Dvanásť hodín práce denne, šesť dní v týždni. A siedmy? V párnu nedeľu voľno, v nepárnu 24-hodinovka. Aj tak vyzerali pracovné podmienky v Spojených štátoch na konci 19. storočia. Všetko sa malo zmeniť od 1. mája 1886, odkedy odborári žiadali zavedenie 8-hodinovej pracovnej doby. Na demonštrácii v Chicagu však vybuchla bomba, ktorá pochovala snahy robotníkov a navyše pošramotila povesť nových imigrantov – teda aj Slovákov.
„Osem hodín pracovať, osem hodín rekreácie, osem hodín spánku.“ Dnes to je štandard, no keď túto víziu predstavil v roku 1817 britský priemyselník a socialista Robert Owen, znelo to neuveriteľnejšie ako debaty o všeobecnom príjme bez práce zo súčasnosti. V USA sa navyše tlak na zavedenie osemhodinovej pracovnej doby objavil až tri desaťročia po Owenovej smrti.
Americký odborový zväz Federation of Organized Traders and Labor Unions v októbri 1884 ustanovil prvý máj 1886 ako termín, do ktorého má byť zavedený osemhodinový pracovný čas. Keďže veľký priemysel na jeho požiadavky nereagoval, na tento dátum zorganizoval zväz demonštrácie po celých Spojených štátoch a začal sa tiež generálny štrajk.
Námestie Haymarket v Chicagu. Foto: Library of Congress
Majitelia tovární si však zabezpečili štrajkokazov. Robotníci ich nenávideli a 3. mája v Chicagu na nich skúsili zaútočiť. Reakciou bola streľba polície do davu, pri ktorej zahynuli dvaja ľudia.
Na druhý deň si odborári chceli pripomenúť ich pamiatku na námestí Haymarket. Keďže sa očakávali problémy, prišiel na miesto aj starosta Chicaga Carter Harrison. Po chvíli odišiel, dav bol pokojný.
Červené ruky anarchistov
Problémy sa očakávali aj preto, že odboroví predáci boli z radov anarchistov a socialistov. Médiá už predtým dlhšie varovali, že noví imigranti prichádzajúci vo veľkom z Nemecka a z Rakúsko-Uhorska predstavujú pre USA hrozbu radikalizmu.
Na námestí Haymarket boli dlhý čas vášnivé len prejavy. Všetko sa zmenilo, až keď polícia robotníkov vyzvala, aby z námestia odišli.
Bolo pol jedenástej večer, chladný májový večer už z akcie veľkú časť ľudí vyhnal, keď sa ozval silný výbuch. Dodnes neznámy jedinec z davu vtedy hodil smerom k policajtom bombu.
Jedného muža v uniforme zabila okamžite, siedmi ďalší podľahli zraneniam neskôr. Policajti a zrejme aj demonštranti následne spustili streľbu, ktorej výsledkom boli ďalší štyria mŕtvi v dave.
Masaker na námestí Haymarket. Foto: Harper’s Weekly, voľné dielo
Na druhý deň vyšiel denník New York Times s titulkom „Červené ruky anarchistov” na prvej strane. Štyria organizátori zhromaždenia boli bez dôkazov popravení, ďalší štyria odsúdení na dlhé tresty. Odborári stratili sympatie značnej časti verejnosti a hnev starousadlíkov sa obrátil proti novým „problémovým“ imigrantom, teda aj voči Slovákom.
Slováci ako divosi
Dôsledkom výbuchu bol aj článok, ktorý vyšiel v septembri 1887 v denníku Chicago Tribune. Pod titulkom „Zahraniční chudáci a anarchisti” autor najskôr spomína, že imigrácia do USA bola v poriadku, kým sa týkala Angličanov, Nemcov a Škandinávcov.
„V posledných rokoch k nám ale prúdia Poliaci, Maďari, Česi a Slováci, zmiešaní s Talianmi, Grékmi, Bulharmi a socialistickými nemeckými robotníkmi.“
Dobová karikatúra – európsky anarchista sa chystá zničiť Sochu slobody. Ilustrácia: Wikimedia Commons, voľné dielo
Autor sa ďalej špeciálne venoval Slovákom: „Svojím spôsobom života sú ledva nad divochmi. Žijú pohromade natlačení v jednom byte, ženy aj muži. Pravidelne pijú tvrdý alkohol a mnohí prichádzajú len za rýchlym zárobkom. Možno ich porovnávať len s Číňanmi a po niektorých stránkach sú na ešte nižšej úrovni. A práve z tejto kasty si anarchisti a socialisti vyberajú svojich členov.“
V meste Haymarketského masakra si to odniesli najmä Česi, ktorí tam v tom čase mali obrovskú komunitu. Chicago bolo po Prahe a Viedni mesto s najväčším počtom Čechov na svete. Ako však vyplýva aj z citovaného článku, s anarchistami si Američania spájali všetkých nových prisťahovalcov. Prispel k tomu aj syn poľských imigrantov a anarchista Leon Czolgosz, ktorý v roku 1901 zavraždil amerického prezidenta Williama McKinleyho.
V roku 1890 aj na Železnej studničke
Boj s anarchistami sa v USA začal v roku 1903, keď im oficiálne zakázali vstup do krajiny (spoločne so žobrákmi, epileptikmi a prostitútkami). Odkaz masakra z námestia Haymarket sa postupne menil.
V odborárskom hnutí sa popravení predáci stali okamžite martýrmi, postupne si ich pamiatku uctila aj verejnosť. Už v roku 1893 im v Chicagu postavili pomník, ktorý sa v roku 1997 stal národnou historickou pamiatkou.
Hoci šok po bombovom výbuchu najskôr zmaril snahy robotníkov o kratší pracovný čas, pomerne rýchlo sa spamätali a už v roku 1888 sa dohodli, že ďalší štrajk za 8-hodinové pracovné zmeny sa uskutoční 1. mája 1890. V roku 1889 na kongrese II. internacionály v Paríži spojili tento dátum s pamiatkou na obete chicagských štrajkov z roku 1886. A tak sa zrodil Sviatok práce.
Demonštrácia na 1. mája 1907 v New Yorku. Foto: Library of Congress
Hoci mnohí si tento deň spájajú len s okázalými komunistickými sprievodmi z druhej polovice 20. storočia, prvý raz sa u nás Sviatok práce oslavoval 1. mája 1890.
Oslavy sa vtedy konali v Bratislave na Železnej studničke, v Košiciach a v Liptovskom Mikuláši. V roku 1919 ho za štátny sviatok vyhlásila prvá Československá republika a dňom voľna je dodnes.
