Ekonomika potrebuje uvoľniť brzdu. Trojica mudrcov v koaličnej rade je však presvedčená, že ich hlavnou úlohou je nasledovať červenú moskovskú hviezdu.
Hoci sa nová koalícia od prvých dní vo vláde venovala predovšetkým justičnej reforme, najdôležitejšou témou z pohľadu štátu je konsolidácia verejných financií. Robert Fico sa ako premiér ocitol v nezávideniahodnej pozícii.
Verejné financie sú v zlom stave a hľadať úspory treba hneď od začiatku. Zároveň je však na čele najmenej stabilnej koalície vo svojej politickej kariére, čo je vážna prekážka akýchkoľvek reforiem.
Najskôr sa pre spory v národnej a náhodnej koalícii Andreja Danka odčlenila trojica poslancov okolo Rudolfa Huliaka a najnovšie sa emancipuje už aj kvarteto poslancov Hlasu.
V takejto konštelácii je zrejmé, že akákoľvek bolestivá reforma nemá šancu, vždy sa nájde niekto, kto bude mať chuť zbierať populistické body tým, že ju zastaví.
Vlády za všetky naše peniaze
Doteraz mal šéf slovenských sociálnych demokratov šťastie, prvú vládu preberal po ôsmich reformných rokoch Mikuláša Dzurindu, ďalšiu po Ivete Radičovej.
Teraz je prvý raz v pozícii, že nemôže iba rozdávať, objektívne nedostal štát v dobrej kondícii. Teda v stave, v akom štát spravidla odovzdával.
Spor Smeru a OĽaNO o to, ktorá strana má väčšiu zodpovednosť za rozvrat verejných financií, má jednoduchú pointu. 12 rokov ťahali vlády Smeru krajinu do fiškálneho pekla, ale Igorovi Matovičovi sa podarilo nájsť skratku.
Paradoxne sa pritom mohlo s konsolidovaním začať oveľa skôr a menej bolestivo. Keď sa po páde vlády Eduarda Hegera ujal kormidla úradnícky kabinet Ľudovíta Ódora, predstavil vlastnú skladačku reformných opatrení.
Keby ho vtedajšie parlamentné strany nechali robiť svoju prácu, mohli sme mať časť reforiem za sebou. A čo je dôležitejšie, politici mohli zodpovednosť za nepríjemnosti hádzať práve na úradníkov.
Namiesto toho má Slovensko konsolidáciu, ktorej cieľom je zachovať ilúziu silného štátu a vysokú mieru prerozdelenia. Príkladom bola snaha hneď od začiatku zaviesť plnohodnotné 13. dôchodky a udržať si tak priazeň penzistov. Aj preto je gro konsolidácie postavené na zvyšovaní daňovej záťaže, najmä prostredníctvom DPH a tiež zavedením transakčnej dane, ktorá zrejme obmedzí ekonomickú aktivitu.
Príklad s hypotekárnou pomocou dobre ukazuje, že vyššie verejné výdavky neznamenajú pomoc núdznym, ale v konečnom dôsledku pomáhajú bankám. Ľudom s vyššími úrokovými sadzbami sa totiž neoplatí hľadať lacnejšiu sadzbu. Pre mnohé rodiny je výhodnejšie ostať v drahšej banke a čerpať pomoc.
Štát berie viac ako polovicu
Priemerný človek odovzdá štátu až 63 percent z toho, čo si zarobí. Časť peňazí dostane späť na rôznych dávkach, ale sám o nich nerozhoduje. Vyplýva to z prepočtov Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika a European Investment Centre. Údaje sú za rok 2023 a vyjadrujú pomer daní a odvodov, vrátane DPH, spotrebných daní a ďalších poplatkov v pomere k nákladom práce pri priemernej mzde. Už dnes je zrejmé, že po konsolidácii bude daňové bremeno ešte vyššie.
Najvýraznejším paradoxom súčasnej koalície je, že najväčšie pochopenie pre malých podnikateľov má SNS. Ešte v tretej Ficovej vláde presadil Andrej Danko vyššie paušálne výdavky pre živnostníkov a zaviedol aj zníženú sadzbu pre nízkopríjmových podnikateľov. Aktuálne ju v prípade malých eseročiek s tržbami do 100-tisíc eur dokonca znížil na 10 percent.
Sú to však iba odrobinky. Podobných impulzov pritom ekonomika vyžaduje oveľa viac. Malí podnikatelia nepotrebujú len nižšie dane, ale hlavne menej byrokracie. Ak má uspieť potenciálny slovenský Bill Gates či Mark Zuckerberg, musí mať čas venovať sa svojmu biznisu a nie bojovať so stovkami regulácií.
Európa, a Slovensko už vôbec nie, nepatria k oblastiam, ktoré umožňujú doslova „na kolene“ vyrásť úspešným firmám. Ekonomický blahobyt nestojí na tom, koľko peňazí dokáže prerozdeliť štát, ale aké úspešné sú domáce firmy, ktorých vzájomná konkurencia prirodzene zvyšuje mzdovú hladinu.
Aj napriek záchvevu ekonomického programu SNS viac púta pozornosť rôznymi prešľapmi a konfliktami. Napríklad snahou urobiť kultúru výlučne slovenskou a žiadnou inou. Spanilá jazda Martiny Šimkovičovej však má trocha prehliadané posolstvo pre celú kultúrnu obec. Tá sa doteraz spoliehala najmä na štátne peniaze. Vďaka pôsobeniu dlhoročného smeráckeho ministra kultúry Marka Maďariča to dlhé roky fungovalo. Súčasná situácia však jasne ukazuje, že spoliehať sa na vysokú mieru prerozdelenia a osvieteného politika, je veľmi vratké. A neplatí to len v kultúre, ale aj ďalších oblastiach.
Kotrmelec s lekármi
Či už je štát silný alebo slabší, jednou z jeho základných úloh je zabezpečiť zdravotnú starostlivosť. Práve tu nový kabinet narazil. Spätne sa ukazuje komické, ako vláda jeden víkend schválila bič na lekárov v podobe nariadenia práce pre lekárov vo výpovediach. O týždeň na to už oznámila dohodu, ktorá do veľkej miery rešpektuje požiadavky lekárov. Robert Fico sa alibisticky stiahol do úzadia, jediný lekár, ktorému verejne vyjadril podporu, bol splnomocnenec vlády Peter Kotlár, ktorý s mikroskopom spochybňoval svetové vedecké kapacity.
Fico potreboval nepríjemnú tému zahovoriť a tak sa vybral do Moskvy po fotku s Vladimírom Putinom. Politika na všetky štyri svetového strany nemusí byť z ekonomického pohľadu zlá, je však dôležité povedať, čo prinesie. Tu by sa patrilo podrobiť výlet podrobnejšej analýze získanej hodnoty za peniaze.
Zatiaľ to totiž vyzerá, že jediným cieľom sú politické body. Trojica mudrcov v koaličnej rade je zjavne presvedčená, že namiesto Betlehemskej hviezdy majú nasledovať tú červenú moskovskú.
Objektívne treba uznať, že Robert Fico sa ocitol v bezprecedentnej pozícii, bol naňho spáchaný atentát. Sám sa však rozhodol, že nešťastnú udalosť nevyužije na hľadanie spoločenského zmieru. Namiesto toho zosilnil autoritársku rétoriku a politické body zbiera na rozoštvávaní.
S takouto rétorikou uspel Donald Trump v USA a pomáha aj populistom v západnej Európe. Otázny je však prínos. Aktuálne sa tešíme zo zastavenia predaja U. S. Steel. Otázkou však je, či výsledkom Trumpovej politiky nebude obmedzovanie produkcie v Košiciach na úkor oživovania zámorských fabrík. Podobných nepríjemných prekvapení môže prísť oveľa viac.
Práve pre malé otvorené ekonomiky, akou je aj slovenská, sú politický protekcionizmus a ochrana národných záujmov strašiakom. Slovenská vláda nemá veľa možností, ako obmedziť protekcionizmus v krajinách zahraničných partnerov. Nesie však zodpovednosť za to, či domácemu biznisu bude komplikovať podnikanie vysoké daňové zaťaženie a byrokracia.
Za každých okolností pritom platí dôležitá poučka: Každá vláda môže minúť len tie peniaze, ktoré predtým niekto iný zarobí.
