Premiéra filmu Duna: Časť druhá od Denisa Villeneuvea je očakávanou udalosťou roka 2024 pre všetkých nadšencov kina.
Na strieborné plátna a televízne obrazovky sa dokopy pretavili štyri filmové adaptácie knižnej space opery z pera veterána sci-fi Franka Herberta. Kasový prepadák Davida Lyncha z roku 1984 ohlodala na kosť produkcia Dina De Laurentisa, no zachoval si atmosféru, originálny dizajn a televízna miniséria z roku 2000 sa zase sympaticky držala knižného originálu.
S nástupom druhej dekády nového milénia prišiel na scénu Denis Villeneuve, ktorý rozsekol prvú knihu Herbertovej série do filmového diptychu a jeho pokračovanie sa stalo očakávanou udalosťou tohtoročnej kinosezóny.
Villeneuve funkčne spojil atmosféru divokého Arrakisu s rešpektom voči zdrojovému materiálu a na stole tak bola už len jednoduchá otázka. Bude pokračovanie nadpriemerným remeselným blockbusterom alebo žánrovým míľnikom, ktorý tu ešte nebol?
Duna. Foto: TMDB
Návrat na Arrakis
Villeneuve v roku 2021 prišiel s filmovou Dunou, o ktorej sa väčšina divákov až v prítmí kinosál dozvedela, že pôjde o prvú z dvoch častí. Z letmého pohľadu sa tak mohlo zdať, že ide o marketingový ťah populárny medzi štúdiami najmä pri obrích sériách (Harry Potter, Hunger Games, Twillight), ktoré finále franšíz rozbíjali na dva diely.
Zatiaľ čo štúdioví molochovia v tom čase jednoduchou rovnicou v štýle „viac filmov – plnšie kasy“ sledovali najmä vlastné zisky, Villeneuve ako fanúšik Duny skrátka nechcel na plátna priniesť len lacný filmový derivát knižnej predlohy. A to sa mu aj podarilo. Zatiaľ čo prvý film publiku otvoril brány Herbertovho komplikovaného univerza, predstavil postavy a motivácie, druhý diel dupol nekompromisne na plyn.
Villeneuve nedáva divákom čas na vydýchnutie a Duna: Časť druhá sa začína tam, kde končil jej o tri roky starší filmový súrodenec. Atreidovci sú vyhladení klanom Harkonnenovcov, Paul Atreides sa tak stal jediným preživším osudovej noci a vládu nad Arrakisom a ťažbou „korenia“ prevzal Rabban Harkonnen.
Duna. Foto: TMDB
Ten v duchu akejsi zvrátenej reťazovej reakcie intríg a sprisahaní stojí v tieni svojho zdegenerovaného strýka Vladimira a plní rozkazy Imperátora, ktorý sa taktiež nemôže príliš chváliť slobodnou vôľou.
Ako naznačilo finále prvej časti, Paula sa ujme jedno z krídel Fremenov, pôvodných obyvateľov Duny. Tí spočiatku mladým Atreidom opovrhujú. Je pre nich cudzincom a jednou z hláv imperialistickej hydry, ktorej ide najmä o vycicanie vzácnej suroviny z „tepien“ planéty.
Už filmové trailery filmu Duna: Druhá časť naznačili, že Paula čaká existenciálne putovanie naprieč dunami Duny, ale aj mocenskými poschodiami hierarchie samotných Fremenov. Z Paula Atreida sa tak stáva Paul Muad’Dib Úsul a pod svoje krídla si berie časť kmeňa púštnych ľudí s jediným cieľom, a to v partizánskom štýle podkopnúť nielen piliere klanu Harkonnenovcov, ale aj mechanických nôh obrích kombajnov pasúcich sa na „korení“.
Arrakis tak roztrhne na polovicu občianska vojna, v ktorej na jednej strane stojí záhadný Muad’Dib a na druhej rod Harkonnenovcov dopovaný intrigami samotného Imperátora. Villeneuve do vzduchu podľa očakávaní vyhodil viacero loptičiek, otvára a zároveň finišuje niekoľko staronových dejových liniek.
Zatiaľ čo motív pomsty režisér intenzívne živí podľa očakávaní, postupne ho zatieňuje leitmotív, ktorý bol v prvej časti len stroho naznačený. Paulovej ceste k moci, ktorá je dláždená dobrými úmyslami a brázdami po obrích púštnych červoch, totiž sekundujú aj nové postavy.
Duna. Foto: TMDB
Tri F: Fanatici, fundamentalisti a Fremeni
Hlavnou dejovou linkou okrem pomsty sa stáva lavírovanie na tenkom ľade náboženského fanatizmu. Villeneuve tak nastavuje povestné zrkadlo, ktoré vypitval o klišé a ilustruje hrdinstvo ako potenciálny jednosmerný tunel k fundamentalizmu a slepému mesiášstvu.
Villeneuve účelovo, v tom najlepšom slova zmysle, mieša vopred vybrané ingrediencie, aby upiekol produkt, ku ktorému sa už od prvej časti zbiehajú avizované dejové nite. Veľkú časť filmu Duna: Druhá časť si pre seba odkrojil práve púštny svet, v ktorom sa bijú náboženské vetvy, krídla a mix islamu, zen-budhizmu a stráviteľného ezoterizmu, ktorý univerzu pumpuje do žíl život.
Kto si kradne Dunu pre seba?
Nad herectvom ústrednej dvojice Timothéeho Chalameta a Zendaye môžeme mávnuť, s pokojom na duši, rukou a zaradiť ich do šuplíka hereckého „comfort foodu“. Kvalitu, ktorú sme teda očakávali, tej sme sa aj dočkali. Shakespearovská chémia medzi Paulom a Chani funguje bezchybne ako mašinka na privolávanie púštnych červov a keď mladý Atreides zvolá „Silence“ („Ticho“), tuhne krv v žilách.
Minúty filmu si však pre seba kradne niekto iný. Okrem samotných Shai-Halúd, teda púštnych červov, ktorým sa ešte budeme venovať, zaujme v druhej časti Duny Imperátor stvárnený Christopherom Walkenom.
Zo snímky si však robí svoju „one man show“ najmä Harkonnen Feyd-Rautha s tvárou Austina Butlera. Ten po rokenrolovom Elvisovi dokazuje, že je hereckým chameleónom a nerobí mu problém pretransformovať sa lusknutím prsta z miláčika tínedžeriek v maniakálneho psychopata.
Duna. Foto: TMDB
V Dune Davida Lyncha postava Feyda-Rauthu rozdelila divákov na dva tábory. Kritici totiž postave zahranej mladým Stingom vyčítali, že je až príliš bezškrupulóznym psychopatom. Ak Stingov maniak nabral na seba nechcenú jednorozmernosť, Butler vytvoril postavu, ktorá naháňa strach práve svojou „nevypočítavosťou“ a chladným kalkulom.
Čiernobiele sekvencie Rauthovi pristanú a len podčiarkujú, že sa pohybuje v akomsi morálnom šedivom vzduchoprázdne. Antagonista s titulom na-barón, ktorý zvrátenosťou vyčnieva aj zo štandardov harkonnenovského rodokmeňa, sa tak bez pochýb zapíše do dejín najikonickejších filmových nemezis.
Duna. Foto: TMDB
Predvídateľný, no ľúbivý kľúč režisérovej epiky
Kapitolou samou o sebe je formálna stránka. Tu Villeneuve odvádza opäť poctivé remeslo a redukovanie CGI i prípadná kombinácia starej školy, reálnych lokácií a špeciálnych efektov prináša svoje ovocie. Villeneuve opäť dokazuje, že vie poskladať napínavú komornú scénu, no zároveň odpáliť publikum epickým vojnovým frontom.
Villeneuve sa očakávane dôkladne pripravil na jednu z najväčších atrakcií filmu, a to „osedlanie“ púštneho červa, na ktorého po trochu lákal publikum už vo filmovej ukážke. Zatiaľ čo v Lynchovej Dune Kyle MacLachlan svojimi akrobatickými eskapádami na chrbte červa skôr vyvolával nechcený úškrn od ucha k uchu, nová Duna tu skóruje na plnej čiare.
Pasáže s jazdou na Shai-Halúdovi sú filmovými hodami. To ako Villeneuve pracuje so zábermi a diváckym očakávaním je až učebnicovou ukážkou, že režisér sa po obidvoch Dunách vyšplhal na piedestál áčkových filmových remeselníkov.
Villeneuve zároveň splnil aj to, čo sľuboval v rozhovoroch pred premiérou, a to, že pokračovanie bude omnoho akčnejšie a v prvom rade bude plnokrvným vojnovým filmom. Nejde ale len o prvoplánovú akčnú limonádu uväznenú v očakávaných hollywoodskych mantineloch. Režisér preniesol na púšte Arrakisu takmer jedna k jednej atmosféru reálnych konfliktov, či už z vietnamských jatiek, či Afganistanu a Iraku.
Duna. Foto: TMDB
Tak ako sa v prvej časti doslovne inšpiruje záberovými montážami z „kultovky“ Ridleyho Scotta Čierny jastrab zostrelený, v podobnom trende pokračuje aj v druhej Dune. Podobné detaily, spolu s brutalistickou architektúrou ako vystrihnutou z nemeckej Tretej ríše, snímke dodávajú na presahu a akomsi povedomí.
Napriek tomu, že si dal Villenueve záležať na choreografii kontaktných súbojov aj partizánskych duelov Fremenov proti obrej mašinérii strojov, režisérova epika sa dá postupne predvídať. Síce formálne je stále na vysokej úrovni, niektoré scény tak kompozične pôsobia repetitívne a režisérov estetický kľúč sa dá poľahky rozšifrovať. V prvom pláne pohyb postáv a v druhom atrakcia – napríklad v podobe explózií.
Duna tak občas zakopáva pri opulentných scénach, ktorým Villeneuve skrátka niekedy nedáva dýchať. V určitých momentoch, napriek veľkému potenciálu, scény zadusí strihom a zahodí do koša. Zároveň môže diváka občas vyrušiť určitá skratkovitosť a skákanie v scénach či komplikácie s logikou. Nad červami ako prostriedkom hromadnej dopravy pre Fremenov sa tak otvára čisto logistická otázka. Ako to dokázali?
Nová Duna je napriek kozmetickým chybičkám krásy povinnou jazdou pre všetkých fanúšikov veľkého a kvalitného kina. Villeneuve si neukradol akčnou romancou pre seba len aktuálnu kinosezónu, ale budúci rok zrejme kompletne zvalcuje celý oscarový galavečer.
