Rakúske vidiecke vinárstva z oblasti medzi Viedňou a Bratislavou pracujú už pol storočia vlastnými silami na tom, aby obstáli aj vo svetovej konkurencii. Čo všetko sa vďaka vínu dá vybudovať, hoci váš otec začínal pred rokmi so záhradkou, malou roľou a pár riadkami rodinnej vinice?
„Nič cennejšieho ako víno v tomto kraji nebolo,“ hovorí Robert Payr, predseda vinohradníckeho spolku Rubin Carnuntum, keď stojíme na kopčeku nad dedinkou Höflein. A dodáva, že takto to platilo už od čias starých Rimanov.
Podľa ich veľkomesta pri Dunaji s viac ako 50-tisíc obyvateľmi sa volá nielen známy archeologický park, ale aj najmenšia rakúska vinohradnícka oblasť. Keď ju miestni vinári založili, mestskú bránu Rimanov otočenú do sveta pohanov, teda „Heidentor“, si pridali do loga.
Začiatky poznačené škandálom
S rozbehom svojho projektu to však nemali ľahké, prvý pokus v roku 1985 zlyhal. Náhoda chcela, že tlačovku o novej oblasti, na ktorú sa ohlásilo aj pár novinárov z Viedne, museli zrušiť. Neprišiel nikto – kriminálna polícia totiž práve oznámila odhalenie kolosálneho vinárskeho škandálu.
Úrady napokon zlikvidovali 27 miliónov litrov (!) vína s obsahom škodlivého priemyselného dietylénglykolu. Rakúske vinohradníctvo ako celok skolabovalo, aj vytvorenie novej oblasti okolo dedín Göttlesbrunn, Arbesthal, Höflein či Prellenkirchen museli odložiť.
Pohanská brána v Carnunte. Fotografie Helmreich
Pohanská brána v Carnunte. Foto: Fotografie Helmreich
Opakovaný štart im napokon, hovoria dnes viacerí vinári z oblasti, v niečom aj pomohol. Dať dokopy desiatky malých bývalých roľníkov, ktorí hľadali možnosti, ako sa posunúť od rodinných fariem na vyššiu úroveň, totiž chcelo skutočne veľa trpezlivosti.
Ako sa prestať rozčuľovať
Aj v mladej generácii vinárov dodnes kolujú príbehy o tom, ako vtedy niektorí starší frflali, keď sa dozvedeli, že v novej oblasti nebudú môcť predávať svoje obľúbené muškáty – pre tie malo zostať iba nič nehovoriace označenie „Niederösterreich.“
„Viacerí vtedy hovorili – keď tam nebudem mať môj muškát, tak ja do toho vášho projektu nejdem,“ spomína Christine Netzl, vinárka z Göttlesbrunnu. „Keď sa však mali o mesiac na ďalšej porade posudzovať tie najlepšie typické vína od každého vinára, muškáty priniesol iba málokto.“
Foto: Sybille Dremel
Foto: Sybille Dremel
Ako zvládnuť ťažkú odrodu
Dnes má najmladšia rakúska oblasť s chráneným označením pôvodu (DAC) Carnuntum len štyri roky – definitívne ju v tejto najvyššej kategórii zaregistrovali iba krátko pred pandémiou. Na svojich približne 800 hektároch povoľuje iba päť odrôd: veltlín, Chardonnay, Rulandské biele a z červených, ktoré majú vo vinohradoch miernu väčšinu, Zweigelt a Frankovku modrú.
A to je ďalší, tak trochu, problém. Zweigelt, kríženec Frankovky a Svätovavrineckého, je totiž dosť svojrázna odroda, ktorú je ľahké nemať rád. Sami vinári z Carnunta dodnes debatujú, nakoľko by mal v ich vínach dominovať a či náhodou nie je najlepší taký Zweigelt, ktorý (napríklad v cuvée s Frankovkou) vlastne ani nepôsobí ako Zweigelt.
Ale práve vďaka desaťročiam diskusií a pravidelných hodnotení, ktoré často viedli k vyradeniu nielen nekvalitných, ale aj štýlovo netypických vín z oblasti, dokázali z „Rubin Carnuntum“ postupne urobiť spoľahlivú rakúsku klasiku.
Ako si vypestovať štýl
Aká je? Je to relatívne nekomplikované víno, ale celkom dobre vyvážené, občas aj originálne a niekedy dokonca aj pomerne sofistikované. Celkom vhodné aj do gastronómie – a to všetko s prijateľnou cenou: medzi 10 a 15 eurami.
Nie je to víno, ktoré by chcelo konkurovať Bordeaux či burgundskému, ale nápoj, ktorý si môže dať domáci, turista, ba aj profesionálny kritik a nemal by sa nudiť. „Samozrejme, že má chutiť ako Zweigelt a nie ako Frankovka,“ hovorí svetovo najznámejší vinár z Carnunta Gerhard Markowitsch.
Höflein v oblasti Carnuntum. Foto: Robert Herbst
To už sedíme na päťchodovej večeri v Landgasthof Hotel Muhr v Gallbrune. Skutočne – či je to sladký zemiak, japonská kačica, takmer tečúci syr s plesňou alebo sashimi zo sivoňa, rubínový Zweigelt sa s jedlom vždy prinajmenšom zmieri, často ho však aj pekne podčiarkne.
Tak ako mnohé iné oblasti, aj Carnuntum muselo počas svojho rozbehu reagovať na veľký svetový trend – obrovský pokles popularity mocných, telnatých „big and bold“ červených vín. Tie boli populárne na prelome tisícročí, potom však, najmä na západe, vyšli z módy.
Zhruba po roku 2012 preto aj u nás, hovoria viacerí vinári z Carnunta, čoraz viac ustupujeme od silového štýlu a snažíme sa dosiahnuť vo víne eleganciu.
Ako nestratiť eleganciu
Po niekoľkých hodinách z rozprávania pri jedle vyplynie stručné zhrnutie, aký teda má byť moderný Zweigelt. Vystihuje ho skratka „kraftvolle Eleganz,“ po slovensky by sa asi dalo povedať „elegancia plná sily.“ Na internete toto slovné spojenie ešte veľmi nefiguruje, ale možno si ho marketéri čoskoro zaznačia.
Ani nad tradičnými, medzičasom vyzretými vínami z čias, keď išlo skôr o tú silu, však netreba ohŕňať nos. Walter Glatzer a jeho už 11-ročné víno s názvom Gotinsprun (Gotinina studnička, najstarší známy názov Göttlesbrunnu) je červené, v ktorom sa pekne prelína minerálnosť, typická pre tamojšie vinohrady, so živočíšnosťou, známou zo starších Merlotov či Syrahov (ktoré k Zweigeltu a Frankovke v tom čase vinár pridával).
A ako dodáva sám Walter Glatzer, jeho dcéra Hanna, ktorá chcela pôvodne študovať právo, svoje víno vidí a najmä robí celkom inak – a je to tak správne.
Foto: Wiengut Glatzer
Etiketa Hanny Glatzerovej. Foto: Weingut Glatzer
Pohľad do budúcnosti ponúka aj Gerhard Markowitsch: „Posledné horúce roky ukazujú, že Zweigelt je celkom odolný voči extrémnemu teplu v lete,“ odpovedá na otázku, či dlhodobú dilemu – Frankovka či Zwiegelt – nerozlúskne nakoniec počasie.
„Zweigelt nestráca kyseliny a expresívnosť a dá sa s ním stále dobre pracovať.“
Ako zvládnuť horúčavy
Rýchle otepľovanie stavia vinárov pred ťažké rozhodnutia: za dvadsať rokov sa Slovensko zmenilo z krajiny, kde Frankovka dozreje len raz za čas, na krajinu, v ktorej je Frankovke (a ešte viac Rulandskému modrému) čoraz častejšie až príliš teplo.
Ešte väčší problém budú zrejme v budúcnosti mať tradičné stredoeurópske biele odrody, napríklad Veltlínske zelené. To veľmi horúce letá skutočne nepotrebuje.
V kombinácii so Chardonnay či Rulandským bielym (Weissburgunder) však aj veltlín z Carnunta pôsobí až prekvapujúco presvedčivo. Hoci majú tieto vína často 13,5 až 14 percent alkoholu, čo je hranica, keď mnohé biele už jednoducho zlyhávajú, sú viaceré „Carnuntum Weiss“ celkom svieže a – opäť to slovo – elegantné.
Ako poznať svoj vinohrad
Vďačia za to vinárom, ktorí vedia, čo robia a ako to robia. Za dlhé roky si našli najlepšie polohy pre červené aj pre biele odrody. Cielene využívajú vplyv štrkového podložia s najrôznejšou kombináciu hrubých dunajských „šutrov“ (Schotter), drobnejšieho štrku či ílovitej hliny a k nim vánok od Dunaja, ktorý v hrozne udržuje viac kyselín. Ale aj ďalšie faktory, napríklad blízkosť vinohradu k lesu.
Vinica Rosenberg v Carnunte. Foto: Markowitsch.at
Vinica Rosenberg v Carnunte. Foto: Markowitsch.at
„Moja vinica na Rosenbergu leží takmer celá pri lese. Slnko na ňu zasvieti len krátko, takže sa rýchlo prehreje a potom zasa od lesa ochladí,“ vysvetľuje Gerhard Pimpel, keď sa vráti s jednou fľašou, po ktorú odbehol pri degustácii.
Z pivnice šiel vybrať fľašu z horšieho ročníka 2020, ktorá sa však charakterom vína bude lepšie hodiť na trináste miesto zo štrnástich ochutnávaných vzoriek.
„Iní majú na Rosenbergu najmä červené odrody, ja takéto Chardonnay, ktoré som nechal trochu dlhšie na šupkách, aby malo viac trieslovín,“ vysvetľuje. Víno má rafinovanejší prejav, je v ústach „pomalšie“, ale zájde ďalej.
A ako stále pracovať
Vypočítať, čo všetko robia vinári z Carnunta dobre a premyslene, by zabralo veľa priestoru. V prvom rade je to však stále jedno a to isté: spolupracujú. Sami medzi sebou, s pôdoznalcami, s profesionálnymi marketérmi, s kuchármi, so zástupcami „veľkého“ rakúskeho spolku tradičných vinárstiev.
Ten klasifikuje najlepšie vinohradnícke polohy v celom Rakúsku a drží tak do značnej miery „kľúče“ od vyššej cenovej hladiny.
Vinárska oblasť, ktorá sa vojde do autobusu. Foto: Steve Haider
Vinárska oblasť, ktorá sa vojde do autobusu. Foto: Steve Haider
V tej, už aj nad päťdesiatimi eurami za fľašu, sa dlhodobo drží najznámejšie víno Gerharda Markowitscha aj viaceré frankovky od Dorli Muhr z Prellenkirchenu. Tie sú akoby kontrapunktom k zweigeltom, v ktorých hrá veľkú úlohu zemitosť.
„Toto je celé o štýlovosti, čistote, čerstvosti, finese a elegancii,” napísal o jej Spitzerberg Erste Lage vplyvný nemecký kritik Stephan Reinhardt.
Cestu a degustácie sprostredkovala agentúra Wine Partners.
