Prekladateľka Júlia Sherwood, dcéra Jána Kalinu, autora známej knihy Tisíc a jeden vtip, je dnes jednou z najvplyvnejších osôb v slovenskom literárnom svete a jej životný príbeh pripomína film z obdobia studenej vojny.
Júlia Sherwood pochádza z rodiny, ktorú komunisti prenasledovali za ich názory a aktivity, ktoré režim považoval za „protištátne“. V 70. rokoch obidvoch rodičov zadržala štátna bezpečnosť, jej otca Jána Kalinu, známeho slovenského publicistu, humoristu a pedagóga, odsúdili na dva roky väzenia.
Koncom 70. rokov rodina emigrovala do Nemecka. Júlia vyštudovala slovanské jazyky a angličtinu a dlhé roky pôsobila v Amnesty International v Londýne. K prekladu a literatúre sa dostala až po päťdesiatke. Dnes žije a pracuje v Londýne, ktorý sa stal jej domovom, a je jednou z najznámejších osobností propagujúcich slovenskú literatúru v zahraničí.
Na konte má množstvo prekladov slovenských autorov do angličtiny, na ktorých spolupracuje so svojím manželom Petrom Sherwoodom. Ten je zas synom maďarských emigrantov, ktorí do Veľkej Británie prišli v roku 1956, ktorý bol rokom Maďarskej revolúcie proti sovietskej diktatúre, ktorú Sovieti krvavo potlačili.
V tom čase, v úseku niekoľkých týždňov po vpáde vojsk, z Československa masovo odchádzali ľudia, hranice boli otvorené a rakúski pohraničníci ľudí ani nekontrolovali, púšťali ich cez hranicu a odišli desiatky tisíc ľudí.
Obaja moji rodičia sa veľmi angažovali v celom obrodnom procese, ktorý vpád vojsk ukončil a rozhodli sa odísť. Vo Viedni mala vtedy moja mama blízkych priateľov, novinárov, ktorí nám dali k dispozícii byt v meste. Bývali sme tam ešte s jednou slovenskou rodinou a boli sme tam týždeň alebo 10 dní.
Prečo ste sa vrátili späť?
Po pár dňoch sa môj otec rozhodol vrátiť na Slovensko. Hranice ešte boli otvorené a on sa vybral zistiť, aká je vlastne situácia. A nadobudol dojem, že to nebude až také zlé, ako sme sa obávali. Vtedy sa ešte nedalo tušiť, že po roku začne tvrdá normalizácia.
Treba povedať, že zlom smerom k normalizácii sa neudial z jedného dňa na druhý. Týždne po vpáde vojsk celá spoločnosť vo veľkom prejavovala odpor a otec cítil určitú spoluzodpovednosť za vývoj v krajine. Ako spisovateľ mal silný vzťah k jazyku a celkovo mal pocit, že je jeho povinnosťou zostať a snažiť sa bojovať za osud krajiny.
Čo na to hovorila vaša mama?
Mama z toho nebola veľmi nadšená, ale nakoniec súhlasila a vrátili sme sa do Bratislavy.
Kto je Júlia Sherwood
Publicistka a prekladateľka zo slovenčiny, češtiny, poľštiny, ruštiny a nemčiny do angličtiny. Narodila sa a vyrastala v Bratislave, v súčasnosti žije v Londýne spoločne s manželom, lingvistom a prekladateľom Petrom Sherwoodom. Po nútenej emigrácii v roku 1978 s rodičmi žila v Nemecku, vyštudovala slovanské jazyky a angličtinu na univerzitách v Kolíne, Mníchove a Londýne. Viac ako dvadsať rokov pracovala v londýnskej pobočke organizácie Amnesty International.
V rokoch 2013-2023 pôsobila ako externá redaktorka pre Slovensko v medzinárodnom literárnom časopise Asymptote. Na jeseň 2019 zorganizovala vo Veľkej Británii festival slovenskej literatúry a umenia pod hlavičkou „Raising the Velvet Curtain“ a v tom istom roku získala cenu Pavla Orságha Hviezdoslava.
Založila a spolupracuje na správe webovej stránky SlovakLiterature.com a je redaktorkou edície Slovak List vydavateľstva Seagull Books. Založila a vedie skupinu Slovak Literature in English Translation na Facebooku. Spoločne s manželom preložila do angličtiny diela Daniely Kapitáňovej, Jany Juráňovej, Petra Krištúfka, Ballu, Uršule Kovalyk, Pavla Vilikovského, Jána Johanidesa, Leopolda Laholu či Ivany Dobrakovovej.
Čo sa dialo potom? Vaši rodičia boli intelektuáli, pohybovali sa v kruhoch ľudí, ktorých začal režim v 70. rokoch sledovať, mnohí boli dokonca stíhaní a odsúdení za protištátnu činnosť. Napokon, ani vaši rodičia sa tomu nevyhli…
Prejavovalo sa to vo všetkých rovinách života. Ja som vtedy mala 14 rokov, mama pracovala v týždenníku Kultúrny život, ktorý najskôr pozastavili a potom povedali, že noviny síce môžu vychádzať aj naďalej, ale iba v prípade, že z nich odídu traja redaktori vrátane mojej mamy.
Nakoniec Kultúrny život aj tak zakázali. Mama si potom našla iné zamestnanie, ako slovenská korešpondentka pracovala v českom dvojtýždenníku Filmové a televízne noviny, ale aj ten neskôr zakázali. Klietka sa postupne zatvárala, režim začal výrazne okliešťovať slobodu slova.
Toto bol spôsob, akým komunisti vytláčali z verejného života intelektuálov a všeobecne ľudí, ktorí s režimom nesúhlasili, alebo prejavovali iný názor.
Niekedy v tom čase začínali prebiehať aj stranícke previerky a previerky v zamestnaní, ktoré slúžili na to, aby ľudia potvrdili svoj súhlas s režimom a komunistickou stranou. Dotkli sa aj vašich rodičov?
Obaja moji rodičia boli v tom čase členmi komunistickej strany, takže previerky sa dotkli aj ich. Začalo sa to tým, že ich vylúčili zo strany, no a takýchto ľudí potom následne vyhadzovali aj zo zamestnania, alebo ich presúvali na iné pracoviská.
Stalo sa to aj môjmu otcovi, ktorý dovtedy pracoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, prednášal tam dejiny filmu a filmovú a televíznu dramaturgiu. Po roku 1970 ho odtiaľ vyhodili a keďže už v tom čase nebol ďaleko od dôchodkového veku, išiel na rok na neplatené voľno. Už predtým dlhší čas zažíval tlaky, nielen na škole.
Ako vyzeral tlak, ktorého úlohou bolo zastrašiť?
Otec mal dlhší čas rozpracovanú zbierku vtipov. Tisíc a jeden vtip – kniha, ktorou sa najviac preslávil – mala pôvodne vyjsť v roku 1968, po augustových udalostiach tam ešte otec dokonca stihol doplniť aj nejaké vtipy o okupácii. Publikovanie knihy sa odkladalo a neskôr tieto vtipy musel odstrániť.
Z hotovej, vysádzanej knihy vybrali jeden celý hárok a nahradili ho iným. Nejaké politické vtipy tam síce zostali, ale iba minimum. Kniha napokon vyšla v júni 1969. Boli to ešte také posledné dozvuky Pražskej jari…, potom však už oboch rodičov postihol zákaz publikovania.
A vaša mama? Čo robila potom, ako zakázali aj tie druhé noviny?
Zobrala to ako fakt a povedala si, že sa bude živiť ako prekladateľka. Niekoľko prekladov jej vyšlo, ale neskôr už ani toto nešlo, pretože vydavateľstvá odmietali zadávať preklady ľuďom, ktorí mali „nevyhovujúci profil“.
Neskôr síce ešte jednu alebo dve knihy preložila, vyšli pod cudzím menom, ale ani to už nebolo bezpečné, lebo tým ľuďom hrozil postih. Bola nútená hľadať si iné zamestnanie. A niekedy v tomto čase, okolo roku 1971 sme objavili doma aj odpočúvacie zariadenie…
Ako ste na to prišli?
Bolo v otcovej pracovni v rohu pod parketami. Objavili sme ho náhodou, viaže sa k tomu zaujímavá historka. O tri poschodia pod nami v tom istom dome sme mali susedov, s ktorými sme sa priatelili. Ich syn si dal prerobiť rádio na veľmi krátke vlny, pretože tak mohol chytať vysielanie rakúskych staníc, kde hrali aj hudbu, ktorá bola v komunistickom Československu nedostupná.
Prišiel k nim technik, ktorý mu pomáhal s nastavením a počas ladenia začuli z rádia nejaký rozhovor. Spočiatku si mysleli, že ide o rozhlasovú hru, ale zdala sa im príliš nudná. Rozprávali sa v nej o lampách a mama toho mladého muža v nej spoznala hlas mojej mamy.
Archív Júlia Sherwood
Takže oni vás na to upozornili…
Susedov syn prišiel k nám, zazvonil pri dverách a keď sme otvorili dvere, rukou naznačil, aby sme nič nehovorili a aby šiel s ním otec dolu. Keď sa otec od susedov vrátil, začali sme to odpočúvacie zariadenie hľadať, ale nepodarilo sa nám ho nájsť.
Asi o deň neskôr sedel otec za písacím stolom a všimol si, že v rohu na parketách je nejaká okrúhla dierka. Strčil do nej ceruzku, ktorá ľahko vošla hlboko do parkety. Parketu vybral a odpočúvacie zariadenie našiel.
Prišli ste na to, kedy vám to tam nainštalovali?
Asi pol roka predtým nás vykradli. Bolo to normálne vlámanie, zmizli nám nejaké veci, peniaze a niekoľko šperkov. V otcovej pracovni sa zlodeji ničoho nedotkli. Nepredpokladali sme, že to bola štátna bezpečnosť, ale len nejakí „obyčajní zlodeji“.
Keď sme neskôr našli odpočúvacie zariadenie, boli sme presvedčení, že vlámanie bola len zásterka. Až pred niekoľkými rokmi som sa dozvedela z otcovho zväzku v Ústave pamäti národa, že spomínaný prístroj nám nenamontovali počas vlámania. Bolo to oveľa prozaickejšie a vlastne v spätnom pohľade aj komické. Ale to by bolo na dlhé rozprávanie. Odvtedy sme už ten tlak a postihy zo strany režimu jasne pociťovali.
Ako sa to dotklo vás, boli ste ešte vtedy mladé dievča…
Dopadalo to aj na mňa a dialo sa to rôznymi spôsobmi. Pamätám sa napríklad, že asi v druhom ročníku na strednej škole sa pripravoval zájazd do Sovietskeho zväzu a ja som tam veľmi chcela ísť.
Bola som tam už ako13-ročná a ruština mi išla, vlastne všeobecne jazyky, to bolo moje. Ale mňa vtedy nezobrali. Uvedomila som si: Aha, už sa to začína. Obávala som sa, že celý môj život bude takto poznačený. A to sa aj splnilo.
Ján a Agneša Kalinovci
Otec Júlie Sherwood, Ján Kalina, bol slovenský scenárista, publicista, humorista a prekladateľ. Založil a v rokoch 1965-1970 viedol katedru filmovej a televíznej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol autorom knihy Tisíc a jeden vtip, ktorá vyšla v roku 1969, rok po vpáde spojeneckých vojsk do Československa a bola jedným z dôvodov, prečo sa dostal do problémov. Komunistický režim dosiahol jeho vylúčenie z VŠMÚ a v politickom procese ho odsúdili na dva roky väzenia.
Júliina mama Agneša Kalinová bola novinárka, prekladateľka a filmová kritička. Po vysťahovaní rodiny do Nemecka pôsobila ako politická komentátorka v československom vysielaní rádia Slobodná Európa, neskôr ako novinárka na voľnej nohe.
V 70. rokoch sa v Bratislave rozbehli aj intenzívne výsluchy ľudí, ktorí nesúhlasili s režimom. Ako to bolo v prípade vašich rodičov?
Zo začiatku ich na výsluchy nevolali. Vypočúvali však množstvo našich známych, ktorí rodičom hovorili, že sa ich zakaždým vypytovali aj na nich. Rodičia cítili, že ich už majú v hľadáčiku a slučka sa postupne sťahuje.
Kedy to pre vás a vašu rodinu začalo byť už skutočne vážne?
Začiatkom roka 1972. Raz večer otec prišiel ku mne do izby, sadol si ku mne a dal mi inštrukcie, čo mám robiť, keby ich zavreli. Vysvetlil mi, kde je vkladná knižka, ktorá mamina kamarátka k nej vie heslo…
Archív Júlie Sherwood
Archív Júlie Sherwood
Archív Júlie Sherwood
archív Júlie Sherwood
archív Júlie Sherwood
Archív Júlie Sherwood
Archív Júlie Sherwood
Marek Mucha
Ako ste na to reagovali?
Mne sa to najskôr zdalo zvláštne, pomyslela som si, že to otec trochu preháňa. Ale skoro ráno prvého februára – bola som vtedy v maturitnom ročníku a toto sa stalo práve v deň, keď sme mali v škole dostávať polročné vysvedčenia – nám pri dverách zazvonila ŠtB a oboch mojich rodičov odviedli.
Spomínam si, že otec sa ich ešte pýtal, či si majú so sebou zobrať aj zubné kefky a oni sa zasmiali, že to nebude potrebné. Lenže večer sa rodičia domov nevrátili. Policajti u nás okamžite začali robiť domovú prehliadku.
Čo hľadali?
Otec mal obrovskú knižnicu a oni všetky tie knihy prezerali tak, že každú jednu vybrali z police, prelistovali ju a knihou zatriasli. Ak v nich našli nejaké papiere, vybrali ich a pokračovali ďalej v prehľadávaní bytu. Niektoré knihy a nejaké písomnosti zhabali.
Ako ste to vtedy zvládali?
S pomocou známych. Išla som podľa otcových inštrukcií, prvú noc som spala u maminých priateľov. Myslím si, že som mala obrovské šťastie. Viete, v tom čase tu už vládol všeobecný strach, nikto nechcel mať problémy s ŠtB.
Už predtým sa stávalo, že priatelia mojich rodičov sa im začali vyhýbať, lebo nechceli byť s nimi nijako spájaní. Ale všetci moji kamaráti a kamarátky sa zachovali úžasne, cítila som z ich strany veľkú oporu, vlastne som ani nikdy nebola sama.
Striedali sa u mňa kamarátky, niekedy len na jednu noc, niekedy ostali aj na týždeň alebo dlhšie. Mohla som ďalej chodiť do školy a zmaturovať.
Ako dlho boli vaši rodičia vo vyšetrovacej väzbe?
Mamu si tam nechali 10 týždňov a potom ju prepustili. Neskôr voči nej ani nevzniesli obvinenie, ale otca obžalovali a prebehlo aj súdne konanie.
Bol obvinený z poburovania a odsúdili ho na dva roky. Veľmi zle to znášal, aj zdravotne to bolo pre neho náročné, predsa len už sa vtedy blížil k šesťdesiatke. Pamätám si, že si s mamou písali listy, radili sa o tom, čo má vypovedať na svoju obranu na súde. Do väzenia ich otcovi prenášal jeho advokát.
Mali sme šťastie, bol to veľmi slušný človek, ktorý bol ochotný pomáhať ľuďom, ako boli moji rodičia, ale nič nepomáhalo. Otca poslali odpykať si trest do väznice v Ilave, kde mu neskôr diagnostikovali depresiu. Prepustili ho vo februári 1973 na amnestiu, presne v deň jeho 60. narodenín.
Marek Mucha
Skúmali ste neskôr, čo sa presne vtedy dialo?
V Ústave pamäti národa mi neskôr povedali, že komunisti prenasledovali tri kategórie ľudí. Prvú tvorili ľudia, ktorí sa angažovali v roku 1968 a ktorých vyhodili zo strany. Vtedy sa im ešte nehovorilo disidenti, to označenie sa ujalo až neskôr.
Druhá kategória boli ľudia židovského pôvodu, je to karta, ktorú obdobné režimy vyťahujú vždy, keď sa im to hodí.
Tretia kategória boli ľudia, ktorí mali kontakty so zahraničím. Moji rodičia spĺňali všetky tieto tri podmienky. Pôvodne im chceli prišiť nejakú špionáž. Rodičia mali množstvo známych nielen doma, ale aj v zahraničí a navyše obaja boli veľmi spoločenskí.
Kým sme neobjavili to odpočúvacie zariadenie, stihli si nahrať množstvo rozhovorov. A postupne si pripravovali obvinenie.
Viem, že vám potom znemožnili študovať na vysokej škole. Čo presne sa dialo?
Prvý raz som sa prihlásila na vysokú školu hneď po maturite, na Univerzitu 17. novembra v Bratislave, ktorá tu vtedy existovala. Hlásila som sa na odbor tlmočníctvo a prekladateľstvo, ruštinu a angličtinu. Skúšky som spravila, ale nezobrali ma.
Zdôvodňovali to „nedostatkom miesta“, alebo tým, že som „nesplnila všetky podmienky“…To už boli tie politické dôvody. Režim mi jednoducho nechcel dovoliť študovať na vysokej škole. Na univerzitu som sa potom hlásila ešte dvakrát, zakaždým bezúspešne.
Keď ma neprijali ani na tretí raz, nejaká dobrá duša zo študijného oddelenia mi poslala celý fascikel, moju osobnú zložku zo školy. Tam som videla, že skúšobná komisia ma na štúdium odporúčala, ale prijatie neschválil mestský výbor komunistickej strany.
Je pravda, že celkovo ste sa na vysokú školu hlásili osemkrát?
Áno, na tú istú kombináciu som sa hlásila aj do Prahy na Karlovu univerzitu a dopadlo to podobne. No a keďže som nechodila do školy, musela som sa medzitým niekde zamestnať.
Kde ste pracovali?
Niekoľko rokov som pracovala v technickej knižnici v Káblovke (dnes už neexistujúca továreň Kablo, pozn. red.). Potom som sa ešte hlásila na filozofickú fakultu na diaľkové štúdium v odbore nemčina a knihovníctvo, ale opäť to isté. Ja som sa však zakaždým odvolala. Zrazu som dostala list od ministra školstva, že mení rozhodnutie a na školu ma prijíma. To už bolo v roku 1974 a ja som tomu ani nemohla uveriť.
Čo sa dialo potom?
Dala som výpoveď v Káblovke a začiatkom školského roka som išla na zápis. Ale keď na mňa prišiel rad, povedali mi, že im tam niečo nesedí a nemôžem sa zapísať. O pár dní neskôr mi prišiel ďalší list s tým, že predošlé odvolanie neuznali a nebola som prijatá. Pretože som v Káblovke už dala výpoveď, zamestnala som sa v knižnici na geologickom ústave.
Viem však, že ste sa nevzdávali a skúšali sa na vysokú hlásiť znova…
Skúšala som sa prihlásiť na univerzitu v Poľsku s pomocou pani Evy Šimečkovej, manželky disidenta Milana Šimečku, ktorá vtedy ešte učila na univerzite (neskôr ju vyhodili, pozn. red.) a poznala profesora anglistiky na Jagelovskej univerzite v Krakove. Ale ani to nevyšlo.
Bola som dosť zúfalá, stále som si myslela, že sa mi nejako podarí obmäkčiť režim. Ja som to brala tak, že predsa mám právo vzdelávať sa v niečom, v čom som dobrá a v čom môžem byť aj prospešná pre ten štát.
Zdalo sa mi nezmyselné, že mi štát v tom bráni. Ale moja snaha mala asi presne opačný efekt, oni v tom videli len zaťatosť. Ešte párkrát som sa prihlásila na jazyky, ale opäť ma nezobrali. No a nakoniec, v roku 1977, niekto z univerzity naznačil mame, že prečo sa neprihlásim napríklad na takú geológiu, keďže som v tom čase pracovala v Geologickom ústave SAV. Tam by sa to vraj mohlo podariť.
Čo ste si o tom pomysleli?
Mne boli vždy blízke jazyky. Na geológiu sa museli robiť prijímacie skúšky z chémie a z fyziky, to neboli moje obľúbené predmety. Ale aj tak som sa s nevôľou pustila do toho a nejako som tie prijímacie skúšky spravila.
Keď mi opäť napísali, že ma neprijímajú, bola to pre mňa posledná kvapka. Bola som zúfalá a mama vtedy vyhlásila, že ona už v tejto republike nezostane ani deň. V tom čase sa už v Československu v rámci akcie Sanácia režim snažil disidentov buď donútiť odísť z republiky, alebo im umožnil podať si žiadosť o vysťahovanie. Tak v podstate vznikla legálna možnosť odísť do zahraničia.
Vtedy už bol za aj váš otec?
Mama ho presvedčila. On bol celé tie roky proti tomu, bol spisovateľ, skutočne cítil silnú spätosť s jazykom, s krajinou. Prekladal, písal kabaretné skeče i knihy o dejinách kabaretu a filmu a materiál čerpal zo svojich kníh. Mal naozaj veľkú knižnicu a nechcel ju tu zanechať. Otvorila sa možnosť, že sme mohli odísť a zobrať si všetko so sebou, aj celú knižnicu. Trvalo asi rok, kým nám tú žiadosť schválili.
V jednom rozhovore som čítala, že ste sa dokonca mali vydávať do Ameriky…
To bolo ešte o niečo skôr. V čase, keď ma najskôr prijali na diaľkové štúdium a následne neprijali. Vtedy sa mobilizoval mamin bratranec v Amerike a ponúkol nám, že jeho syn by si ma zobral. Poznala som ho, raz bol u nás na návšteve a skamarátili sme sa.
Písali sme si také kvázi ľúbostné listy, on si potom podal požiadal o vízum a mali sme vybavený už aj termín svadby. Vtedy som si už myslela, že sa vydám a odídem preč. Lenže oni mu to vízum na poslednú chvíľu zrušili.
archív Júlie Sherwood
Ján a Agneša Kalinovci v Mníchove v roku 1979. Archív JS
Napokon ste s rodičmi emigrovali do Nemecka. Čo sa dialo potom?
V Nemecku nám pomohli priatelia, bolo ich veľa. Spomeniem aspoň pražského historika Viléma Prečana, ktorý bol iniciátorom Čiernej knihy o auguste 1968 a spolu s rodinou sa do Nemecka vysťahoval rok pred nami. On mi vybavil štipendium a vďaka tomu som sa mohla prihlásiť na univerzitu v Kolíne, kde bola aj katedra slavistiky a anglistiky. Tam som na jar 1979 začala študovať. Mňa to vždy ťahalo k jazyku, k literatúre.
Ako mladé dievča ste už toho zažili dosť a zrazu ste sa ocitli v úplne inom svete, než v akom ste vyrastali. Ako si spomínate na toto obdobie?
S obrovskou chuťou som sa pustila do štúdia, veď po tých rokoch vo mne bola naakumulovaná obrovská chuť študovať. Ale zvládať emigráciu bolo ťažšie, ako som očakávala.
Doma som mala veľa priateľov a boli medzi nami silné väzby. Veľmi mi chýbali. V Kolíne som spočiatku nevedela nadviazať kontakty, ľudia mi boli cudzí mentalitou a ako sa ukázalo, mnohí absolútne nechápali moju situáciu.
V akom zmysle?
Našla som si ubytovanie v študentskom internáte, ľudia tam boli ľavicovo orientovaní a mnohí z nich mi jasne povedali, že nechápu, ako som mohla z toho socialistického raja odísť. Mysleli to celkom vážne, oni vôbec netušili, ako ten režim fungoval.
Prvé mesiace boli preto pre mňa veľmi náročné. Stále som si písala s kamarátmi doma, na Slovensku, telefonovali sme spolu. Až som si jedného dňa uvedomila, že mojim kamarátom vlastne škodím, že ich vystavujem nebezpečenstvu tým, že s nimi udržiavam kontakty. Režim to všetko sledoval a mohol im poriadne znepríjemniť život. Tak som s tým úplne sekla.
ŠtB pravdepodobne monitorovala vaše listy a odpočúvala telefonáty…
Áno, uvedomila som si, že to všetko určite sledujú. Mne to vtedy paradoxne pomohlo, lebo som pochopila, že nemôžem ďalej žiť tak, že sa budem stále pozerať len dozadu na to, čo bolo v minulosti. Postupne som si aj medzi študentmi v Kolíne našla kamarátov.
Bohužiaľ, veľmi skoro potom, ako sme prišli do emigrácie, zomrel môj otec. Až tam sme zistili, že už bol dlhší čas chorý, užil si len dva roky slobody. Ja som sa potom z Kolína presťahovala k mame do Mníchova a pokračovala som v štúdiu tam.
Pád železnej opony
Viem, že v rámci štúdia ste sa zoznámili aj s vaším manželom. To bolo v Mníchove?
Nie, v rámci štúdia som odišla na jeden rok do Anglicka a s manželom som sa zoznámila tam. Keď som doštudovala, tak som išla za ním do Londýna a začala tam som si hľadať aj zamestnanie. Chvíľu som pracovala na voľnej nohe v československom vysielaní BBC.
Objavila som inzerát, že hľadajú niekoho do centrály organizácie Amnesty International. To ma oslovilo, pretože v čase, keď bol môj otec vo väzení, organizácia sa snažila o jeho oslobodenie. S prestávkou na materskú dovolenku som tam potom pracovala až do roku 2005.
Medzičasom padla Železná opona, socialistický blok sa rozpadol. Spomínate si, ako ste tieto momenty prežívali?
Po roku 1990 som pomáhala rozbiehať skupiny Amnesty International v Strednej a Východnej Európe, kde dovtedy nemohli otvorene fungovať. Precestovala som celý región, zoznámila som sa s množstvom zaujímavých ľudí – nadšencov pre ľudské práva.
Jeden z najkrajších momentov bol, keď som sa po páde režimu vrátila do Bratislavy – keď vznikala slovenská pobočka Amnesty International. Bol to pre mňa veľký pocit zadosťučinenia a zároveň úžasný pocit, že som sa po dlhých rokoch mohla vrátiť do krajiny, ktorá bola slobodná.
Archív JS
V Amnesty International ste pracovali viac ako 20 rokov, ale po päťdesiatke ste vykročili iným smerom. Čo sa stalo?
Bola to taká zlomová udalosť. Amnesty po rokoch menila štruktúru a čiastočne aj svoje zameranie. Pracovníkom môjho oddelenia ponúkli iné miesto, alebo možnosť odísť a požiadať si o odstupné. Dovŕšila som päťdesiatku a hovorila si, že ak teraz neodídem, stvrdnem tam navždy a stanem sa súčasťou inventára.
To som, samozrejme, nechcela. Začínať znova v päťdesiatke je dosť riskantné, ale ja som si povedala – kedy, ak nie teraz? Vďaka slušnému odstupnému som mala rok na hľadanie novej práce a v tom čase som sa opäť začala vracať k prekladom.
Akým textom ste sa venovali?
Môj prvý väčší preklad mi zadala pani Selma Steinerová, priateľka mojej mamy, ktorá ma kedysi učila nemčinu. Pochádzala zo známej bratislavskej rodiny a po roku 1989 sa jej podarilo obnoviť rodinný antikvariát.
Oslovila ma s tým, či by som pre ňu do angličtiny nepreložila z nemčiny knihu Martina Trančíka o histórii jej rodiny a slávneho antikvariátu. Kniha pôvodne vyšla v nemčine a potom aj v slovenčine vo vydavateľstve Marenčin PT.
Pani Selma mala rodinu v Izraeli a oni po slovensky ani po nemecky nevedeli, tak chcela, aby si ju mohli prečítať v angličtine. Ja som si povedala, že to skúsim a vlastne tým pádom aj uvidím, či ma stále baví prekladať a či dokážem obsedieť sama doma pri počítači.
Medzičasom som si našla nové zamestnanie v mimovládnej organizácii Save the Children, no napokon sa ukázalo, že to nebolo celkom ono, pracovala som tam asi iba rok. Môj manžel získal miesto na univerzite v Spojených štátoch. Už 35 rokov učil na tej istej univerzite v Londýne a proste potreboval zmenu.
Čo vyučoval?
Maďarčinu. Pochádza z rodiny emigrantov, do Británie prišli už v roku 1956 (rok Maďarskej revolúcie, celonárodného povstania proti sovietskej diktatúre, ktoré Sovieti krvavo potlačili, pozn. red.). Dostal ponuku založiť a rozbehnúť na na University of North Carolina v mestečku Chapel Hill katedru maďarčiny.
Prekladateľkou po päťdesiatke
A čomu ste sa tam venovali vy?
Prekladala som najprv publicistické texty do slovenčiny pre priateľov, potom aj do angličtiny. Zapísala som sa aj na kurz teórie prekladu. V rámci štúdia musel každý preložiť nejaký krátky text a ja som si vtedy vybrala ukážku z knihy Daniely Kapitáňovej Samko Tále. Kniha o cintoríne. A zistila som, že ma to veľmi baví.
Ako ste s týmto poznaním naložili?
Začala som hľadať vydavateľa, ktorý by tú knihu (v angličtine) vydal. Oslovila som viacero vydavateľstiev a jedno z nich sa vyjadrilo, že by možno aj mali záujem, ale že si najskôr potrebujú prečítať celú knihu. Tak som ju celú preložila, ale oni ju nakoniec odmietli vydať.
Vtedy som už spolupracovala už aj so Slovenským literárnym centrom a oni oslovili jedno vydavateľstvo v Londýne. Založil a viedol ho profesor ruskej literatúry, ktorý rozumel aj po slovensky. Už predtým vydal trilógiu Petra Pišťanka Rivers of Babylon, ktorú do angličtiny preložil Peter Petro.
Môj prvý knižný preklad bol Samko Tále, popritom som stále prekladala aj rôzne ukážky, poviedky a publikovala ich v rôznych časopisoch. Na prekladoch do angličtiny som od samého začiatku spolupracovala s manželom, ktorý moje preklady obrusuje a dáva im taký ten pravý anglický punc.
Medzičasom už v angličtine vyšlo viac prekladov slovenských autorov, jedným z posledných je román Táto izba sa nedá zjesť od Nicol Hochhoczerovej, ktorá bola aj v našom rebríčku mladých talentov 30 pod 30. Akú odozvu má slovenská literatúra v anglicky hovoriacich krajinách?
Je to rôzne a musím povedať, že pre slovenských autorov zároveň aj veľmi ťažké. V angličtine vychádza také obrovské množstvo literárnych diel, že mnohé vydavateľstvá v anglicky hovoriacich krajinách ani len necítia potrebu robiť prekladové tituly.
Angličtina celkovo na knižnom trhu dominuje, napokon aj u nás vychádza veľké množstvo prekladov z angličtiny. V Británii či v USA tvorí prekladová literatúra iba okolo troch percent všetkých vydaných knižných titulov a aj medzi nimi dominujú veľké jazyky ako francúzština, nemčina, španielčina.
Na malé jazyky tak zostávajú už len naozaj malé zlomky percent z celkového objemu vydanej literatúry. Aj tie sú navyše často závislé od grantov.
Aký ohlas mala kniha Nicol Hochholczerovej?
Veľmi dobrý. Dôvodom bolo nielen to, že Nicol vie dobre po anglicky, ale aj to, že vydavateľ (Parthian Books) sa do toho skutočne vložil, bral to ako srdcovku, vyčlenili človeka, ktorý sa venoval marketingu jej knihy, zorganizovali s ňou sériu knižných besied, rozhovory v médiách, recenzie v rôznych publikáciách…
Mimochodom, vydavateľstvo vydalo v preklade napríklad aj Dom hluchého od Petra Krištúfka, ktorý mal tiež veľmi slušný ohlas, tento rok dokonca pripravujú nové vydanie.
Prekladáte aj teraz niečo zaujímavé?
Teraz som vo fáze, kedy mám vybraných niekoľko titulov a s vydavateľstvami o nich práve diskutujeme, preto by som o tom v tejto chvíli ešte nechcela hovoriť. Ale jedno vám môžem povedať. Spoločne s vydavateľstvom Karolínum (vydavateľstvo Karlovej univerzity v Prahe, pozn. red.) veľmi seriózne uvažujeme o anglickom preklade ďalších titulov v rámci ich edície Modern Slovak Classics, v rámci ktorej už vyšli štyri knihy (diela Alfonza Bednára, Leopolda Laholu, Jána Roznera a Jána Johanidesa).
Mám veľkú radosť z toho, že táto edícia vznikla, že za ňou stoja ľudia, ktorí majú výborný cit pre literatúru, dobre fungujúcu distribúciu, celkovo je s nimi skvelá spolupráca. Ďalšia kniha, ktorú budeme pre túto edíciu prekladať, je Pes na ceste Pavla Vilikovského.
Seagull Books je renomované vydavateľstvo so sídlom v indickej Kalkate, ktoré okrem originálnych anglických titulov publikuje aj prekladové knihy v najrozličnejších jazykoch. Majú 10 takýchto edícií venovaných literatúre určitej jazykovej oblasti.
V rámci edície Slovak List už vyšlo 12 prekladov diel slovenských autorov a autoriek ako Katarína Kucbelová, Dušan Mitana, Jana Bodnárová, Monika Kompaníková, Marek Vadas a ďalších.
Akú rolu tam zohrávate vy?
Oslovili ma s tým, aby som robila čosi ako literárnu kurátorku – vyberám a odporúčam knihy, ktoré sa preložia do angličtiny a navrhujem im aj vhodných prekladateľov. Tri z nich som preložila aj ja. Teší ma, že vďaka vydavateľstvám ako Karolinum Press, Parthian Books, Seagull Books alebo Jantar Publishing slovenská literatúra prestáva byť pre anglojazyčných čitateľov terra incognita.
V roku 2019 ste zorganizovali aj festival slovenskej literatúry v Anglicku pod názvom Raising the Velvet Curtain. Ako ste na tento nápad prišli?
Napadlo mi, že okolo 30. výročia pádu Železnej opony sa zvýši záujem o krajiny bývalého komunistického bloku, čo môže byť príležitosť viac zviditeľniť slovenskú kultúru. Naplánovala a zorganizovala som festival, ktorého súčasťou bolo turné troch slovenských autorov po Anglicku.
Konferencia o súčasnej slovenskej literatúre na londýnskej univerzite a tri ďalšie kultúrne akcie. Všetko sa podarilo, ale bol to šialený nápad (smiech), môžem vám povedať, že na niečo také by som sa už nikdy nedala.
Prečo?
Bol to bláznivý nápad, pretože všetko som vlastne pripravovala sama, mala som iba zopár dobrovoľníkov. V skutočnosti považujem za zázrak, že sa to vôbec podarilo, pretože organizačná stránka takýchto podujatí, o komplikovanom vyúčtovaní grantov ani nehovoriac, je poriadne peklo. Samotné podujatie bolo úspešné, ale tá byrokracia okolo toho… už nech to robí niekto iný (smiech).
