Od roku 2010 je Slovák Marek Slobodník na cestách. Na starej motorke už prešiel Južnú Ameriku, Austráliu, Indonéziu, Afriku aj Indiu. A aj keď v súčasnosti nemá problém zohnať sponzorov, tvrdí, že low-cost cestovanie je stále možnosť. Počas prvej, dvojmesačnej, výpravy k Aralskému jazeru minul zhruba 1800 eur.
O vlastnej motorke sníval Banskobystričan už na strednej škole. „S kamarátom Rasťom sme chceli byť veľkí motorkári, túžili sme jazdiť po cestách a kývať ďalším,“ hovorí. Zistili však, že jediná motorka, ktorú si môžu dovoliť je Jawa Pionier za 5-tisíc slovenských korún, teda necelých 200 eur. Investovali teda všetky našetrené peniaze a vybrali sa na svoju prvú dovolenku na motorkách, tentoraz len po Slovensku.
Pioniera kúpil za 5000 korún. Foto: archív Marek Slobodník
„Na cestách sme sa zoznámili so skupinou motorkárov z Banskej Bystrice, ktorí nás prizvali na výlet do Rumunska. Nikto neveril, že na Pionieri dokážeme prejsť hranice štátu, takže to bol pre nás veľký úspech,“ vysvetľuje. Práve táto cesta odštartovala dobrodružný život Mareka Slobodníka.
Odišla z Google, aby uskutočnila svoj sen. Založila spoločnosť, ktorá zmenila pohľad na cestovanie
Prvá väčšia výprava prišla v roku 2010. „Jeden z partie motorkárov pracoval ako tlačiar, a v tom čase tlačil fotografie miest, ktoré majú časom zmiznúť. Bolo tam aj Aralské jazero a my sme si povedali, že to nie je až tak ďaleko a mohli by sme tam ísť,“ vysvetľuje Slobodník a dodáva, že chvíľu rozmýšľal aj nad kúpou novej motorky. Ako sa však schyľovalo k ceste, zistil, že má peniaze buď na výlet, alebo na novú motorku. Jeho starý Pionier tak po prvýkrát prekročil hranice kontinentu.
Spomedzi „väčších“ výletov šlo o ten najkratší, na cestách bola štvorica dva mesiace. A aj keď boli vtedy iba cestovatelia-amatéri, Slobodník tvrdí, že táto výprava bola výnimočná. „Neriešili sme žiadne videá, sponzorov, telefóny a skoro nikomu sme sa neozývali. Boli sme absolútne slobodní, iba sme šli a užívali si cestu,“ hovorí. Spávali vonku, jedli najlacnejšie jedlo a za dva mesiace tam minul Slobodník približne 1700 eur.
Po tomto výlete boli všetci nadšení, chystali sa na cestu okolo sveta, no nakoniec plány padli. Partia motorkárov sa rozpadla, no Slobodník sa dostal k inej. „Cestovateľ Dan Přibaň ma zavolal do Čiech, urobiť krátku prezentáciu o našom výlete k jazeru. Plánoval vtedy výpravu do Južnej Ameriky, na ktorú ma neskôr prizval,“ hovorí. Přibaň totiž, podobne ako Slobodník, necestuje mainstreamovo. Je nadšencom trabantov a šéf cestovateľských projektov Žluté trabanty.
Z cesty do Afriky. Foto: archív Marek Slobodník
V slovensko-česko-poľskej zostave sa na troch trabantoch a jednej motorke vybrali do sveta. „Stretli sme sa na slávnostnom odjazde a až tam sme zistili, že môj Pionier za nimi nestíha. Nakoniec sme narýchlo našli alternatívu, Jawu 250, ktorá bola o trochu rýchlejšia,“ vysvetľuje Slovák.
Ako nájsť skvelé jedlo? Tipy od Slovenky, ktorá chce precestovať všetky krajiny sveta
A ďalšie cesty sa potom na seba nabaľovali – Austrália, Afrika, India… „Každá z nich bola niečím skvelá. Čo sa týka rozmanitosti, tak najzaujímavejšia bola Južná Amerika. Striedal sa tam prales, hory, púšť a ja som len sedel na motorke s otvorenými ústami,“ vraví.
Nie vždy však šlo všetko podľa plánov. Napríklad v Guyane na nich chlap v tmavej uličke vytiahol zbraň a pýtal peniaze. Našťastie mali pri sebe slzný sprej, ktorý mu strekli do očí a utiekli. Najväčší strach však prišiel v Etiópii.
Slobodník hovorí, že najviac ho pri cestovaní prekvapili ľudia. Foto: archív Marek Slobodník
„Vybrali sme sa spať za mesto a po ceste nás predbehol pickup, na ktorého korbe bolo asi 10 ozbrojených maskovaných ľudí. Zablokovali nám cestu, a povedali, že máme ísť s nimi, pretože to tu nie je bezpečné. Tvrdili nám, že sú policajti, a aj keď sme im neverili, išli sme. Ťažko odporovať ľuďom, ktorí majú v ruke kalašnikov. Zaviedli nás na rozbitú cestu, kde bol len jeden dom, muži vyskákali z korby a kričali na nás, že máme vyjsť von. Myslel som si, že je to posledná minúta môjho života,“ hovorí Slobodník. Nakoniec sa však ukázalo, že zvláštna skupina bola naozaj od polície.
Cestovateľ hovorí, že najviac ho počas výprav prekvapili ľudia. Do mnohých krajín šiel s určitými predsudkami, ktoré sa však časom ukázali ako zbytočné. Domorodí obyvatelia ich k sebe často volali na večere a snažili sa pomôcť. Napríklad vtedy, keď ho skolila malária.
Keď je na Slovensku, venuje sa strihaniu filmov z ciest a chodí prednášať. Foto: archív Marek Slobodník
Dva týždne bol Slobodník hospitalizovaný v africkej nemocnici v hrozných podmienkach. Ležal na zemi, nemohol jesť a dostával infúzie s chinínom, pričom až neskôr zistili, že je naň alergický. „Stretli sme tam jednu Portugalčanku, ktorá nám pomohla vybaviť lepšiu izbu, nosila jedlo a starala sa o nás ako vlastná matka. Po tom, čo nás pustili z nemocnice, nás prichýlila u seba doma,“ spomína.
Nedávno sa začal Slobodník venovať paraglajdingu a rozmýšľa nad ďalšími cestami. Foto: archív Marek Slobodník
Prvé cesty si Slobodník financoval sám, no postupne sa dostal do povedomia a teraz je schopný získať sponzorov. Približne polovicu rozpočtu na cestovanie má vďaka crowdfundingu. Výpravy trvali v rozmedzí štyroch až šiestich mesiacov a v čase keď necestoval, dával dokopy materiál na film. Donedávna pripravoval vo dvojici s iným cestovateľom film z Afriky, ktorý verejnosti predstavil v júni tohto roka.
Hlavná foto: archív Marek Slobodník
