Keď Putin po prvý raz zaujal pozíciu ruského lídra, nejestvoval dôvod myslieť si, že na tomto poste zotrvá toľké roky, nehovoriac o tom, že sa z neho napokon stane nový vzor autoritárskeho vládnutia. No ani to nie je neochvejné, ako ukázal nájazd žoldnierov vagnerovcov.
Počas soboty 24. júna sa jednotky vagnerovcov približovali k Moskve, no večer ich vodca Prigožin oznámil, že po rokovaní, ktoré sprostredkoval bieloruský prezident Alexander Lukašenko, sťahuje jednotky do tabórov.
Ruský prezident Vladimir Putin v mimoriadnom televíznom prenose označil konanie vagnerovcov za zradu a povedal, že za vzburou vidí „prehnané ambície“. Dianie označil za smrteľné riziko pre ruskú štátnosť a prisľúbil potrestať vinníkov.
Hádam po prvý raz sa tak zachvela Putinova neochvejná aura moci, ktorú za posledné dekády skoncentroval v svojich rukách.
Článok je úryvkom z knihy komentátora Financial Times, Gideona Rachmana, Vitajte v dobe autoritárov, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici. Článok vznikol s prispením Forbes Slovensko, je aktualizovaný o nové dianie v Rusku.
Vladimir Vladimirovič Putin sa 31. decembra 1999 dostal k moci v Rusku. Postupne sa z neho stával dôležitý symbol či dokonca inšpirácia pre novú generáciu autoritárov. Tí obdivovali jeho nacionalizmus, smelosť, ochotu použiť násilie aj jeho pohŕdanie „politickou korektnosťou“.
Avšak v prvých rokoch vládnutia si Putin dal záležať na tom, aby bol vnímaný ako spoľahlivý partner v rámci zaužívaného svetového poriadku.
Postupný prerod
Vtedajší americký prezident Bill Clinton, ktorý sa s Putinom stretol v Kremli v júni 2000, vyhlásil, že jeho ruský náprotivok je „plne spôsobilý vybudovať prosperujúce a silné Rusko, a to pri zachovaní princípov slobody, pluralizmu a právneho štátu“.
Pri prvom vzájomnom stretnutí v roku 2001 Putin spravil veľmi dobrý dojem aj na Georga W. Busha. Ten poznamenal: „Mali sme veľmi dobrý dialóg. Rozumel som jeho duši.“
Z Putina sa stal reálny nepriateľ zriadenia vedeného Spojenými štátmi až v roku 2007, keď v Mníchove vo svojom prejave Ameriku odsúdil, a následne keď v roku 2008 Rusko vojensky zaútočilo na susedné Gruzínsko.
Odvtedy Putinov bombastický a agresívny politický štýl popri opatrnom pragmatizme ostatných kľúčových svetových lídrov v tom období – Baracka Obamu v USA, Angely Merkelovej v Nemecku a Chua Ťin-tchaa v Číne – pôsobil ako anomália.
Merkelová Putina označila za lídra, ktorý používa prostriedky 19. storočia na riešenie problémov 21. storočia. Lenže Putin až takým anachronizmom nebol. Bol skôr predzvesťou udalostí, ktoré sa ešte len mali stať.
Od rozviedky do Kremľa
Najprv ale späť k tomu, ako sa začal písať príbeh putinizmu. Keď Putin po prvý raz zaujal pozíciu ruského lídra, nejestvoval dôvod myslieť si, že na tomto poste zotrvá toľké roky, nehovoriac o tom, že sa z neho napokon stane nový vzor autoritárskeho vládnutia.
Na konci 90-tych rokov minulého storočia, keď sa chaotická Jeľcinova éra blížila ku koncu, Putinovi nástup do najvyššej funkcie uľahčili jeho bývalí kolegovia z KGB.
Vzostup mu odobrili aj najbohatší a najmocnejší ľudia v Rusku, teda oligarchovia, ktorí v ňom nevideli hrozbu. Vnímali ho skôr ako schopného správcu a človeka znamenajúceho pre nich „stávku na istotu“, ktorý neohrozí ich existujúce záujmy.
Pri pohľade zo Západu Putin vyzeral ako relatívne uspokojivá postava. V prvom televíznom prejave z Kremľa, ktorý predniesol na Silvestra 1999 iba pár hodín po prevzatí moci od Borisa Jeľcina, vyslovil sľub, že bude „chrániť slobodu slova, slobodu svedomia, slobodu masmédií, vlastnícke práva, tieto fundamentálne prvky civilizovanej spoločnosti“.
Vladimir Putin má podľa Kremľa ročný príjem len okolo 140-tisíc dolárov. Foto: TASR/AP
Vladimir Putin má podľa Kremľa ročný príjem len okolo 140-tisíc dolárov. Foto: TASR/AP
V marci 2000 vyhral svoje prvé prezidentské voľby, po ktorých s hrdosťou vyhlásil: „Dokázali sme, že Rusko sa stáva moderným demokratickým štátom.“
Ostrieľaní pozorovatelia ruských volieb tvrdili, že celý proces bol starostlivo zinscenovaný. Putin sa takmer ani neobťažoval viesť kampaň. I tak však vtedy zavážilo, že pociťoval potrebu potvrdiť, že Rusko sa stáva modernou liberálnou demokraciou.
O dvadsať rokov neskôr, súc neustále v Kremli, Putin zaujal presne opačný postoj, keď s potešením vyhlásil, že „liberálna idea zastarala“. Tvrdil, že Rusko sa už od Západu nemá čo naučiť. Liberáli „skrátka nemôžu nikomu nič diktovať, tak ako sa o to pokúšali v posledných desaťročiach“.
Na ceste k autokracii
Hoci Putinovi spočiatku používanie liberálnodemokratickej rétoriky vyhovovalo, už jeho prvé kroky vo funkcii prezidenta prezrádzali tvrdý autoritársky prístup.
Hneď v úvodnom roku pôsobenia v úrade začal bezodkladne obmedzovať nezávislé zdroje moci, presadzovať centrálnu autoritu štátu a využívať vojnu na účely posilnenia vlastného postavenia: všetky tieto kroky sa stali charakteristickými črtami putinizmu.
Eskalácia vojny v Čečensku Putina doma vykreslila ako nacionalistického hrdinu obhajujúceho ruské záujmy a ako ochrancu bežných občanov pred terorizmom. Nový prezident už na samom začiatku znepokojil liberálov tým, že znovu zaviedol používanie bývalej sovietskej hymny.
Takisto sa vzoprel niektorým z najbohatších ľudí v Rusku. Tu treba podotknúť, že Vladimir Gusinskij a Boris Berezovskij, oligarchovia, na ktorých sa ako prvých osopil, ovládali nezávislé mediálne organizácie. Do roka od Putinovho nástupu k moci obaja muži ušli z krajiny.
Berezovskij, ktorý Putina podporil v prezidentských voľbách, zomrel za podozrivých okolností v roku 2013 vo Veľkej Británii.
Prázdny prísľub slobody
Putinov úvodný prísľub, že sa postará o ochranu slobody médií, sa ukázal ako prázdny. Niekoľko nezávislých ruských televíznych staníc sa veľmi rýchlo dostalo pod kontrolu vlády. To, že Putin tak promptne dokázal sprísniť kontrolu nad médiami, poslúžilo ako príklad pre ostatných autoritárov na celom svete.
Tempo, akým Putin upevnil svoju moc, zodpovedalo rýchlosti jeho vzostupu v ruskom systéme. Veď len desať rokov predtým, ako sa stal hlavou štátu, zastával v spravodajských službách nižšiu pozíciu – pracoval ako dôstojník KGB v Drážďanoch vo východnom Nemecku.
Táto pozícia nebola obzvlášť oslnivá ani prominentná. Hlavná základňa KGB vo východnom Nemecku mala sídlo v Berlíne; Drážďany boli provinčným mestom.
Historici naďalej skúmajú, akú úlohu Putin zohrával v štruktúrach KGB. Foto: SITA/AP
Putinova životopiskyna Catherine Beltonová však naznačila, že mohol mať citlivejšiu a zákernejšiu rolu, než o ňom vypovedá jeho relatívne nízke postavenie, a predložila dôkazy, podľa ktorých udržiaval kontakty s teroristickými skupinami pôsobiacimi v západnom Nemecku.
No ani na kolegov Putin nepôsobil ako mimoriadne rázna osobnosť. „Nikdy sa netlačil dopredu. Nikdy nebol v predných radoch. Vždy bol veľmi milý,“ takto si ho pamätal jeden z príslušníkov východonemeckej tajnej služby Stasi.
Z Drážďan mal Putin možnosť zblízka sledovať rozpad sovietskeho impéria po páde Berlínskeho múru v roku 1989. V známej pasáži svojich pamätí si spomína na pocity beznádeje, keď sa okolo neho rúcala komunistická vláda. Žiadal Moskvu o inštrukcie, „ale Moskva mlčala“.
Putin z paneláku
Pre sovietskeho vlastenca ako Putin malo prísť ešte čosi horšie. Na Štedrý deň v roku 1991 sa rozpadol Sovietsky zväz a nad Kremľom sa naposledy spustila vlajka s kosákom a kladivom, ktorú nahradila ruská trikolóra.
Putin sa na rozdiel od mnohých iných bývalých a súčasných príslušníkov ruských tajných služieb nenarodil do vládnucej triedy Sovietskeho zväzu. Vyrastal v malom byte v schátranom paneláku so spoločným sociálnym zariadením v Leningrade, najmajestátnejšom ruskom meste, ktoré dnes nesie pôvodný názvov Petrohrad.
Putinovu rodinu hlboko poznačila tragická história mesta, predovšetkým 900-dňové obliehanie nacistami, pri ktorom zomreli státisíce obyvateľov buď od hladu, alebo počas bombardovania mesta.
SITA/AP
Vladimir Putin. Foto: SITA/AP
Jeho otec, tiež Vladimir, slúžil v špeciálnej jednotke napojenej na tajnú políciu, ktorá bojovala za nemeckou líniou. Putinov starší brat Viktor zomrel počas obliehania. Mal len päť rokov.
Vladimir sa narodil v roku 1952 a vyrastal v prostredí formovanom útrapami a obrovskými obeťami Veľkej vlasteneckej vojny. Už v útlom veku prejavoval silnú oddanosť sovietskemu systému.
Ako tínedžer navštívil miestnu pobočku KGB, pretože sa chcel jednoducho poradiť, aký odbor by mal študovať na univerzite. Paradoxne, odporučili mu štúdium práva. Putin zložil záverečné skúšky v tomto odbore na Leningradskej štátnej univerzite v roku 1975 a okamžite nastúpil do KGB.
V roku 1990, vo chvíľach, keď sa rúcal sovietsky systém, ho povolali z Drážďan do Leningradu. Tam pôsobil niekoľko rokov aj ako zástupca starostu a v roku 1996 sa presťahoval do Moskvy a začal pracovať v Kremli.
Raketový nástup k moci
Jeho prvé zamestnanie navonok nepôsobilo oslnivo: pracoval na oddelení, ktoré malo na starosti správu prezidentského majetku. V skutočnosti však toto oddelenie v Kremli predstavovalo obrovský zdroj kontaktov a výhod. Nasledujúci rok sa Putin stal zástupcom šéfa prezidentskej kancelárie a jeho vzostup na vrchol moci čoskoro začal naberať obrátky.
Ako zdôrazňujú Fiona Hillová a Clifford Gaddy: „Ani nie za dva a pol roka… sa Putin prepracovával do čoraz vyšších funkcií, od pozície zástupcu šéfa prezidentského štábu cez šéfa FSB (nástupkyne KGB), predsedu vlády až po funkciu zastupujúceho prezidenta.“ Prezident Jeľcin na prelome tisícročí odstúpil, čím Putinovi umožnil prevzatie moci.
Putin si vždy rozumel s Donaldom Trumpom. Foto: SITA/AP
Pozoruhodná rýchlosť Putinovho vzostupu nevyhnutne podnecuje špekulácie a konšpiračné teórie. Nástup k moci mu nepochybne uľahčili jeho bývalí kolegovia z KGB (neskôr premenovanej na FSB), ktorí schvaľovali jeho odhodlanie obnoviť štátnu moc a rovnako ako on boli rozhorčení z toho, aké nesmierne bohatstvo si v 90-tych rokoch minulého storočia, v časoch, keď sa lacno rozpredával štátny majetok, nahromadilo zopár oligarchov.
Na druhej strane, Putin niektorých z týchto oligarchov – najmä rodinu Jeľcinovcov – ubezpečoval, že ochráni ich záujmy. Na rozdiel od často podguráženého Jeľcina bol abstinent a vyzeral presne ako typ kompetentného správcu, ktorý obnovu poriadku v chaotickej situácii zvládne.
„Bol som najatý“
Valentin Jumašev, Jeľcinov zať a náčelník štábu, o ňom neskôr poznamenal: „Vždy pracoval brilantne. Presne formuloval svoje názory.“
Dal si záležať na tom, aby jeho ambície stať sa nástupcom podľa vzoru iných silných vodcov – Petra Veľkého či Stalina –, ktorí kedysi vládli Rusku z Kremľa, nevyšli najavo. Putin preto často zdôrazňoval: „Som len manažér,“ či „Bol som najatý.“
Po Putinovom udomácnení sa vo funkcii sa do práce pustili aj tvorcovia imidžu. Začali vytvárať obraz silnej osobnosti ruského lídra. Gleb Pavlovsky, jeden z prvých spindoktorov, ktorí mali na starosti doladenie Putinovho imidžu, neskôr opísal ruského prezidenta ako „rýchleho učňa“ a „talentovaného herca“.
Mýtus hrdinu
Do ruských a zahraničných médií sa dostali kľúčové vyobrazenia jeho osoby: Putin na koni, Putin džudista, Putin pri pretláčaní rukou alebo ako sa prechádza s odhaleným hrudníkom po brehu rieky na Sibíri.
Tieto zábery vyvolali množstvo posmeškov zo strany intelektuálov a cynikov. Kremeľskí tvorcovia imidžu si však celkom zámerne brali príklad z hollywoodskych predlôh. Neskôr sa Pavlovsky vyjadril, že ich cieľom bol obraz „Putina dokonale napĺňajúci hollywoodsky koncept hrdinu záchrancu“.
Záber z roku 2017 ukazuje Vladimíra Putina a ministra obrany Sergeja Šojgu na rybačke na Sibíri.
Záber z roku 2017 ukazuje Vladimíra Putina a ministra obrany Sergeja Šojgu na rybačke na Sibíri. Foto: SITA/AP
Vo všeobecnosti sa považuje za prospešné, ak obraz vodcu je čo i len trochu prepojený so základnými politickými úmyslami. To, že sa spindoktori zamerali na Putinovu údajnú mužnosť, vhodne ladilo s Putinovým osobným záujmom na obnove národnej sily.
Jeden z jeho najznámejších výrokov, ktorým v roku 2004 opisoval rozpad Sovietskeho zväzu, znel, že išlo o „najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia“.
Pri spätnom pohľade sa ukazuje, že toto vyjadrenie malo poslúžiť ako varovanie, že Putin sníva o tom, ako sa jedného dňa všetky alebo aspoň poniektoré z pätnástky nezávislých štátov – kedysi tvoriace súčasť Sovietskeho zväzu – sformujú do jednej politickej entity, ktorej vedenie by sa znova nachádzalo v Moskve.
No až do invázie v roku 2022 dokonca ani tí najvernejší Putinovi podporovatelia myšlienku nepovažovali za uskutočniteľnú.
Na čele rozpadajúcej sa mocnosti
Posledné riadky knihy Vitajte v dobe autoritárov napísal Gideon Rachman v decembri 2021. Jeho predpoveď v závere knihy, že táto éra povedie k „mnohým nepokojom a utrpeniu“, sa naplnila oveľa skôr, ako predpokladal.
Na príkaz Vladimira Putina 24. februára 2022 vtrhli ruské vojská na Ukrajinu. V priebehu niekoľkých týždňov viac ako 10 miliónov Ukrajincov opustilo domovy, tisíce vojakov a civilistov ruskí vojaci zabili a pobrežné mesto Mariupoľ zničili.
Putin je prvým autoritárskym vodcom archetypom. Vojna na Ukrajine má preto skutočne globálny rozmer. Úspešná ruská invázia by mohla povzbudiť ostatných autoritárov, aby sa vydali na cestu vojny. Porážka Ukrajiny s Amerikou po boku by dokonca mohla pripraviť pôdu pre čínsky útok na Taiwan.
Počiatočné fázy vojny však dopadli horšie, ako Putin očakával. Ruský vodca veril, že jeho súčasný útok na Ukrajinu sa bude podobať tomu z roku 2014. Vtedy sa Rusku podarilo rýchlo a bez boja anektovať Krym.
Sankcie, ktoré Západ v reakcii na situáciu zaviedol, spôsobili ruskej ekonomike v skutočnosti len malé škody. Invázia v roku 2022 má iný priebeh. Ukrajinské ozbrojené sily sa od začiatku tvrdo bránia.
Sankcie uvalené Spojenými štátmi a ich európskymi spojencami boli oveľa tvrdšie, ako Kremeľ očakával, čo neskôr priznal aj ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov.
Najmä rozhodnutie o zmrazení devízových rezerv ruskej centrálnej banky ohrozilo schopnosť Kremľa zabezpečiť nevyhnutné zásobovanie a obsluhovať svoje zahraničné dlhy.
Putinove chyby
Chyby, ktorých sa Putin dopustil pri plánovaní invázie, pramenili priamo z nedostatkov, ktoré sú vlastné autoritárskemu štýlu vládnutia. Systém závislý od úsudku a rozvahy jedného človeka je vždy náchylný na katastrofálne chyby.
Putin teraz vládne Rusku ako cár, s väčšou osobnou autoritou, ako mal dokonca generálny tajomník komunistickej strany počas sovietskej éry. Podobne ako panovník aj Putin má poradcov a dvoranov, ale konečná rozhodovacia právomoc prináleží jemu.
Myšlienkové procesy, ktoré stáli v pozadí Putinovho rozhodnutia napadnúť Ukrajinu, sú tiež vlastné autoritárskemu politickému štýlu: apel na údajnú mimoriadnu situáciu v krajine, ktorá ospravedlňuje radikálnu akciu; uctievanie sily a násilia; pohŕdanie liberalizmom a právom a personalizované vládnutie, ktoré vylučuje kritiku a protirečivé rady.
Putin predovšetkým nepochopil realitu ukrajinského nacionalizmu. V eseji uverejnenej v lete 2021 ruský vodca tvrdil, že Rusi a Ukrajinci sú jeden národ. Odmietal myšlienku samostatnej ukrajinskej identity a nebol pripravený na zúrivosť, s akou bude Ukrajina bojovať za obranu nezávislosti.
Koniec éry autoritárov?
Z historického hľadiska je vláda autoritárov úzko spojená s násilím, dobývaním a medzinárodnou anarchiou. Počas doby autoritárov v 30-tych rokoch 20. storočia Mussolini, Franco, Stalin a Hitler uvrhli svoje národy a svet do vojen.
Putinova invázia na Ukrajinu tento ničivý vzorec zopakovala. To podnietilo USA a EÚ k tomu, aby proti autoritárstvu konečne bojovali. So všetkými hrôzami spojenými s ruskou inváziou na Ukrajinu by táto vojna mohla predstavovať globálny zlom v pozitívnom zmysle.
Éra autoritárov sa začala Vladimirom Putinom. Ak bude jeho vojna na Ukrajine úspešná, potom štýl vládnutia, ktorý zosobňuje, môže naďalej získavať prestíž a prívržencov po celom svete. Ak však bude Putin na Ukrajine porazený, jeho neúspech by mohol znamenať začiatok konca doby autoritárov.
Článok je úryvkom z knihy komentátora Financial Times, Gideona Rachmana, Vitajte v dobe autoritárov, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici. Článok vznikol s prispením Forbes Slovensko, je aktualizovaný o nové dianie v Rusku.
