Lyžiar, skialpinista, horolezec a filmár. Rasťo Hatiar vyrástol v Liptovskom Mikuláši a roky pracoval ako policajný vyšetrovateľ. Už vtedy vo voľnom čase chodil do hôr, fotil a natáčal. Z koníčka sa časom stala práca a dnes je jedným z najoceňovanejších slovenských dokumentaristov.
V rozhovore pre Forbes hovorí o tom, prečo niekedy točí bez scenára, ako neplánovane býval v jurte v Kirgizsku, aj ako do filmu pretavil najhoršie chvíle svojho života.
V rozhovore sa dočítate:
- Čomu Rasťo Hatiar vďačí za autentickosť svojich filmov?
- Ako sa z policajného vyšetrovateľa stal horolezec a úspešný filmár?
- Kde sú hranice toho, čo si dokumentarista môže dovoliť zverejniť?
- Ako prežil pád lavíny a ako sa vyrovnal so stratou najlepšieho kamaráta?
Príbeh sa rodí sám
Je o vás známe, že pred natáčaním si nepripravujete scenár a niekedy dopredu ani neviete, o čom film bude. Ako pracujete?
Nie je to tak vždy, ale keď idem na neznáme miesta, dovolím príbehu, aby sa rodil postupne, počas výpravy. Na výpravu idem len so stručnou osnovou toho, čo by som chcel filmom ľuďom povedať. Scenár potom skladám až doma.
A dá sa spoľahnúť na to, že cestou nejaký príbeh objavíte?
Nie, stáva sa, že ideme na výpravu, natočíme veľa materiálu, ale nakoniec z toho film neurobím. A to je v poriadku. Lebo keď mám stráviť pol roka za počítačom, strihať a vymýšľať, musí to byť naozaj silný príbeh.
Vaše filmy sú zväčša naozaj veľmi silné. Ako sa vám darí dosiahnuť takú autentickosť pri práci s cudzími ľuďmi?
Myslím si, že každý dokumentarista by sa mal najprv skamarátiť s ľuďmi, s ktorými ide nakrúcať. Pokiaľ za niekým prídem rovno s kamerou, je pravdepodobné, že bude v strese a nebude to fungovať. Neotvorí sa, bude na ňom vidieť, že mu je filmovanie nepríjemné a snaží sa formovať do nejakej pózy.
Rasťo Hatiar (v strede) s horolezcami Braňom Strýčkom a Róbertom Gálfym. Foto: archív Rasťa Hatiara
Ľudia, s ktorými som natáčal, sa v drvivej väčšine prípadov stali mojimi kamarátmi a stretávame sa doteraz. S natáčaním vždy začínam, až keď si s nimi vybudujem kamarátsky vzťah. Najprv ideme na túry a horské prechody iba tak, aby sme spolu niečo zažili. Aj tam už nosím kameru, aby si na ňu postupne zvykali, ale so serióznym natáčaním začínam až potom.
Film ako spomienka
Ako dlho zvykne táto príprava trvať?
Je to rôzne. Film o najznámejšom slovenskom himalájistovi Petrovi Hámorovi sme robili päť rokov. Je to obdivuhodný človek, ktorý má toho veľa za sebou. Veľa sme toho prešli aj spolu a nebolo ľahké to vyskladať.
Teóriu šťastia podľa Rybanského som natáčal iba štyri mesiace. To bol starý pán horolezec. Film rozpráva o strete generácií v horolezectve aj v živote. Výrobu však urýchlilo aj to, že dedo Rybanský zomrel ešte pred dokončením. Mal 85. Inak by som s ním možno nakrúcal doteraz. Bol to vzácny človek, rád som bol v jeho prítomnosti. A som rád, že aj vďaka môjmu filmu naňho ľudia nezabudnú.
Teória šťastia podľa Rybanského patrí k Rasťovým najobľúbenejším filmom. Foto: archív Rasťa Hatiara
Vysokohorské expedície sú fyzicky aj psychicky veľmi náročné. V čom všetkom to má filmár ťažšie oproti ostatným členom výpravy?
Okrem horolezeckého výstroja musí mať filmár so sebou aj všetku techniku – kameru, mikrofóny, náhradné baterky. Musí si presne naplánovať, koľko ktorá technika vydrží a kedy ju využije.
Ale ak chceme, aby bol film dobrý, musí filmár horolezcov snímať z rôznych uhlov. To znamená, že s nimi nemôže ísť v jednom rade, ale behá okolo nich ako taká mucha. Keď za nimi zaostane, musí ich zasa dobehnúť, nasnímať aj zboku… Expedícia preto filmára stojí oveľa viac energie.
Únik z reality
Pôvodne ste pracovali ako policajný vyšetrovateľ, kariéru ste zmenili po 15 rokoch. Prečo?
Horolezectvu som sa vo voľnom čase venoval prakticky od detstva. Keďže pochádzam z Liptova, v horách som vyrástol. Vždy ma bavilo aj fotenie. Od statických som potom akosi prirodzene prešiel k pohyblivým obrázkom.
Dlho to bol pre mňa únik od policajnej reality, ktorá často nie je príjemná. Každý deň sa človek stretáva s tou horšou časťou spoločnosti. Po rokoch som sa tam cítil vyhorene a moje amatérske filmy mali na festivaloch úspech, tak som sa rozhodol pre zmenu.
Odísť z istej práce a začať sa venovať umeniu by mnohí označili za bláznovstvo. Vnímali ste to ako risk?
Áno, bál som sa, že urobím hlúposť. Mnohí môjmu rozhodnutiu nerozumeli. Mal som dobre platenú prácu, stabilné miesto. Niektorí sa doteraz čudujú.
Rozhodnutie odísť z istej práce úspešný dokumentarista neľutuje. Foto: Róbert Gálfy
Mal to šťastie, že som bol naivný a uveril som sám sebe, že aj táto práca ma uživí. Expedície a filmárstvo ma bavili tak veľmi, že som možno ani až tak neriešil, koľko zarobím. Vedel som len, že sa im chcem venovať naplno. Dnes oveľa viac ľutujem, že som neodišiel skôr.
Možno to až také naivné nebolo, keďže sa vám s filmami prakticky od začiatku darilo. Nakrúcali ste po celom svete, podpísali ste sa pod filmy pre OSN s environmentálnou tematikou, ale napokon ste sa aj v tvorbe vrátili domov. Čím vás Slovensko zlákalo?
Slovensko mám veľmi rád. Jasné, každý človek občas zatúži po exotickom dobrodružstve. Ale myslím si, že najlepší film o Slovensku urobí Slovák. Tak ako Čech v Česku a Nemec v Nemecku.
Je to prostredie, v ktorom žijeme, ktoré poznáme a môžeme striehnuť na dôležité okamihy, dopriať im čas. Navyše k domovu máme prirodzený citový vzťah. Sú to drobnosti, ale vo filme veľmi zavážia.
Neplánovane najlepší film
Už sme spomenuli, že každý váš film skrýva silný odkaz. Čo z vašej tvorby máte najradšej?
Mám veľmi rád Teóriu šťastia podľa Rybanského, o ktorej sme už hovorili. Ale k mojim obľúbeným filmom patria napríklad aj Stratení nomádi. To je jeden z prvých filmov, ktoré som natočil. Ako skupina chalanov sme boli na mesačnej expedícii v Kirgizsku. Mali sme v pláne zlyžovať veľa vrcholov, ale vôbec nám to nevyšlo.
Tak to už pri zahraničných cestách býva. Doma si všetko krásne naplánujete, prídete tam a z plánov zostane len torzo.
Nevyšlo nám počasie, v horách boli lavíny a človek, ktorý nás mal sprevádzať, neprišiel.
To znie ako veľmi nevydarený výlet. Napriek tomu z neho vznikol váš obľúbený film…
Naplnilo sa tu, že všetko zlé je na niečo dobré. Keďže sme takmer nelyžovali, mali sme veľa času tú krajinu spoznať, stretnúť sa s miestnymi ľuďmi. Chvíľu sme s nimi žili v jurtách, lebo pre zlé počasie sme tam uviazli. Chodili sme na koňoch a jedli ich jedlo.
Aj keď je Rasťo Hatiar vďačný za filmárske skúsenosti zo zahraničia, najradšej nakrúca na Slovensku. Foto: archív Rasťa Hatiara
Zažili sme tam krásne okamihy, ktoré si budem pamätať do konca života. Keby sme tam lyžovali, nič z toho by sa nestalo. V tom filme je veľa amatérskych chýb, ale má pre mňa veľkú hodnotu.
Hranice etiky
Pri vysokohorskej expedícii sa človek často dostane až do hraničných situácii. Mali ste niekedy pocit, že svoje alebo niečie súkromie odhaľujete až príliš?
V dokumentaristike často odhalíme aj veci, ktoré možno aktéri filmu zverejniť nechcú. Je na etike filmára zvážiť, čo z toho zverejní. Ja k týmto otázkam pristupujem veľmi citlivo a snažím sa vždy dohodnúť.
Čo to znamená?
Pri každom filme som si stanovil hranicu, za ktorú nejdem, aby som človeku, ktorý v ňom vystupuje, náhodou neublížil. To nechcem. Je veľa dokumentaristov, ktorí na takýchto senzáciách stavajú celé filmy, ale to podľa mňa nie je dobrý prístup.
Cieľom dokumentu podľa Rasťa Hatiara nemá byť hľadanie senzácií. Foto: archív Rasťa Hatiara
Špecifické to bolo v mojom najosobnejšom filme. Pri ňom som s etickými otázkami bojoval najviac. Je to trochu paradoxné, keďže je o mne. Radil som sa s mnohými ľuďmi a pochyboval som, či je dobrý nápad s takýmto príbehom vôbec ísť na verejnosť.
Hovoríme o filme Nechcený autoportrét o tom, ako ste prežili pád lavíny, no prišli pri ňom o kamaráta Romana Bencúra. Je to napokon jeden z vašich najoceňovanejších filmov.
Áno, film mal v podstate len dobré ohlasy. Oslovilo ma veľa ľudí, ktorí zažili niečo podobné, nielen v horách, ale kdekoľvek v živote, napríklad pri autonehode.
Ľudia mi písali a ďakovali, že som im pomohol sa s takýmito zážitkami vyrovnať. Takže som rád, že som sa rozhodol film urobiť.
50 na 50
Aj pri tejto tragickej expedícii ste pôvodne nakrúcali iný film o výstupe na Veľký Mlynárov žľab. Mohli by ste trochu opísať tú situáciu?
Na Mlynárov žľab sme sa s Romanom chystali roky, bol to jeho sen. Nechcem to nejak dramatizovať, ale určite to bol najhorší okamih v mojom živote. A nič podobné si už neprajem zažiť. Ale mnohých ľudí zaujímalo, ako sa to stalo, preto nemám problém o tom hovoriť.
Z výstupu na Veľký Mlynárov žľab mal vzniknúť iný film. Pád lavíny ale tento plán zmenil. Foto: archív Rasťa Hatiara
Boli sme asi v dvoch tretinách výstupu a čakal nás už iba ľahký úsek. To najťažšie sme už mali za sebou. Aspoň sme si to mysleli… Fúkal vietor a začali padať malé snehové splazy, no nebolo to nič vážne. Videli sme, že horná stena je už zaliata slnkom a musíme sa ponáhľať. Ale bolo 10 hodín doobeda a lavíny z mokrého snehu začínajú padať až okolo jednej na obed.
Lenže to bolo východná stena a slnko na ňu svietilo od skorého rána, takže nakumulovaný sneh sa z nej uvoľnil skôr a zmenil sa na lavínu. Ja som bol v tom čase zaistený v ľade horolezeckými čakanmi, no môj kamarát Roman mi práve dával lano do batoha a stál iba na mačkách.
Lavína ho preto strhla dole. Stihol som sa len inštinktívne skloniť k zemi. Napriek tomu mi roztrhlo popruhy na batohu. Bola to obrovská sila.
A potom?
Zostal som tam sám. Nemal som ilúzie, vedel som, že Roman takýto pád prežiť nemohol. Zavolal som si horskú službu, ktorá však po mňa nemohla hneď prísť vrtuľníkom, neboli na to podmienky. Službukonajúci bol vtedy môj aj Romanov kamarát. Roman bol sám horským záchranárom. V horskej službe mi povedali, že je šanca, že tam budem musieť počkať do rána. To som si nevedel ani predstaviť. Zišiel som teda dolu sám. Šanca, že to prežijem, bola tak 50 na 50.
Po páde lavíny zišiel Rasťo Hatiar dole sám. Pre poveternostné podmienky poňho horská služba prísť nemohla. Foto: Michal Gajdoš
Aj vo filme sa hovorí, že ste prežili prakticky zázrakom.
Bol som psychicky úplne na dne. Nikomu neprajem zažiť niečo také. Myslím, že s tou traumou budem žiť celý život. Jedna vec je, že som prežil, ale prišiel som o najlepšieho kamaráta.
Na druhej strane mám preto teraz v horách strach ani nie tak o seba, ako o ostatných, ktorí sú pri mne. V horách sa už asi nikdy nebudem správať tak, ako predtým. Niekde v mojej hlave je a bude stále ten pocit „aby sa len niečo nestalo“. Neviem, či by som to zvládol aj druhýkrát.
Strach k horám nepatrí
Čo vám v tej strašnej situácii, keď ste schádzali dole, pomohlo prežiť?
Hovoril som si, že mám ženu a dcéru, pre ktoré chcem prežiť. Je to klišé, ale myslím si, že pozitívne mentálne nastavenie je aj v horách veľmi dôležité. Človek tam nemôže ísť so strachom, musí byť pozitívne naladený. Strach človeka paralyzuje a môže si skôr ublížiť. Ale k horám treba mať rešpekt. Bez pokory a opatrnosti to nejde.
Napriek tragédii Rasťo Hatiar na hory nezanevrel a pokračuje aj vo výrobe filmov. Foto: Róbert Gálfy
Napriek takejto skúsenosti ste na hory nezanevreli a stále chodíte na expedície.
Nie, keď som v horách sám, som úplne v pohode. Som zodpovedný sám za seba. Ale keď som s niekým, môže sa stať čokoľvek. V horách je toľko objektívnych rizík – kamenné zosuvy, pád do trhliny v ľadovci, lavíny, búrky. Najhoršie to je, keď idem do hôr s niekým menej skúseným ako ja. Takým výstupom sa vyhýbam.
Nezanevrel som ani na filmárstvo, Aj teraz v októbri bude mať premiéru môj ďalší film Štítová stena o tom, ako dvaja tatranskí horolezci Martin Krasňanský a Jozef Krištoffy vystúpili na málo známy štít Mlynárik. Je to trochu aj o histórii, ale najmä o extrémnom lezení v Tatrách. Hory a ľudia v nich nám stále majú čo povedať.
