Chorvátsko ani Slovinsko nie sú pre Slovákov žiadna exotika. V podstate sú to pre mnohých letné sídla, blízke kultúrou aj jazykom. A hoci sa tam vracajú každý rok, stále je čo objavovať a oblasť Istria je toho dôkazom.
Tento kúsok zeme má v sebe zvláštny pokoj. Leží na rozhraní Chorvátska a Slovinska, no cítiť v ňom aj niečo talianske. Možno je to blízkosť prístavného mesta Terst, ktoré je za pekného počasia priam na dohľad. Možno uvoľnenosť, ktorú v sebe nesú pri mori žijúci ľudia a ktorá nám Stredoeurópanom trochu chýba. Jedna z vecí, ktoré sú na Istrii úplne najlepšie, je fakt, že je blízko.
Z Bratislavy sa sem dostanete autom za päť hodín, samozrejme, ak sa na vás usmeje šťastie aj dopravná situácia. V realite však rátajte skôr s piatimi-šiestimi, niekedy aj siedmimi hodinami za volantom. Jedno však platí vždy. Oplatí sa prísť. Istria sa nachádza na severe Chorvátska, pri hraniciach so Slovinskom, a jej najväčšie mesto je Pula.
Jednoduché, ale neskutočne dobré
Región má rozlohu približne dvetisícosemsto štvorcových kilometrov a morské pobrežie rámuje bohatá zeleň. Spája vôňu mora s krásnou prírodou a nekonečnými gurmánskymi zážitkami. Tie majú spoločné črty. Domáce, poctivé, bio a jednoduché. Lebo ak je niečo dobré, nepotrebuje divoké kombinácie ani prehnaný marketing. Platí to, či už ide o večeru v michelinskej reštaurácii, alebo o kúsok chleba namočený do lokálneho olivového oleja.
Ak máte chuť na Istriu v luxusnejšom balení, môžete jej spoznávanie spojiť s pobytom hneď v dvoch päťhviezdičkových hoteloch siete Kempinski. Jeden je v chorvátskej Savudriji pod názvom Kempinski Adriatic a druhý v slovinskej Portoroži ako Kempinski Palace Portorož. Počas cesty sme boli v oboch, a hoci sú od seba naozaj kúsok, pôsobia úplne rozlične.
Kempinski hotel
Ten v Savudriji je rezortový, s veľkým plážovým klubom, wellnessom aj programom pre deti. Človek tu môže celý deň ležať na ležadle, čítať knihu a jednoducho vypnúť. Portorožský hotel je odlišný. Mestský, elegantný, v centre diania. Historický palác obklopený záhradou stojí vedľa promenády, ktorá žije cez deň aj v noci. Je miestom pre tých, ktorí sa po oddychu na pláži radi večer oblečú do gala a užijú si večeru v oceňovanej reštaurácii.
Aj pri písaní týchto riadkov si uvedomujem, že keď hovoríte o Istrii, je veľmi ťažké, aby sa myšlienky automaticky nenasmerovali na gastronómiu. V prímorských krajinách je to prirodzené. Život sa tu točí okolo jedla a pohody.
Vítanie chlebom a olivovým olejom
Istria je známa hneď viacerými produktmi. Kvalitným olivovým olejom, soľou, najmä typom fleur de sel, teda jemnou morskou soľou zbieranou z povrchu soľných jazier, hľuzovkami a lokálnymi odrodami vína.
Kúsok od hotela Adriatic sa nachádza Monte Rosso Winery, malé rodinné vinárstvo, ktoré zbiera ocenenia nielen za víno, ale aj za olivový olej. Majiteľka nám počas degustácie povedala: „Ak robíte olivový olej poctivo, nedokážete konkurovať cenám toho, čo sa v supermarketoch nazýva olivovým olejom.“
Soľná tradícia v regióne pretrváva už niekoľko storočí. Fleur de sel je totiž iná. Mäkká, jemná, taká, ktorú nechcete miešať do polievky, ale posypať na hotové jedlo ako finálny doplnok.
Mala pravdu. Ten ich olej vonia, chutí a jemne štípe v hrdle, presne ako by to pri pravých olejoch, ktoré neobsahujú žiadne náhrady, malo byť. Často sa však tie masovo predávané skladajú aj z rôznych častí. Podľa európskej legislatívy totiž môže byť ako olivový olej predávaný aj produkt, ktorý je zmesou rafinovaného olivového oleja a panenského olivového oleja, pričom olivový podiel tvorí len časť obsahu.
Podstata príbehu Monte Rosso je však predovšetkým vo víne. Ich miestna malvázia je suché, aromatické biele víno s kvetinovo ovocným tónom. A ak vám viac chutí červené, skúste Nerone Selection. Ľahké a svieže, také, že si ho pokojne môžete naliať aj počas leta, nielen k zimnému kozubu. Vďaka veľkému množstvu slnečných dní sú prímorské vína často aromatickejšie ako tie naše, ale nie sú ťažké.
Soľ nad zlato
Na plavbe z prístavu pri hoteli Adriatic do Piranu alebo Portorože uvidíte celé rady nízkych plytkých nádrží, kde slnko a vietor robia svoju pomalú prácu. Soľná tradícia v regióne pretrváva už niekoľko storočí. Fleur de sel je totiž iná. Mäkká, jemná, taká, ktorú nechcete miešať do polievky, ale posypať na hotové jedlo ako finálny doplnok. V regióne sa navyše používa nielen v kuchyni, ale aj v kozmetike, kde ju malé lokálne značky stihli premeniť na fungujúci biznis.
Oslovujú najmä turistov a v obchodíkoch ju nájdete od krémov na tvár až po vonné difuzéry, prakticky v akejkoľvek forme. Pri ďalšej ingrediencii som bola skeptická. Hľuzovky buď milujete, alebo ich nemôžete ani cítiť. Ja som bola donedávna v druhej skupine.
Kempinski hotel
Predstavovala som si, ako sedím na istrijskom vidieku, všetci si dávajú luxusné hľuzovkové menu a ja chrúmem chlieb s olivovým olejom počas všetkých chodov. Lenže čerstvé hľuzovky chutia úplne inak než tie, ktoré sa občas dostanú do našich reštaurácií. Keď som sa vybrala na ich lov, zrazu som mala pocit, že objavujem nový gastronomický svet. Hľadanie hľuzoviek sa tu vníma vážne.
Hľadači s cvičenými psami dokážu nájsť úlovky, ktoré predajú za tisíce eur. Ako sme sa dozvedeli, každý deň je iný. Niekedy je to len desaťeurový kúsok, inokedy jackpot za dve tisícky. Ak ste úspešní, za sezónu si podľa miestnych dokážete zarobiť viac než priemerný chorvátsky lekár. No nie je to jednoduché. Lesy na Istrii sú síce bohaté na hľuzovky, no jednotlivé revíry si hľadači starostlivo strážia.
Náš zber, presnejšie povedané zber dvojice cvičených psov, sa skončil s tromi kusmi, každý veľký zhruba päť centimetrov, dokopy možno za stovku eur. Psy ich vyňuchajú aj pod zemou. Cvičia ich tak, že im do granúl pridávajú hľuzovkový olej. Aj ich každodenná strava má teda michelinský nádych.
Kempinski hotel
Po zbere sme zamierili do reštaurácie Zigante Tartufi v mestečku Livade, ktoré hľuzovkové lesy doslova obklopujú. A tam sa stal zázrak. Moje osobné hľuzovkové obrátenie. Hovädzie carpaccio s čiernymi hľuzovkami. Domáce cestoviny s hľuzovkami. A na záver zmrzlina s hľuzovkami. Pri nej aj skalní fanúšikovia priznali, že to už bolo trochu veľa.
Pre mňa akurát, najmä s vedomím, že dopracovať sa k takej kvalite hľuzoviek v našich zemepisných šírkach je prakticky nemožné. Aby rozprávanie o Istrii aspoň na chvíľu nebolo len o jedle, aj keď k nemu sa, samozrejme, vrátim, je to raj aj pre športovcov.
Golf, padel a bicykel
Cyklotrasy tu majú všade, kam sa pozriete. Dokopy viac ako päťsto kilometrov. A jedna z nich je legendárna – Parenzána. Kedysi železnica medzi talianskym Terstom a Porečom, dnes romantická cyklotrasa, na ktorej sa dá zabicyklovať rovno cez tri krajiny – Taliansko, Slovinsko a Chorvátsko. A bonus? Spálite všetky tie kalórie, ktoré ste predtým tak prácne nazbierali pri ochutnávaní všetkého, čo región ponúka. A keď ich spálite, môžete ich zase znova doplniť, lebo možností je tu viac ako dosť.
Kempinski hotel
Ak vás viac baví golf než bicykel, Golf Club Adriatic je miesto, kde si zahráte osemnásť jamiek s výhľadom na more a morským vzduchom v pľúcach. Celoročne. Hneď vedľa je tenisové ihrisko s trávovým povrchom, takže ak chcete mať svoj vlastný wimbledonský moment, nech sa páči. A teraz horúca novinka – padel.
To je šport, ktorý milujú všetci, čo ho skúšali. Ja som si ho dovolila opísať ako mix tenisu a squashu. A teraz späť k tomu, prečo by ste po všetkom tomto pohybe mali mať opäť hlad.
Večera so Sophiou Lorenovou
Kempinski Palace Portorož ponúka michelinský zážitok v reštaurácii Sophia, o ktorý sa stará Slovák – šéfkuchár Tomáš Chilý. Pripravil nám menu z lokálnych surovín ako mäso z fariem, čerstvé ryby, sezónna zelenina a, samozrejme, hľuzovky. Napríklad aj prosecco, s ktorým párovali predjedlo, strávilo dva roky na dne mora a fľaša bola obrastená mušľami.
Reštaurácia Sophia bola pomenovaná po talianskej hereckej ikone Sophii Lorenovej, ktorej obrazy visia na stenách, a ako sme sa dozvedeli, ona sama sem rada chodievala. Samotné mesto Portorož sa považuje za najluxusnejšie slovinské prímorské letovisko a je to presne ten typ mesta, kde sa buď idete kúpať, alebo sa kúpať ani neplánujete, lebo celý deň presedíte na káve a pozorujete more.
Kempinski hotel
Dlhá promenáda je posiata kaviarňami, barmi a reštauráciami. Okrem toho má Portorož aj pár dôležitých historických miest. Kláštor svätého Bernardína z pätnásteho storočia, sochársky park Forma Viva s dielami umelcov z viac než tridsiatich krajín a tunel Valeta, ktorý je súčasť cyklotrasy z Terstu do Poreča. A, samozrejme, Hotel Kempinski Palace.
Otvorený v roku 1910, kedysi jeden z najluxusnejších hotelov celej monarchie. Dnes kultúrna pamiatka, ale stále s atmosférou, ktorá pripomína, že sem sa kedysi chodilo ukazovať – nie len oddychovať.
Bohatá história a kultúra
Istria však neláka len na hotely a ležanie na plážach, ale zaujme aj miestami, ktoré dýchajú históriou. Napríklad mestečko Piran. Dnes je to slovinské mesto, ale jeho pas by bol v minulosti hrubší než encyklopédia.
Patrilo Rimanom, Byzantíncom, Benátčanom, Talianom aj Rakúsko-Uhorsku. Všetky tieto kultúry tu nechali stopu a cítite ich na každom kroku. Keď sa ocitnete na námestí, možno si poviete, že ste v malom talianskom mestečku – úzke uličky, historické domčeky, more za rohom. Zaujímavosťou je, že tu žije len približne tritisíc pôvodných obyvateľov. Život v Pirane je trochu logistická výzva.
Unsplash/Petar
Samé schody, úzke uličky, žiadne autá. No má to svoje čaro. Vládne tu atmosféra, ktorá sa nezlomila pod tlakom magnetiek a lacných suvenírov. Je tu promenáda so zmrzlinou a turistami, ale zároveň aj pocit, že ste sa dostali na miesto, ktoré si svoju autenticitu stráži ako rodinné striebro. Za poriadny výstup do schodov stojí návšteva Kláštora svätého Juraja, ktorý sa týči na kopci.
Z neho vidíte tri krajiny naraz – Taliansko, Slovinsko a Chorvátsko – a máte pocit, že svet je zrazu menší, ako sa zdá. Dole v uličkách sa tlačia malé obchodíky, kde vonia fleur de sel, lokálny olivový olej a hľuzovky predávané ako malé poklady. A keď máte šťastie, narazíte aj na mestský trh.
Zrelé figy, paradajky, ktoré voňajú ešte skôr, než k nim prídete, a zelenina, ktorá si už len pýta kvapku oleja a štipku soli, aby sa premenila na večeru, na ktorú nezabudnete. Istria je taký príjemný mix. Trochu mestský život, trochu príroda, trochu história a veľa dobrého jedla.
Ľudia tam o svojej práci rozprávajú tak, že vám je jasné, že nejde len o prácu, ale o životnú vášeň – či už vám nesú degustačné menu, nalievajú svoje víno alebo vám robia okružnú jazdu na svojej lodi. A keď vám Slovinci medzi rečou povedia ich miestny vtip o tom, že poznajú každú rybu v mori po mene, lebo majú len štyridsaťšesť kilometrov pobrežia, pochopíte, že na ten svoj kúsok mora sú hrdí viac než iní na celé súostrovie.
Najlepšie na tom je, že sem nemusíte plánovať cestu pol roka vopred. Sadnete do auta a za pár hodín ste tu. A keď sa vám zachce, môžete z toho spraviť malý road trip. Deň v Slovinsku, deň v Chorvátsku, deň v Taliansku. Tri krajiny, tri nálady, tri chute. Ideálne, keď potrebujete vymeniť kanceláriu za otvorené more a necháte sa nakaziť prímorským pokojom.
