Mali by sme sa prestať báť technológií a nepristupovať k nim tradičným európskym pohľadom – včerajšok bol lepší a budúcnosť bude horšia. Nie je to tak, hovorí legendárny francúzsky hudobník Jean-Michel Jarre.
Čo majú spoločné umelá inteligencia, svetová politika v oblasti autorských práv, samojazdiace autá a hudba – nech už je to Vivaldi, Beethoven alebo Miles Davis? Tieto elementy, ako by ich asi sám nazval, dokáže Jean-Michel Jarre spojiť v troch vetách. Francúzsky priekopník elektronickej hudby prišiel na Slovensko na pozvanie spoločnosti Eset ako tvár festivalu vedy a umenia Starmus, ktorý sa uskutoční v máji 2024.
Rád rozprávate o tom, ako technológie určujú podobu umenia, napríklad ako pred tristo rokmi dokázal Vivaldi vďaka modernejšej konštrukcii huslí komponovať celkom novú hudbu. Sme dnes vďaka AI v hudbe opäť na križovatke? Má sa skladateľ báť umelej inteligencie?
Opäť žijeme v období prevratných zmien, takých, ktoré môžeme prirovnať aj k renesancii. A mnoho vtedajších ľudí sa veľmi strachovalo, čo príde po tom, ako tisíc rokov vydržal stredovek. Ak by však budúcnosť ľudstva nebola vtedy dobrá, dnes by sme tu asi nesedeli.
Myslím, že inovácií by sme sa obávať nemali, najmä nie kreatívni ľudia, umelci, hudobníci či spisovatelia. Vždy tu bude príležitosť ako byť inovatívni. Umelci majú dnes fantastickú príležitosť, v hudbe nám imerzné technológie umožňujú tvoriť čosi úplne nové.
Jean-Michel Jarre. Foto: TASR/ P. Neubauer
V akom zmysle?
Celé stáročia bola hudba frontálna záležitosť. Kto písal skladbu, vizualizoval si pred sebou orchester, v nahrávacom štúdiu zasa máte mikrofón, na koncerte reproduktory. Rozdiel oproti prírode je v tom, že v prírode neexistuje stereo, keď sa spolu ľudia rozprávajú, je to mono.
Človek má však dve uši a tie mu dávajú schopnosť vnímať zvuky priestorovo. Z tohto pohľadu boli hudobníci po celé stáročia obmedzení technológiou, keďže stereozáznam k dispozícii nebol. Paradoxne tvorili umenie určené pre uši, ale využívať schopnosti ľudského ucha, ktoré vníma zvuky v 360-stupňovom uhle, schopní neboli.
Technológie, vďaka ktorým sme schopní tvoriť 360-stupňovú hudbu, sa stali dostupnými až nedávno. „Spred“ hudby sme sa dostali do jej vnútra. Imerzné technológie v hudbe prinesú veľké zmeny, vzniknú celé nové štýly.
Diela komponované umelou inteligenciou?
Pozrime sa na to takto: keď dostanete ako skladateľ nejaký hudobný nápad, odkiaľ k vám prichádza? V prípade umelej inteligencie, napríklad ChatGPT, zadáte niekoľko slov a AI následne zadanie v rámci big data systému vyťaží. Vykoná sourcing náhodných prvkov a nejakým spôsobom vám odpovie, niečo vám „dá“.
Keď ako skladateľ prídete s novým hudobným motívom, je to preto, lebo váš mozog vyťažil vo vlastnom analógovom big data prostredí vaše spomienky. Spomienky na váš svet, rodinu, priateľov, okolie, kultúrne prostredie – a z týchto náhodných prvkov vytvoril nápad.
Z môjho pohľadu je tak AI iba rozšírením mojej imaginácie, čo je pre mňa vlastne dobrá správa.
Až začnú mainstreamové popové výtvory, ktoré vzniknú vďaka AI ľudí nudiť, objavia sa Milesovia Davisovia, Billie Eilish novej éry.
JEAN-MICHEL JARRE
Keď si predstavujete budúcnosť, v ktorej bude AI „asistentom“ skladateľa?
Samozrejme, záleží na tom, akým spôsobom výtvory AI budete používať. Niekto ich bude používať na to, aby skladal štandardné mainstreamové popové veci. Tie však po istom čase obecenstvo začnú nudiť. A potom sa objavia Milesovia Davisovia, Billie Eilish novej éry.
Čo podstatné totiž hudobníci vytvárajú? Najmä nové umelecké štýly, hoci aj v mnohých prípadoch vďaka náhode či snahe byť unikátni – „Think out of the box“. Čo robí Mahlera odlišného od Beethovena? To, že nerešpektoval pravidlá.
Dnes si niečo také môžeme teoreticky predstaviť tak, že AI systém nastavíme na určitú úroveň nerešpektovania pravidiel. To však nie je to isté ako v prípade umenia, ktoré vytvárajú ľudia.
Preto je táto technológia pre ľudí príležitosťou. Mali by sme sa prestať báť technológií a nepristupovať k nim tradičným európskym pohľadom – včerajšok bol lepší a budúcnosť bude horšia. Nie je to tak.
Beethoven je zaujímavý príklad. V poslednom období života, keď bol hluchý, tvoril aj diela, ktoré sa už nedržali klasicizmu, ale akoby predchádzali hudbe 20. storočia. Nie je to tak?
Práve som to išiel povedať. To, že ohluchol, ho postavilo voči sebe samému do úplne novej pozície. Prinútilo ho tiež tvoriť iným spôsobom. To je to, čo mám na umení rád.
O Milesovi Davisovi sa niekedy hovorí, že trpel ľahkou dyslexiou. Nedokázal tiež hrať tak rýchlo ako John Coltrane. Aj preto asi vytvoril to, čomu by sa dalo povedať „slow motion“ v jazze.
Je to vlastne príklad prístupu v duchu džuda v hudbe: premeňte svoje slabiny na silné stránky. A na konci sa to možno dá nazvať aj nový štýl. Preto Beethoven, aby utiekol svojmu hendikepu, utiekol aj pravidlám.
A vytvoril opäť „celkom novú“ hudbu?
Prvkov a kontextov v hudbe, s ktorými umelá inteligencia nikdy nebude schopná pracovať, keďže nie je ľudská, je viac. Mnohí čínski filozofia veria na prepojenie medzi farbami, hudobnými stupnicami a telesnými orgánmi.
Ak máte radi zelenú farbu, je tu prepojenie s pečeňou. Ak je hudba v B dur alebo C mol, má to istý vplyv na vaše orgány: srdce, pečeň, žalúdok.
Sú to jednak veľmi zaujímavé otázky a jednak príklad kontextu, s ktorým AI pracovať nedokáže. Čo vie, sú témy, ktoré je možné štandardizovať, napríklad právo, bežné obchodné zmluvy. V tejto oblasti môže spôsobiť aj problémy, keďže v súčasnosti sa umelá inteligencia učí najmä na príkladoch z prostredia amerického kultúrneho dedičstva.
Aké to môže mať dôsledky?
Ak si nedáme pozor, budú sa právne akty pripravené s asistenciou AI čoskoro uzatvárať podľa amerického právneho systému. Aktuálne je preto veľmi dôležité, aby sme v Európe vytvorili čosi, čomu hovorím tehličky suverenity. Nemyslím tým, že by sme mali právnicky bojovať s Googlom, to ani nie je ten hlavný problém.
Problémom je, či budeme schopní kontrolovať aspoň niektoré prvky distribúcie mäkkej, kultúrnej sily. Inak sa staneme ešte viac digitálne kolonizovanými. Nedávno som to povedal prezidentovi Macronovi – musíte si dávať veľký pozor, lebo inak skončíme ako novodobí Aztékovia v ére novodobého Corteza, Aztékovia 2.0.
A to je aj dôvod, prečo je veľmi dobre, že festival ako Starmus sa uskutoční na Slovensku, že najlepší vedci a umelci prídu do stredu Európy a nie do New Yorku alebo do Pekingu.
Pred pár rokmi, ešte skôr, ako sa objavili generatívne chatboty a AI sa stala známa aj v mainstreame, ste prišli s aplikáciou, algoritmom, ktorého cieľom bolo „demokratizovať hudbu“. Prispôsoboval vaše existujúce skladby každému jednému človeku, ktorý ich počúval – nanovo a v rámci nekonečného streamu.
Áno, to bola aplikácia EōN. Už je to takmer päť rokov…
Jean-Michel Jarre koncertoval v Bratislave v roku 2008. Foto: TASR
Ako ste spokojný s týmto testom novej technológie z dnešného pohľadu?
Pracujem na EōN 2. Deň má len 24 hodín, ale snažím sa. Mal som dlho na mysli dve veci: dokázal by som niekedy vytvoriť jednak nekonečný album, ktorý sa bude ďalej vyvíjať, a súčasne album, ktorý bude odlišný pre každého, kto ho počúva? Podobne ako tento rozhovor: už nikdy sa v rovnakej podobe nezopakuje, hoci sa možno ešte stretneme.
V dnešnej dobe, keď sa každý stávame archivármi vlastného života na Instagrame, dokážem nejako poslucháčom sprostredkovať svoj dojem zo skladania? Okamih, ktorý môže byť veselý, náročný, ale hlavne okamih, ktorý si možno užiť? A s touto úlohou nám AI môže v istom zmysle pomôcť. Preto boli v mojej aplikácii prvky AI.
Iným príkladom, ako tvoriť a používať zvuky, je vaša spolupráca s Renaultom. Samojazdiace autá budúcnosti už niektorí nazvali novou koncertnou sieňou 21. storočia. Čo pre vás ako umelca znamená tento projekt?
Pre ľudí to bude celé nové ihrisko. Nový priestor, nový spôsob, ako pracujeme, ako rozmýšľame. Čo je najzaujímavejšie, vnútorný priestor auta je v podstate biele plátno. Voľný priestor.
To je ďalší príklad takého „Vivaldi momentu“, však?
Presne tak – ale nielen to. Okrem toho je tu aj čas potrebný na nabíjanie. Je to zasa taký „anti“-moment v ľudskom živote. Umožňuje, aby sme sa zamysleli a prišli s novým konceptom, napríklad edutainmentom, ktorý prepojí hudobný a vizuálny uhol pohľadu.
Aké majú byť zvuky elektromobilu? Asi by sme sa mali vyhnúť zvukom kozmickej lode, vysávača či kávovaru. Povedať, aký má byť, je pre skladateľa veľmi zaujímavá úloha.
JEAN-MICHEL JARRE
Šéf Renaultu Luca de Meo je skvelý chlapík. Zvykne hovoriť, že moderné auto je v prvom rade otázka zvuku. Neviem, či skutočne v aute ide iba o zvuk, ale v každom prípade pochopil, v akom momente je práve vývoj áut.
Požiadal ma, aby sme sa zamysleli, ako by sme mali koncipovať zvuky elektrického auta. Z bezpečnostných dôvodov sú totiž potrebné zvuky klasického motora, tie však v elektrickom aute už nevznikajú mechanicky, ale vychádzajú z reproduktorov.
V interiéri je zasa potrebný uvítací zvuk – tak aký by mal byť? Mali by sme sa asi vyhnúť zvukom vesmírnej lode, vysávača alebo kávovaru. Povedať, ako by sme mali vybudovať zvuky novodobého auta, je pre skladateľa veľmi zaujímavá úloha.
