„Chýba nám kontakt, spojenie so sebou a tiež prepojenie s inými ľuďmi. Ocitáme sa v kríze, preto si oveľa viac ako kedysi kladieme rôzne existenčné otázky,“ hovorí psychologička Kristína Pomothy v 57. diele podcastu Nevyhorení. Prejavuje sa to podľa nej aj v rovine spirituality, o ktorej sme sa spolu rozprávali.
V podcaste sa dozviete:
- ako psychologička vníma spiritualitu,
- čo nám dáva táto zložka do života,
- prečo si dnes častejšie kladieme otázky zmyslu,
- dá sa nájsť v duchovných otázkach zdravá miera?
Prinášame čiastočný prepis audio rozhovoru:
V minulosti ste sa primárne venovali organizačnej psychológii, postupne ste sa však presunuli aj do iných sfér psychológie, napríklad ku koučovaniu ľudí, ktorí sa „zaujímajú o duchovný ako aj vedecky podložený sebarozvoj“. O čo ide a ako ste sa k tomu dostali?
Už ako dieťa som sa veľmi zaujímala o rôzne mýty a mystické príbehy, cez ktoré sa ľudia snažia porozumieť svetu okolo seba. Zaujímalo ma aj náboženstvo, napriek tomu, že nepochádzam z veriacej rodiny. Počas vysokej školy aj po nej som žila v San Franciscu, kde sa mi duchovný svet opäť vrátil cez jogu a tamojšie prostredie.
Hoci som bola a som primárne orientovaná na analytické myslenie a aj v mojom okolí vždy prevládalo vedecké poznanie, postupne sa mi ukazovala dualita a iný spôsob nazerania na veci práve cez duchovno a kontakt so sebou.
V určitom bode svojho života, keď som sa dozvedela, že mám nádor v mozgu, som ešte viac začala riešiť rôzne existenčné otázky. Zaoberala som sa prítomnosťou myšlienky na smrť v mojom živote, otázkami zmyslu – toho, prečo sme tu, ale aj vlastného zmyslu.
Do života mi vstúpili aj psychedeliká – skúmala som ich prostredníctvom vedy, ako liečebnú metódu a tiež cez rôzne mystické zážitky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou psychedelickej liečby.
Týmito spôsobmi sa prehlbovala moja duchovná prax. Napriek tomu sa nepovažujem za spirituálneho človeka, skôr za zvedavého bádateľa.
Ako vnímate spiritualitu? Čo to je?
Nepoznám presnú definíciu, no ak by som chcela vedieť, či niekto inklinuje k spiritualite, pýtala by som sa, či sa rutinne zaoberá myšlienkou, že v našom živote a prežívaní existuje aj niečo iné ako to, čo dokážeme zachytiť zmyslami alebo pochopiť mysľou. Ak áno, je len na ňom, či sa rozhodne to rozvíjať a spoznávať. Pre každého to môže znamenať niečo iné.
Nájsť zmysel
Ja som čítala veľmi peknú definíciu, ktorá hovorila, že je to skúsenosť s akýmkoľvek presahom a tiež viera, že existuje niečo viac ako my. Pre niektorých ľudí to môže byť Boh, pre iných príroda, umenie, vzťahy…
Jasné. My ľudia sme odjakživa hľadali príbehy. Hľadáme niečo, čo bude existovať, keď tu už nebudeme. Preto dáva mnohým veľký zmysel mať deti alebo vo všeobecnosti nachádzať veci, ktoré tu po nás zostanú.
Do toho však dnes vstupuje akási kríza zmyslu, to znamená, že niektoré presahujúce aspekty našich životov sú ohrozené. Momentálna nestabilita vo svete, klimatická kríza, vojny a ohrozenie v nás spúšťajú rôzne otázky týkajúce sa zmysluplnosti. Pýtame sa, či nám dáva zmysel robiť veci, ktoré sme predtým robili rutinne a boli našou bežnou súčasťou.
Myslím, že to veľmi súvisí s tým, prečo sa dnes toľko ľudí radikálne utieka buď k vedeckému alebo k tomu spirituálnemu poznaniu a úpenlivo lipnú na konkrétnych odpovediach.
Je aj toto jeden z dôvodov, prečo sa ľudia stále viac zaoberajú duchovnými otázkami? Ukazujú to nielen štúdie, ale aj rôzne trendy v Google vyhľadávaniach…
Určite to súvisí s tým, ako silno sa tieto témy dostali do éteru internetu a sociálnych sietí, no aj s hlbšími dôvodmi, ktoré sme spomínali. Chýba nám kontakt, spojenie so sebou a tiež prepojenie s inými ľuďmi. Ocitáme sa v kríze, preto si oveľa viac ako kedysi, kladieme rôzne existenčné otázky. Prejavuje sa to aj v téme duchovna.
Kvalitnejší a naplnená život
Skúsme si viac vysvetliť jeho vplyv na naše duševné zdravie. Ja tomu rozumiem tak, že na to, aby sme sa mali dobre, potrebujeme mať napĺňané potreby rôzneho druhu – emočné, mentálne, fyzické, ale aj tie duchovné. Čo nám to dáva do života?
Rôzne vedecké metódy, ktoré skúmajú oblasť takzvaného well-beingu, teda optimálnu kvalitu nášho života, ukazujú, že do tejto celistvosti patrí aj duchovný život. Neznamená to, že to musí každý prijať do svojho života, ale ukazuje sa, že nám ho môže skvalitňovať.
Napríklad mne osobne to prinieslo akési väčšie odovzdanie, čo súvisí s tým, kto som – človek, ktorý veľa myslí, analyzuje a v minulosti zažíval veľa strachov, ktoré súviseli s nedostatkom kontroly. Dnes sa mi ju darí viac púšťať a uvoľňovať. Pre ostatných to však môže znamenať niečo iné.
Je však jednoznačné, že viera v niečo, čo nás presahuje, skvalitňuje ľuďom život a tí, ktorí túto vieru majú, prekonávajú ťažké situácie v živote ľahšie. Keď som sa pozerala na rôzne výskumy, objavila som jeden zameriavajúci sa na ženy – podnikateľky, ktoré prekonali výraznú udalosť, ako napríklad rozvod, ťažké ochorenie, stratu partnera, dieťaťa, a hľadali nejaké atribúty, ktoré ich spájali.
Ukázalo sa, že jedna z najvýraznejších kvalít, ktoré mali tieto ženy spoločné, bola viera v schopnosť prekonať takéto veľké udalosti. Zároveň tam bola prítomná nejaká spirituálna prax. Robili s nimi krásne hĺbkové rozhovory a bolo zaujímavé sledovať, že každá to mala úplne inak.
Zdravá hranica „spirituality“
Dá sa v oblasti duchovna hovoriť o nejakej zdravej hranici? Vo všeobecnosti tu totiž vieme zaradiť napríklad meditáciu a iné praktiky, ktoré majú vedecký základ, ale napríklad i rôzne kamienky proti urieknutiu, gurus z Instagramu a ďalšie nástrahy spirituality, o ktorých sme hovorili v rozhovore s českou antropologičkou Marii Heřmanovou…
Dôležitým kritériom je podľa mňa rastový zámer, ktorý nás drží v prítomnosti a tiež autonómia. Ak odovzdávame svoju silu niečomu alebo niekomu inému a očakávame, že vyrieši naše problémy, je to nezdravé, no vidíme to často okolo seba. Ľudia totiž majú tendenciu vytvoriť si náboženstvo z čohokoľvek.
Spohodlneli sme a myslíme si, že nepotrebujeme riešiť svoje problémy sami, veď nám ich vyrieši nejaká tabletka, kniha alebo čokoľvek iné. Hľadáme absolútne riešenia namiesto toho, aby sme sa učili spoľahnúť sa na seba a na svoju vlastnú schopnosť spoznávať sa.
Nepodporujú to aj niektorí zo spirituálnych koučov či mentoriek na sociálnych sieťach? Je to možno len môj subjektívny pocit, ale zdá sa mi, že spiritualita na internete sa prezentuje ako exkluzívny klub, akoby to celé bolo zahalené nejakým rúškom tajomna, ktoré sa dá len s ich pomocou odhaliť…
Viem, čo myslíte. Nazýva sa to aj spirituálne ego – keď ľudia začnú veriť tomu, že sú lepší, že nahliadli pravdu, ktorá iným uniká a že majú na viac. Často je prítomné u ľudí, ktorých si idealizujeme a oni tomu môžu ľahko podľahnúť.
Súvisí to aj s oblasťou leadershipu a s tým, akých lídrov vyhľadávame. Často sú to autoritatívne, silné až egocentrické typy, ľudia, ktorí nám dávajú odpovede namiesto toho, aby sme ich hľadali v sebe. Vidíme to nielen pri inklinácii k rôznym spirituálnym vodcom, ale aj pri premiéroch, učiteľoch, psychoterapeutoch… Postupne sa to však mení. Aspoň v mojej bubline sa ukazuje postupný odklon od potreby mať takýchto vodcov.
Je to vhodné pre mňa?
Je jednoduchšie dostávať odpovede, ako ich hľadať sám…
Celkom jednoznačne áno, a na tej druhej strane sa to často zneužíva. Je na tom postavený celý sebarozvojový, terapeutický a ezoterický kolotoč. Sme takí zahltení informáciami, rýchlosťou doby, a odpojením od seba, že potrebujeme pomoc. Zároveň pri nej oscilujeme medzi dvomi extrémami – od toho, že si ju nevieme vypýtať a nedokážeme sa oprieť o svoju komunitu či kamarátov, až po to, že „berieme všetko“ a nevieme si v celom sebarozvojovom biznise nájsť hranicu.
Vždy je dobré sa pýtať: „Kde som v tom celom ja?“ „Je toto naozaj vhodné aj pre mňa?“ „Funguje mi to?“ namiesto toho, že robíme všetko, čo vidíme u iných. Pre niekoho totiž môže byť omnoho terapeutickejší rozhovor s kamarátkou aleebo šesť hodín za klavírom, ako iných meditácia.
Pre mňa osobne je „duchovno“ cestou k jednoduchosti. Poznám sa, mám tendenciu analyzovať, byť veľa v hlave. Som obklopená takými ľuďmi, veľa sa venujeme vede, technológiám, meraniu a dátam, preto hľadám jednoduchosť v prírode a v umení, v poznávaní sa a v medziľudských vzťahoch.
Vzťahy sú tou najvyššou formou duchovna.
Prihláste sa na odber newslettra autorky podcastu Nevyhorení o duševnom zdraví, hľadaní vnútornej pohody a rovnováhy.
Prihláste sa na odber newslettra autorky podcastu Nevyhorení o duševnom zdraví, hľadaní vnútornej pohody a rovnováhy.
Zdrakdlo
Ako to myslíte?
Vzťahy nás zrkadlia, takže človek, ktorého si vyberieme za partnera je naším najväčším učiteľom. V partnerstve máme najväčší potenciál rastu, pretože je tam neustále prítomné zrkadlo. Môžeme sa rozhodnúť mať vzťah, v ktorom sa budeme jeden od druhého učiť. Preto si myslím, že skutočné partnerstvo je veľkým zdrojom napĺňania si aj tejto duchovnej zložky.
Vo všeobecnosti dochádza práce cez komunitu a vzťahy k obrovskému liečeniu a návratu k sebe samému.
Prečo sa potom vyhýbate pomenovaniu seba ako spirituálneho človeka? Nie je to práve kvôli predsudkom a stigme, akú toto slovo nesie? Napríklad aj v kontexte jeho rozmachu na sociálnych sieťach…
Asi áno. A aj preto, lebo neviem, čo vlastne znamená a myslím si, že pre každého je to niečo iné. Každý máme inú reprezentáciu. Zároveň pracujem často s ľuďmi, ktorí by pri slove spiritualita vypli a ja nechcem, aby vypínali, pretože som presvedčená, že táto zložka nám skvalitňuje život.
Robí nám ho krajším, v niečom dokonca jednoduchším, vedomejším a prítomnejším. Je krásne, že môžeme čerpať z oboch brehov – nielen z vedy a racionality, ale aj z vnemov a kontaktu s prírodou.
Bez pokory
Nespočíva práve v tom sila rôznej duchovnej praxe – keď je prepojená s vedeckým pozadím a našimi aktuálnymi poznatkami? Napríklad pri spomínanej meditácii…
Jednoznačne áno. To sa snažíme obsiahnuť aj v rámci našej platformy Under the Apple Tree a je to niečo, čomu sa venujem. Nemyslím, že musíme jedno zavrhnúť, aby sme mohli mať to druhé.
Často máme tendenciu si nahovárať, že vieme viac, ako skutočne vieme, no chýba nám pokora. Nachvíľu sa zastaviť a pozrieť sa na to, ako veľa toho ešte nevieme. Pokora je tiež základom vedeckého bádania.
Zamýšľam sa teda nad tým, či to nemôže byť aj tak, že mnohí ľudia, ktorí vôbec nevnímajú tému duchovna, môžu mať oveľa intenzívnejšie napĺňané tieto potreby, ako trebárs niekto, kto sa síce považuje za vysoko spirituálneho človeka, ale viac navonok…
Určite. Pre mňa sú najduchovnejší ľudia takí, ktorí žijú v prítomnosti, sú zvedaví, otvorení, pokorní a majú vedomé vzťahy – k sebe samému, k prírode, aj k druhým ľuďom. Nemusíme mať priamu duchovnú prax, pretože tá je tiež len nejakým nástrojom. Dôležitá je autentická a úprimná cesta.
Ako byť šťastný
„Ak človek chápe, že sú veci, ktoré nás presahujú, tak si neprisvojuje zodpovednosť za všetko, neberie to tak, že musí sám zvládnuť celý svet a mať kontrolu nad všetkým, čo sa okolo nás deje,“ povedal v knihe „Ako byť šťastný“ český psychológ Jan Benda.
Je aj toto dôvod, prečo ľudia hľadajú niečo viac práve v krízových obdobiach života?
Je pravda, že často sa u nás vtedy zintenzívnia podobné témy. Bolo to tak aj u mňa, keď som prišla na to, že mám nádor na mozgu. Určite tu však stojí za zmienku to, čo mnohí vedci aj psychológovia nazývajú spirituálny bypass, teda keď sa vyhneme prítomnosti cez nejaké duchovné presvedčenie. Odsekneme sa od reality a namiesto toho, aby sme riešili nejaký svoj problém, traumu alebo blok, pripisujeme to osudu alebo inému spirituálnemu poznaniu.Radšej si povieme, že takto to malo byť, bolo nám to súdené.
Veľké životné udalosti nás nútia klásť si rôzne existenčné otázky: „Čo sa tu deje?“ „Kto som?“ „Prečo som tu?“ „Čo sa deje v mojom vnútri?“ Ale nemusí to tak byť.
Myslím, že to bol Jung, ktorý povedal, že kým neprenesieme nevedomie do vedomia, tak nám bude riadiť život a budeme to volať osud. Tým nechcem kritizovať ľudí, ktorí veria v osud, ale ja osobne vidím veľký potenciál v zvedavosti a hľadaní duchovna cez vlastnú autonómiu.
Zároveň duchovno si nezaslúži, aby sme to zamietali len preto, lebo to nevieme vysvetliť a len preto, lebo tie vonkajšie znaky sa javia ako povrchné. Je to každého osobná a intímna cesta.
Čo nám dáva do životov duchovno a ako ho praktizovať v každodennom živote?
To je otázka za milión. Myslím, že u každého to môže vyzerať úplne inak a môže to byť kľukaté. V jednu chvíľu sa nám môže zdať, že rastieme, budujeme pekné vzťahy, všetko akoby plynie a potom bum. Niečo sa stane, pohltia nás emócie, a nevieme byť vedomí k sebe ani k druhým. Pre mňa je to o jednoduchosti – púšťať kontrolu a otvárať sa. Chodiť do prírody a byť s ňou vo väčšom kontakte, prehlbovať empatiu, a snažiť sa porozumieť pocitom. Vedieť, kedy sú zradné a vedú nás na miesto strachu, a vnímať príležitosti, kam až môžeme ísť.
Vypočujte si podcast
Celý rozhovor so psychologičkou Kristínou Pomothy si môžete vypočuť v podcaste Nevyhorení na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame s podporou čistej energie od SPP.
