Zakladateľ košickej pekárne Vamex mal rád adrenalín a premieta sa to aj do príbehu firmy, ktorá v tomto roku oslavuje tridsiate narodeniny.
Zo sídliskovej prevádzky je dnes moderný podnik s tržbami presahujúcimi dve desiatky miliónov eur a vedie ho druhá generácia rodiny, manželia Zuzana a Viktor Gumánovci.
Zuzana, ako si spomínate na začiatky firmy, ktorú zakladal váš otec Vladimír Kopaničák?
Zuzana: Mala som asi jedenásť rokov, otec býval doma len málo, takmer všetok čas trávil v práci. Prvú prevádzku otvoril začiatkom deväťdesiatych rokov na sídlisku Mier. Prišiel so žemľami a bagetami, ktoré sa dovtedy v Košiciach nedali nikde kúpiť. Rady sa pravidelne ťahali po celom bloku.
Viktor: Myslím, že si mu tam chodila aj pomáhať, nie?
Zuzana: Stávalo sa, že na zmenu neprišli niekoľkí pekári, tak narýchlo volal, že potrebuje ruky navyše. Na pár hodín sme tam na výpomoc dobehli aj s bratom, ktorý je odo mňa o päť rokov starší.
Finančný mág
Váš otec vyštudoval veterinárne lekárstvo. Poznáte odpoveď, prečo sa rozhodol pre podnikanie v pekárenskej výrobe?
Zuzana: Treba doplniť, že bol aj nadšený horolezec, lyžiar či cestovateľ. Už za socializmu si napríklad privyrábal výškovými prácami a z tých peňazí potom financoval rozbeh podnikania. Navyše veterina, hoci ju robil dobre, pre neho nebola to pravé orechové. Vyštudoval ju, lebo si to želal jeho otec. Stále sa preto obzeral, čomu by sa mohol venovať… Nazýval sa aj finančným mágom, pri čom sa môžeme usmiať, ale on ním skutočne bol – veď túto firmu vybudoval na kolene, tehlu po tehle.
Viktor: Zaujímavé je, že ho nikdy nezaujímali peniaze, ich hromadenie, bavil ho ten proces, ako sa dajú získať a ďalej roztáčať.
Zuzana: Každú korunu dokázal takto otočiť hádam aj štyrikrát.
Manželia Gumánovci. Foto: Miro Nôta
A tá ceste k pekárni?
Zuzana: Tuším niekde v Nemecku mal debatu, o aký produkt bude vždy záujem, či na svet doľahnú ťažké časy, príde vojna alebo, naopak, nastane obdobie prebytku. Vyšiel z toho chlieb a rožky, takže preto pekáreň.
V čom konkrétne sa prejavoval ako finančný mág?
Zuzana: Napríklad touto firmou, v ktorej teraz sedíme. Vybudoval ju zo sídliskovej pekárne s jedinou pecou. Biznis potom rozvíjal aj sieťou predajní potravín, mal ich hádam šestnásť po celých Košiciach. Včas si však uvedomil nástup reťazcov a obchody výhodne predal.
Viktor: Ďalšia vec je, že vďaka tomu je budova závodu vo vlastníctve firmy. Svokor vedel, kedy má investovať do nehnuteľností, mal na to nos. Zdedila to po ňom aj manželka. Akurát teda spôsob prijímania rozhodnutí bol v jeho prípade až bláznivý.
Napríklad?
Zuzana: Bol dosť veľký extrémista. Aj tak žil, mal rád adrenalín a adrenalínové rozhodnutia robil aj vo firme.
Viktor: Keď my kupujeme nejakú technológiu, je to najmenej štvormesačný proces. Svokor to celé dokázal zúradovať za jediný deň. Rátal s tým, že na osemdesiat percent to bude úspešné a na dvadsať percent nie.
Zuzana: My sme hovorievali, že náš otec vidí desať rokov dopredu. Väčšinou mu aj rozhodnutia vychádzali, ako aj ten predpoklad s dominanciou reťazcov.
Viktor: Spomínam si, ako sme mali tesne pred svadbou a spoločne si otvorili fľašu šampanského. Pri nej mi za pätnásť minút stihol detailne porozprávať, že plánuje otvoriť niekoľko pekární na Kube. Všetko mal vyrátané – za kým pôjde, čo spraví a za týždeň mu tam bude fungovať biznis.
Z tej Kuby niečo bolo?
Viktor: V tomto prípade, našťastie, nebolo, ale takých nápadov mal mnoho a veľa z nich aj úspešne realizovaných. Nadchol sa povedzme pre nejaké zariadenie, že také musíme mať a hotovo.
Zuzana: Jednoducho bol svojský, ale jeho stratégie vychádzali.
Návrat z Austrálie
Zuzana, vy ste desať rokov žili v Austrálii. Nechcel si vás otec vychovať pre firmu?
Zuzana: Keďže sám bol veľký cestovateľ, viedol ma k tomu, že mám spoznávať svet. Naučiť sa samostatnosti a zodpovednosti. V Sydney som študovala cestovný ruch a potom na univerzite medzinárodný biznis so zameraním na marketing a manažment. Rozprávali sme sa však spolu na dennej báze, samozrejme, aj o tom, čo sa deje vo firme.
Domov ste sa vrátili v roku 2007, keď vášmu otcovi diagnostikovali vážne ochorenie.
Zuzana: Pricestovala som v marci a otca operovali v júli.
V tom čase ste sa aj zoznámili s manželom?
Zuzana: Poznáme sa od strednej školy, od nejakých šestnástich rokov.
Viktor: Tuším v novembri 2007 som sa cestou z Bratislavy zastavil na kávu v hoteli FIS na Štrbskom Plese, kde som ako športovec trávil počas aktívnej kariéry veľa času…
Zuzana: A tam sme sa náhodne stretli hádam po trinástich rokoch. Ďalší rok sme mali svadbu.
Keďže otec zápasil s chorobou, bolo prirodzené, že nastúpite do firmy?
Zuzana: Už dlho predtým bolo jasné, že z rodiny mám na podnikanie najväčšie predpoklady. Brat sa do života firmy nezapájal, mal iné záujmy a dlhodobo žije v Toronte, kde pracuje v štátnej správe. Na druhej strane si otec uvedomoval, že viesť firmu je extrémne ťažké, je to spojené s veľkou dávkou stresu, ktorú každý nedokáže „ukočírovať“.
Foto: Miro Nôta
Bolo to teda niečo v zmysle, že keď som jediný, ktorý môže, tak musím?
Zuzana: Nastúpila som na pozíciu personálnej riaditeľky, na ktorej som dodnes, ale nebolo to v štýle, že musím. Navyše otec bol bojovník, veril, že ten nádor mozgu zvládne a vráti sa do vedenia firmy. Stala som sa však jeho pravou rukou, učila sa, ako všetko funguje. Podstúpil viacero operácií, ale denne sme si telefonovali. Manžel tie niekoľkohodinové debaty zažil.
Viktor: Pre neho bolo rozprávanie o práci zábavou. Tešilo ho to. Podnikanie bral ako šach, nahlas rozmýšľal nad ďalšími ťahmi a nedal tomu celý deň pokoj, kým nedosiahol uspokojivý výsledok.
Zuzana: Firmou jednoducho žil. Aj myseľ mu k nej stále behala, takže napríklad pravidelne niekde zabúdal veci, bol nepraktický.
Viktor: Firemné autá nabúral hádam štyridsaťkrát, už nám ich odmietali poisťovať. (smejú sa) Materiálnym veciam, ktoré neboli súčasťou jeho plánov, nepripisoval žiadnu dôležitosť.
Zuzana: V tomto pripomínal postavu kochajúceho sa doktora, ktorú vo filme Vesničko má středisková stvárnil Rudolf Hrušínský.
Zlietavanie supov
Viktor, vy ste mali svoju kariéru, boli ste úspešný vzpierač, potom ste vyštudovali právnickú fakultu a pracovali v korporácii. Neponúkal vám svokor, aby ste sa zamestnali v jeho firme?
Viktor: Ja som nechcel, ale, samozrejme, ak bolo treba, snažil som sa pomôcť. Osem rokov som však pracoval pre záchranársku spoločnosť Falck (bol šéfom jej právneho a personálneho oddelenia pre strednú Európu, pozn. red.) a pár mesiacov pred svokrovou smrťou som si plánoval otvoriť vlastnú advokátsku kanceláriu.
Dodnes si pamätám, ako som sa na jeho pohrebe rozhodol, že zmením plány a nastúpim do Vamexu. Videl som tam zamestnancov, všetko mladých ľudí, a tiež som vedel, ako musí firma čeliť zlietajúcim sa supom. Povedal som si, že ich v tom nenechám.
Svokor bol jediný majiteľ spoločnosti. Koho ste mysleli?
Viktor: Rôzni špekulanti a zvláštne skupiny, ktoré sa snažili firmu ovládnuť. Skupovali napríklad pohľadávky či útočili na dodávateľov, že situáciu nezvládame a firmu zatvoríme. Deň po pohrebe som všetkým obchodným partnerom písal, že nič také, my pokračujeme.
Zuzana: Bolo to veľmi ťažké a škaredé obdobie, ale najmä zásluhou manžela sme ho zvládli. Ešte kým otec ležal v nemocnici, tak mu napríklad telefonovali konkurenti, aby im predal firmu za korunu… Mysleli si, že ako mladá žena to nemám šancu ustáť, navyše som v tom roku 2013 mala pred pôrodom. Otec zomrel v novembri, syn sa nám narodil v decembri.
Viktor: Samozrejme, prebiehali aj diskusie, či firmu nepredať, ale za normálne peniaze. Rozhodli sme sa však pokračovať.
Aj kvôli jej zakladateľovi.
Zuzana: Otec mi vravel, že by mu bolo ľúto, keby firma nezostala v rukách rodiny. Za rodinu považoval aj svojich zamestnancov, niektorí tu pracujú aj tridsať rokov.
Kedy sa situácia upokojila?
Viktor: Konsolidácia trvala dva roky. Nepoznal som pekárenský biznis ani zákulisie firmy. Navyše svokor bol vizionár so špecifickým štýlom riadenia. Nevedel som napríklad pochopiť, že firma má vysoké tržby, ale do ziskov sa to nepremieta. Z korporátu som bol zvyknutý, že všetko je opreté o čísla. Tie tu trochu chýbali.
Zuzana: O tom sme sa aj trochu hádali, keďže som vyšla z prostredia, ktoré nebolo o „papierovačkách“ a excelovských tabuľkách. Manžel, naopak, chcel mať všetko na papieri.
Viktor: Na veľa otázok som nedostával odpovede, akurát všetci tvrdili, že to niekde určite máme. Tiež si spomínam, ako som zvolal prvú poradu na utorok na deviatu hodinu a v zasadačke som sedel sám. Niektorým veciam som sa musel prispôsobiť, iné sme spoločne s tímom postupne menili.
Zuzana: Ja si zase z tých čias napríklad pamätám, že ako prvé po príchode z pôrodnice som musela posielať výplaty pekárom.
Viktor: Bolo tu veľa nášľapných mín, vyskakovali pohľadávky, nanovo sme nastavovali vzťahy s bankami či obchodnými partnermi. Firma si začala viac kontrolovať efektivitu i plánovať.
Zuzana: Menili sme systém fungovania, ale vždy sme sa snažili, aby ľudia radi chodili do práce. Zároveň som sa držala myšlienky Stevea Jobsa, že ak chcete urobiť každého šťastným, nemôžete byť vodca, ale predavač zmrzliny.
Jediná majiteľka
Zuzana, dnes ste jedinou majiteľkou Vamexu. Brat o firmu nemal záujem?
Zuzana: Nie. Nejaké dva roky tu kedysi dávno pracoval na pozícii IT, ale o biznis sa nezaujímal a nebol ani vo vedení. Rozhodol sa pre život v Kanade. Viem, že otec by bol rád, keby sa stal jeho nasledovníkom. Samozrejme, aj ja by som sa potešila, keby sa firme venoval.
Viktor, nechceli ste byť ako najvyššie postavený manažér aj vo vlastníckej štruktúre?
Viktor: Nad podielmi som nikdy neuvažoval, nemám potrebu niečo vlastniť. Mňa najmä baví niečo vytvárať, ten samotný proces a rozvíjanie firmy. Môžem sa spoľahnúť, že peniaze sú v dobrých rukách u manželky.
Ešte mi trochu priblížte, ako ste po svojom nástupe firmu konsolidovali?
Viktor: Tento biznis je náchylný na rôznorodé výkyvy, musíte vedieť presne kalkulovať a reagovať. V rámci inovatívnejšieho prístupu sme si napríklad vymysleli vlastný investičný systém, ktorý ocenili aj banky. Dva až tri roky dopredu vieme, čo budeme robiť, čo kúpime a čo nám to prinesie.
Zuzana: Zmenili sme tiež systém dopravy, predtým sme si ju zabezpečovali sami a teraz ju riešime cez externú spoločnosť.
Viktor: Firma tiež bola dosť uzavretá a v našom odvetví potrebujete byť aktívni aj za bránami závodu, angažovať sa v pekárenskom zväze či v únii potravinárov. Upozorňovať povedzme na nedostatky v legislatíve, veď nakoniec sú tu vždy nejaké zákony či predpisy. Buď je v nich štátu veľa, alebo málo.
Čo sa vám v odvetví podarilo zmeniť?
Viktor: Napríklad zásadný problém nekonečných faktúr. V roku 2013 či 2014 sme mali od najväčších odberateľov aj 300-dňovú lehotu splatnosti, hoci sme im dodali chlieb a oni ho vzápätí predali. Začali sme preto tvrdo robiť na zákone o neprimeraných podmienkach, ktorý vstúpil do platnosti v roku 2019 a už je férovo nastavený.
Nejaký ďalší vypuklý problém v legislatíve?
Viktor: Hádam tridsať rokov je najväčší problém, že všetci si myslia, že chlieb sa vyrába zadarmo. Berie sa ako samozrejmosť, každý deň ho máme na stole, nikto si ho neváži, neuvedomuje si jeho hodnotu. Je lacný a je v poriadku, že akákoľvek firma, ktorá ho pečie, tak nezarába, netvorí si rezervy. Zoberte si, že pred prijatím eura v januári 2009 stál bochník chleba v korunách 29,90 a v roku 2021 bola jeho cena 89 centov. Prešlo dvanásť rokov a cena sa nezmenila.
Zuzana: V pekárstve navyše panuje ostrý cenový boj, ľudia citlivo vnímajú aj trojcentový nárast ceny rožka.
Viktor: Slovensko má však celkovo voči potravinárom obrovský investičný dlh. Najmä v oblasti automatizácie, optimalizácie a trvalej udržateľnosti. My stále viac potravín dovezieme ako vyrobíme. Je paradox, že máme suroviny aj kapacity, aby sme boli sebestační, lenže nie sme schopní vyrábať, lebo výroba je nerentabilná. Potom vznikajú absurdné situácie. My by sme radi mali zmluvy s mlynármi na Slovensku, no ich cena je natoľko vysoká, že múku kupujeme od Maďarov či Poliakov, ktorí ju však vyrábajú zo slovenskej pšenice. Poliaci potrebujú povedzme deväťdesiat eur na to, aby sa zo pšenice stala múka, na Slovensku to však vzhľadom na odvodové zaťaženie, dane či celkové podmienky vyjde až na stoštyridsať eur.
Patria k najmodernejším
Vo vašich rukách je Vamex prosperujúcejší než v minulosti, najvyšší zisk 835-tisíc eur ste dosiahli v roku 2019. V roku 2022 vám zisk spadol približne na polovicu pri rastúcich tržbách na úrovni 24 miliónov eur…
Viktor: Podarilo sa nám firmu optimalizovať a zbaviť problémov, ale súviselo to aj s tým, že sa zmenila cenotvorba, zvýšila sa ochrana potravinárov na trhu, vedeli sme prinášať novinky či robiť zmeny v štruktúre sortimentu. Mali sme našliapnuté na ďalší rast, ale prišla pandémia, vojna na Ukrajine, inflácia, nešťastná vláda, nestabilné podnikateľské prostredie a mnoho vecí sme riešili v podstate odznova.
O ktorý sortiment sa v tržbách opierate?
Viktor: Kľúčovou komoditou zostáva chlieb a rožky, ktoré takmer konštantne prechádzajú vývojom, a za nimi nasledujú sladké výrobky.
Je pre vás napríklad témou výroba mrazeného pečiva, ktoré si dopekajú reťazce vo vlastných pekárňach v predajniach?
Viktor: Vôbec. Síce tento trh počas covidu vyrástol, je dosť náročný na výrobu a zle kontrolovateľný. My chceme dodávať pečivo bez „éčiek“ či lepku, so zvýšeným obsahom vlákniny či vitamínov, aby naše výrobky mali energetickú aj výživovú hodnotu a jednoducho boli zdravé.
V súčasnosti máte aj päť vlastných predajní, tri v Košiciach a po jednej v Prešove a Michalovciach. Plánujete ich počet rozširovať?
Viktor: Nie, robia nám len maličké percento obratu a nechcem povedať, že je to náš marketingový kanál, ale predajne slúžia skôr na to, aby sme sa aj takto udržiavali v povedomí ľudí. Kedysi tu síce bola myšlienka na vlastný odbyt, ale reťazcom by sme nedokázali konkurovať.
Foto: Miro Nôta
Kde vidíte priestor na rast?
Viktor: V automatizácii a inováciách. Myslím si, že dnes sme jedna z najmodernejších pekární. Naším cieľom je zachovať tradičnú receptúru a zároveň zautomatizovať procesy, aby nemali vplyv na kvalitu. Nakupujeme moderné stroje zo Švédska či Japonska, niektoré si aj sami navrhujeme, s výrobou oslovujeme aj firmy na Slovensku. Jednou z noviniek je napríklad technológia, ktorá nám umožňuje zachladiť cesto v surovom stave bez toho, aby stratilo akékoľvek svoje vlastnosti. My si ho môžeme vytiahnuť, keď potrebujeme.
Budujeme tiež nový informačný systém, potrebujeme totiž v reálnom čase kontrolovať každý jeden výrobný proces. Dokážeme tak okamžite reagovať a nemusíme na vyhodnotenie čakať dva týždne či mesiac.
Aj v pekárni viete slušne zarobiť
Firmy majú stále väčší problém pri hľadaní zamestnancov. Ako je to u vás?
Viktor: Tiež máme problémy, podpísala sa pod to aj legislatíva, ktorá počas covidu ľudí naučila, že nemusia pracovať. Hľadáme preto alternatívne možnosti zamestnávania, napríklad s odsúdenými vo výkone trestu s nižším stupňom stráženia. Vykonávajú u nás manipulačné práce, na ktoré dnes neviete zohnať ľudí.
My však celkovo potrebujeme spopularizovať našu profesiu. Ukázať, že dnes už nie je rozdiel, či robíte vo Volve, Volkswagene alebo v pekárenskej výrobe. Veľké pekárne sú natoľko automatizované, že sa zamestnanec nedotkne múky. Keď však položím povedzme vášmu synovi otázku, či pôjde radšej robiť operátora výroby do Volva alebo pekárne, čo si podľa vás vyberie?
Volvo mu bude znieť asi atraktívnejšie.
Viktor: Presne tak mu to bude znieť, pritom medzi tými pozíciami v podstate nie je rozdiel a aj v pekárni si dnes viete slušne zarobiť.
Zuzana: Remeslá u nás končia, to je veľký problém. Snažíme sa preto spolupracovať aj s odbornými školami, ktoré produkujú čoraz menej pekárov a cukrárov.
Viktor: Náš segment potrebuje reformu, aby sa vzdelávacou autoritou stali samotné potravinárske firmy.
Zuzana: Poviem príklad, ako k nám nedávno prišla na exkurziu dcérina trieda zo strednej školy. V priemere majú okolo pätnásť rokov a úplne ste videli, akí boli prekvapení, že takto dnes vyzerá pekáreň.
Viktor: Mysleli si, že to stále funguje ako vo veselohre Cisárov pekár.
Zuzana: Boli zaskočení, ale páčilo sa im. Dokonca sa nám dvaja chlapci hneď ponúkli, že k nám prídu na brigádu. Vravím: „Žiaľ, ešte na to nemáte vek.“ A oni skúsili: „Nedá sa načierno?“ (smeje sa)
Zisk zostáva vo firme
Viktor, aspoň na dve otázky si odskočme k vašej vzpieračskej kariére, počas ktorej ste na majstrovstvách Európy získali aj bronzovú medailu v trhu. Zájdete si ešte do telocvične?
Viktor: Musím sa hýbať, lebo kariéra si vypýtala svoje. Šport je súčasť môjho života, naučil ma všetko. Veľký vzpieračský talent má ale naša dcéra, ide jej to úplne prirodzene. Budúci rok by mala začať so súťažami, takže meno Gumán vďaka nej zo vzpierania nezmizne.
Váš otec bol dlhoročným šéfom slovenského vzpierania. Aj vás v januári 2017 zvolili do čela zväzu, no už v auguste ste z funkcie odstúpili. Prečo?
Viktor: Ja tvrdím, že ak má niekto vplyv, skúsenosti a víziu, tak ho treba nechať pracovať. S mojím reprezentačným trénerom Rudom Lukáčom sme to všetko mali, vyskakovalo tam však toľko prekážok, že by sa odstraňovali desať rokov a okrem toho by som nič iné nemohol robiť.
Zuzana, keď sa vrátime k Vamexu, váš otec v ňom mal aj plán výstavby druhej pekárne na západe Slovenska, lebo čerstvý chlieb a rožky sa dajú voziť len do vzdialenosti stopäťdesiat kilometrov. Je to ešte aktuálne?
Zuzana: V tejto chvíli zrejme nie je.
Viktor: Keď nebudeme mať čo robiť, tak o tom môžeme uvažovať. Za sedem rokov sme však do modernizácie a automatizácie investovali okolo 13 miliónov eur a táto cesta je naša priorita.
Stále platí, že zisk nechávate vo firme?
Viktor: To sa nezmenilo. Máme zodpovednosť voči dvestosedemdesiatim zamestnancom a ich rodinám. Nepotrebujeme vyťahovať peniaze, ale budovať moderný a trvalo udržateľný podnik. Zdedili sme ho ako určité posolstvo a chceme ho rozvíjať ďalej.
Zuzana: Firma pre nás nikdy nebola a ani by nemala byť o vyťahovaní peňazí.
Viktor: Premýšľame však o akvizíciách, ako byť sebestačnejší. Ideálne by bolo mať vlastný mlyn na múku či prikúpiť polia, na ktorých by sme si dopestovali obilie… Ostatné roky však priniesli iné výzvy, ktorým sme museli čeliť.
Predpokladám, že témou dňa nie je ani vstup investora.
Viktor: Nie, našu značku chceme zachovať. Keď som prišiel do firmy, tak som sa hádal s obchodníkmi, kto je naším zákazníkom. Tvrdili mi, že sú to obchodné reťazce a ja som oponoval, že je ním každý jeden človek, ktorý si náš produkt kúpi – ten, kto príde do obchodu a hľadá konkrétne výrobok Vamexu. Zmenili sme preto komunikáciu, vytvorili aj osobitnú stránku na podnety konzumentov. Denne od nich prichádzajú desiatky správ a na každú jednu reagujeme.
Zuzana: Ja dúfam, že firmu nikdy nebudeme musieť predať, hoci je to ťažký a veľmi konkurenčný biznis, ktorý beží nonstop, lebo čerstvým pečivom zásobujete obchody deň čo deň.
Ideálne by zrejme bolo, keby rodinnú firmu prevzala tretia generácia.
Zuzana: Uvidíme. Dcéra má pätnásť rokov, syn len desať, ale určite ich čaká to, čo nás s bratom. Otec trval na tom, že počas strednej školy som si musela jeden mesiac letných prázdnin odbrigádovať v pekárni. Bola to veľmi dobrá škola.
Vy dvaja viete pri riadení firmy spolu vždy nájsť kompromis?
Zuzana: Samozrejme, vyskočia aj nezhody, ale vo výsledku máme jediný cieľ – posúvať firmu dopredu.
Viktor: Ja sa predovšetkým držím pravidla, že doma sa o práci nerozpráva.
Zuzana: Ja som niekedy taká rozbehnutá, že by som si rada veci dopovedala aj doma, ako som bola zvyknutá pri otcovi… Snažíme sa však nájsť ten obojstranný kompromis.
