Tepelné čerpadlá sú v kurze, mnohým sa možno zdá, akoby išlo o novinku, ktorú priniesla vlna zelených riešení z posledných rokov. Mohol s nimi mať niečo spoločné veľký slovenský fyzik a technik Aurel Stodola, ktorý nás opustil už pred viac ako 80 rokmi?
Jedenásteho mája uplynie 164 rokov, odkedy sa vo Vrbickom Huštáku (dnes súčasť Liptovského Mikuláša) narodil Aurel Stodola. Jeho otec Ondrej tri roky predtým, v roku 1856, spolu so švagrom Jozefom Kováčom založil úspešnú garbiarsku dielňu, ktorá neskôr zamestnávala viac ako sto robotníkov a ku koncu storočia vykazovala ročný obrat v státisícoch korún.
Úspešná rodina
Dobré rodinné zázemie zužitkoval nielen najslávnejší Aurel, úspešní boli aj jeho traja bratia. Najstarší Jozef prevzal otcovu garbiarsku firmu a bol i starostom Liptovského Mikuláša. Mladší Emil bol známym právnikoma zakladal Slovenskú národnú radu. Politicky aktívny bol aj najmladší Kornel, okrem toho sa stal priekopníkom zjazdového lyžovania u nás, dokonca sa zaslúžil o to, že na Liptove vznikol prvý lyžiarsky vlek v Uhorsku.
Aurel sa po strednej škole vybral študovať techniku do Budapešti a Zürichu. A hoci sa práve švajčiarske mesto malo napokon stať jeho novým domovom, svoju kariéru rozbiehal v Prahe. Nebolo to ľahké obdobie, najskôr sa totiž musel na čas a neplánovane vrátiť na Liptov, aby pomáhal po požiari rodinnej firmy. V Prahe potom dlho hľadal uplatnenie.
„Hanbím sa! Dusím v sebe trpké sklamanie a zúfalo brázdim večermi po parkoch a holých kopcoch okolo Prahy, nevediac, či utiecť, či oklamať rodičova prijať miesto kresliča za minimálnu mzdu v kancelárii, kde plány kopírujú,“ citoval Aurelov list bratovi Emilovi jeho synovec Ivan Stodola, známy lekár a dramatik.
Parník Mária Terézia
Napokon si Aurel našiel miesto v Českomoravských strojírnách, len o čosi zaujímavejšie ako to, ktoré spomínal v liste bratovi. Lepšie časy nastali od roku 1886, keď získal nové zamestnanie konštruktéra a výpočtára v spoločnosti Ruston. Konečne dostal priestor využiť svoje znalosti, žil vo svete parných strojov a turbín. Šťastie našiel aj v osobnom živote, v roku 1887 sa oženil s Darinou Pálkovou, s ktorou mal zakrátko dve dcéry.
Stodola pracoval v Prahe na rôznych strojoch, najznámejší je asi parný stroj pre výletný parník Maria Theresia.
S väčšími projektmi však prichádzalo aj napätie. Miloš Hořejš vo svojom článku o pôsobení Stodolu v Prahe píše, že „svojím vizionárstvom a vierou vo využiteľnosť parných turbín si proti sebe dokázal poštvať väčšinu kolegov“. Keď v tom čase prišla ponuka z technickej univerzity v Zürichu, Stodola nezaváhal. V roku 1892 sa aj s rodinou presťahoval do Švajčiarska a jeho hviezda začala v ďalších rokoch po presune prudko stúpať.
Milión frankov
Ten príbeh je dobre známy: Stodola sa príležitosti na Spolkovej vysokej technickej škole (ETH) chopil s nadšením a stal sa svetoznámym expertomna teóriu parných a plynových turbín. Už ako profesor vybudoval na škole špičkové strojné laboratórium, kde mohol so študentmi experimentovať na strojoch v skutočnej veľkosti.
„Prezradím ti, Darinka, senzáciu. Vláda povolila milión frankov na moje nové výskumné laboratórium,“ dramatizoval nadšenie strýka synovec Ivan.
Aurel Stodola počas testu plynovej turbíny. Foto: Wikimedia Commons/Knižnica ETH, voľné dielo
Jeho úspešná pedagogická a vedecká dráha trvala až do roku 1929, keď odišiel na dôchodok. Vo svojom odbore patril naozaj k svetovej špičke. Neustále rozširoval svoje životné dielo, odbornú knihu o turbínach s nemecky nezapamätateľným názvom, ktoré v šiestom vydaní v roku 1924 prekročilo počet tisíc strán.
Komplikované odvetvie a názvy si pre bežné publikum vyžadovali skratky a medzi tie najčastejšie patrilo označenie za „otca parnej turbíny“, čo si mnohí zamieňali s jej vynálezcom (bol ním Angličan Charles Parsons).
Ako vo svojej knihe Najväčší z veľkých, najprepracovanejšej publikácii o Stodolovi, píše učiteľ a múzejník Milan Petráš, mýtov o Stodolovi sa nahromadilo viac. Súviselo to aj s tým, že odkedy začal pôsobiť ako profesor, nepodával viac patenty na svoje meno, jeho presvedčením bolo, že technické vedomosti sú majetkom celého ľudstva.
Tepelné čerpadlo
Pri mene Aurel Stodola sa často uvádza, že bol v roku 1928 konštruktérom prvého tepelného čerpadla na svete. K tomuto tvrdeniu neexistuje priamy dôkaz, no Stodola k vývinu prvých tepelných čerpadiel jednoznačne prispel.
Ako nám potvrdil Marián Moravčík zo Spoločnosti Aurela Stodolu, už v roku 1917 bol hlavným inžinierom výstupnej kontroly pre prvý parný rekompresný agregát, ktorý sa využil blízko Zürichu. Ešte o päť rokov skôr získal Stodolov študent Heinrich Zoelly patent na teplené čerpadlo s výmenníkom v zemi, no patent čakal roky na realizáciu.
V zürišskej radnici nainštalovali prvé tepelné čerpadlo v roku 1938. Pôvodne ju vykurovali sústavou kachlí na tuhé palivo, keďže však nebola podpivničená, správca vždy bojoval s problémom uskladňovania. Preto sa rozhodli v radnici využiť novátorskú technológiu – tepelné čerpadlo. Experiment sa vydaril.
Čerpadlo slúžilo až do roku 2001, keď v budove vymenili systém za modernejší. Mal v ňom prsty aj Stodola? Čiastočne. Tepelné čerpadlo mohlo vzniknúť vďaka jeho teoretickému objavu, o ktorý sa delí s francúzskym fyzikom Louisom Gouym a ktorý je známy ako Gouy-Stodolov zákon.
Mimochodom, podľa Neue Züricher Zeitung sa v meste s tepelnými čerpadlami experimentovalo aj počas celej druhej svetovej vojny. Najmä preto, že Švajčiarsko sa v čase svetového konfliktu snažilo zbaviť závislosti od fosílnych palív, ktoré muselo dovážať.
Koniec vojny však znamenal aj stop obavám i experimentom a Švajčiarsko s celým svetom znovuobjavuje tepelné čerpadlá až v posledných rokoch. V roku 2021 to už bol trh s celosvetovou hodnotou 53,2 miliardy dolárov. Biznis s tepelnými čerpadlami má podľa analytikov potenciál vyrásť do roku 2030 na 140 miliárd.
Protézy
Medzi mýty o Stodolovi, naopak, nepatria jeho práce na vývoji protéz ľudských končatín. Jeho asistent Gustav Eichelberg o slovenskom profesorovi povedal, že „bol veľmi jemný a hlboko prežívajúci muž“. Silno ho určite zasiahli aj obrazy invalidov vracajúcich sa z bojísk prvej svetovej vojny.
Preto keď sa v roku 1915 v električke náhodne stretol s chirurgom Ernstom Sauerbruchom, Stodola lekárovi predstavil svoje návrhy na protézy, ktoré by boli „živé“ – napríklad by pacientovi umožňovali hýbať mechanickými prstami, a to prostredníctvom telesných signálov a silou svalov. Počas roku 1916 so Stodolom navrhnutými umelými končatinami Sauerbruch skutočne experimentoval.
O tomto medicínskom vynáleze sa mal v liste z októbra 1915 s uznaním zmieniť aj Albert Einstein. A tu sa dostávame k ďalšiemu z mýtov – Einsteina totiž mnohí označujú za Stodolovho žiaka, čo nebola pravda, keďže svetoznámy fyzik síce v Zürichu študoval, ale iný odbor.
Aurel Stodola s manželkou Darinou. Foto: Wikimedia Commons/Knižnica ETH, voľné dielo
Doložené sú však slová, ktoré Einstein o Aurelovi Stodolovi napísal svojmu priateľovi Michelovi Bessovi v roku 1909: „Je to vynikajúci človek.“ Obaja sa aj viackrát osobne stretli a prechovávali k sebe vzájomnú úctu.
Každý deň müsli
Stodola zažíval v posledných rokoch života v súkromí rany. Prežil svoju dcéru Helenu, ktorá v roku 1928 spáchala samovraždu, aj manželku Darinu, ktorá zomrela v roku 1935. Ťažko niesol aj militarizáciu spoločnosti pred vypuknutím druhej svetovej vojny.
Svoju dobu nepredbehol len vedeckým dielom, z dnešného pohľadu je zaujímavá aj jeho životospráva, najmä dôraz na zdravé stravovanie. Jeho jedálničku venoval dôsledný Petráš vo svojej knihe celú podkapitolu.
„Náš papa je v jedení v poriadku. Každý deň zje jogurt, pomaranč, jahody, veľmi dobré mäso, zeleninu a müsli,“ napísala manželka Darina do Liptovského Mikuláša sestre Lyde v roku 1928. Možno aj vďaka takýmto zvykom sa napokon slávny Aurel Stodola dožil pekného veku osemdesiattri rokov. Zomrel na Prvý sviatok vianočný v roku 1942.
