Český multimilionár Peter Pudil zarobil veľké peniaze v energetike. Dnes sa zamýšľa nad výbušným svetovým dianím, silou Európy i nad tým, ako z Prahy urobiť kultúrne a intelektuálne centrum.
Industriálnym priestorom pražskej Kunsthalle kráča päťdesiaty najbohatší Čech podľa aktuálneho rebríčka Forbesu (s odhadovaným majetkom 13 miliárd korún, teda vyše 530 miliónov eur) sebaisto a medzi rečou upozorňuje, odkiaľ kam museli presunúť nosník alebo akú prácu si dali s orientačným systémom.
Kunsthalle otvorili s jeho dnes už niekdajšou manželkou Pavlínou v mieste bývalej transformačnej stanice na pražskom Klárove pred štyrmi rokmi, do nákupu stavby a jej úprav investovali cez rodinnú nadáciu The Pudil Family Foundation 850 miliónov korún (35 miliónov eur) a vložili do nej aj vlastnú zbierku. Vytvorili tak najväčšiu galériu vybudovanú čisto zo súkromných peňazí v Česku, prípadne v strednej Európe. Dnes sa na chode inštitúcie podieľajú vyše tri desiatky ľudí plus kustódi.
Je poznať, že Pudil má z Kunsthalle radosť. Ako sám hovorí, keby sa mu už v živote nič iné nepodarilo, toto za to stálo. S Pavlínou Pudil nechceli vytvoriť len galériu moderného umenia, ale aj priestor, kde sa bude diskutovať o aktuálnych témach.
Príkladom je séria debatných večerov Podvečírek, kde spolu s hosťami otvára témy zo spoločnosti, politiky a súčasného sveta – napríklad otázku duševnej odolnosti v čase permanentného tlaku.
Pudil je členom akvizičnej komisie britskej galérie Tate a tiež medzinárodného výboru parížskeho Palais de Tokyo. Diskusiu s aktuálne vystavovaným Williamom Kentridgeom považuje za podobne zásadnú ako stretnutie s prezidentom Václavom Havlom.
„Mnohé z Havlových úvah o úlohe občianskej spoločnosti, potrebe budovať občiansky – a nie národný – štát sú stále aktuálnejšie. Jeho kritika výkonu demokracie iba formou súťaže politických strán bola vizionárska a, bohužiaľ, nebola vypočutá. Výsledkom toho je vzrastajúca tendencia potlačiť fakty, vedu, kritické myslenie.“
Už vyše tri dekády však Petr Pudil žije aj pozoruhodný podnikateľský príbeh. To, že ho zamatová revolúcia zastihla v prvom ročníku na strednej elektrotechnickej škole, považuje za svoje životné šťastie. Na prahu dospelosti sa vďaka tomu mohol slobodne rozhodnúť, akou cestou sa vydá.
K podnikaniu sa prvýkrát dostal v lahôdkarstve, ktoré si po revolúcii otvorili rodičia v jeho rodných Veltrusoch severne od Prahy. S kamarátmi sa potom vrhli do oblasti komunikácie a založili si reklamnú agentúru. Svoj podiel po pár rokoch predal a prijal ponuku rozbehnúť marketing a obchod hnedouhoľnej ťažobnej spoločnosti Mostecká uhoľná.
V severných Čechách najprv pôsobil ako manažér, neskôr spolupracoval s firmou ako externý konzultant. Do vlastníckej štruktúry sa zapojil až v nasledujúcej fáze, keď po prevzatí skupinou Appian Group dochádzalo k postupným zmenám medzi akcionármi.
Kontroverzie z 90. rokov
Pudil vtedy spolu s ďalšími investormi získal podiel, ktorý sa stal súčasťou novej ťažobnej skupiny Czech Coal. Práve s Mosteckou uhoľnou je spojená jedna z najkontroverznejších káuz českej privatizácie deväťdesiatych rokov. Švajčiarske súdy sa prípadom zaoberali pre podozrenie z prania peňazí cez tamojší finančný systém a v roku 2013 právoplatne odsúdili niekoľko bývalých manažérov vrátane Antonína Koláčka.
Pudil v konaní vystupoval ako svedok a opakovane uvádzal, že nebol informovaný o skutočnej vlastníckej štruktúre skupiny Appian ani o detailoch finančných transakcií, ktoré boli predmetom vyšetrovania. Firma spojená s jeho podnikateľskou skupinou si zároveň uplatňovala nárok na náhradu škody vo výške zhruba šiestich miliárd korún (240 miliónov eur), ktorý však švajčiarske súdy v trestnom konaní neuznali.
Pudil dlhodobo zdôrazňuje, že sa na samotnej privatizácii nepodieľal a svoje podiely financoval prostredníctvom bankových úverov. Energetický biznis opustil v roku 2010, keď skupinu Czech Coal postupne prevzal Pavel Tykač a premenoval ju na Sev.en Group.
Michael Tomeš
Trojica investorov
Skúsenosti aj kapitál z energetiky následne zúročil v investičných aktivitách. S dlhoročnými partnermi Vasilom Bobelom a Jánom Dobrovským, s ktorými sa stretol práve v Czech Coal, stojí za skupinou BPD Partners, ktorá dnes zastrešuje ich podnikanie naprieč rôznymi odbormi. O detailoch biznisu sa v inak otvorenom rozhovore príliš baviť nechce.
Figuruje síce vo vedení niekoľkých spoločností, no tie majú svojich manažérov. Petr Pudil tak má priestor pozerať sa na veci zo strategického nadhľadu. „Ako niekto, kto robí biznis dlho, viem, že geopolitika musí byť súčasťou rozhodovania každého investora a podnikateľa. Časy, keď liberálny poriadok fungoval ako dobre naolejovaný stroj, všetci hrali podľa rovnakých pravidiel a biznis sa o politiku v podstate nemusel starať, sú preč.“ Dodáva, že s partnermi v BPD geopolitiku vždy zohľadňovali.
„Snažili sme sa naše portfólio zamerať na oblasti, ktoré môžu byť pri materializácii horších scenárov postihnuté najmenej alebo môžu prosperovať aj v horších časoch.“
Nehnuteľnosti
V praxi to znamenalo napríklad investície do nehnuteľností. Trio Bobela, Pudil, Dobrovský postavilo okrem iného budovu dnešnej PPF Gate na Európskej triede v Prahe, susediace administratívne komplexy Blox a Telehouse či rôzne bytové komplexy.
Postupne získali väčšinový podiel v chemicko-technologickej spoločnosti Draslovka a z pôvodných Lučobných závodov v Kolíne vybudovali globálny biznis na niekoľkých kontinentoch s obratom takmer 11 miliárd korún (450 miliónov eur). Centrum výskumu a vývoja pre chemický priemysel zostáva v Česku, vývojárske centrum pre oblasť automatizácie sídli v Južnej Afrike, v oblasti ťažby a metalurgie majú veľmi silný tím v austrálskom Perthe.
Zásadnú pozíciu drží Draslovka v Spojených štátoch, v roku 2021 sa jej podarilo kúpiť vtedajšieho konkurenta, divíziu Mining Solutions spoločnosti The Chemours Company, a stala sa najväčším svetovým výrobcom pevného kyanidu pre ťažobný priemysel. Spoločne títo partneri investujú aj do obnoviteľných zdrojov alebo startupov v oblasti life science.
Pre Petra Pudila to znamená časté cestovanie – priznáva, že dnes nemá ani stálu kanceláriu. Niekedy úraduje zo sídla BPD na Európskej triede, niekedy zasa z podkrovného zázemia Kunsthalle alebo napríklad z letiska.
Uhly pohľadu
„Rôzne uhly pohľadu a rozdielne skúsenosti ľudí, ktorých stretávam, mi umožňujú skladať si obrázok, ktorý môžem preniesť do všetkých oblastí, ktorým sa venujem. Snažím sa nebyť špecialista na jednu malú vec, ale skôr sa snažiť chápať svet v širších súvislostiach,“ hovorí Pudil. Sám je predsedom dozornej rady organizácie Post Bellum, ktorá stojí za projektom Pamäť národa, zameraným na dokumentáciu spomienok pamätníkov kľúčových momentov dvadsiateho storočia.
Je tiež členom predstavenstva think-thanku Globsec, ktorého rovnomennú bezpečnostnú konferenciu sa mu pred troma rokmi podarilo z Bratislavy presunúť do Prahy. Spoločenskej diskusii o nepokojnom súčasnom dianí, ktorá každý rok priláka stovky hláv štátov a špičiek biznisu, je teda skutočne blízko.
Michael Tomeš
Už vidíte kontúry, ako by mohlo vyzerať nové usporiadanie sveta?
Myslím, že nemá zmysel čakať, ako to dopadne. Je potrebné nabehnúť na režim prežitia a prijať neistotu. My si v našich projektoch nekreslíme konkrétne plány, snažíme sa vidieť budúcnosť v rôznych scenároch. Povieme si, aké veľké udalosti by mohli nastať a ako by sme v daných situáciách postupovali podľa plánu A, B, C alebo D.
Tento spôsob uvažovania a plánovania je vhodný pre túto úplne absolútne nestabilnú dobu. Tekutých pieskov, ktoré sa okolo nás hýbu, je príliš veľa.
Aké vplyvy sú podľa vás zásadné?
V zásade vidím dva. Jednak je to samotná zmena svetového poriadku, keď o dominanciu bojuje niekoľko veľkých hráčov. Už to nie je iba Rusko a Čína, ale aj samotné Spojené štáty, ktoré bývali garantom systému, ktorý sa nám páčil, chceli sme sa doň po roku 1989 dostať a aj sme sa doň dostali.
Teraz sa vraciame trochu späť, ale ktovie, možno o desať rokov budeme zase fungovať v usporiadaniach, na ktoré sme boli zvyknutí. Nemusí to byť trvalá zmena. Výraznejšou a nevratnou zmenou je nástup technológií, ktoré vstupujú do každodenného života ľudí aj do biznisu.
Končí sa globalizácia?
Veľa ľudí to tvrdí, ale ja teda vidím úplný opak. Pred 15 až dvadsiatimi rokmi sme sa nezaujímali o výsledky volieb v Amerike alebo Maďarsku, prečítali sme si v novinách na strane tri, že sa konali nejaké voľby a nejako to dopadli. Nebol to náš svet. Naopak, dnes má čokoľvek, čo sa deje na planéte, vplyv na to, ako žijeme.
Masívny nástup sociálnych sietí, ich algoritmov a umelej inteligencie je najdôležitejšou technologickou zmenou od priemyselnej revolúcie. Opakujúce sa činnosti môžeme vďaka AI robiť rýchlo a efektívne. Bezpochyby to bude čoskoro obrovským disruptorom pre množstvo profesií, odborov i podnikania.
Rozmýšľate preto už teraz o biznise inak?
Európania budú musieť zmeniť spôsob, akým tradične obchod fungoval. Vždy sme vedeli vymyslieť a vyrobiť skvelú technológiu, ktorú sme potom niekomu predali a dodávali mu servis. Zákazník si musel technológiu osvojiť a prevádzkovať sám. Som presvedčený, že sa firmy budú musieť preklopiť do módu, keď budú dodávať produkt vo forme služby.
Najväčšiu hodnotu v 21. storočí nepredstavujú polia alebo fabriky, ale dáta. Ak firma dokáže koncentrovať dáta veľkého rozsahu, vytvoriť správnu receptúru pre riešenie problému daného zákazníka, potom uspeje. Túto ekonomiku založenú na predplatnom služieb sa v Európe musíme ešte trochu naučiť.
Michael Tomeš
Čo sa týka rozvoja umelej inteligencie, myslíte, že Európa ešte môže dobehnúť Spojené štáty?
Reči o zmeškaných vlakoch nemám rád. To, že napríklad Spojené štáty budujú veľké jazykové modely postavené na umelej inteligencii, nemusí byť zárukou, že prinesú veľkú ekonomickú hodnotu. Oproti tomu aplikované riešenia majú oveľa kratšiu cestu k tržbám. Tým, že zákazníkovi prinášate hodnotu, je ochotný vám platiť. Napríklad Čína ide oproti Amerike práve cestou menších, izolovanejších modelov pre špecifický typ aplikácií.
To, že nie sme v prvom vlaku, ktorý vyšiel zo stanice, neznamená, že nemáme šancu uspieť, pretože adopcia, teda prijatie a aktívne využívanie nových technológií, môže priniesť veľa príležitostí. Kórejci alebo Japonci tiež neboli pred sedemdesiatimi rokmi skvelými výrobcami áut, napriek tomu dokázali dobyť veľký kus svetového trhu. Podobne Čína je oveľa ďalej v elektromobilite, ale neznamená to, že Európa nemôže časť toho, čo Číňania vymysleli, prijať a posunúť to ďalej. Svet je stále sa valiace koleso príležitostí kapitálu a dôležité je nebrániť iba včerajšok, ale posúvať sa stále ďalej.
Sila Európy je určite v bohatstve. Pre tieto neisté vody má bezpochyby výhodu v tom, že má obrovský vankúš úspor. Je to najbohatší kontinent na svete, miera úspor v Európe je na hlavu päťkrát vyššia ako v Spojených štátoch. Európa je bankárom Spojených štátov, sme najväčší investor v USA a najväčší veriteľ USA.
A nielen ich. To, čo potrebujeme zmeniť, je podvozok Európy postavený na kmeňovom usporiadaní 27 krajín. Tie sa stretnú a buď sa dohodnú, alebo nie, čo nie je jednoduché. Minimálne v ekonomickej oblasti potrebujeme oveľa pružnejší systém.
Čo by pomohlo?
Veľa sa hovorí o vytvorení európskeho kapitálového trhu, ktorý by prepojil národné trhy a ponúkol malým a stredným firmám lepší prístup k financovaniu mimo bankových úverov. Rieši sa tiež 28. režim EÚ, ktorý by mal výrazne zjednodušiť byrokraciu a uľahčiť podnikanie naprieč Európou. Sú to skvelé veci, ale samy o sebe problém nevyriešia.
Štáty nemôžu čakať na to, čo sa podarí dohodnúť na európskej úrovni, pretože to môže trvať dlho. Skvelým príkladom je Škandinávia, ktorá na nič nečaká a buduje veľmi prosperujúci kapitálový trh, ktorý je dnes výzvou pre Amsterdam alebo Londýn, určite je dynamickejší ako nemecký kapitálový trh. A robí to aj bez toho, že by Európa pristúpila k nejakému viacrýchlostnému rozhodovaniu.
Ako sa v tomto darí Česku?
Keď sme sa pripojili k Európskej únii, rýchlo sme sa zviezli rýchlikom k prosperite, ktorú dnes máme. Ale nemôžeme sa spoliehať na to, že sa to stane druhýkrát, že niekto niečo zariadi. Musíme zmeniť naše vnútorné prostredie tak, aby sa biznisu darilo. Namiesto biznisu montážnych dielní musíme tvoriť produkty a riešenia s vyššou pridanou hodnotou, tie tu nebudú, ak štát nevytvorí prostredie, aby tu firmy a ich kľúčoví ľudia chceli byť.
Kľúčová je práve prítomnosť kapitálového trhu. Aj Česko môže urobiť viac pre to, aby vyzeral trh inak. Firmy, ktoré už majú overenú technológiu a prvých zákazníkov, potrebujú naškálovať výrobu, a to sa nezaobíde bez kapitálu, ktorý znesie vyššie riziko s výhľadom oveľa väčšieho profitu.
Je nízka ochota znášať riziko našou hlavnou slabinou?
V Európe je oproti Amerike pomerne nízky apetít na riziko, čo je mentálna vec, ktorú musíme zmeniť. Aby sme si ďalej udržiavali alebo zvyšovali životnú úroveň, musíme sa k tomu preinvestovať, nedá sa k tomu presporiť. A investovať znamená prijať fakt, že musím prijať riziko, že tá stávka nemusí vždy vyjsť. Najväčším problémom Česka aj Európy je, že máme obrovské úspory, ale bojíme sa ich použiť. Svet sa mení a držať úspory je takmer istá cesta k tomu, ako o ne prísť, či už ako jednotlivec, alebo ako firma.
Dôvodov na to, aby sme ešte dlho žili v období vyššej inflácie, je dosť. Nie je na čo čakať, riziko jednoducho musíme prijať. Musíme na niečo staviť, mať vo firmách správnych inovátorov a správnych manažérov, ktorí dokážu zmeny zrealizovať. A štát musí prinášať štrukturálne zmeny, tlačiť na to, aby sa investovalo, vytvoriť infraštruktúru, napríklad európsky alebo regionálny kapitálový trh. Na konci dňa sa však musí rozhodnúť spoločnosť ako celok, pretože ak budú jednotlivci hovoriť, že nechcú investovať, pretože je to rizikové, nikam sa neposunieme.
Vidíte signály, že sa to posúva k lepšiemu?
Česi sa rozinvestovávajú, vznikajú fondy, veľa českých podnikateľských skupín spoločne koinvestuje. Rozhýbava sa to. Na rovnakú vlnu by mal naskočiť štát, ktorý má obrovskú schopnosť signalizovať a udávať trendy, šíriť atmosféru a možno byť o krok vpred. Podporiť a uľahčiť proces medzi verejnosťou, akademickým sektorom a biznisom, aby sa transformácia na ekonomiku s vyššou pridanou hodnotou podarila.
Nesmieme sa však zľaknúť prvého neúspechu. Prirovnal by som to k architektúre. Vždy vznikali výnimočné stavby, ale vedľa nich stáli aj tie, ktoré boli problémom. Pracovať s balansom rozdielnych výsledkov sa ako spoločnosť musíme učiť. Túžba nájsť to najlepšie sa nezaobíde bez zlých príkladov. Bez nich sa život neposunie ďalej.
Ako vnímate osobnosť českého prezidenta Petra Pavla, ktorý pre Forbes vo veľkom rozhovore uviedol, že práve z biznisu čerpá veľkú časť pozitívneho pohľadu?
Okrem adopcie je pre Európu druhým kľúčovým slovom reziliencia, teda schopnosť prispôsobovať sa meniacim sa potrebám a budovanie odolnosti. A práve tému reziliencie, alebo odolnosti, vnáša Peter Pavel do spoločnosti veľmi dobre. Žijeme v čase, keď musíme kompletne prebudovať celú energetickú infraštruktúru, pretože teraz po Iráne už všetci vieme, že neexistuje žiadny spoľahlivý dodávateľ fosílnych palív a my žiadne nemáme. Musíme rýchlo prejsť na jadro, obnoviteľné zdroje a ukladanie energie.
To isté platí pre obranu, vidíme, že Rusko je agresor, vždy to bude komplikovaná krajina, a my sa už nemôžeme spoľahnúť na spojenecký pakt so Spojenými štátmi. To všetko dnes vidíme a prezident Pavel nás veľmi dobre vedie k odolnosti. Hovorí nám: nenahovárajme si, že sú veci ružové, môže to dopadnúť zle. Dobre dopadnú iba vtedy, keď si vybudujeme určitú odolnosť, nebudeme sa dať vydierať a budeme mať dostatočnú vojenskú schopnosť.
Michael Tomeš
Vnímam Petra Pavla ako silného lídra súčasnosti. Pokiaľ si spoločnosť nechce priznať nejaký problém, ľahko podľahne rôznym populistom, ktorí hovoria: „Zvoľte ma, ja vám zariadim, že žiadny problém nebude.“
Je nejaký sektor, ktorý vás prekvapuje potenciálom pre dnešnú dobu?
Neviem, či je to sektor, ale fascinuje ma schopnosť Ukrajincov adaptovať sa na vojnu s údajne druhou najsilnejšou armádou sveta. Nielenže dokázali poslať milión mužov a žien do vojny, ale aj zvládli získať technologickú prevahu a sú technologicky najviac vyvinutou armádou na svete. Sú schopní viesť asymetrický boj, keď na jednej strane sú nasadené systémy za milióny alebo desiatky miliónov dolárov a na druhej strane zariadenia za desiatky tisíc dolárov.
Tanky, ktoré poskytli zahraniční partneri, sú trochu druhoradé, podstatná je dronová ochrana a systémy riadené umelou inteligenciou. Dokázali to zvládnuť, veľký obdiv. Treba však dodať, že za tým stojí desať firiem, ktoré s Ukrajinou spolupracujú. Bez nich by o krajinu pravdepodobne prišli, pretože by nedokázali získať technologickú prevahu.
Globsec po viac ako dvadsiatich rokov svojej existencie vníma transatlantické vzťahy ako veľmi dôležitú civilizačnú silu Európy a súčasnej Ameriky. Samozrejme, teraz panujú politicky ťažké časy, ale aby transatlantické vzťahy fungovali, Európa musí zostať silná, byť partnerom, nie vazalom alebo čiernym pasažierom. Snažíme sa v rámci veľkej konferencie v Prahe, ale aj počas ďalších eventov roka priviesť k jednému stolu súkromný sektor, vlády a ďalšie zainteresované strany k otvorenej debate o tom, čo robiť, aby Európa v tejto výzve obstála.
Každoročne vznikne skutočne zaujímavý melting pot ľudí, myšlienok a nápadov. Tohtoročnou témou bude bezpochyby znova odolnosť v oblasti energetiky. Spamätali sme sa z energetickej krízy po začatí ruskej invázie na Ukrajinu, čo nás stálo a stále stojí dosť peňazí. Teraz prichádza pre dianie v Iráne a Hormuzskom prielive druhá vlna, ktorá bude bezpochyby pre veľa vystupujúcich aj účastníkov jednou z hlavných tém.
Sú konferencie ako Globsec miestom, kde vznikajú rozhodnutia s reálnym vplyvom?
Je to bezpečný priestor, kde sa môžu ľudia neformálne stretnúť a zdieľať svoje názory. Nie sú viazaní tým, že musia ísť do konkrétnej krajiny na bilaterálnu návštevu. Vytvárajú rôzne diskusné krúžky a kluby, v rámci ktorých vznikajú iniciatívy, ktoré sa potom materializujú v konkrétnej medzivládnej alebo verejnej či súkromnej dohode.
Do akej miery môže stredná Európa ovplyvniť globálnu debatu?
Viac ako kedykoľvek predtým. Politika sa minimálne v Európe posúva ďalej na východ, vidíme silné Poľsko, vidíme vojnu prichádzajúcu z Ruska. Stredná Európa má svetu čo dať. Moja generácia žila v komunizme, diktatúre, máme oveľa vyvinutejšie radary, na čo si dávať pozor. Zažili sme, ako niektoré experimenty vedú k preregulovaniu ekonomiky a majú až socialistický naratív.
Také skúsenosti v anglosaskom svete a dnešnej Amerike nemajú a často podliehajú ilúzii, že by mohli fungovať. Aj v reakcii na politiku MAGA, ktorú razí Donald Trump, má stredná Európa naozaj čo povedať.
Na ktorého spíkra sa tešíte tento rok najviac?
Tie najväčšie mená sa často potvrdzujú v posledných dňoch. Prial by som si na Globsecu viac počuť hlas českého premiéra, ktorý tam v posledných rokoch veľmi nezaznieval. Ak chceme byť ako stredne veľká európska krajina, malá v globálnom meradle, rozpoznateľná, práve taká konferencia je na to príležitosťou. Najmä pokiaľ ju máte doma. Pán premiér aj prezident, samozrejme, prídu, ale jedna vec je prísť, druhá prispieť do globálnej debaty niečím, čo si získa záujem sveta.
Dôležité je udržať si angažovanosť verejnosti, pretože ak kanály necháte roztrieštené, je to pôda pre sprisahanecké teórie a konšpirácie o tom, že sa niekde v pozadí niečo deje. Konferencie ako Globsec majú mediálne výstupy, ľudia reportujú, čo sa tam deje, čo ich zaujalo, je to spájajúci faktor. Na globálnej scéne vidíme rozmach týchto platforiem.
V Európe sú tri, okrem Globsecu je to Svetové ekonomické fórum v Davose a Mníchovská bezpečnostná konferencia, ale veľa ich vzniklo v regiónoch ako Blízky východ, Ázia. Je to trend a reakcia na fragmentovaný digitálny svet. Ľudia hľadajú svoje „klubovne“, kde sa môžu fyzicky stretnúť, verejnosť chce byť v debate zúčastnená. Väčšinu vystúpení si navyše môžete nájsť na streame a sledovať ich, nie je to uzavretý klub, ktorý sa stretáva za chrbtom verejnosti.
Ďalšou generáciou už budú globálni občania, ktorí si budú vyberať miesto na život nie podľa jazyka, pretože sa dohovoria, ale podľa kvality infraštruktúry.
William Kentridge v polovici apríla osobne otvoril výstavu v pražskej Kunsthalle. Vystavoval od newyorskej MoMA cez parížsky Louvre po Royal Academy of Arts v Londýne, v Česku sa predstavuje vôbec prvýkrát Je kultúra soft power?
Jednoznačne. Ak chceme byť inovatívni a mať ekonomiku s vyššou pridanou hodnotou, musíme udržať talentovaných ľudí a pritiahnuť nových. Prídu sem a zostanú iba vtedy, ak kvalita života vo všetkých vrstvách bude v Prahe dostatočná na to, aby neodišli napríklad do Kodane alebo Londýna. Ide o tvrdú súťaž. Generáciu našich detí sme vychovali tak, že sa nemusia cítiť viazaní k miestu, časom sa to bude len prehlbovať. Ďalšou generáciou už budú globálni občania, ktorí si budú vyberať miesto na život nie podľa jazyka, pretože sa dohovoria, ale podľa kvality infraštruktúry.
A kultúra je toho súčasťou.
Nie je to cirkus pre turistov, ale dôvod pre talentovaných ľudí, českých i zahraničných, ktorí odtiaľto robia úspešný globálny biznis, aby tu zostali. Prial by som si, aby si nové vedenie po nadchádzajúcich voľbách túto tému vzalo viac do hlavy a riešilo ju viac ako rieši súboj cyklistov a automobilistov. Česko má obrovské výhody: máme Prahu, sme krajina so šiestym najsilnejším pasom na svete, máme najmenej nepriateľov na svete, stále nám nad hlavou nelietajú drony, takže sme aj bezpečná krajina. Máme všetky predpoklady na to, aby sme sem sťahovali a udržiavali talent.
Vybudovanie Kunsthalle stálo vašu rodinnú nadáciu The Pudil Family Foundation 850 miliónov korún a bez jej podpory sa nezaobíde ani jej prevádzka. Na koľko vás prevádzka ročne vyjde?
Nadácia do Kunsthalle posiela osemdesiat miliónov korún ročne (vyše tri milióny eur). Ak si chceme zachovať kvalitu, ktorú máme, inštitúcia tohto typu si na seba nezarobí, platí to aj vo svete. Samozrejme, ďakujeme všetkým, ktorí nás podporujú, kupujú si členstvo alebo sú väčšími darcami, ale bez dlhodobého záväzku našej nadácie to určite ešte nejaký čas nepôjde.
Žiadne štátne príspevky nedostávame ani o ne nežiadame. To, že sme mimovládne inštitúcie, neznamená, že bojujeme s vládou alebo mestom, naopak, povedal by som, že spolupracujeme veľmi dobre. Ale nechceme ujedať koláč peňazí dedikovaný štátom na kultúru, skôr vzbudiť v ľuďoch záujem o to, že ju môžu začať podporovať, pokiaľ tu takú inštitúciu chcú dlhodobo mať.
V Kunsthalle dostávajú priestor aj českí umelci. Má česká umelecká scéna dosť ambícií byť globálna, alebo je skôr lokálna?
Umenie vždy odráža spoločnosť a myslím si, že české umenie má presne ambíciu byť globálne, akú má česká spoločnosť. Veľmi sa podceňujeme, potrebujeme sa všetko najskôr dobre naučiť, než urobíme ďalší krok. Sú národy, ktoré idú ďalej oveľa skôr. České umenie je veľmi kvalitné. Kunsthalle sa snaží byť tým, kto pomáha umelcom vystúpiť z komfortnej zóny, prepojiť ich so svetom a preraziť mimo rámca zeme. Nemyslím si, že je to výrazne odlišné od toho, čo vidíme v iných oblastiach.
Autorka článku je Aneta Šaferová, Forbes.cz
