Lucia Janičová sa stala prvou Slovenkou, ktorá vystúpila na vrchol najvyššej hory sveta. Vrchol Mount Everestu dosiahla z nepálskej strany s podporou kyslíka. Pripravovala sa na to dva roky. „Túžila som dokázať samej sebe, svojej dcére a ostatným ženám, že aj napriek traumatickej minulosti a nízkemu sebavedomiu je možné dokázať veľké veci,“ povedala pre Forbes.
Budete kráčať päť až sedem hodín denne, šesťdesiat dní vkuse. Zabezpečíme vám jedlo, ubytovanie a päť fliaš kyslíka. Odporúčame nechať štyristo dolárov prepitné v základnom tábore a aspoň dvetisíc dolárov dať šerpovi.
Expedičná agentúra Seven Summit Treks vytvorila 14-stranový dokument, ktorý obsahuje všetky základné informácie, ktoré potrebujete vedieť pri výstupe na najvyššiu horu sveta. Čo si zobrať so sebou? Ako dlho to bude trvať? Kadiaľ sa pôjde a koľko si priplatíte, ak sa budete chcieť nechať odviezť vrtuľníkom?
Lucia Janičová sa v máji 2024 stala prvou Slovenkou, ktorá zdolala Mount Everest. Pripravovala sa na to dva roky a občas aj s varechou v jednej ruke a „jednoručkou“ v druhej. Dokázala skĺbiť pracovný život s rodinným a pripraviť sa na expedíciu svojho života. Pri stúpaní z posledného tábora na vrchol to však chvíľu vyzeralo, že bude musieť svoj pokus predčasne ukončiť.
„Na Hillaryho výšvihu dosahoval vietor rýchlosť 50 kilometrov za hodinu, čo je hranica, nad ktorou sa už nepúšťa na horu. Bolo mínus 40 stupňov a snežilo. Snehové búrky vtedy zasypávajú chodníky a dokážu odfúknuť aj stany, preto som premýšľala, či je bezpečné pokračovať ďalej,“ spomína Janičová.
„Máš na to zvládnuť to!“ povedal jej šerpa Rinjin Sherpa hneď po tom, ako sa mu pozrela do očí. Hoci sa pred nimi strácala cesta, šerpa, ktorý stál na vrchole sveta už sedemkrát, vedel, čo si môžu dovoliť. Keďže zlé počasie neodradilo ani skúsenejších horolezcov, ktorí boli v ten deň v skupine s nimi, pokračovala ďalej. Mount Everest sa napokon dočkal prvej Slovenky v nedeľu 12. mája o 7:25 ráno.
Domáca príprava
Rozhodnutie vystúpiť na vrchol sveta vzniká z rôznych dôvodov. Lucii o tom povedala kamarátka – že by sa o to chcela pokúsiť. Keď sa potom Lucia dozvedela, že tam nestála ešte žiadna Slovenka, o myšlienky pri zaspávaní bolo postarané.
Bol rok 2022 a Lucia sa v tom čase venovala skôr športovému lezeniu. Začínala na morských útesoch, pokračovala na krátke skalné steny a cez ľadolezenie sa dostala až do výšok okolo 3 500 metrov nad morom. S takýmto lezeckým portfóliom však bolo pomerne jasné, že Everest bude pre ňu prinajmenšom riskantný, ak nie aj nemožný.
archív SLSP
„Vedela som, že s mojimi skúsenosťami nemôžem ísť rovno na Everest. Osem rokov som sa sústredila na tradičné športové lezenie a chýbali mi výšky,“ opisuje Janičová.
Rozhodla sa preto vystúpiť na argentínsku Aconcaguu (6 959 m n. m.), nepálsky Mera Peak (6 476 m n. m.) a francúzsko-taliansky Mont Blanc (4 808 m n. m.), aby otestovala svoje telo, či vôbec zvláda vysoké nadmorské výšky. Test vyšiel, postupuješ. Avšak len výšky nestačili.
Výstup na Mount Everest je zo šesťdesiatich percent o mentálnej príprave, dvadsať percent o fyzickej príprave a dvadsať percent o aklimatizácii. Je na vás, čím jednotlivé kategórie naplníte. Lucia začala chodiť dvakrát týždenne do posilňovne, behala, jazdila na bicykli, plávala, každý druhý víkend liezla v horách, cvičila na hrazde, trénovala s hypoxickým (dýchacím) prístrojom a dávala si tresty, keď niečo v pláne nesplnila.
„Vymyslela som si vlastnú motiváciu, že keď niečo nestihnem z akéhokoľvek dôvodu, urobím za trest tri série dvadsiatich ‚brušákov‘ so závažím dvadsať kilogramov. Niekedy mi to vyšlo aj na štyri tresty týždenne,“ spomína Janičová na domácu prípravu v Škótsku, kde žije a pracuje.
Napriek množstvu hodín aktívneho tréningu jej aj tak najviac času zabrala teória. Ako to vyzerá na Evereste? Čo zvyšuje šancu na úspech? Čo tam mám robiť a čo, naopak, nesmiem? Aké jedlo si zobrať so sebou? Kedy budem jesť? Čo budem piť? Aké myšlienky ma posilnia?
„Príprava dominovala môjmu životu takmer dva roky. Zaberala mi toľko času, že som to začala spájať s bežným životom a počúvala podcasty alebo príbehy iných horolezcov počas vešania bielizne, varenia či tréningov,“ hovorí Janičová.
archív SLSP
Základný tábor. V základnom tábore sa v najsilnejšie dni nachádza viac ako tisíc horolezcov. Expedičné agentúry tu majú rozložené jedálenské, sprchové, komunikačné, toaletné i ubytovacie stany.
Najkľúčovejšou sa pre ňu stala diskusia s jej zimným lezeckým partnerom a filmovým režisérom Keithom Partridgeom, ktorý natočil filmy ako Alien vs. Predator či Bonington: Mountaineer. Keď sa ho spýtala, čo jej zvýši šancu na úspech, mal v tom okamžite jasno.
„Povedal mi, že výškové lezenie sa rovná utrpeniu. Ak to dokážem akceptovať, tak to vyleziem. Keď už to prišlo, rozumela som tomu a hovorila si, že je v poriadku, že práve trpím. Naučila som sa akceptovať, že je to náročné len dočasne a nie natrvalo. Pomohlo mi prijať to a nevzdať sa,“ spomína Janičová.
Druhú kľúčovú radu dostala od svojho priateľa. „Poradil mi, že keď už nebudem vládať kráčať a dvíhať nohy, mám sa sústrediť na tú, ktorá práve oddychuje. Veľmi to pomáha. Zrazu si nehovoríte, že už nevládzem a bolí to, ale že druhá noha práve necíti nič a oddychuje,“ hovorí Janičová.
Pre úspešnú horolezkyňu bolo napriek tomu najväčšou motiváciou jej vnútro. „Túžila som dokázať samej sebe, svojej dcére a ostatným ženám, že aj napriek traumatickej minulosti a nízkemu sebavedomiu je možné dokázať veľké veci a zmeniť tento toxický vzorec,“ dodáva.
Začiatok expedície
Letisko v Edinburghu nie je väčšie ako bratislavské. Má jednu pristávaciu dráhu a o málinko väčší terminál. Do hlavného mesta Nepálu Káthmandu sa odtiaľ priamo síce letieť nedá, ale stačí pridať jedno medzipristátie a o pätnásť hodín ste v cieli. Letenky s nadrozmernou batožinou stoja počas hlavnej lezeckej sezóny do dvetisíc eur jednosmerne. Dá sa letieť aj za menej, ale výmenou za výrazne dlhšiu cestu trvajúcu cez tridsať hodín.
Lucia sa odtiaľ vydala na expedíciu 11. apríla. Jej batožina vážila 55 kilogramov, a to neobsahovala všetky veci, ktoré expedičná agentúra Seven Summit Treks spomína vo svojom jednostranovom „checkliste“. Dokopy má stošesť položiek, pričom len v rámci obuvi odporúča zobrať si ďalších šesť rôznych druhov – prezuvky, táborové topánky, ľahkú športovú obuv, trekingovú obuv s goratexomm, horolezeckú a expedičnú obuv.
Aj keď vám agentúra zabezpečí stan, raňajky, obed a večeru, stále zostane veľa položiek, ktoré si budete musieť priniesť sami: fľašu na moč, tašku na odpad, vosk na pery, toaletný papier, vankúš či lieky proti bolesti. Keďže prudké zmeny počasia sú čoraz častejšie, treba byť pripravený. Búrky môžu prísť nielen na vrchole kopcov, ale aj počas týždňového presunu k základnému táboru. Vtedy môže o predčasnom konci expedície rozhodnúť práve taká drobnosť, či so sebou máte alebo nemáte pršiplášť.
Lucia priletela do hlavného mesta Nepálu 12. apríla. Prvú noc strávila v hoteli a následne ako počas jej výstupu pustla krajina okolo nej, pustla aj ponuka spŕch, toaliet, postelí a ďalších súčastí bežného života. Trek z Lukly do základného tábora Everestu jej trval sedem dní a prespávala počas neho v malých chladných a vlhkých chatkách.
Priebeh expedície na Mt. Everest
12. apríla 2024 – prílet do Káthmandu, hlavného mesta Nepálu
14. apríla 2024 – odchod z Lukly do základného tábora Everestu
21. apríla 2024 a ďalšie dni – príchod do základného tábora a séria aklimatizačných výstupov
9. mája 2024 o 2:00 h – začiatok expedície a presun cez prvý, druhý a tretí tábor do štvrtého
11. mája 2024 o 22:30 h – začiatok výstupu z posledného tábora na vrchol
12. mája 2024 o 7:25 h – dosiahnutie vrcholu Mt. Everestu. Lucia Janičová išla klasickou južnou trasou z Nepálu. Výstup absolvovala s podporou umelého kyslíka. Na ceste ju sprevádzal šerpa Rinjin Sherpa.
Nepál spravil z Himalájí základný kameň svojho cestovného ruchu. Povýšil horolezectvo na priemysel a vybudoval okolo neho celý rad nových pracovných pozícií. Na Everest vedie okolo dvadsať výstupových trás, ale väčšina je neoficiálnych a komerčné cesty sú len dve. Z Nepálu a Tibetu.
Obe cesty musia pred začiatkom sezóny pripraviť takzvaní „icefall doctors“ od ľadopádu po druhý tábor a „route fixing team“ od druhého tábora po vrchol. Ťahajú istiace laná, osádzajú rebríky a kontrolujú exponované časti. Kým nemajú prácu hotovú, platí zákaz výstupov na horu.
Stúpajúci záujem o turizmus a komerčné expedície zmenili celý región. Kedysi jedna z najchudobnejších častí sveta sa rozhodla ísť Západu naproti a v priebehu ostatných dvoch desiatok rokov zažila prudký rozmach.
V roku 2023 dostal povolenie na výstup na Mount Everest najvyšší počet horolezcov v histórii a prišli z osemdesiatich krajín. Na najvyššiu horu sveta sa ich dostalo 656 vrátane šerpov, pričom so sumou 11-tisíc dolárov za jedno povolenie si nepálska vláda podľa správy uverejnenej v novinách The Kathmandu Post prilepšila o 5,08 milióna dolárov.
Poplatok za výstup bol povinnou súčasťou aj pri Luciinom pokuse. Okrem neho zaplatila ďalšie desiatky tisíc eur za samotnú expedíciu a 125 dolárov za nepálske víza na tri mesiace. Po siedmich dňoch a 105 kilometroch kráčania údolím rieky Dudh Kosí a cez mesto šerpov Namche Bazaar sa z Lukly dostala do základného tábora. A tam sa to všetko začalo.
Južná cesta. Najnebezpečnejšia časť výstupu z nepálskej strany je hneď na začiatku. Je ňou ľadopád Khumbu, ktorý sa neustále hýbe a každým dňom mení.
Aklimatizačné výstupy
Južný základný tábor Mount Everestu na nepálskej strane sa nachádza vo výške 5 364 m n. m. a dostať sa tam dá buď týždňovým trekom z Lukly, alebo za 1 800 dolárov párhodinovým letom vrtuľníkom. Alebo zaplatíte 4 500 dolárov a vrtuľník vás privezie do základného tábora priamo z Káthmandu. Aj to však má svoje pravidlá.
„Pre let vrtuľníkom sú nevyhnutné aklimatizačné výstupy minimálne do výšky päťtisíc metrov. Do základného tábora sa dá ísť aj na otočku, ale vrtuľník tam nepristane a zdrží sa len desať minút. Turisti v takom prípade často používajú prídavný kyslík, inak im pre rapídnu zmenu nadmorskej výšky hrozí život ohrozujúca akútna výšková choroba,“ tvrdí Janičová.
Expedičná agentúra Seven Summit Treks využíva vrtuľník aj na pravidelné zásobovanie základného tábora množstvom čerstvej zeleniny, čerstvého mäsa a nápojov. Vďaka tomu sú samozrejmosťou raňajky, obed, večera aj káva a čaj. Na tanieri si tak môžete nájsť ryžu, rezance, pizzu, sushi, lazane a keď sa podarí, tak aj typické himalájske momo knedličky. Horolezci odtiaľ najskôr robia takzvané rotácie do vyšších nadmorských výšok, aby sa aklimatizovali. Keby túto časť preskočili, výrazne by sa zvýšilo riziko výškovej choroby.
Avšak či výšková choroba príde, kedy a v akej miere, to je takmer nemožné predpokladať. Pre každého človeka sa nebezpečná výška začína inde a niektorí horolezci musia svoj pokus o výstup ukončiť už v základnom tábore.
Keď to príde, objaví sa únava, dýchavičnosť, nevoľnosť, apatia, ťažkosti s dýchaním či malátnosť. Nebezpečenstvo väčšinou nehrozí do výšky šesťtisíc metrov, pretože sa dá relatívne rýchlo zostúpiť nižšie. Keď ste však na Evereste a vrátiť sa do prvého tábora môže trvať aj desať hodín, chcete riskovať, že to nestihnete alebo sa niečo stane počas cesty?
Zoznam táborov
Zoznam táborov
„Pri výškovej chorobe sa najskôr začnú problémy s dýchaním a zniesť niekoho nižšie je v mnohých prípadoch možné už len vrtuľníkom. Ja som zažila záchranné akcie aj pri výške štyritisíc metrov. Čas je vtedy úplne kritický. Pri výstupe na Everest evakuovali z nášho tímu niekoľkých horolezcov vo veľmi vážnom stave. Vďaka rýchlemu prevozu do nemocnice to všetci prežili,“ spomína Janičová.
Dôvodom výškovej choroby je nízky tlak vzduchu a nízky obsah kyslíka. Môže viesť až k opuchu mozgu a pľúc. Keďže nadmerné množstvo tekutiny v hlave stláča mozog a ovplyvňuje jeho riadiacu funkciu, zhorší sa koordinácia a nastúpi zmätenosť, poruchy zraku, halucinácie, závraty, poruchy vedomia či odmietanie verbálneho kontaktu. Ak sa vám nahromadí tekutina aj v pľúcach, dôjde k horšej výmene kyslíka a oxidu uhličitého. To už budete mať úmrtný list na polovicu vytlačený.
Lucia Janičová absolvovala jednu rotáciu už počas treku na horu Nangkartshang (5 073 m n. m.) a ďalšie dve zo základného tábora. V rámci prvej vystúpili do výšky 5 800 m n. m., pri druhej strávili jednu noc v prvom tábore (6 065 m n. m.), druhú noc v druhom tábore (6 500 m n. m.), vyšli až pod tretí tábor (7 200 m n. m.) a odtiaľ sa vrátili do základného s prespaním v druhom.
V základnom tábore strávila celkovo dvadsaťjeden dní. Mala tam samostatný stan, spoločný jedálenský, kuchynský, sprchový, komunikačný a toaletný. Mohla tam byť kratšie i dlhšie, no o finálnom výstupe nerozhoduje horolezec. Hlavné slovo má predpoveď priaznivého počasia. Všetci čakajú, kedy nastane tých pár dní v roku, keď nie je na vrchole sveta „mordor“.
archív SLSP
Pomohla banka. Všetky náklady spojené s expedíciou hradila Lucii Janičovej Slovenská sporiteľňa. Príprava dominovala jej životu
takmer dva roky.
Každý horolezec rieši možnosť výstupu so špecialistom a čaká, či sa zmestí do schváleného počtu osôb na deň aj on. Lucia napokon liezla v novej sezóne na vrchol ako štvrtá klientka roka.
„Prišlo krátke okno, zavolali si ma bokom a dali mi možnosť ísť hneď za fixným tímom. Bol to hneď prvý výstupový deň, preto tam ešte neboli veľmi porobené chodníky a aj vyšliapané stopy zasypával silný vietor snehom. Vybrali len pár ľudí z celého počtu. Mňa sa opýtali večer vopred, či chcem ísť do toho,“ spomína Lucia.
Celý rozhovor nájdete v špeciáli Forbes Woman.
