V Sarajeve vedľa seba stoja mešity, ortodoxné aj katolícke chrámy či synagógy. Vždy to tak bolo. Sloboda vierovyznaní a otvorenosť sú azda zakódované v identite tohto mesta.
S príchodom ramadánu, keď vo vzduchu cítiť vôňu chleba somun a z minaretov počuť pravidelné modlitby, sa všetci stávajú súčasťou sviatku, ktorý je zo svojej podstaty kolektívnou záležitosťou.
Stovky rokov tu spolu žili ľudia rôznych vierovyznaní, a preto sa Sarajevo nazýva aj Jeruzalemom Európy. Približne od druhej polovice 15. storočia si územie Bosny a Hercegoviny podmanili Osmania a postupne dochádzalo aj k prijímaniu islamskej viery. Hlavné mesto si však vždy – a to i v období bosnianskej vojny v deväťdesiatych rokoch – zachovalo charakter miesta, kde nikdy nikoho nezaujímalo, k akému bohu sa kto modlí.
Raz to jeden pán vyjadril slovami: „V Sarajeve sa ťa nikto nikdy nespýta, kto si a odkiaľ si. Záleží iba na tom, aký si človek.“
Duch ramazanu
Pri každej návšteve Sarajeva sľubujem novým známym, že ich nabudúce prídem pozdraviť. V meste som sa prvý raz ocitla v roku 2012 a ďalšie tri návštevy som si už cielene naplánovala vždy počas ramadánu, keďže tento sviatok mi dáva príležitosť, ako sa dostať k ľuďom ešte bližšie.
