Preplával 3800 metrov v chladnej a kalnej vode, sadol na bicykel a v úpornom tempe odkrútil 180 kilometrov. A predtým, než ako prvý pretekár pretrhol cieľovú pásku, ešte zabehol maratón. Učiteľ Michal Holub z Dolného Kubína sa vlani v auguste stal víťazom dlhého triatlonu najznámejšej série Ironman. Víťazstvom sa kvalifikoval na majstrovstvá sveta na Havaji. Rozprávali sme sa tesne po nich.
Výraz Ironman (v preklade človek zo železa), si mnoho ľudí spája s triatlonom v extrémnych podmienkach. Vy ste vlani v estónskom Tallinne zvíťazili v pretekoch s týmto názvom. Čo to znamená?
Ironman je značka, pod ktorou funguje seriál pretekov v dlhom triatlone, ktorý najviac baví mňa, ale organizujú aj preteky v polovičnej dĺžke trate. Za rok sa uskutoční viac ako 50 podujatí po celom svete a ja som v Tallinne vyhral jedno z nich. Vrcholom série sú záverečné preteky v Kone na Havaji .
Je séria otvorená pre každého, kto si zaplatí štartovné?
Preteky počas roka áno, ale na Havaj sa treba kvalifikovať. Mne sa to podarilo už tri razy, naposledy ma na ostrovné finále posunulo víťazstvo v Tallinne. Tento rok tam bola naozaj tlačenica, posledné dva roky sa pre pandémiu havajské finále zrušilo, takže teraz museli rozdeliť preteky podľa kategórií na dva dni.
Ešte päť kilometrov a bolo by to na sanitku
Pred pretekmi ste na sociálnych sieťach písali, že vás trápia zdravotné problémy. Ako to napokon dopadlo?
Dostihla ma nejaká viróza. Napriek tomu som sa postavil na štart, absolvoval plávanie a šesťdesiat kilometrov z cyklistických pretekov. Potom som však musel preteky vzdať. To sa mi predtým nikdy nestalo.
Bolo to ťažké rozhodnutie?
Asi najťažšie v mojej športovej kariére. Bol som v super forme, takže som mal celkom veľké očakávania a tešil som sa. Navyše ma online sledovalo mnoho mojich známych aj sponzorov. Ako hovorím, nikdy som žiadne preteky nevzdal, ale tu asi nebola iná cesta.
Michal Holub na Havaji. Foto: archív Michala HolubaZosadli ste z bicykla a čakali na odvoz?
Bola možnosť to spraviť a počkať si na sanitku, ale necítil som sa až tak zle. Takže som sa otočil a odbicykloval tých šesťedsiat kilometrov naspäť. Úsek, ktorý bežne prejdem za osemdesiat minút, mi zabral tri hodiny. A keby som mal šliapať do pedálov ešte o päť kilometrov viac, asi by to bolo aj na tú sanitku. Tá cesta naspäť bola veľmi náročná aj psychicky.
V akom zmysle?
Oproti mi šiel celý ten had pretekárov, ktorých som preplával, predbehol na bicykli a tých, ktorí štartovali neskôr. Míňal som občerstvovačky, na ktorých si niektorí mysleli, že som v čele pretekov a kričali na mňa, aký som skvelý.
Americkí dobrovoľníci sú vždy takí veľmi pozitívni a ohromne vám fandia, aj keď idete medzi poslednými. Pre mňa však bolo veľmi ťažké počúvať, že som super, keď som práve prežíval svoje najväčšie sklamanie. Keby skôr zakričali – nevadí, nabudúce to vyjde, padlo by mi to lepšie.
Trénuje 30 hodín týždenne
Koľko takýchto pretekov sa dá absolvovať za rok?
Tento rok mám za sebou tri dlhé triatlony, vrátane Havaja. A ešte jeden polovičný na začiatku sezóny. Ideálne sú dva dlhé, tretí by som za normálnych okolností nešiel.
Michal Holub. Foto: archív Michala Holuba
Michal Holub. Foto: archív Michala Holuba
Koľko vás stoja jedny preteky?
Záleží od toho, kde sú. Štartovné na podujatie je okolo päťsto eur, plus treba pripočítať náklady na dopravu, ubytovanie a stravu. Havaj sa z toho vymyká, len letenka ma vyšla na 1500 eur a ubytovanie, ktoré v čase takýchto veľkých pretekov vystrelí neuveriteľne hore, predstavovalo tisíce eur za jednu noc!
Tento rok bol špeciálny, keďže po dvoch zrušených ročníkoch na ostrov prišli naozaj tisíce ľudí, takže na vysoké ceny sa sťažovali aj dobre zarábajúci pretekári zo západnej Európy.
Sám to asi financovať neviete...
Z platu slovenského učiteľa je to nemožné. Podporuje ma niekoľko značiek, ale to je skôr materiálna podpora – oblečenie, výbava. Peniaze mám od niekoľkých ochotných ľudí, najmä z regiónu. Sú to podnikatelia, zástupcovia veľkých spoločností, no chcú zostať skôr v ústraní. Finančne mi pomohlo aj mesto Dolný Kubín.
Koľko času musí človek obetovať tréningu, aby dosiahol vašu výkonnosť?
Je to, samozrejme, rôzne. A veľa záleží, či ma ten jedinec nejakú športovú minulosť. Ja som až do svojich 26 rokov hrával futbal, športujem teda celý život a mám to jednoduchšie.
V hlavnom tréningovom období mi to zaberie asi 30 hodín týždenne, keď sa preteká 20 až 25 hodín a tesne pred pretekmi záťaž znížim asi na 15 hodín za týždeň. Ale ak človek nie je trénovaný, takéto objemy mu môžu ublížiť, prídu zranenia, únavové zlomeniny a podobne.
Vy nepatríte k profesionálom. O koľko trénujú profíci viac?
Ten rozdiel oproti mne nie je veľký, možno tomu dajú 35 hodín za týždeň. Rozdiel je v tom, že ja po tréningu idem do roboty, kým oni môžu regenerovať. Lepšia regenerácia rovná sa rýchlejšie napredovanie v tréningu.
V top forme aj po štyridsiatke
Trénujete všetky tri disciplíny rovnomerne? Alebo sa zameriavate na to, v čom máte rezervy?
To je vždy trochu alchýmia, do čoho v rámci triatlonového tréningu investovať čas. Ja som napríklad najslabší v plávaní, no je to aj trochu výhoda, keďže z tých ôsmich-deviatich hodín pretekov zaberie plávanie len asi osminu času. Takže mám priestor to dobehnúť.
A kým ja vo vode na najlepších stratím desať minút, horší cyklista v pohode stratí na prvého aj polhodinu. Takže ak by som sa zameral len na plávanie, ktoré mi až tak nejde, zlepšil by som sa možno v sekundách. Ak to isté venujem cyklistike, môže byť rozdiel v minútach.
Napriek tomu sa dá povedať, že pracujem hlavne na plávaní, aby som mal lepšiu východiskovú pozíciu a mohol tvoriť preteky, podieľať sa na ich dynamike. Tréning vždy záleží od charakteru pretekov, na ktoré sa pripravujete.
Michal Holub. Foto: archív Michala Holuba
Michal Holub. Foto: archív Michala Holuba
Budete mať 37 rokov (rozhovor prebiehal v októbri 2022, pozn. ed). Dokedy sa môže športovec v dlhom triatlone udržať na špičke?
Vnímam trend omladzovania vo svetovom triatlone – aj vekový priemer prvej desiatky na Havaji bol v mužskej kategórii 26 rokov. Na porovnanie, u žien to bolo 36 rokov. Určite platí, že po štyridsiatke začne výkon klesať, ale vynikajúci športovec sa môže na top regionálnej úrovni udržať ešte dlho.
Petr Vabroušek má pred päťdesiatkou a stále patrí k československej špičke. Nemec Jan Frodeno má 41 rokov a ešte pred dvoma týždňami držal traťový rekord na Havaji.
Vymení dovolenkový raj za fjordy?
Vy ste v Ironmanovi prvý raz súťažil v roku 2016, trikrát ste sa nominovali na záverečné preteky na Havaji, stali ste sa prvým Slovákom, ktorý vyhral jeden z pretekov série. Nehľadá sa motivácia teraz ťažšie?
Určite hľadám nejaký záchytný bod do budúcnosti. V roku 2023 by ním mohol byť Norseman. Je to tiež dlhý triatlon, ale pláva sa v nórskych fjordoch, cyklistická trať má väčšie prevýšenia a na záverečné bežecké stúpanie pustia len sto najlepších. Myslím, že ako šesťnásobný víťaz majstrovstiev Slovenska by som sa tam mohol dostať aj bez kvalifikácie.
Pre Havaj teda platí – trikrát a dosť?
Bez ohľadu na to, že som tam tento mesiac zažil sklamanie, ma už tieto preteky tak veľmi nelákajú. Mám pocit, že za čoraz viac peňazí tam človek dostane menšiu hodnotu a že tie preteky nie sú o kvalite štartovného poľa, ale o tom, kto si to ešte môže finančne dovoliť. A to sa mi úplne nepáči.
Premýšľam, že by som budúci rok skúsil súťažiť medzi profesionálmi. Vlani som s profíkmi absolvoval majstrovstvá sveta ITU, pod ktorú patria aj olympijské preteky, a bol to celkom zážitok.
Triatlonisti ako rodina
Nedávno som sa rozprával s ultrabežcom Majom Srníkom a veľmi si pochvaľoval komunitu týchto extrémnych súťaží. Je to podobné aj v dlhom triatlone?
Áno, sme ako rodina. Keďže na Slovensku nemám veľa súperov, pretekám najmä s českými triatlonistami, to je veľmi silná komunita. Ja poznám svet futbalu, svet trénerstva a mám pocit, že často tam vládne akási nevraživosť, neprajnosť.
V dlhom triatlone cítim úplný opak. Ochota pomôcť, vzájomná podpora. Potrebujete u niekoho prespať, odviezť z Košíc do Bratislavy? Nie je problém. Z veľkej časti je to práve komunita, ktorá ma pri tomto športe drží.
Platí to aj pri medzinárodných pretekoch?
Tam sa navzájom až tak nepoznáme, ale ochotne si pomôžeme. Ukázalo sa to aj teraz na Havaji. Keďže letecká doprava je aktuálne dosť chaotická, viacerým pretekárom nedorazili bicykle.
Stačila však jedna prosba na sociálnych sieťach a pod príspevkom mali hneď niekoľko ponúk bicyklov rôznych značiek a veľkostí. Tí, čo štartovali vo štvrtok, ochotne požičali svoje desať- či pätnásťtisícové bicykle športovcom, čo štartovali v sobotu.
V cieli na pretekoch Ironman v Tallinne. Foto: archív Michala Holuba
V cieli na pretekoch Ironman v Tallinne. Foto: archív Michala Holuba
Keď sa vrátime k vášmu najväčšiemu víťazstvu. Čo v ten deň rozhodlo?
Ak chce človek vyhrať Ironmana, okrem výkonnosti potrebuje aj dávku šťastia. Za tých osem-deväť hodín sa vie mnohé pokaziť. Dostanete defekt, niečo sa stane v depe, zle odbočíte. V Tallinne sa to napríklad stalo jednému nemeckému pretekárovi, ktorý si skrátil trať a dostal penalizáciu.
Ale pre mňa to bol skrátka deň D, počas ktorého všetko sadlo, ako malo, a zúročil som svoje predchádzajúce skúsenosti.
Čo dokáže pretekára v dlhom triatlone najviac potrápiť?
Mne nechutí to plávanie, beriem to ako povinnú rozcvičku. Veľkým problémom bývajú tiež kŕče, aj tie žalúdočné. Na bicykli máte ešte vlastnú výživu, ale počas behu ste odkázaní na to, čo vám prichystajú organizátori na občerstvovačkách. Aj keď sú to kvalitné veci, nemusia vám skrátka sadnúť.
Napokon, v Tallinne sa to stalo aj mne, našťastie mi prišlo zle až v cieli. Organizátori boli v strehu, báli sa, aby im tam víťaz neskolaboval, chodili za mnou všade s tými striebornými plachtami a aj keď mi už bolo lepšie, nevedel som sa ich zbaviť. (úsmev)
Deti už nevedia ani správne sedieť
Pracujete ako telocvikár na základnej škole. Vidíte veľký rozdiel vo fyzickej zdatnosti vašej a súčasnej generácie?
O tom by som vedel rozprávať hodiny. Ten rozdiel je obrovský. Ešte keď som študoval na vysokej škole, robili sme jeden výskum, z ktorého vyšlo, že dnešní chlapci deviataci majú výkonnosť porovnateľnú s dievčatami siedmačkami spred pätnástich rokov.
V našej generácii sa našli v triede jeden-dvaja, ktorí nemali radi telesnú, dnes je to presne naopak.
Telesná výchova je často jediný pohyb detí počas týždňa, takže sa vlastne ako učiteľ ani nemôžete venovať nejakému rozvoju pohybových schopností, snažíte sa najmä o to, aby ste ich od pohybu neodradili a v lepšom prípade, aby si sami našli cestu k nejakému športu po škole.
Michal Holub. Foto: archív Michala Holuba
Michal Holub. Foto: archív Michala Holuba
Nie je dnes viac športových krúžkov ako kedysi?
Je pravda, že my sme mali tri-štyri futbalové tréningy a dnešné deti ich majú aj päť, no u nás bol tréning len špičkou ľadovca. Zvyšok dňa sme hrali futbal na ihrisku, boli pri vode, na jablkách na stromoch…
Ale to je aj prístupom dospelých, deti vozia na tréningy a z tréningov, keď to len trochu nejde, hneď zmenia trénera alebo aj šport. To je asi na dlhšiu debatu, ale nevidím nejaké rýchle východisko, aj preto som prihlásený na ďalšiu vysokú školu.
Akú?
Idem vyštudovať fyzioterapiu, vidím, že to bude čoskoro veľký trend. Mnoho ľudí bude potrebovať, aby sa im niekto postaral o chrbticu, kĺby, kolená. Veď dnešné deti často nevedia ani poriadne sedieť, nieto sa hýbať.
Čo by ste radili rodičom, aby sa ich deti viac hýbali?
Ja by som ich moc nerozmaznával. Nech sa na tréning prejdú peši. Nech sa neboja súťažiť, lebo to sa mi stáva celkom často, že rodič privedie dieťa na tréning, ale zdôrazní mi, že si neželá, aby dieťa pretekalo. Potom sa vytráca tá dravosť a podľa mňa sa to prejavuje aj v ďalších oblastiach spoločnosti.
Podľa mňa sú dobré aj pozitívne vzory, ale s celým ich príbehom, nielen tou pozlátkou. Moji zverenci napríklad vedia, že moje úspechy nie sú zadarmo. Pred prácou si riadne privstanem a trénujem, rovnako ako po robote.
Ďalší Slováci na Ironman Kona World Championships 2022
81. Karol Džalaj – čas 9:02:22
100. Patrik Čurila – čas 9:55:41
1102. Peter Kniz – čas 10:33:26
1278. Martin Malík – čas 10:46:32
1565. Robert Budaj – čas 11:13:14
2157. Marek Nemčík – čas 13:19:11
