Vanhoutte. Bola pôvodne ošetrovateľkou Červeného kríža, potom ju uchvátila špionážna sieť a pod krycím menom Charlotte Lameron bola dôveryhodnou spolupracovníčkou a blízkou dôverníčkou Louise de Bettignies.
„Bola by som za ňou išla kamkoľvek, pretože som inštinktívne vedela, že tá žena je schopná veľkých vecí,“ hovorila Vanhoutte, ktorú nepriateľskí Nemci tiež chytili.
Obe stáli pred súdom zároveň a boli odsúdené. Spoločne potom obývali celu vo väznici v nemeckom Siegburgu.
Vanhoutte príšerné podmienky zajatia prežila. Louise de Bettignies nie. Bol jej tu bez narkózy vykonaný štyri hodiny trvajúci zákrok pľúcneho abscesu v nevyhriatej nevydezinfikovanej sále. To všetko v čase, keď vyčíňala epidémia týfusu.
Môžeme sa dnes len dohadovať, či malo ísť o ľahostajnosť, alebo úmysel likvidácie nepohodlnej väzenkyne. Ešte niekoľko mesiacov žila. Fyzicky zničená, ale duševne pevná. Bolo jej odopreté posledné prianie, zomrieť pri matke.
„Počas operácie som premýšľala o smrti s pokojom a bez strachu. Dnes sa pripojila radosť a hrdosť, pretože som odmietla kohokoľvek prezradiť. Svoj strastiplný rozsudok uprednostňujem pred zneuctením seba samej, keby som sa pokúsila zachrániť sa udaním tých, ktorí konali svoju povinnosť voči vlasti,“ písala v poslednom liste matke predstavenej.
Kráľovná špiónov zomrela 27. septembra 1918. Ďaleko od priateľov, v samotke v Kolíne nad Rýnom.
Špiónky z prvej svetovej vojny upadli do zabudnutia. Verejnosť mala tendenciu nazerať na ne buď ako na chladné, odcudzené bytosti, ktoré odložili tradičné predstavy o ženskosti v mene tvrdého boja, alebo ako na vznešené, citlivé duše, ktoré sa v dôsledku okolností museli chopiť nebezpečných úloh.
Hoci boli vtedy oslavované, po skončení bojov sa nad ich príbehmi rozhostilo ticho. Zatiaľ čo de Bettignies zomrela, Vanhoutte prežila. Po vojne bola ocenená za svoju činnosť, vydala sa za novinára a otvorila si obchod s porcelánom.
Jej manžel Antoine Redier neskôr napísal biografiu s názvom La guerre des femmes, kde mu jeho žena poskytla jedinečný pohľad do zákulisia celej spravodajskej operácie – od jej fungovania cez dramatické zatknutie až po súdne pojednávanie.
V knihe zachytáva detaily o živote v Siegburgu. Neľudské podmienky, surové zaobchádzanie aj chvíľa nečakaného vzdoru. Bola to zas a znova Louise de Bettignies, kto dokázal napríklad presvedčiť väzenkyne, aby odmietli pracovať na výrobe streliva, a tým vybojovala malé, ale významné víťazstvo.
V roku 1920 boli jej ostatky prepravené do Francúzska a v Lille jej postavili pomník. Počas pohrebného obradu jej boli udelené vysoké pocty vrátane francúzskeho Kríža Čestnej légie, Vojnového kríža 1914 – 1918, britskej Vojenskej medaily a bola vymenovaná za dôstojníčku Radu britského impéria.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes. Jeho autorkou je Julie Mahlerová.
