Hovorí o sebe, že je „nespravodlivo vyučený kuchár“. Už na strednej škole však objavil vášeň pre kávu, ktorá ho v roku 2014 priviedla k založeniu prvej pražiarne na Liptove. Marek Benikovský svoj biznismodel postavil na reálnych vzťahoch s kolegami, partnermi aj so zákazníkmi. Choroba aj skúsenosť s vyhorením mu však podľa jeho slov otvorili oči.
„Najväčšia chyba, ktorú som robil, bola, že som zväzoval ruky mojim kolegom, ktorí chceli robiť,“ hovorí pre Forbes zakladateľ a spolumajiteľ značky Aurelica.
Nekonečná odvaha
„Už na škole som absolvoval kurz s českým baristom Michalom Křižkom. Vďaka nemu som zistil, aká zaujímavá môže byť káva. Aj vtedy som skôr patril k ľuďom, ktorí idú radšej ráno na kávu, než večer na pivo,“ hovorí.
S myšlienkou vlastnej kaviarne sa vraj pohrával dlhšie, no do realizácie sa pustil, až keď nemal inú možnosť. „Mal som ísť na absolventskú prax do jednej lokálnej prevádzky, kde robia šaláty a bagety. Vôbec ma to nelákalo a odmietol som,“ vysvetľuje a dodáva, že ho preto vyradili z evidencie záujemcov o prácu.
„Vtedy som si povedal, že je čas založiť si firmu a skúsiť pražiť kávu. Mal som 21 rokov, úspory, pôžičky od rodiny a nekonečnú odvahu,“ hovorí. „O pražení som vtedy vedel veľmi málo. Myslel som si, že káva je dobre upražená, keď má tú správnu farbu. V skutočnosti je to oveľa zložitejší proces. Učil som sa na vlastných chybách aj z ďalších kurzov.“
Záchranné kurzy
Kým v začiatkoch pražil kávu na lacnej elektrickej pražičke s minimálnymi vedomosťami, dnes sám vedie baristické kurzy. Jeden taký ho vraj v začiatkoch zachránil. „Ekonomicky boli začiatky veľmi ťažké. Boli dni, keď sme mali tržbu 12 eur a chvíľu to naozaj vyzeralo tak, že z môjho kávového sna nič nebude,“ hovorí spolumajiteľ pražiarne, ktorá minulý rok uzavrela s tržbami takmer 314-tisíc eur.
„Ale potom prišla ponuka, či by som nechcel viesť baristický kurz v rámci jedného európskeho projektu. Keď sa na to spätne pozerám, môžem povedať, že nás zachránil. Za vedenie týchto kurzov som dostal asi 2 500 eur. Prišli v rovnakom čase ako faktúra za energie.“
Zlaté pravidlo
Dnes upražia a predajú viac ako 600 kíl kávy mesačne. A keď sa náhodných okoloidúcich v Liptovskom Mikuláši opýtate, kam ísť na kávu, pravdepodobne vám odporučia jednu z dvoch prevádzok, ktoré patria pod Aurelicu. Čomu teda Marek Benikovský vďačí za svoj úspech?
Vzťahy s hosťami kaviareň podržali v každej kríze. Foto: archív Aurelicy
„Na Liptove až do nášho vzniku nič ako pražiareň kávy nebolo a ľudí to od začiatku oslovovalo,“ hovorí. „Ešte kým som nemal vlastnú kaviareň, nerád som chodil na kávu sám. Prekážalo mi, že v prevádzkach sa ľuďom, ktorí prídu sami, nikto nevenuje,“ priznáva. Preto filozofiu svojej značky postavil na jednom pravidle: So zákazníkmi si budujeme reálne vzťahy.
Keď do Marekovej kaviarne niekto prišiel sám, človek, ktorý ho obsluhoval, sa s ním rozprával viac ako len o aktuálnej ponuke. „Postupne sa to medzi ľuďmi roznieslo a okrem dobrej kávy začali chodiť za nami. A vracali sa. Ukázalo sa, že spoločnosť pri káve ocení väčšina hostí.“
Choroba ako míľnik
Za svoju najväčšiu začiatočnícku chybu považuje, že sa snažil vydrieť si svoj úspech sám, bez pomoci. „Raz som tak pracoval 37 dní bez prestávky. Snažil som sa mať pod kontrolou všetko, čo sa v kaviarni a pražiarni dialo,“ hovorí.
„Asi pol roka po tom mi diagnostikovali sklerózu multiplex. Životný štýl, ktorý som dovtedy mal, vôbec nebol zdravý a musel som ho radikálne zmeniť.“
Z osobného hľadiska svoju chorobu vníma bolestivo, no z toho biznisového je to pre Mareka dôležitý míľnik. „Myslím si, že ak by táto rana neprišla, doteraz by som v Aurelice robil kávu sám. Moja choroba mi ukázala, že môžu prísť ďalší ľudia, ktorí mi s budovaním firmy pomôžu. Dnes je nás v tíme osem.“
„Facka“ od kolegov
Viac dôverovať svojim zamestnancom sa Marek Benikovský naučil aj vďaka skúsenosti s vyhorením. „Minulý rok som si prešiel veľmi ťažkým životným obdobím. Nedarilo sa mi nájsť vhodný priestor na praženie a prestávalo ma to baviť. Stroskotal mi vzťah a aj ďalšie veci v osobnom živote sa pokazili. Cítil som, že som vyhorel,“ približuje podnikateľ a dopĺňa, že nájsť radosť v tom, čo robí, mu pomohol až terapeutický pobyt.
„Kolegovia mi vtedy povedali, že som brzda vlastnej firmy. Bola to facka. Asi najkrutejšia vec, akú mi v živote niekto povedal. No som im za to veľmi vďačný, vážim si úprimnosť.“
Marek Benikovský. Foto: archív Aurelicy
Spolumajiteľom firmy je už päť rokov Michal Mačica, zodpovedným vedúcim Adam Karabín. „Miško k nám najprv prišiel ako študent na brigádu. Postupne som zistil, že je extrémne zručný, presný opak mňa. Ja veci vymýšľam, ale často ich nedokážem pretaviť do reality,“ vysvetľuje Marek Benikovský.
„Adam má zasa plnú hlavu nápadov, na ktoré by som ja nikdy neprišiel. Prijal zodpovednosť a zvláda ju výborne.“
Aj káva je o ľuďoch
Pre zakladateľa Aurelicy je teraz najväčšou výzvou doriešiť sťahovanie pražiarne do väčších a reprezentatívnejších priestorov. Kávu síce už nevarí, no stále ju praží, stará sa o sociálne siete a snaží sa značku dostať do širšieho povedomia.
„Stále viac si uvedomujem, aké mám šťastie, že som svoju pražiareň otvoril práve na Liptove. Kamarátskym prístupom sa nám tu podarilo vybudovať silnú komunitu ľudí, ktorí nás podržali v každom ťažkom období,“ hovorí. „No teraz potrebujeme preraziť aj mimo Liptova. Chceme, aby sa ľudia celý rok chystali na to, že keď sem prídu v lete na dovolenku, dajú a kúpia si našu kávu.“
Kávu od Aurelicy si dnes okrem jej kaviarní môžete vychutnať iba v ružomberskej cukrárni Blaho od Aďky, na Žiarskej chate a zabalia vám ju v Mýto Kaviarničke pri Mýte pod Ďumbierom. To, že je zoznam partnerských kaviarní krátky, má podľa spolumajiteľa svoje opodstatnenie.
Mesačne dnes na Liptove upražia viac ako 600 kíl kávy. Foto: archív Aurelicy
„S distribúciou som veľmi opatrný. Párkrát sme sa už popálili. V gastre je to vždy o ľuďoch. Ak sa baristovi v inej prevádzke nechce robiť kávu a urobí ju zle, hosť nebude uvažovať o tom, ako bola tá káva pripravená. Povie si, že to nebola dobrá káva. V prevádzkach, do ktorých dodávame, pracujú ľudia, ktorých osobne poznám a mám istotu, že kávu servírujú s úsmevom.“
Pracovať zodpovedne
Marek Benikovský tento rok oslávi tridsiatku, no za prvé roky napĺňania svojho kávového sna dostal niekoľko cenných lekcií. „Nechcem hovoriť klišé o tom, že sa snažím užívať si každý deň. Keď človek podniká, má zodpovednosť. Neužíva si tak, ako si niektorí ľudia možno myslia. Ale dnes sa oveľa menej bojím riskovať,“ hovorí.
„Uvedomil som si, že nemôžem toľko pracovať. Že pracovať bez prestávky nikomu nerobí dobre. Napriek tomu, že v 22 rokoch na to človek má dosť energie aj nadšenia. Od začiatku tohto roka preto už kávu nevarím, aby som mohol viac oddychovať a venovať sa ostatným veciam, ktoré v Aurelice potrebujeme dotiahnuť. Musím však priznať, že mi to šialene chýba.“
