Potrebujeme si každý deň nájsť čas pre seba, bez ohľadu na to, akí sme zaneprázdnení, hovorí česká diaľková plavkyňa a ultrbežkyňa Abhejali Bernardová. „Čím menej času máme, tým je to dôležitejšie.“
Abhejali preplávala sedem najťažších prielivov sveta a dosiahla tak známu výzvu „Ocean Seven“. Dokončila ju ako štvrtá žena a vôbec prvý človek pochádzajúci z krajiny bez mora. Na celom svete je len deväť ďalších ľudí, ktorí dokázali to, čo ona.
V podcaste sa dozviete:
- aké to je preplávať sedem najťažších prielivov sveta,
- čo jej pomáha počas výziev a čo si vieme preniesť aj my do svojich životov,
- prečo sa počas výkonov nesústrediť na myseľ, ale na srdce,
- ako nás vie posúvať pravidelná meditácia,
- v čom spočíva sebapoznávanie v náročných situáciách,
- tipy a triky pri zvládaní výziev.
Pár dní dozadu som dočítala vašu knihu „Dokud voda neskončí“, v ktorej píšete o svojej transformačnej ceste. Nielen o tom, ako ste preplávali sedem oceánov a čo tomu predchádzalo, ale aj o budovaní mentálnej sily, sebapoznávaní, meditáciách a tiež o tom, čo sa odohráva vo vašej hlave počas týchto výkonov. Predpokladám, že veľa ľudí o vás napriek svetovým úspechom doposiaľ netušilo. Čo by ste chceli, aby o vás vedeli?
Nemyslím si, že je to nutne o mne, aj keď ja som tá osoba, ktorá to uplávala. Rada by som však z mojej pozície zdieľala niečo iné – že my všetci toho dokážeme veľmi veľa. Aj moja hlava mi často hovorí: „Neblbni, je to studené, je to dlhé, nemáš na to, aby si tu vôbec sedela.“
No bola by som rada, ak by si z tohto rozhovoru a môjho príbehu odniesli ľudia najmä to, ako sa nenechať odradiť vlastnými myšlienkami. Často si totiž ani nedáme príležitosť niečo dosiahnuť. A možno to bude znieť divne, ale ja som tiež len normálne dievča, teraz možno už pani stredného veku, ktorá sa len nebála skúšať veci (smiech).
Ako ste sa k tomuto nastaveniu dostali?
Dôvod, prečo som neposlúchla svoju hlavu, ktorá mi hovorila, aby som to nerobila, bol asi hlad po poznávaní a chuť dostať sa za hranicu pohodlia. Snažím sa nehovoriť automaticky nie, ale dať veciam šancu.
Urýchľovač rastu
Kde to celé začalo?
Plávala som už na základnej škole, ale neskôr som to „úspešne“ nechala. Opäť som začala v osemnástich rokoch, keď som objavila meditáciu. Porekadlo „V zdravom tele, zdravý duch“ je aj mottom oddielu, do ktorého som sa dostala.
Celá myšlienka spočíva v sebaprekonávaní a v tom, že sa nám nemôže dariť v meditácii, keď nás bude bolieť hlava, brucho a podobne. Je to krásne spojenie meditácie a športu.
Plávanie do západu slnka. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Plávanie do západu slnka. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Aké to bolo v úplných začiatkoch? V posledných rokoch sa o meditácii veľa hovorí, nielen z tej duchovnej stránky, ale aj veda ukazuje, aké to má benefity. Pred rokmi, keď ste začínali, to však asi bolo celkom zvláštne, alebo sa mýlim?
Myslím si, že keď sme na niečo pripravení a dostatočne otvorení, tak nám príde do života to, čo má. Ja som v tom čase vôbec netušila, čo je meditácia. Narazila som len na plagát, ktorý ma pritiahol. Je pravda, že sa na mňa ľudia pozerali divne, keď som začínala, a ešte to podčiarklo, keď som sa stala vegetariánkou.
Ale celé mi to od začiatku veľmi veľa dávalo. Oslovila ma nielen meditácia, ale aj ľudia, ktorí kurzy viedli. Cítila som z nich veľký pokoj. Bolo to niečo, čo som tiež chcela mať vo svojom živote.
Ako súčasťou vášho života je meditácia dnes?
Neoddeliteľnou. Preplieta sa všetkými mojimi aktivitami. Nemyslím si, že je len nejaký koníček – ako keď idem na hodinu denne plávať. Meditácia je o raste človeka a rastieme s každým rozhodnutím, ktoré cez deň urobíme, aj s tým, čo nerobíme. Preto je to naša neoddeliteľná súčasť.
Preto ma v prvom rade začali baviť aj športové výzvy. Tie mám zase spojené s dostávaním sa z komfortnej zóny, keď musím siahnuť hlbšie. Keď musím v praxi ukázať, že to, čo som získala v meditácii, napríklad stíšenie mysle, pozitivitu a podobne, dokážem preniesť aj do extrémnych podmienok. Je to prínosné, vnímam to ako taký urýchľovač rastu.
Dostať sa z komfortnej zóny
Čím sú ešte tieto extrémne podmienky špecifické?
Čo sa týka plávania, tak je to studená voda, rôzne morské tvory, ktorých sa väčšinou bojíme, pretože ich nepoznáme. A tiež fakt, že vôbec netušíte, ako dlho vám to potrvá. Keď totiž idete bežať maratón, tak to zhruba viete odhadnúť, ale pri plávaní v oceáne sú v hre rôzne prúdy, ktoré sa dajú prirovnať k rozbehnutiu sa po eskalátore v opačnej strane.
Výziev je tam veľmi veľa, zároveň je tam aj veľa príležitostí, keď si môžete povedať, že vyleziete. Je vám zle, nebaví vás to, vlny sú vysoké… Je to neustály prísun toho, že na sebe musíte pracovať.
Ako vyzerá taká preplavba? Čo ešte obnáša?
Vždy začínate na brehu, ktorého sa musíte dotknúť. Máte na sebe len plavky, okuliare, čapicu, môžete mať i špunty do uší. Počas celej doby sa nemôžete nikoho dotknúť a nikto sa nesmie dotknúť vás.
Z lode, ktorá ide popri vás, vám môžu podávať jedlo a vodu na dlhej tyčke. Nikto vám však nemôže akokoľvek pomáhať, sami musíte preplávať na druhú stranu. Rôzne prúdy vás väčšinou niekam odnášajú, takže nedoplávate vždy na miesto, ktoré si označíte.
Abhejali Bernardová hovorí o dôležitosti tichej mysle. Foto: archív Abhejali
Abhejali Bernardová hovorí o dôležitosti tichej mysle. Foto: archív Abhejali
Počas plávania cez oceán ste tiež dlhú dobu sami so sebou, so svojimi myšlienkami, pochybnosťami. Spoznáte sa možno i z nie príliš pozitívnej stránky. Je to taký komplex rôznych výziev. Čelíte aj vlnám, niekedy i morskej chorobe, no ten základ je skončiť vlastnou silou na druhom brehu.
Rozumiem tomu správne, že vy si tam vlastne ani neviete oddýchnuť, ako keď trebárs beháte – zvoľníte tempo, prípadne zastavíte, aby ste to predýchali? Oceán vás asi odplaví…
Je to tak. Málokedy sa stane, že tam nie je žiadny prúd. Odpočiniete si teda len pri nejakom občerstvení, čo je možno pol minúty. Potom pokračujete ďalej, inak vás to odplaví tam, kam nechcete.
Čo sa vám vtedy odohráva v hlave? A aké to bolo pre vás prvýkrát?
Prvá preplavba bola La Manche, ktorý preplával už jeden môj oddielový kolega. Ja som sa s ním predtým radila, čo robiť v konkrétnych situáciách. Hovoril mi aj o morskej chorobe, že si z toho nemám nič robiť, že to prejde za päť až šesť hodín. Nevenovala som tomu pozornosť, lebo sa mi to v tréningu nikdy nestalo. No potom počas preplavby prišlo zvracanie.
My ľudia sa dokážeme dostať do tých najväčších hlbín samých seba práve vtedy, keď nám naša myseľ hovorí, že už nemá silu.
Abhejali Bernardová
Nebolo radostné hovoriť si, že to tak bude ešte ďalších päť hodín. Ale človek by sa mal snažiť ovplyvniť len to, čo môže. Veci, ktoré ovplyvniť nedokáže, musí len prijať a snažiť sa reagovať čo najlepšie. Hovorila som si teda, že by mi nijako nepomohlo, keby som vyliezla na loď, pretože aj tam by mi bolo zle.
Už som mala naučené, že nemá cenu trápiť sa niečím, čo nie je úplne v mojej kontrole.
Čo vieme ovplyvniť
Ako ste sa to naučili?
Pravidelná meditácia človeka naučí, že si zbytočne škodí, keď sa trápi niečím, čo nemôže zmeniť. Je to metóda pokus-omyl, počas ktorej si uvedomíte, že vás to len oslabuje. Keď mám morskú chorobu a musím plávať ešte dlhé hodiny, v hlave mi naskočia rôzne scenáre, ale rýchlo sa ich snažím zbaviť. Hovorím si, že to budem riešiť, keď to nastane, pretože v tejto chvíli je to zbytočné plytvanie energie.
V niektorých situáciách nemá zmysel riešiť, čo bude o 10 minút, o hodinu či dve. Moja jediná úloha je ukladať jednu ruku pred druhú, kým sa tam nedostanem. Pomáha mi aj ponorenie sa do prítomnosti.
Napríklad, keď som plávala Cookovu úžinu spájajúcu dva japonské ostrovy, podmienky boli hrozné. Moja myseľ si robila, čo chcela – bola roztrieštená, sťažovala si a ja som to nedokázala zastaviť. V jednej chvíli ma však popŕhlia medúza. Vykoľajilo ma to z vlaku negatívnych myšlienok. Nemohla som sa ďalej sťažovať, pretože som potrebovala proaktívne riešiť, čo sa deje tu a teraz.
V takýchto chvíľach mi tiež pomáha spievať si, alebo si v hlave opakovať rôzne mantry. Inými slovami dať mysli niečo, čo jej pomôže vyskočiť z prúdu znepokojivých myšlienok.
O svojej ceste napísala aj knihu. Foto archív Abhejali Bernardovej
O svojej ceste napísala aj knihu. Foto archív Abhejali Bernardovej
To môže byť užitočné aj v bežnom živote. Máte ešte nejaké tipy, ktoré vám pomáhajú nezacykliť sa v myšlienkach?
Život nás bude vždy niekam tlačiť. Prirovnala by som to práve k prúdu v La Manche – ak by som sa nesnažila prekonať ho, tak by ma odniesol niekam do Atlantiku. Podľa mňa je teda najdôležitejšie nájsť si čas sami na seba. Pýtať sa, či vieme, kam chceme ísť a pravidelne si to revidovať.
Aj preto každé ráno meditujem. Pomáha mi to ujasniť si deň. Viem, že budem mať len 24 hodín, ktoré sa nikdy nevrátia a snažím sa ich využiť čo najlepšie. Vtedy sa mi oveľa jednoduchšie vyskakuje z nejakých cyklických vecí. Dokážem sa pozrieť sa na to, či idem tam, kam naozaj chcem ísť, alebo ma len vlečie prúd života a okolností.
Potrebujeme si každý deň nájsť čas sami pre seba, aby sme boli vnútorne spokojní. A nestratiť kontakt so sebou, nehladiac na to, akí sme zaneprázdnení. Čím menej času máme, tým je to dôležitejšie.
Polminútový "oddych" počas občerstvovania. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Polminútový „oddych“ počas občerstvovania. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Ešte sa vám stáva, že vás to niekam odvlečie?
Je to každodenná práca, ale čím viac si to trénujeme, tým je to jednoduchšie.
Ak mám samu seba dostatočne vysoko na zozname priorít, viem sa aj počas hektického dňa zastaviť a uvedomiť si, že som rozlietaná. Práve ranná meditácia je niečo, čo ma ukotví. Aj keď je môj život v búrke, viem, kde mám svoju kotvu.
Pohodlnosť ako pasca
Vy si vo svojej knihe kladiete otázku, čo je podstatou športu a často hovoríte aj o tom, že to, čo robíte, nesúvisí ani tak s výkonmi, ale je za tým viac. Povedzte mi o svojich motiváciách. Čo vás ženie?
Šport je pre mňa prostriedok k poznávaniu samej seba. My ľudia sa dokážeme dostať do oveľa väčších hlbín samých seba práve vtedy, keď nám naša myseľ hovorí, že už nemá silu. V takejto chvíli musíme siahnuť do vnútornej zásoby, ktorú využívame len veľmi málo. Neučíme sa o tom, že ju v sebe máme.
Súvisí to podľa mňa s tým, aký pohodlný je moderný svet. Všetko máme na dosah ruky, takmer nikdy nám nie je zima, máme dostatok, a preto sme na seba trochu chúlostiví. Vtedy je takmer nemožné siahnuť na svoju zásobáreň sily. Možno nikdy nezistíme, ako sa správame a reagujeme, keď nám nie je pohodlne.
Časť preplávb sa deje v noci. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Časť preplávb sa deje v noci. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Občas sa ma ľudia pýtajú, či sa necítim prázdna, keď som dosiahla sedmičku oceánov, čo je asi taká najväčšia výzva v diaľkovom plávaní. Hovorím im, že nie, pretože moja motivácia nebola primárne o tom. Bol to síce jeden vonkajší cieľ, ale oveľa dôležitejší bol ten vnútorný – sebapoznávanie, ktoré nekončí jeho dosiahnutím.
Môže byť naša pohodlnosť akousi pascou?
Rozhodne, pretože vtedy sa neposúvame, ale stagnujeme. Posúvame sa s výzvami, ktoré prekonávame, a nemusia to byť nutne fyzické výzvy. Môže ísť napríklad o prácu na nejakom projekte, alebo napĺňanie sna, ktorý sa nám na začiatku zdá vzdialený. No už len tým, že sa vydáme na cestu a začneme hľadať a skúšať rôzne spôsoby, ako ho naplniť, prirodzene rastieme.
Jedna vec je spoznávať sa počas ťažkých podmienok, druhá vec je reagovať na to, čo zistíte. Ako s tým pracujete?
Snažím sa to spracovávať v tichu vo svojom vnútri. Vyprázdniť nádobu, ktorá je vo mne, či už ide o množstvo myšlienok alebo emócií. Všetko toto sa snažím „vyhodiť“ a len tak byť, vnímať, čo sa deje. Je to také nahliadnutie na seba z inej situácie.
Dostať sa z toho: „Och, ty si taká chuderka, je ti zle a zima..“ k tomu: „Čo si z toho pre seba môžem odniesť? Ako to využiť?“ Od toho sa potom odvíjajú aj ďalšie kroky.
Extrémne podmienky sú pre mňa urýchľovačom rastu. Nemôžem si tu dovoliť potláčať veci ako v bežnom živote, lebo sa mi to rýchlo vráti
Abhejali bernardová
Čo to robí s vaším vnútorným nastavením?
Myslím, že je to ľahko prenositeľné do každodenného života. Keď sa vám dejú náročné veci, pozeráte na ne inak. „Je to naozaj taký problém, ako sa mi snaží nahovoriť moja myseľ?“ Možno len čelím situácii, v ktorej potrebujem nájsť riešenie. „Je to niečo, čo môžem alebo nemôžem ovplyvniť?“
Myslím, že napokon ani moje plávanie, rovnako ako meditácia, sa nedajú oddeliť od bežného života. Je to také synonymum pre život, ktorý je naším veľkým projektom. Každý z nás počas neho zažije chvíle, keď bude mať morskú chorobu, keď príde protiprúd…
Vtedy môžeme buď rezignovať a nechať sa ním unášať, sťažovať sa, ako nám osud zle nadelil a aké je to nespravodlivé. Alebo môžeme robiť, čo je v našich silách, aby sme ho prekonali. Je to o našom vnútornom nastavení a o tom, ako sa na veci pozeráme.
Po preplávaní Gibraltáru. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Po preplávaní Gibraltáru. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Pre mňa bol najjednoduchší maratón v živote vtedy, keď som pomáhala kamarátke, ktorá bežala tisíc míľ. Tisíc „kolečiek“ na jednom okruhu. Ja som ich bežala „len“ 26, no a pre moju hlavu to bolo aj preto jednoduché. Nie v tom, že by bol ten beh samotný jednoduchší, ale pretože som sa naň pozerala z toho správneho uhlu pohľadu.
Sústrediť sa na srdce
Zaujalo ma, keď ste v knihe písali: „Po tomto období som mala pocit, že sa potrebujem niekam posunúť, hlavne vnútorne, a tak som sa v roku 2003 prihlásila na šesťdňový beh v New Yorku.“ Skúste mi viac povedať o tom, ako vás to posúva. Čo vám dávajú tieto extrémy?
Neviem, či je to úplne prenositeľné, pretože každý si v sebe spracovávame veci inak. Uvažujem nad tým asi takto: Keď mám bežať podobne dlhý beh, je to veľmi dlhá doba a pre moju myseľ je to nepredstaviteľné. Nemôžem to teda brať tak, že ma čaká šesť dní, musím si to rozdeliť na stráviteľné kúsky. Musím si nájsť ten správny prístup, počas ktorého to bude fungovať. Niekedy to ide ako po masle, inokedy nie, takže musím neustále prehodnocovať.
No a toto je niečo, čo nemáme v bežnom živote, v ktorom si človek môže na chvíľu oddýchnuť. Niečo vás nahnevá, tak to nemusíte riešiť hneď v tejto chvíli, hoci cítite, že to nie je v poriadku. Môžete to odstrčiť a nechať tak. Počas šesťdenného behu si to však nemôžete dovoliť.
Pohľad z lode, na ktorej je Abhejalin tím. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Pohľad z lode, na ktorej je Abhejalin tím. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Ak v sebe budete mať niečo zatrpknuté alebo nespracované, môže sa to prejaviť v zranení, ktoré vás stopne. Takže je to akýsi urýchľovač toho, čo v sebe potrebujem spracovať. Baví ma to, že na sebe musím zamakať – a je to pre mňa dobré, hoci to nie je jednoduché.
Čo vám ešte pomáha a vedeli by sme si to možno preniesť do našich životov, prípadne sa aspoň v malom inšpirovať?
Rozloženie cieľov na stráviteľné kúsky je určite dôležité. Taktiež byť „tu a teraz“. Samozrejme, že keď človek beží šesť dní v kuse, chce byť čo najskôr v cieli. Ale túžba byť tam nám cieľ neprinesie bližšie. Potrebujeme robiť jeden krok za druhým, podobne ako pri iných veľkých projektoch.
Ale v dnešnej dobe chceme všetko hneď, a keď je tu niečo, do čoho musíme dávať každodenné úsilie, často to necháme. No len ten jeden krok za druhým nás tam dostane. Nevieme urobiť tisíc krokov naraz, ale vieme robiť každý deň to, čo je v našich silách. Ja tu pritom neobjavujem Ameriku, sú to všetko veci, ktoré poznáme. Často ide len o to si ich uvedomiť.
Často sa zaoberáme maličkým percentom toho, čo nemôžeme ovplyvniť alebo nemôžeme robiť, a tak nám uniká všetko ostatné.
Abhejali Bernardová
Tu sa dostávame k sile tichej mysle. Uvedomujem si, že moja myseľ je veľmi aktívna, má množstvo nápadov, ale všetky tieto myšlienky ma stoja energiu. Preto sa s tým učím pracovať.
Zároveň, ak by nám všetky tie „kolečka“ v hlave bežali vždy len správne, tak si potom nevážime dary, ktoré sa nám objavujú. A my sa, bohužiaľ, tak často zaoberáme tým maličkým percentom toho, čo nemôžeme ovplyvniť alebo nemôžeme robiť, že nám uniká všetko ostatné.
Skúsme si rozmeniť na drobné ešte to bytie v prítomnosti. Povedali ste, že keď sa vám napríklad zle pláva, sústredíte sa na to, čo je „tu a teraz.“ Ale ja si predstavujem, že keď som v nejakej zložitej situácii, prežívam bolesť a trápenie, tak nechcem vnímať, čo je práve tu a teraz. Ako s tým pracujete?
To má rôzne roviny. Ak nás naozaj bolia svaly alebo je nám zle, tak je to stále len jedna súčasť našej bytosti. To, že nás niečo fyzicky bolí, neznamená, že musíme trpieť. Pokiaľ vo vnútri seba samého nájdeme pokoj a akúsi hlbokú radosť z toho, čo robíme, vieme presmerovať aj pozornosť z toho fyzického tela na niečo iné. Napríklad vtedy vnímam pravidelné dýchanie, robenie efektívnych záberov… Často mi pomôže nesústrediť sa na telo, ale ponoriť sa dovnútra.
Preplavba Manhattanom. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Preplavba Manhattanom. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Sústrediť sa na myseľ?
Skôr na srdce.
Hmmm. Ako to myslíte?
Naša myseľ je len jedna rovina, v ktorej sme zvyknutí fungovať, obzvlášť my na Západe. Srdce je však niečo iné, je to naše vnútro. Mám pocit, že myseľ je ako hladina mora, kde sú vlny a celé sa to tam hýbe, zatiaľ čo srdce je hlbina, kde je ticho a pokoj. A pokiaľ dokážem svoj zážitok pozorovať nie z hladiny, ale z hlbiny mora, tak nachádzam pokoj. Mám svoju kotvu a som pozorovateľom, ktorý vidí, čo sa deje, ale nie je tým taký ovplyvnený.
Aké náročné je to dosiahnuť?
Je to ako keď si človek chce vybudovať svaly a začne chodiť do posilňovne. Jasné, že na začiatku je to ťažké a zdvíha len malé váhy, aj ja mne sa to darilo na začiatku len na malé chvíle. Ale čím dlhšie to cvičíme, tým je to jednoduchšie.
Nemôžeme to očakávať lusknutím prsta, ani že sa to naučíme a už to budeme mať v sebe navždy. Ide o pravidelné ponáranie sa do seba, ktoré bude časom stále jednoduchšie a jednoduchšie.
Vypočujte si rozhovor
odcast s Abhejali Bernardovou si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prináša čistá energia od SPP.
