V čase ruskej invázie na Ukrajine a polroka pred americkými prezidentskými voľbami prichádza do kín kontroverzná mozaika zobrazujúca polarizáciu Spojených štátov.
Novinka Kolaps sa pohráva s filmovou formulkou „čo ak“ a víziu vojnou zmietanej Ameriky nekompromisne ženie až za prah Bieleho domu.
Režisér vizuálnych jednohubiek Anihilácia či Men Alex Garland sa tak v napätom geopolitickom kontexte pýta vcelku odvážne, „čo ak“ v Spojených štátoch vypukne občianska vojna a „čo ak“ sa z prezidenta svetovej veľmoci stane lovná zver.
Príťažlivý motív síce zvádza k filmovému béčku či lacnej politickej agitke, no Garland sa tejto škatuľke vyhol a zošil tak komornú vojnovú fresku, ktorá ponúka niekoľko naozaj intenzívnych a znepokojujúcich obrazov.
Film Kolaps. Foto: TMDB
Vojnová Amerika objektívom fotoaparátu
Garland dômyselne vtiahne diváka do sveta vojnovej Ameriky in medias res, bez generických textových prológov a nie príliš opozeranou optikou novinárskej branže. Namiesto perspektívy žoldnierov, vojakov či bežných civilistov je sprievodcom tím novinárov tlačovej agentúry Reuters.
Ostrieľaná fotoreportérka Lee, ktorú stvárnila Kirsten Dunst a novinár Joel majú na muške poriadneho sólokapra – exkluzívny rozhovor s hlavou Spojených štátov.
Na palubu naberú ešte novinárskeho vlka Sammyho a začínajúcu fotografku Jessie. Garland rozohrá špecifický roadtrip naprieč roztrieštenou Amerikou. Osvieženie vojnovej drámy žánrom roadmovie je sofistikovanou dramaturgickou voľbou.
Režisér bez zbytočných barličiek v podobe kostrbatých popisov a opisov či vnútorných monológov servíruje uveriteľný konflikt medzi frakciou tzv. Západných jednotiek s Floridskou alianciou a pozostatkov vládnych ozbrojených síl na čele s prezidentom.
Namiesto politickej agitky chladný pohľad na front
Garland s ubiehajúcou minutážou a kilometrami uvážene dávkuje divákovi pohľad na zúriace boje a ucelený pohľad na občiansku vojnu. Zámerne zastiera, neponúka publiku generálny kontext, ale skrz objektív fotoaparátu rozpráva obrazom a konkrétnymi situáciami.
Napriek tomu, že leitmotív sa môže na prvý pohľad javiť ako spoločenský a politický sud s pušným prachom, režisér neprezentuje konkrétny ideologický pohľad a nedelí postavy na dobrých či zlých. Politické škatuľky Garland necháva zatvorené, no zároveň sa alibisticky nevyhýba kontroverzným obrazom.
Namiesto propagandistickej „osvety“ sa sústreďuje na dôsledky a následky už otvorenej Pandorinej skrinky v podobe nepochopiteľných masakrov. Vďaka rozprávačom v podobe novinárov, ktorí sú v prvom rade nositeľmi správ a stavu aktuálneho diania, film vykostil o pátos a patetické zjednodušovanie, ktoré filmárov vo vojnovej žánrovke často láka.
Film Kolaps. Foto: TMDB
Stereotypy, ktoré fungujú
Netreba si myslieť, že by Kolapsu chýbali emócie. Garland sa síce rozhodol konflikt nepoňať ako politickú kampaň jednej či druhej strany. Skrz hlavných hrdinov dávkuje nielen univerzum alternatívnej Ameriky, ale aj ich frustrácie a sny.
Fotoreportérka Lee sa vyrovnáva s nočnými morami, ktoré jej priniesli slávu a Joel zase asociuje tenkú novinársku hranicu medzi povinnosťou informovať a nihilizmom byť silou mocou v oku hurikánu.
Vekovo kontrastná dvojica Sammy a Jessie stvárňujú veterána, ktorý sa chystá uloviť ešte „poslednú exkluzivitu“ z frontovej línie či mladú krv túžiacu po svojom vytúženom „money shote“. Film kladie dôraz na autenticitu a snaží sa aj samotných novinárov vykresliť čo najcivilnejšie, no zároveň tak, aby nepôsobili ako karikatúry.
Kým fotoreportérky naprieč krajinou nedajú fotoaparátom vydýchnuť a guľometné salvy pretkáva hypnotické cvakanie uzávierky, pišúci novinári vo filme zohrávajú do istej miery len rolu „štatistov“ a sparing partnerov.
Ide síce o malý detail, no mikropasáž, v ktorej by redaktor Reutersu vybral notebook a monitoroval hektiku vojny by film posunulo o jednu či dve priečky na stupnici uveriteľnosti.
Hereckému ansámblu dominuje najmä Kirsten Dunst, ktorá strhanú novinárku s desiatkami kostlivcov v skrini zahrala dôstojne a namiesto expresívneho výrazu skôr stavila na umiernené herectvo, ktoré vo finále funguje.
Film Kolaps. Foto: TMDB
Výrazný vizuál
Garland ako ostrieľaný remeselník, ktorý sa scenáristicky vypísal napríklad na dystopickej zombie chuťovke 28 dní potom, Dredd či na sci-fi Sunshine, sa posledné roky profiluje ako autor so špecifickým a výrazným vizuálom.
Už v komornom sci-fi zaujal úspornou a vynaliezavou réžiou a v psychedelickej survival sci-fi Anihilácia si zase odskúšal na plátne zvečniť svet mimozemského rozkladu.
Obidva postupy tak bezpochyby zúročil aj v Kolapse, kde autentické momenty strieda s autorskými nápadmi či silnými vizuálnymi strihovými kolážami. Garlandov vzorec síce divák po chvíli prekukne a niekoho frontová civilnosť dopovaná štýlovými spomaľovačkami môže skôr iritovať, no určite sa nájde časť publika, ktorá ochotne nasadne na režisérovu estetickú vlnu.
Film Kolaps. Foto: TMDB
Pohrávanie sa so zvukom
Autorsky pristupuje Garland aj k audiostránke, s ktorou sa sympaticky pohráva. V niektorých pasážach uberie na ruchoch a zahltí priestor atmosferickými americkými poprockovými odrhovačkami a v iných zase nechá „prehovoriť“ prostredie prvej frontovej línie.
Nápad na autentickú akciu, v ktorej vynikne prostredie a postavy, nie je síce žiadnou Garlandovou novinkou a vo filmovej reči funguje desaťročia (napr. Neľútostný súboj Michaela Manna), no režisér ju až učebnicovo aplikoval do intenzívneho finále snímky.
Film Kolaps. Foto: TMDB
Garland vykročil na tenký ľad, no na konci dňa sa mu z dramaturgickej pasce podarilo vykorčuľovať so cťou a dokonca za sebou zanechal do istej miery výnimočný vojnový triler. Napriek tomu, že nekryje ideologický chrbát žiadnemu politickému táboru, zaťal do živého poriadne hlboko.
Priniesť masovému divákovi obrazy Spojených štátov, kde sú verejné popravy a hromadné hroby zasypané vápnom bežnejšie ako fast food pri krajnici je odvážny krok, ktorý zrejme nebude každému úplne po chuti.
