Pavol Hurajt sa v biatlone vyšvihol medzi svetovú špičku a v roku 2010 získal aj olympijskú medailu. Po športovej dráhe vykročil iným smerom, dal sa na podnikanie a dnes s manželkou vlastnia úspešnú tatranskú Kolibu Žerucha.
Nápad vybudovať vlastnú kolibu nosil v hlave dlhšie. Vraví, že nerobil finančne výnosný šport, futbal alebo hokej, preto musel myslieť, čím sa bude živiť po biatlonovej kariére. Spomína, že prvá myšlienka prišla niekedy v roku 2008 a vtedy sa aj začali obzerať po pozemku, ktorý by sa im pozdával. Mali aj variant v Pribyline, ale napokon vhodnejší našli v Tatranskej Štrbe, v jeho rodnej obci.
Pavol Hurajt v akcii vo svojej tatranskej kolibe. Foto: archív Pavla Hurajta
„Počas kariéry som vyštudoval fakultu telesnej výchovy a športu na UMB v Banskej Bystrici, pripúšťal som aj možnosť, že zostanem pri športe,“ približuje čerstvý štyridsiatnik Pavol Hurajt. „Ale roky sa môj život točil iba okolo biatlonu a cítil som, že budem potrebovať vypnúť. A keďže som aj vyučený hotelier, mám hotelovú akadémiu, lákala ma oblasť, ku ktorej mám tiež blízko.“
Moree: Podnik pod schodmi pri hlavnej stanici, ktorý si zapamätáte
S výstavbou koliby začali v roku 2010 po olympiáde vo Vancouvri, kde získal bronzovú medailu. Od SOV vtedy za ňu zinkasoval prémiu 25-tisíc eur plus ďalších 16-tisíc mu vyplatili za piate a siedme miesto. „Peniaze boli fuč za pár hodín, všetky šli do stavby,“ smeje sa Pavol. „Zvyknem hovoriť, že medailu mám v betóne a v základoch.“ Stavba trvala 800 dní, otvárali v júni 2012. Do koliby vložili aj rodinné úspory a pomôcť si museli aj podnikateľskými úvermi.
„Presnú čiastku, koľko to celé stálo, však po mne nechcite,“ hovorí. „Neboli peniaze, aby sme si ju dali postaviť na kľúč, budovali sme ju postupne za pochodu a viac-menej svojpomocne.“
Kolibu vedú spoločne s manželkou Janou. Približuje, že od začiatku mali jasno, že chcú podnik v slovenskom štýle, niečo tradičné a ľudové a moderným prvkom sa snažili skôr vyhýbať. Podľa toho nastavili aj jedálny lístok, v ktorom dominujú halušky, strapačky či pirohy. A pre hostí ponúkajú aj sprievodné akcie, živú ľudovú hudbu či ukážky remesiel, ako je košikárstvo, drotárstvo, hrnčiarstvo, alebo výroba medovníkov.
Kapacita ich podniku je 80 miest, na terase si sadne ďalší 20 hostí. Pavol Hurajt približuje, že všetky „papierovačky“ okolo koliby má na starosti manželka. Rieši účtovníctvo, objednávky aj zamestnancov. A vymyslela aj názov Žerucha podľa chutnej a liečivej rastliny. „Ja pomáham tam, kde treba,“ dopĺňa úspešný biatlonista. Pomôže aj v kuchyni, za barovým pultom, alebo obslúži hostí. Ako vraví, najmä vtedy, keď majú najväčší nával, počas víkendových obedov či sviatkov.
Biatlonista Pavol Hurajt s bronzovou medailou poèas veèerného slávnostného ceremoniálu ude¾ovania medailí vo Whistleri. Canada, Whistler, ZOH 2010, 21. február 2010.
Foto: SITA/Tomá Benedikoviè
Biatlonista Pavol Hurajt s bronzovou medailou na ZOH 2010 vo Vancouvri. Foto: SITA/ Tomáš Benedikovič
Dnes zamestnávajú 14 ľudí a v roku 2016 dosiahli tržby na úrovni 460-tisíc eur. Ich koliba sa vyšvihla medzi vyhľadávané a oceňované tatranské podniky.
Pred otvorením však podľa slov Pavla Hurajta samozrejme cítili napätie aj si uvedomovali, že idú do rizika, ale spoliehali sa, že Tatry sú pre turistov stále atraktívne a cestu si nájdu aj k nim. Žiadnu veľkú reklamu však svojej kolibe nerobili, vraví, že majú akurát dva bilbordy, ktoré slúžia skôr ako také smerové tabule.
Čo vymysleli na dnes? Manželia z mlyna pod Tatrami ponúkajú gastrozážitky
Pýtame sa, či návštevnosti pomáha, že majiteľ je olympijský medailista. Pokrčí ramenami, že presne nevie, ale pri vstupe má svoju veľkú fotografiu s medailou. „Hádam to trochu pomôcť môže,“ pripúšťa napokon. „Keď obsluhujem, hostia si ma zvyknú spájať s tým obrazom, ale tiež si neraz myslia, že na snímke je môj brat,“ usmieva sa.
Dopĺňa, že nová práca ho napĺňa aj baví, ale drží si aj menšie biatlonové aktivity. Pomôže so streleckým tréningom, časom nevylučuje aj väčší záber, ale už sa mu veľmi nechce cestovať a na prvom mieste má rodinu a ich podnikanie.
Hurajtovcov teraz zamestnáva aj výstavba ubytovacej časti, o ktorej uvažovali už od začiatku. Pavol si posťažuje, že trochu zápasili so šikminami aj sedlovou strechou, ale už je všetko na 90 percent hotové. Už im zostáva len zariadiť izby nábytkom a doplnkami.
Zdôrazňuje, že žiadne rozširovanie podnikania na ďalšie prevádzky však neplánujú. „Nemyslím si, že by bolo dobré rozpíliť sa na viac kúskov, behať z jedného podniku do druhého,“ vysvetľuje Hurajt. „Radšej zostaneme v jednom, budeme držať kvalitu a robiť všetko poriadne.“
Hlavné foto: SITA/ Tomáš Benedikovič
