V októbri minulého roka prebehla 880 kilometrov španielskymi Pyrenejami po trase GR 11, ktorá má prevýšenie 42-tisíc metrov. Ešte predtým zdolala napríklad päťstokilometrovú turistickú magistrálu v Česku, 770-kilometrovú Cestu hrdinov SNP či trasu z Košíc do Bratislavy. Herečka a moderátorka Lenka Vacvalová našla svoju vášeň v ultramaratónoch v horách. Na začiatku ju však tento šport vôbec nebavil.
„V tom čase, keď mi to nešlo, to bolo náročné. Každý deň som si musela hľadať dôvody, ako sa pri behaní udržať,“ hovorí Lenka. Pre Forbes.sk prezradila niekoľko svojich tipov, ktoré možno pomôžu aj vám.
Stanovenie cieľa
Je dôležité mať nejaký cieľ. No ešte dôležitejšie je, aby bol tento cieľ správne zvolený a primeraný. Nemajte teda od seba na začiatku príliš veľké očakávania a nestanovujte si náročné méty, ktoré vás môžu veľmi rýchlo odradiť. U mňa sa to začínalo tým, že som si povedala, aké skvelé by bolo raz prebehnúť Náplavku (breh Vltavy v Prahe, pozn. red.) bez toho, aby som musela zastaviť.
Keď sa mi to podarilo, niekam som sa posunula a stanovila si niečo ďalšie, o trochu väčšie. Vždy som mala nejaký cieľ, ale na začiatku vôbec neboli veľké. Veľa ľudí si však myslí, že ak nezabehnú maratón, tak nie sú dosť dobrí bežci. Ale prečo by mali všetci zabehnúť maratón? Keď niekoho uspokojuje a baví to, že celý život beháva po päť kilometrov denne, tak to je to najdôležitejšie, nie?
„Nestaňte sa otrokom svojho tela a skúste behanie vnímať ako akúsi investíciu do seba a svojho zdravia,“ hovorí Lenka Vacvalová. Foto: Jan Poláček
Naša motivácia
S cieľom úzko súvisí aj naša motivácia, teda vedieť, prečo to robím. V momentoch, keď sa mi nechce, to bude tou najsilnejšou motiváciou. Na dlhých pretekoch často stretávam (prevažne) mužov, ktorí chcú niekomu niečo dokázať. No práve oni to často nedokončia, pretože dokázať niekomu niečo je veľmi slabá motivácia. Nie je to to, o čo sa vie človek oprieť v krízových momentoch, keď stráca svetlo na konci tunela.
Veľa ľudí je tiež, najmä v rámci novoročných predsavzatí, zameraných na postavu. Začnú sa hýbať len preto, aby nejako vyzerali. No mať to ako primárnu motiváciu podľa mňa nemá ten správny „drive“. Nestaňte sa otrokom svojho tela a skúste behanie vnímať ako investíciu do seba a svojho zdravia.
Oveľa viac ako samotný beh baví Lenku objavovanie, ktoré sa s ním spája. Foto: Jan Poláček
Ja považujem behanie za prostriedok osobného rastu, je to čas, ktorý mám sama pre seba, mám vtedy priestor na utriedenie myšlienok a zbavenie sa stresu. Keď to človek pojme takto, môže to byť z dlhodobého hľadiska veľmi prospešné.
Beh mi zároveň pomohol lepšie zvládať aj ostatné životné situácie a dal mi nadhľad. Mnoho športovcov, ktorých poznám, sú ľudia, ktorí sa dokážu povzniesť aj nad vecami, ktoré by iných rozčúlili.
Oceňovanie
V mojich bežeckých začiatkoch ma veľmi ovplyvnila prednáška od autora knihy Konec Prokrastinace Petra Ludwiga, na ktorej som sa vtedy ocitla. Zarezonovala vo mne najmä myšlienka, že človek by mal sám seba odmeniť aj za drobné úspechy. Od druhých ľudí nikdy nedostanete ocenenie, po akom v tej chvíli túžite. To najväčšie si musíte dať sami.
Lenka Vacvalová na prechode španielskou GR11. Foto: Ján Poláček
Podľa mňa je veľmi dôležité oceňovať sa aj za drobné pokroky či maličkosti, ktoré sa vám podaria. Keď som začínala behávať, veľkým rituálom pre mňa bolo chystanie bežeckých tenisiek a oblečenia. Povedala som si, že keď sa mi podarí každý deň aspoň obuť si bežecké topánky, tak to bude pre mňa úspech.
Aj keď som vybehla len trikrát za týždeň, ocenila som sa. Tým, že som sa prezliekla do športového, aj keď sa mi nechcelo, som zase prekonávala lenivejšie dni. Osvedčilo sa mi, že keď sa človek oblečie, ide sa aspoň na chvíľu prevetrať von.
Rutina
Je dobré si behanie vopred nastaviť na konkrétnu časť dňa, kedy vám to vyhovuje. Týmto spôsobom si totiž dokážete vytvoriť rutinu. Zvyknete si na to. Ja som na začiatku nebehávala každý deň, no rýchlo som zistila, že mi vyhovuje urobiť si z behu ranný rituál.
Počas dňa som sa k tomu potom dostávala už ťažšie. No každý to môže mať inak. Ja si dnes už naozaj neviem predstaviť ráno bez behu. Je to už taká samozrejmosť, ako keď si umyjete zuby (smiech).
Nevládzeš? Kráčaj.
Dni, keď sa mi vyslovene nechce behať, už nemávam. No stáva sa, že niekedy po vybehnutí cítim, že je to také slabšie. Vtedy sa snažím netlačiť na pílu. Keď cítite, že sa vám nechce behať, skúste ísť aspoň na prechádzku. Choďte sa prejsť, vyvetrať hlavu, no a keď ste už vonku, tak sa niekedy aj premôžete (úsmev).
Dnes behá stovky kilometrov dlhé behy v horách, na začiatku ju však beh vôbec nebavil. Foto: Jan Poláček
Zvyknem tiež hovoriť „Keď nevládzeš, aspoň kráčaj“. Vychádza to z princípov ultrabehov. Niekedy má pri nich človek pocit, že neurobí už ani jediný krok, a nakoniec to vždy nejako rozchodí a vo výsledku aj rozbehá.
No ja si aj tak myslím, že chôdza je ten najzdravší a najprirodzenejší pohyb. Absolvovať desaťkilometrovú prechádzku je rovnako prospešné, ako túto vzdialenosť zabehnúť. Nepodceňujte to.
Vybočiť z chodníčkov
Niekedy dávno som si dala také predsavzatie, že vybehnem na Vršatec, kopec, v ktorého blízkosti máme chatu. Vtedy som behávala len roviny po asfalte a toto mi prišlo ako skutočná výzva. Keď sa mi to podarilo, bola som unesená a až vtedy som začala objavovať, aké pestré môže byť behanie.
Skúste občas vybočiť zo svojich zaužívaných chodníčkov, choďte niekam, kam by ste nikdy predtým nešli. Posúvanie sa v behu totiž nemusí byť len o tom, že idete do dlhších vzdialeností. Je to aj o nových miestach a objavovaní.
Jasné, niekde sa vám možno stane, že už nebudete vládať, bude vám ťažko, možno trochu zmrznete, ale toto prekonávanie sa je momentom osobného rastu. Ak budete trochu kreatívnejší a nebudete behať len na autopilota po známych trasách, môže to byť jeden zo spôsobov, ako pri behaní vytrvať dlhšie. Jedna trasa sa totiž veľmi rýchlo opozerá a môže vás začať nudiť.
Lenka nedávno vydala knihu o svojich zážitkoch z Cesty hrdinov SNP. Foto: Jan Poláček
Pre mňa je to objavovanie oveľa väčším koníčkom ako samotné behanie. Vždy sa teším, keď idem niekam, kde to ešte nepoznám. A je jedno, či bežím, chodím, bežkujem…. Stráviť čas v novom prostredí je veľmi obohacujúce.
Všestrannosť
Ak chce človek behať, tak by nemal „iba“ behať. Aj ja sama čím viac behám, tým menej behám (smiech). Možno to znie čudne, ale časom som sa naučila, že čím športovo všestrannejší je človek, tým lepšie. K dlhodobo udržateľnému stavu a aktívnemu telu totiž vedie cesta práve cez rôzne pohybové záujmy.
Myslím si, že naše telo oveľa viac rozvíja, ak sa venujeme aj iným aktivitám. Týmto spôsobom sa môžete vyhnúť aj zraneniam, ktoré často vznikajú z dlhodobého jednostranného zaťaženia tých istých svalov.
Zároveň v behu môže prísť moment, keď sa „ubeháte“, začnete byť frustrovaný. Veľa ľudí preto končí. Práve zapojenie ďalších športov a ich rôznorodosť môže byť dobrou prevenciou, ako vás pohyb nikdy neomrzí.
Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk.
