Pandémia covidu ešte nepovedala svoje posledné slovo a už čelíme oveľa závažnejšej hrozbe v podobe vojnového konfliktu. O tom, ako nabrať ďalšie sily, ako sa starať o svoju psychiku, ale aj o tom, že je nutné prehodnotiť svoj rebríček hodnôt v osobnej aj profesijnej rovine, sme sa rozprávali so psychológom Daliborom Špokom.
V článku sa dozviete:
- Ako po vyčerpaní z dvoch rokov pandémie pracovať s ďalšími náročnými emóciami,
- ako sa starať o našu psychiku v čase kríz,
- prečo nás kontakt s vojnou a zlom núti prehodnotiť vlastné hodnoty,
- ako vieme s hodnotovými princípmi pracovať v profesijnej a biznisovej rovine,
- čo je zdrojom obrovskej vlny našej solidarity a pomoci,
- či nás čaká ďalšia výrazná vlna v polarizovaní spoločnosti a čo s tým.
Pandémia ešte poriadne neodznela a už sledujeme vojnu v priamom prenose. Kde môžeme ešte nabrať sily, aby sme dokázali spracovávať ďalšie silné emócie?
Odpoveď na túto otázku môžeme priniesť na dvoch základných úrovniach. Prvá, ktorá sa všeobecne od psychológov očakáva, je, že poskytnú technické rady, ako sa upokojiť, ako neustále nesledovať médiá a ako pristupovať k sledovaniu spravodajstva.
Strach a obavy, ktoré prežívame, sú úplne prirodzené. Ten strach nás totiž orientuje na nejaké nebezpečenstvo a núti nás niečo s ním robiť. S obavami a úzkosťou je to podobné, je to mechanizmus, ktorý nám zabraňuje na niečo prestať myslieť.
A to je užitočná vec, naša úloha však je naučiť sa tieto emócie udržať v určitých hraniciach. Tak, aby nám pomáhali a súčasne nás psychicky nezničili.
Nesledujte správy ako detektívku
Do akej miery vieme ovplyvniť, ako sa cítime, aj keď je realita okolo nás hrozivá?
Práve tieto hranice si musíme dať my sami naším aktívnym rozhodnutím. Veľmi dôležité je nezabúdať ani v tomto čase uplatňovať pravidlá psychohygieny. Možno to vyznie paradoxne, ale relaxovať, meditovať, chodiť na prechádzky a venovať sa svojmu hobby by sme v tejto dobe mali ešte viac a častejšie než inokedy.
Práve preto, aby sme sa prostredníctvom týchto aktivít regenerovali a obnovovali si kapacitu pre túto náročnú dobu.
Práve toto dianie nám môže pozitívne ukázať, pokiaľ budeme ochotní si to uvedomiť, že náš pohľad bol v podstate nezodpovedný. Že cieľom života nie je mať auto v garáži, hypotéku, dve deti a tým skončiť, hovorí Dalibor Špok. Foto: Jan Majer – psychologie.cz
Ako môže okrem spomínaných aktivít vyzerať psychohygiena?
Dôležité je nesedieť stále pri spravodajstve a nesledovať to dianie ako detektívku. Bohužiaľ, práve toto veľa ľudí robí. Myslia si, že tým podporujú Ukrajinu, no v konečnom dôsledku nerobia vôbec nič. Len si tým znižujú kapacitu robiť niečo užitočné.
Je dôležité hľadať nejakú prínosnú aktivitu, do ktorej energiu prevediem: vytvorím zbierku, idem pomáhať, poskytnem dodávku na prepravu, idem na demonštráciu a podobne. Tá moja aktivita však môže mať aj jednoduchšie formy, napríklad sa porozprávam so susedkou, o ktorej viem, že je osamelá a situáciu ťažko znáša.
„Tým, že vykonáme nejakú aktivitu, tak ten strach, hnev, úzkosť oveľa lepšie zvládame. Strach sám osebe je zvládnuteľný, pokiaľ vedie k aktivite.“
Nesprávne predstavy o svete
Takže zmysluplnou aktivitou môžeme bojovať aj proti vlastným pocitom strachu a úzkosti. Čo však v prípade, že žiadnu aktivitu nevyvinieme a ostaneme pasívne sledovať situáciu v médiách?
Cieľom našej úzkosti a strachu je práve to, aby po nich nasledovala nejaká aktivita. Z historického pohľadu túto aktivitu predstavoval rýchly útek alebo útok na predátora, ktorý nás ohrozoval. My na to však zabúdame a potom sa dostávame do pocitov bezmoci.
A nakoniec si v tej bezmoci povieme, že s tým aj tak nič neurobíme a nič neovplyvníme, pretože nie sme politici. Ale presne toto je tá časť, ktorú máme vo svojej moci. Je to náš prístup k životu. Pretože to je to, čo ovplyvní veľmi veľa.
Aká je tá druhá úroveň, na ktorej môžeme pracovať so svojimi emóciami?
Tá je spätá s hodnotami a zrkadlí ju práve súčasná doba. To, že sme veľmi prekvapení tým, ako môže byť vojna blízko nás, ukazuje, že sme si nesprávne konštruovali svoju predstavu o svete. Ak sa nad tým zamyslíme, vidíme, že väčšina sveta vlastne žije v chudobe a vo vojnových konfliktoch.
My sme tu pred covidom mali desiatky rokov veľkého nasýtenia a pohodlia. A práve toto dianie nám môže pozitívne ukázať, pokiaľ budeme ochotní si to uvedomiť, že náš pohľad bol v podstate nezodpovedný. Že cieľom života nie je mať auto v garáži, hypotéku, dve deti a tým skončiť.
„Pokiaľ naozaj začneme pracovať so svojím rebríčkom hodnôt, myslím si, že ani tie emócie nebudú nakoniec také silné. Pretože nás neprekvapí, že vo svete je vojna a zomierajú bezbranní ľudia. Osobne to vnímam ako veľkú šancu z hľadiska psychologického prehĺbenia našich životov a našich hodnôt.“
Keď sa totiž dostaneme do bezprostredného kontaktu s vojnou, utrpením a zlom vo svete, tak sa to nevyhnutne musí odraziť aj v našom vnímaní sveta a toho, čo môžeme preň my sami urobiť. To je práve tá druhá úroveň, úroveň hodnôt.
To znamená, že tieto emócie, ktoré prežívame, nás upozorňujú aj na to, ako prehodnotiť svoj rebríček hodnôt. A to sa potom odrazí v rôznych životných rozhodnutiach, profesijných a kariérnych rozhodnutiach.
Nie je nutné, aby sme sa teraz všetci stali humanitárnymi pracovníkmi, môžeme sa však jasne rozhodnúť, ako budeme pomáhať tomuto svetu zo svojho bohatstva, zo svojej pozície alebo z akejkoľvek inej svojej skúsenosti.
Morálka a hodnoty sú dôležité aj v biznise
Keď spomíname hodnoty – v marketingovej branži sa bezprostredne po invázii riešilo, aké reakcie sú v tejto napätej situácii vhodné. Diskutovalo sa o tom, či nevypnúť niektoré reklamy, kampane, či je vhodné prefarbiť si logo do ukrajinských farieb a či verejne prezentovať zapojenie firmy do pomoci utečencom.
Myslím si, že to nie je takéto skratkovité, že teraz sa nehodí dávať reklamy. Ak sa to totiž nehodí teraz, tak ako je možné, že sa to hodí inokedy? To by nasvedčovalo, že si nestojíme za našimi činmi v normálnom živote.
Iný prípad je, ak by nejaká reklama pripomínala konkrétnu katastrofu alebo v nejakom kontexte by pôsobila ako nevhodný humor. Takú diskusiu potom chápem. Dôležité je nezostať na tej prvej úrovni, ale vnímať, čo k čomu vedie.
„Aj to, že pokračujeme vo svojej práci, môžeme vnímať tak, že sprostredkovane prispievame k dobrému stavu firiem, ekonomiky, spoločnosti a tá zas potom bude mať lepšiu saturačnú schopnosť prijímať utečencov, pomáhať Ukrajine či bojovať.“
Je teda dobre, že firmy takto premýšľajú, no mali by tak premýšľať stále. To znamená zamýšľať sa nad tým, či to, čo robíme, je vhodné. Pýtať sa: „Je to, na čom pracujeme, hodnotné? Prináša to nejaký úžitok?“
Dá sa na to totiž pozerať aj tak, že aj tá reklama na ponožky, ktorá ide pred nejakým iným videom, generuje nejaký zisk. Tá firma potom môže časť tých peňazí použiť práve na pomoc Ukrajine. Alebo jednoducho zoberie balík ponožiek a pošle ich utečencom, pretože je v zisku vďaka reklame a môže si to dovoliť. Je nutné uvažovať morálne, eticky a hodnotovo. Aj v biznise.
Rozdelená spoločnosť
Počas pandémie sme zažívali ostré diskusie, ktoré sa neraz končili konfliktmi. Na sociálnych sieťach už teraz vidno niektoré podobné komunikačné rysy podporované dezinformačnými médiami. Máme sa pripraviť na rovnakú konfliktnú informačnú scénu?
V tejto chvíli nie sú také silné spoločenské rozpory, ako bolo pri covide, opatreniach a očkovaní. To, ako sa vtedy ľudia hádali, akoby teraz úplne zmizlo. V Českej republike vidím, že aj tí najväčší protieurópski jedinci sa zrazu priklonili k európskym hodnotám. Myslím, že na Slovensku to bude podobné.
„Aktuálne je situácia v našej spoločnosti reakciou na obrovskú vlnu ohrozenia, ktorú cítime. Sme v civilizačnej vojne. To, čo cítime, nie je o Ukrajine, ide o to, čo Rusko predstavuje hodnotovo a ako je to v rozpore s tým, čo vyznávame v Európe.“
Nakoniec aj rôzni kritici, trollovia a postavičky mediálneho sveta si uvedomili, že sú to práve európske hodnoty, vďaka ktorým je rešpektovaná ich sloboda a priestor na vyjadrenie názorov. Boli by sme však naivní, ak by sme si mysleli, že to bude trvať dlho.
Reakcia na ohrozenie, ktorá v našej spoločnosti aktuálne dominuje, sa po čase upokojí. A bude to trvať určite kratší čas ako vojna, tá vyzerá byť nadlho. Potom sa to začne znova polarizovať a dočkáme sa podobných nechutných situácií, aké sme zažívali počas covidu.
Čo s tým môžeme robiť?
My to s určitosťou nevieme, stále sa to totiž učíme. A učili sme sa to aj v prípade utečeneckej krízy v minulosti, pri covide, pri všetkých veľkých problémoch, ktoré nás v minulých rokoch zasiahli. Učíme sa to aj prostredníctvom regulácie sociálnych sietí – právnej, technologickej aj psychologickej.
Mnohí z nás už nechodia na sociálne siete tak, ako predtým. Všetky tieto úrovne regulácie: legislatívna, technologická aj psychologická, tie už prebiehajú. A potom sú tu ešte ďalšie úrovne, ako sa pozerať na to, čo s tým vieme robiť.
Pozor na toxické vzťahy
Čo ak máme rôzne názory s priateľmi, kolegami či v rodine? Ak sme presvedčení, že podľahli dezinformáciám, čo s tým vieme robiť na tejto mikroúrovni?
Jednoduchým riešením je zmeniť tému, nebaviť sa o tom a obmedziť kontakt, ak je to možné. Pokiaľ sú tieto rozpory v domácnosti, býva to veľký problém a odpovedať na takúto otázku je ťažké.
Je to škoda, ale pokiaľ jeden alebo druhý nedokáže utlmiť svoje názory, toxifikuje vzťah a neustále tie témy do neho prináša, ideálnym riešením je, že sa obe strany o tom nebudú baviť. To je vlastne aj prejav rodinnej lásky, že ak si v tomto nerozumieme, budeme voliť témy, v ktorých si sadneme.
A v tých ostatných prípadoch?
Viem, že veľa ľudí nie je informačne vzdelaných, nemajú informačnú gramotnosť a môžu naletieť dezinformáciám a rôznym fake news. V tomto kontexte to chápem a nechcem to ani prísne hodnotiť. Na druhej strane to však aj niečo hovorí o človeku.
O tom, koľko je ochotný investovať do vzdelania, premýšľania, o jeho osobnosti, morálke a etických hodnotách. Nie vždy je teda možné tento rozpor zmierniť a nejakou technikou polarizáciu zahladiť.
„Pokiaľ je niekto úplným zástancom názoru, ktorý je proti našim európskym hodnotám, ako to, že sa s ním stále priatelíme? To predsa nie je tak, že nech si má svoje politické názory, ale inak je to dobrý človek.“
V momente, keď niekto popiera holokaust, tak to pre mňa nie je človek, s ktorým si vo všetkom ostatnom rozumiem. To nie je človek, s ktorým si môžem rozumieť. Lebo toto ukazuje jeho základ. Taký vzťah potom obmedzujem, aby na mňa nepôsobil toxicky a neinvestujem do neho.
Čo názorové a hodnotové strety medzi generáciami?
Pokiaľ sa na to dívame z hľadiska generačných rozdielov, tak práve generácia našich rodičov zažila totalitu, tá generácia pred ňou zažila 50. roky. To nie je výhovorka. Naopak, tieto generácie by mali byť poučenejšie z hľadiska pôsobenia rôznych poloprávd a lží. Mne sa to teda veľmi nechce ospravedlňovať. Všetci sme zodpovední za svoje životy a za to, čomu sa rozhodneme veriť.
Dalibor Špok
Známy český psychológ a publicista. Poskytuje poradenstvo v oblasti osobnej zmeny, hľadaní povolania, produktivity, spokojnosti a sebarealizácie. Je zakladateľom webu o kariérnom poradenstve EtLabora.cz a zaoberá sa aj poradenstvom nadaným dospelým (gifted adults). Sleduje a komentuje aj spoločenské a politické dianie, predovšetkým sa zaujíma o prepojenie psychológie a zmien v pracovnej oblasti, kultúre, médiách, technológiách a spoločnosti.
