Rudolf Ovčaří je miliardár, ktorý privatizoval Třinecké železiarne a pomohol na nohy Českej zbrojovke. Nenápadný magnát sa roky držal v ústraní a mimo zraku verejnosti, teraz prvýkrát opisuje, ako to všetko bolo.
Pohodlne usadený za masívnym lesklým stolom, okolo obrazov impresionistov, pôsobí Rudolf Ovčaří každou bunkou ako priemyselný magnát starej školy.
Sedemdesiatdvaročný korunový miliardár bol hneď pri niekoľkých zásadných momentoch českých biznis dejín, napriek tomu jeho meno priemernému Čechovi ani Slovákovi veľa nepovie.
Veľkú časť majetku rozdal
Ovčaří sa totiž rád drží „low profile“, nepotrebuje, aby ho bolo zbytočne veľa vidieť ani počuť. Toto má koniec koncov spoločné so svojím dlhoročným spolupútnikom v podnikaní Reném Holečkom, 25. najbohatším Čechom.
V 90. rokoch spolu ovládli Třinecké železiarne a na prelome tisícročí potom i Českú zbrojovku. Napriek tomu Ovčařího, na rozdiel od Holečka, v rebríčku najbohatších tuzemských miliardárov nenájdete.
O výške svojho majetku sa baviť nechce, hovorí, že jeho podstatnú časť rozdal na dobrú vec. „Nie som veľmi bohatý, nemám veľké aktíva,“ krčí ramenami Ovčaří. „Ale zase nemám dlhy,“ dodáva v rozhovore muž, ktorý pre Forbes porušil svoje niekoľkoročné mlčanie kvôli propagácii projektu Echo.
Skromne už nedoplní, že aj tak jeho majetok nazbieraný v oceliarstve a zbrojarine iste presahuje miliardu korún.
V tandeme s Holečkom ho už však Ovčaří nerozmnožuje, svoju polovicu zbrojovky mu totiž v roku 2014 predal. A do ďalšieho dobrodružstva sa už Ovčaří pustil sám.
Pred siedmimi rokmi investoval do nového vydavateľstva Echo Media, ktoré stojí za serverom Echo24. Ten si v začiatkoch zaistil raketový rast návštevnosti vďaka sledovanému verejnému sporu s vtedy ešte ministrom financií Andrejom Babišom.
Na začiatku minulého roka potom Ovčaří svoju pôžičku Echu kapitalizoval a stal sa akcionárom – a na krátky čas teda aj miliardárom vlastniacim médiá. „Ale nie oligarchom,“ zdôrazňuje. Potom prišiel prekvapivý krok: 51 percent akcií Echo Media sa Ovčaří rozhodol rozdať čitateľom.
Slobodných médií je v Česku pomenej
Prečo ste sa rozhodli rozdávať akcie Echa?
Echo som podporoval od začiatku, ale nechcel som ho podporovať navždy. Hľadal som stratégiu, ako by sa mohlo uživiť v čase, keď klesajú príjmy z reklamy, pretože veľkú časť uchmatne Google či Zoznam. Najstabilnejším príjmom sú tak čitatelia a predplatné, krajina budúcnosti sa ukrýva za paywall.
Ak má byť obsah tovarom pre čitateľa, musí sa jeho kvalita zlepšiť. Ale kvalita nie je zadarmo, médium musí byť exkluzívne a k tomu sa potrebuje najskôr uživiť. Ponuka akcií vydavateľstva Echo Media bola spôsob, ako si čitateľský kmeň stabilizovať.
Rozhovor prebiehal v zasadačke v pražskom sídle Českej zbrojovky. Foto: Libor Fojtík
Oficiálne ste to vysvetľovali tiež ako podporu média nezávislého od žiadneho oligarchu.
Preto som zvolil tých 51 percent. Nadpolovičná väčšina podľa zákona o obchodných korporáciách znamená, že vládnuť môže začať ten, kto tieto hlasy zhromaždí. Čo sú čitatelia a nie jeden človek ako v prípade médií vlastnených oligarchom.
Médiá v Česku teda nepovažujete za slobodné?
Slobodných médií je tu pomenej. Andrej Babiš má Mafru, Dan Křetínský ovláda Blesk, Reflex, Európu 2 či Frekvenciu 1. A je to zložitejšie. Křetínský potrebuje podporu vlády a to sa, predpokladám, premieta do toho, ako jeho médiá píšu o Babišovi. Nova proti Babišovi asi tiež nepôjde, keď Kellner (vtedy prostredníctvom PPF vlastník televíznej stanice, pozn. red.) dostal zákazku na vagóny a lokomotívy. Nemôžem to dokázať, ale neviem si predstaviť, že by niekto, kto chce veľké štátne zákazky, útočil vo svojich médiách na predsedu vlády.
Nedostali ste sa však ako majoritný akcionár do rovnakej oligarchickej roly?
Moja rola bola v Echu čisto finančná a potom chvíľu i vydavateľská. Do článkov som redakcii nehovoril a nikdy som sa nezúčastnil ani na žiadnej redakčnej porade. A viac ako polovicu akcií som sa rozhodol rozdať.
Nepohnevali ste si ako vlastník Echa tiež premiéra Babiša? On denník verejne obvinil z nepriateľského písania.
Vtedy som nebol vlastník Echa, len som každoročne platil jeho straty. Babiš mal s Echom problém len na začiatku, keď kvôli kritickému článku jeho šéfa Dalibora Balšínka hrozil, že na nich pošle finančnú kontrolu. Dnes už to nie je také horúce. Boli by ste prekvapení, akí vysokopostavení poslanci z ANO boli na päťročnom výročí Echa.
V apríli ste mediálny svet prekvapili, keď ste svoje akcie predali inému miliardárovi, spolumajiteľovi Bohemia Interactive Markovi Španielovi. Čo vás k tomu viedlo?
K tomu sa radšej nebudem vyjadrovať, aby som náhodou nechtiac Echu neublížil. Myslím, že generačné akcionárske omladenie Echu prospeje.
Je to pre vás koniec mediálnej kapitoly vášho biznisu?
Áno, biznisovo už sa k médiám nebudem vracať.
Sedemdesiatdvaročný magnát Rudolf Ovčaří, o ktorom sa veľa nevie. Foto: Libor Fojtík
Inovátor Rudolf Ovčaří
Čo na to súdruhovia?
Bolo z toho veľa kriku a boj skoro na život a na smrť, ale ubránil som si to. V Třinci už za komunizmu panoval celkom ostrý vnútorný kapitalizmus.
A keď potom prišla revolúcia a naozajstný kapitalizmus?
Šéf financovania spáchal samovraždu, nikto iný tam tomu nerozumel, tak som to vzal. Odvolali sme ľudí, ktorí vyrástli čisto na KSČ, to prebehlo v pokoji. Ale železiarne neboli v kondícii, pretože za socializmu sa na hospodárenie nehľadelo. Koľko ste si naplánovali, toľko ste v tom plánovanom hospodárstve dostali a toľko sa minulo. Strata? Zisk? To bolo jedno, záležalo len na ústrednom plánovaní. A zrazu začali v 90. rokoch klopať banky.
Třinec mal dlhy?
Obchodníci nevedeli obchodovať, kopa nových firiem nám za oceľ vôbec nezaplatila a stratila sa, prišla zmena na akciovú spoločnosť, prišla privatizácia a vrhli sa na nás súčasne banky a veritelia. Ale aj tak Třinecké železiarne nakoniec prežili bez zásahu štátu – ako jediná huta. Žiadna iná to nezvládla.
Čo robili Třinecké železiarne inak?
Neskromne si myslím, že na tom udržaní som mal obrovskú zásluhu. S našimi bankármi sa nedalo dohovoriť, tak som zašiel do Viedne, Bratislavy, Holandska, za matkami českých bánk. Vtedajší šéf ING ma nemal rád, tak som ho obišiel a šiel rovno za jeho šéfom… A takto som prefinancoval Třinec v tých najhorších rokoch 1990 až 1994.
Ale čo ich presvedčilo? Asi nestačilo povedať: „Vaši podriadení mi nechcú dať peniaze, dajte mi ich vy.“
To sa musím vrátiť k tej automatizácii. Poznal som vďaka nej celú hutu ako svoje topánky. Takže som tých riaditeľov bánk „ukecal“. Nikdy nezažili, že by šéf financovania zdvihol telefón, zavolal šéfovi oceliarne a povedal: „Idem tam s bankármi a nepotrebujem doprovod,“ a šéf oceliarne povedal: „Fajn.“ A okrem toho sme ešte vymysleli rôzne fígle, ako že sme nákup elektrického prúdu riešili pomocou zmeniek a ďalších inštrumentov. Kým Vítkovice platili elektrinu dopredu, my sme ju mohli platiť o 120 dní neskôr. To vám ušetrí balík peňazí, ktorý môžete použiť na výrobu a nákup surovín.
Ako sa potom z Ovčařího manažéra stal Ovčaří spolumajiteľ?
V určitej dobe som prestal byť pohodlný, prišiel som na nejaké úniky peňazí – to si šéf financií všimne, takže ma v roku 1994 vyhodili. Ja som chcel hutu privatizovať už predtým, urobil som projekt na päť stránok, že si tú hutu ako vedenie podniku kúpime. Ale vedenie sa naplašilo, nepodpísal to nikto. Projekt na privatizáciu Třinca bol ale nastavený tak, že štát predá 51 percent tomu, kto ponúkne najviac a doloží to podnikateľským programom. A nikomu nenapadlo, že v tú chvíľu už vyhodený Ovčaří by zvonku mohol poskladať tím, ktorý spracuje podnikateľský program a ponúkne najviac.
Odkiaľ mali peniaze?
Tá polovica huty sa vtedy predala za viac ako dve miliardy korún. Kde ste ich zohnali?
Poskladali sme Moravia Steel, bolo nás pätnásť, a kúpili sme Třinecké železiarne. Každý z tej pätnástky pre to musel niečo urobiť. Zaplatili sme vtedy 2,6 miliardy za 51 percent.
Ale kde ste zohnali tie peniaze? Vy ste vtedy mali každý nasporené 200 miliónov korún?
Samozrejme, že nie, peniaze tu vtedy nemal nikto okrem vekslákov a pár umelcov. Všetko bolo na úver. Keď mal niekto stotisíc, tak sa cítil bohatý. A my sme potrebovali miliardy. Museli sme na to ísť bankovo a vymyslieť model, ako to splácať. Na dlhy sme vydali obligácie, tým sme to refinancovali stabilne a dlhodobo. A Třinec išiel, šliapal.
V tej pôvodnej pätnástke bol aj Tomáš Chrenek (šiesty najbohatší Slovák podľa rebríčka najbohatších Slovákov 2020) a dodnes spolumajiteľ Moravia Steel?
Nie, to bolo až neskôr, keď niektorí podielnici chceli vystúpiť, tak predali svoje akcie a tým sa tam dostala tá slovenská štvorka (okrem Chreneka aj ďalší Slováci: Ján Moder, Evžen Balko a dnes už zosnulý Ľubomír Blaško, ktorého podiel zdedila manželka Mária).
Ale vy ste pána Chreneka v tom čase už celkom dobre poznali, nie? Stretli ste sa už za socializmu. On dokonca hovorí, že ste to boli vy, kto ho do Třineckých železiarní priviedol.
Oni obchodovali s rudou, s oceľou a boli to veľmi dobrí obchodníci. Takže som ich pritiahol, aby pre nás ďalej robili obchod. My sme nevedeli nakupovať rudu v Rusku a predávať oceľ do celého sveta. V tom nám pomohli.
Kto je Rudolf Ovčaří?
Vyrastal v regióne Těšín v rodine poľnohospodárov. S gustom rozpráva o detstve strávenom v Sliezsku, v poľskom pohraničí, kde sa vraj bralo za veľkú výhodu pracovať v niečom, čo má komín. „Jeden z mojich dedov robil od dvanástich rokov na šachte a kládol mi vždy na srdce: ‚Ak tam nebudú okná, tak tam nelez,‘“ opisuje Ovčaří. A tak nikdy ani neuvažoval o tom, že by išiel fárať do baní a namiesto toho zamieril na priemyslovku a potom aj do Prahy na ČVUT.
Po škole preto nastúpil do Třineckých železiarní a hoci bol vysokoškolák, začínal ako elektrikár. Postupne sa vyšplhal na tepelného technika, potom bol zodpovedný za merania a regulácie, až postupne dostal príležitosť vybudovať v železiarňach celý nový útvar automatizácie. Prevádzal třinecké huty z doby analógovej na novú dobu počítačovú, stále ešte za hlbokej totality. „Dvakrát ročne som sa dostal na Západ, učil som sa v Siemense, Philipse, vlastne kradol ich znalosti a potom ich uplatňoval v Třinci,“ spomína Ovčaří. Bol vtedy aj v KSČ, „pretože každý, kto mal prístup k počítaču IBM a vyššiu funkciu v železiarňach, tak do strany musel,“ hovorí dnes.
Ako komunista sa vraj ale nikdy necítil. Aj vedenie huty mu dávalo najavo, že na nejaké novoty, ktoré vozia zo svojich výletov na Západ, nie je nikto zvedavý. Obzvlášť, keď raz začal na porade mávať imperialistickým časopisom Forbes a nadšene ukazovať tabuľku, ako vyzerajú platy učiteľov vo svete v pomere k priemernému platu a ako je to v Japonsku a ako v Amerike. „Už za to som vtedy dostal od politicky uvedomelého vedenia čiernu bodku do kádrových materiálov,“ spomína.
Autorom rozhovoru, ktorý v celom znení vyšiel v júnovom vydaní magazínu Forbes Česko, je redaktor Darek Šmíd.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
