Profesor Alexander Ferko pôsobil aj v armádnych misiách, dnes v bratislavskej Nemocnici Bory buduje špičkové centrum chirurgie. Prečítajte si rozhovor s významným odborníkom v oblasti robotickej a laparoskopickej chirurgie, ktorého Forbes zaradil do rebríčka Top osobnosti medicíny 2024.
Je pravda, že ste v detstve chceli byť lesníkom ako váš otec?
Áno a je náhoda, že som sa takzvane vyskytol v medicíne. A úplná náhoda, že v chirurgii. A tiež je náhoda, ako som sa akademicky profiloval. Všetko bola v podstate náhoda.
O aký typ náhody napríklad išlo?
Práve nedávno mi profesor Amjad Parvaiz, jeden zo svetovo najlepších chirurgov pre oblasť rakoviny konečníka (pôsobí aj na Boroch), rozprával svoj príbeh, ako sa on stal chirurgom.
Prišiel si na univerzitu vziať prihlášku na inžinierske štúdium, ale vo vedľajšom rade uvidel dve krásne dámy. S kamarátom si povedali, že prejdú do radu vedľa a nakoniec zistili, že sa hlásia na medicínu. (smeje sa) Niekedy rozhodujú takéto prosté okolnosti.
Aké rozhodovali vo vašom prípade?
Asi ma motivoval aj môj strýko, ktorý bol lekárom a študoval v Hradci Králové. Možno svoju rolu zohrala aj malá nezhoda s otcom, čo sa týka ženského pohlavia. Nechcel ma púšťať za dievčatami. (usmieva sa)
Bol váš otec prísny?
Bol.
Aj ste to po ňom zdedili?
Vďakabohu, áno. Je to dôležité v chirurgii aj v živote. Som prísny na seba aj na okolie. Akurát moje štyri vnúčatá dávajú prísnosti láskavý rozmer. Prísnosť má skrátka rôzne nuansy.
Tréning s klinčekom v šuplíku
Chirurg Alexander Ferko. Foto: Miro Nôta
Pochádzate z okolia Rožňavy, lekársku fakultu ste vyštudovali v Hradci Králové. Aká bola vaša cesta k chirurgii?
Ja som bol na fakulte takzvanou pomocnou študentskou vedeckou silou a venoval sa experimentálnej chirurgii na teoretických ústavoch, kde som operoval na zvieratách. Niektorí pedagógovia začali pozorovať, že povedzme okrem negatívnych vlastností, mám aj jednu pozitívnu – som manuálne zručný. Začali to využívať a postupne ma priviedli k môjmu odboru.
Po štátniciach v roku 1992 sme boli niekoľkí kolegovia už ženatí a došlo na lámanie chleba, kde môžeme získať adekvátny príjem, aby sme uživili rodiny. Mňa zavialo na chirurgiu. Pán docent Vykouřil na klinike v Hradci Králové ma vypočul a po prvom rozhovore prijal.
Okrem zbierania skúseností na sále a od starších kolegov, ako v začiatkoch vyzeral váš chirurgický tréning?
Za našich mladých čias neboli trenažéry ani virtuálna realita. Ja som mal napríklad v šuplíku klinček, na ktorý som si naviazal šnúrky, a tak som si cvičil chirurgický uzol. V malom stiesnenom priestore a každý deň, to bol môj trenažér. Chirurgickú zdatnosť však máme danú každý inak. Niekomu stačí spraviť päť či šesť výkonov určitého typu a dosiahne vysokú kvalitu. Iný potrebuje viac času, ale potom to môže robiť rovnako dobre.
Sumárne chirurg potrebuje mať dobré prepojenie medzi šedou kôrou mozgovou a rukami. Motorika je jeden fakt, ale druhým faktom je rozhodovanie, za ktorým musí byť vynikajúca teoretická znalosť. A ešte vysoká etická integrita. Keď vyšlete niekoho na operačnú sálu, delegujete na neho veľkú zodpovednosť. Jedine on sa v hraničných prípadoch rozhoduje, či pôjde do veľkého rizika alebo ustúpi. Keď potom brucho zašije, všetko je uzavreté. Nie je to diktát, v ktorom opravíte chyby.
Skúsenosti z poľných nemocníc
Kedy ste vy sám zistili, že máte predpoklady na chirurgiu?
(odmlčí sa) Bolo to v roku 2018. Vtedy som sa stal päťdesiatnikom a začal mať rozum.
Alexander Ferko
Bol hlavným chirurgom Armády Českej republiky, pôsobil na misách v Kábule či v Bosne a Hercegovine, ako prednosta viedol kliniku v Hradci Králové a v súčasnosti je lídrom klinického úseku chirurgie bratislavskej Nemocnice Bory.
Profesor Alexander Ferko je významným odborníkom v oblasti robotickej a laparoskopickej chirurgie a členom premiérového výberu Top osobnosti medicíny 2024 zostaveného Forbesom v spolupráci s autoritami z lekárskej branže.
To je pre chirurga najlepší vek? Má skúsenosti, vie reagovať, ak nastanú komplikácie…
Áno. Stáva sa medicínsky múdrym a aj životne múdrym. Len chirurgická múdrosť je málo. Sú mnohé veci, ktoré môžete prevziať od učiteľov, odpozorovať, ale väčšinu musíte prežiť. Klinickú skúsenosť, neúspech, svoje malé osobné zlyhania, ktoré do medicíny patria. Bez toho to nejde.
Hoci v každej životnej etape si lekár myslí, že už je dobrý, až v tej päťdesiatke sa začínate pozerať za seba. Hovorí si: Aha, toto by som pravdepodobne už nikdy neurobil. To je to poznanie, ktoré potom môžete zúročiť v ďalšej praxi, čomu sa povedzme vyhnúť, aby bol benefit pre pacienta čo najväčší.
V medicíne sú však určité veci, pri ktorých ako lekár nemôžete byť nápomocný, neovplyvníte ich. Navyše niekedy býva ťažko rozlíšiteľné nájsť tú správnu hranicu, či takzvane nechať veci prirodzene plynúť alebo je treba zasiahnuť, lebo tým pomôžete a vyliečite.
Dá sa priblížiť, ako ste sa trebárs vy poučili z nejakého vlastného pochybenia?
Nenazval by som to pochybeniami… Ako mladý chirurg začínate objavovať svoje diagnostické schopnosti, začínate poznávať ochorenia. Skúšate sa trafiť. Je to tá apendicitída? Nie je? Medicína vás vždy prekvapí. Osobné zlyhania boli skôr v tom, že ste sa netrafili do diagnózy, hlavne v akútnej medicíne. Rokmi sa však stávate skúsenejší, spoznávate, ako dané ochorenie prebieha a zostávate pokojnejším. Viete, že sa napríklad nemusíte rozhodovať ihneď, ale môžete to odložiť a pacient beztak zostane v bezpečí.
Forbes Slovensko/Matej Binka
Pôsobili ste v obranných zložkách aj ako hlavný chirurg Armády Českej republiky na rôznych misiách. Aká to bola pre vás škola, keď ste museli liečiť v poľných podmienkach?
Tie misie v Kábule či v Bosne a Hercegovine ma poučili ľudsky. Väčšina našej populácie v západnej Európe či Spojených štátoch sa pohybuje v určitom blahobyte, obdivujeme presklené budovy, krásne nemocnice, ale veľká časť sveta žije v celkom iných podmienkach. V takých, že každý deň bojuje o svoju existenciu, s nedostatkom potravy, so zlou zdravotnou starostlivosťou. Poučí vás to, keď vidíte obe tváre sveta.
Samozrejme, zaujímavý bol aj medicínsky rozmer, lebo sme sa stretávali s diagnózami, ktoré sme dovtedy nezažili ani nevideli. Liečili sme vojnové poranenia aj civilné obyvateľstvo a museli si ako mladí chirurgovia sami poradiť bez dohľadu starších kolegov. Bola to veľká výzva, skúška charakterových vlastností aj profesionálnych kvalít.
Foto: Miro Nôta
Primár Sova je vzácnosť
Dlhodobo ste boli v Hradci Králové prednostom chirurgickej kliniky. Čo vás priviedlo do Nemocnice Bory?
Bola to výzva. Akcionár tejto nemocnice chcel klinku vybudovať tak, ako som to ja videl vo svete. Vedel som, že to môže fungovať. Na druhej strane som tiež z Česka sledoval, čím si Slovensko prechádza. Pokladám stále za veľmi dôležité rozhodnutie, že tu v Boroch nemocnica stojí, prestalo sa teoretizovať a konečne sa niečo urobilo. Ide o historický moment, ktorý zodvihol usadený prach, otvoril mnoho otázok a toto sa presne malo stať.
Zámerne na chvíľu odbočím k televíznemu seriálu Nemocnica na okraji mesta… Nakoľko podľa vás vystihuje fungovanie chirurgického tímu?
Ide o vzorový seriál. Oddelenie naozaj takto veľmi často vyzerá, hoci teda primár Sova je skôr vzácnosť.
Keď ste skladali svoj tím v Boroch, dávali ste si pozor, aby v ňom nebol doktor Cvach?
Ja si dokonca myslím, že ten Cvach tam patrí. Nie je totiž svetla bez tmy. Ja som napríklad staval na mladých ľuďoch, hoci som si uvedomoval s tým spojené riziko, že si to spočiatku bude vyžadovať viac úsilia a práce. Vo výsledku však potom môže klinika dopadnúť lepšie k vášmu obrazu.
Váš súčasný tím má 21 lekárov. Základ teda bol, aby ho tvorili prevažne mladí ľudia?
Musíte mať aj kľúčových ľudí, ktorým veríte chirurgicky aj osobne. Potom si vyberáte tých, ktorí by mohli na vysokú úroveň dorásť. S dlhoročným skúsenosťami ten potenciál rýchlo rozpoznáte. Nemôžete sa však pozerať len na manuálnu zručnosť, či to nie je „drevo“, ja u mladého človeka hľadám aj motiváciu.
Aj keď ste chirurga nevideli operovať, už na pohovore rozpoznáte, nakoľko zdatný asi môže byť na sále?
Áno, už podľa jeho motoriky, ako gestikuluje, ako používa ruky. Samozrejme, prvý pohľad nemusí byť stopercentný, ale viete si lekára priradiť do skupiny schopných. Tiež sledujem oči. Človek musí byť nadšený. To je základný atribút, že tú prácu chce robiť. V súčasnosti je navyše problém, že nie veľa lekárov má záujem venovať sa chirurgii.
Prečo tomu tak je?
Ide o náročný odbor. V medicíne sú aj menej náročné a za rovnaký tarifný plat, takže si mnoho lekárov radšej vyberie ten. Zoberte si napríklad, že chirurg je akoby „herec na pódiu“. Všetci, čo sú v sále, sa na vás pozerajú, ako konáte v operačnom poli, ale aj ako sa správate po ľudskej stránke. Každý jeden operačný výkon musíte istým spôsobom odohrať a obstáť v ňom.
Iste, niekedy sa pritrafí, že to na sále nedopadne, ako by malo, lenže vy musíte mať silu sa na operačnú sálu opäť vrátiť. To je jeden z rozdielov medzi chirurgiou a neintervenčnými odbormi, v ktorých si lekár môže viac oddýchnuť od záťaže. Chirurg si neoddýchne. Ja sa niekedy preto obaľujem do pseudoškrupiny tvrdosti či komunikačnej strohosti.
Svetové kapacity v Boroch
Súčasťou tímu na vašom úseku chirurgie v Boroch sú aj renomovaní zahraniční profesori Bjørn Edwin, Joep Knol a Amjad Parvaiz, čo je v našich zemepisných šírkach rarita. Ako funguje spolupráca?
Majú u nás pracovný úväzok a pravidelne dochádzajú na určité obdobie. Napríklad profesor Parvaiz teraz prišiel na tri dni a za ten čas sme urobil štyri náročné operácie, aké sú na Slovensku málo frekventované. Zavádzame špičkové metódy týchto osobností a tie vďaka ich prítomnosti môžeme aj rýchlejšie implementovať. Zapájajú sa aj do výučby a prednáškovej činnosti, prinášajú obrovský edukačný potenciál nielen pre mladých.
Nemocnica tiež získala štatút centra excelentnosti na robotickú chirurgiu a snažíme sa tu vybudovať medzinárodné centrum robotickej chirurgie pre strednú Európu. Na Bory by sa tak od týchto uznávaných profesorov chodili učiť kolegovia zo Slovenska aj z okolitých krajín.
Forbes Slovensko/Matej Binka
V čom ešte vidíte prínos takého centra?
Otvorenosť systému vo vzdelávaní voči kolektívu, voči novým ľuďom a myšlienkam. Mám rád otvorený systém, aký som spoznal na zahraničných stážach, keď mladí lekári prichádzajú, vyškolia sa a zase odídu ďalej. Taký kolotoč rezidentov však na Slovensku aj v Česku chýba. Vďaka nemu prejde rukami prednostov viac mladých lekárov a dokážu si lepšie vyberať „tých najlepších“ pre daný odbor. A výber je podstatou úspechu.
U nás zatiaľ dominuje uzavretý systém, lekári nastúpia na pracovisko a na jednom mieste zostarnú aj so svojimi stereotypmi a kolektív nie je živý. Snažím sa preto na našu klinku pustiť aj inú „genetickú informáciu“, inú výchovu, iné zvyky, aby lekári, ktorí sa zatiaľ nepozreli do zahraničia, videli, že sa dá rozmýšľať aj inak. Ja sám sa aj v mojom veku veľmi rád pozerám na prácu iných chirurgov. Sú to detaily, ktoré objavujete, ktoré vedú k ďalšiemu zlepšovaniu.
Robotika mení chirurgiu
Vo svojej špecializácii ste sa zamerali na onkochirurgiu, venujete sa brušnej chirurgii, špeciálne ochoreniam pečene, pankreasu a konečníka. Bola v tom aj výzva, že ide o jednu z najťažších disciplín?
Pre mladého človeka sú chirurgické výkony výzvou, aby ich zvládol. V staršom veku potom pociťujete aj hlbšie prepojenie s osudom pacienta. Zo všetkých strán ešte viac obraciate všetky okolnosti, aby operácia dopadla čo najlepšie. Snažíte sa vnímať každý detail, ako problém vyriešiť.
Z laického pohľadu by som skôr odhadoval, že sa chirurg snaží odosobniť, aby sa na sále emočne neangažoval.
Nemôžete sa odosobniť, keď prídete k pacientovi. Napríklad sa s ním polhodinu rozprávate, čo všetko ho čaká. Na sálu prichádzate s určitou informáciou, záťažou, ktorú pacient na vás preniesol. Medicína je osobná, ale pri výkone sa potom musíte plne koncentrovať, to je jasné.
Ako mení robotika chirurgiu?
Dramaticky. Onkochirurgické výkony sú závislé na presnosti a práve robot je o presnosti. Lepšie vidíte, máte 3D obraz, zväčšenia a dostávate sa tam, kde by ste sa predtým nedostali. A pritom nemusíte pacienta rozrezať. Na druhej strane to prináša starosti systému, lebo tá technológia je skrátka drahšia. Je však dôležité argumentovať, že robotika je na prospech pacientov a vo výsledku šetrí peniaze.
Foto: Miro Nôta
Koľko trvá, kým sa lekár naučí pracovať s touto novou technológiou?
Zvládne ju asi po pätnástich výkonoch, ale stále pri ňom musí byť dohľad. Bezpečne pracuje po päťdesiatich výkonoch a kvalitne po približne stovke operácií.
Nakoľko robotické zákroky zvyšujú úspešnosť operácií?
Príkladom môže byť operácia konečníka, kde operujeme v malej panve v úzkom priestore a aj jeden milimeter rozhoduje o osude pacienta. Ani pri jednej z doterajších metód ste sa nemohli dostať úplne dole nad zvierače a odstrániť všetko, ale robot vám to teraz umožňuje. Ide o dramatický pokrok. Výsledky ešte nie sú úplne publikované, ale významne zvyšujú prežívanie pacientov a dávajú vyššie percento nádeje na vyliečenie.
Aké inovatívne zákroky ešte prinášate?
Robíme napríklad výskum v oblasti bezpečnosti určitých výkonov, ktoré majú vyššie riziko komplikácií. Spoločne s profesormi Parvaizom a Knolom formujeme nový operačný postup, časť tohto výskumu sme už aj publikovali v zahraničných časopisoch.
O čo presne ide?
Je to postup, ktorý znižuje práve výskyt závažných komplikácií po operácii rakoviny konečníka a v konečnom dôsledku vedie k tomu, že menej pacientov bude mať vývod. To je dôležité pre zvýšenie kvality života. Vieme, že robotická chirurgia posunula možnosti operatéra na najvyššiu úroveň a teraz sa musíme zamerať práve na následnú kvalitu života pacienta.
Kľúčový vzťah lekára a pacienta
Ako je na tom slovenská populácia s výskytom rakoviny konečníka a hrubého čreva?
Veľmi zle, patrí nám druhé, tretie miesto na svete. Nie v Európskej únii, ale na celom svete.
Čomu to pripisujete? Napríklad, že ľudia nechodia na preventívne prehliadky?
Je zaujímavé, že pred desiatimi rokmi bolo na tom Slovensko a Česko vo výskyte veľmi podobne, teda v prvej päťke. Dnes je na tom Slovensko rovnako alebo ešte horšie, ale Česi postúpili na 24. miesto. Súvisí to so systémovými opatreniami a jedným z dôležitých momentov je skríningový program, že sa endoskopicky zachytávajú včasné formy tohto ochorenia a neliečia sa až jeho vyššie štádiá.
V Nemocnici Bory je napríklad najvyšší rad robotického prístroja DaVinci, pohyblivý operačný stôl, najmodernejšie laparoskopické veže aj optika. Mali ste možnosť vstupovať aj do technického vybavenia?
Áno, aj do toho. Vybavenie sme napríklad nakombinovali tak, aby sa mohli robiť rôzne hybridné výkony súčasne v jednej sále.
Nakoľko môže podľa vás takáto moderná nemocnica pritiahnuť späť povedzme slovenských lekárov, ktorí pôsobia v zahraničí?
To je o celom systéme. O budovaní tímu a nielen chirurgického, ale všetkých okolo. Tí dopĺňajú komplexnosť. Ja nikdy nebudem dobrým internistom či anestéziológom, lebo sa tomu nevenujem. Musíme preto dbať aj o dobrých a spokojných susedov. Ďalšia dôležitá vec je organizácia práce. Aby sme sa naprieč odbormi pravidelne schádzali nad pacientom a navzájom konfrontovali svoje názory, čo je veľmi obohacujúce. Vtedy je pracovisko atraktívne pre špičkových lekárov.
Je to zložitá otázka, ale kam sa v najbližších rokoch môže posunúť chirurgia?
Musel by som byť vzdelanejší, aby som vám to vedel povedať. Technológie napredujú veľmi rýchlo. Každý tiež hovorí o umelej inteligencii, ale tá nás zavádza aj na nesprávne cestičky.
Pre mňa je medicína stále najmä o vzťahu lekára a pacienta, to je alfa a omega. Ja musím byť dobrý lekár, aby som poznal aj ten vedľajší efekt, ktorý sa deje okolo diagnózy. A musím dobre komunikovať s pacientom. Svojim študentom hovorím ešte jednu vec: majú veľké šťastie, že sa dali na medicínu. Je málo profesií, v ktorých sa každý deň môžete dočkať pozitívnej emócie z vďačnosti pacienta.
A vždy bude mať na uzdravenie vplyv aj psychika pacienta.
Viete, celý náš život je o dôvere a nedôvere. Niekto dôveruje bankám, iný nie, ale komu musíte veriť, je váš chirurg. To je strašne dôležité. Ešte raz spomeniem profesora Parvaiza, s ktorým sme sa nedávno rozprávali, ako sú vzťahy dôležité. Precestoval celý svet a je neuveriteľné, čo všetko nás ľudí trápi, ale zároveň sme všetci vo svojich bolestiach a strachu rovnakí.
Všetky vzťahy sú postavené na určitej miere vypočítavosti, aj tie pozitívne, že očakávame od druhých nejakú emóciu, cit, lásku, pochopenie a podobne. Výnimkou je jediný vzťah, ktorý je vždy pravdivý a nie je o tom, čo by sme na konci dňa mali dostať. Ide o vzťah rodičov k vlastným deťom.
Aj na smrteľnej posteli vám záleží na tom, aby sa vášmu dieťaťu darilo. Aby za vami prišlo, kým z tohto sveta odídete a povedalo vám, že je v poriadku. Od nás sa očakáva, že pomôžeme.
Keby sme sa takto o rok stretli, s čím by ste boli spokojný, keby sa za ten čas udialo?
Aby sa včas dostalo na všetkých pacientov, ktorí chcú prísť do našej nemocnice.
