Je to aj o rope, hovorí americký prezident. Napriek tomu, že jeho poradcovia hovoria najmä o boji proti drogám, Donald Trump sa neostýcha poukázať na to, že za americkou intervenciou vo Venezuele vidí aj finančnú stránku.
V rámci kampane za „navrátenie veľkosti Ameriky“ sa tak rozhodol vrátiť do čias, keď Spojené štáty kvôli ochrane svojich ekonomických záujmov zvrhávali jednu latinskoamerickú vládu za druhou. Tieto časy v mnohom pripomína dnešná situácia – Donald Trump totiž hlása, že v rámci okupácie Venezuely dostanú ropné spoločnosti priestor sa realizovať, čo má pre Američanov znížiť cenu suroviny.
Navyše namiesto prerokovania vojenskej akcie s Kongresom prezradil, že o nej ešte pred jej uskutočnením radšej informoval priamo ropné spoločnosti. Prepojenie vlády Spojených štátov a amerických podnikov však nie je nijako šokujúce.
Aj za jedným z najdlhšie trvajúcich konfliktov v histórii Spojených štátov, takzvanými banánovými vojnami, stál záujem o ochranu podnikania. Viac než tri desaťročia trvajúca séria vojen, intervencií a okupácií zasiahla aj štát Nikaragua.
Do roku 1909 v krajine vládol nacionalista José Santos Zelaya López, ktorý sa zaslúžil o rozvoj vzdelávania aj infraštruktúry, zároveň však išlo o diktátora, ktorý tvrdo potláčal svojich odporcov.
Spojeným štátom prekážalo najmä to, že nevychádzal so zahraničnými investormi a napádal susedné krajiny v snahe zjednotiť Strednú Ameriku. Lópezova podpora tých, ktorí sa snažili myšlienku zjednotenia presadzovať v iných krajinách, totiž hrozila možnou budúcou vojnou – takou, ktorá by ohrozila kanál v Paname aj plány na výstavbu ďalšieho v Nikarague.
Spojené štáty preto začali finančne podporovať jeho oponentov, následne do krajiny vtrhli a spolu s nimi jeho vládu porazili. Ani nový líder Juan José Estrada nebol z amerického zapojenia nadšený, a tak musel po necelom roku krajinu opustiť.
Protiamerická nálada v krajine ďalej rástla a ďalší líder Adolfo Díaz požiadal Spojené štáty o pomoc. Tie v auguste 1912 Nikaraguu obsadili a v snahe ochrániť svoje ekonomické záujmy aj postavenie jediného štátu, ktorý bude mať možnosť prieplav postaviť, ju s prestávkou držali až do roku 1933.
Po potlačení občianskej vojny, ktorá v krajine vypukla v rokoch 1926 až 1927, sa na príkaz prezidenta Herberta Hoovera americkí vojaci stiahli.
Haiti (1915 – 1934)
Foto East Oregonian, October 21, 1915, DAILY EVENING EDITION / Wikimedia / Public Domain (https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=44365405)
Zmene režimu sa nevyhol ani ostrovný štát Haiti. Ten Spojené štáty obsadili v júli 1915 aj na základe žiadostí National City Bank of New York, dnešnej Citibank, ktorá sa usilovala o prevzatie finančného systému krajiny.
Konzorciu amerických firiem vedených bankou z New Yorku sa v roku 1911 podarilo prevziať francúzsku Banque Nationale d’Haïti, situácia v krajine však zostávala nestabilná. Viceprezident spoločnosti Roger Leslie Farnham preto americkú vládu presvedčil, že vplyv Francúzska a Nemecka je natoľko silný, že ohrozuje americké investície.
Americká banka najprv financovala roľnícke milície, ktoré nestabilitu ďalej prehlbovali. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa Farnham napokon dočkal a americkí vojaci sa vylodili, aby ochránili americký majetok v krajine. Po ďalšom lobovaní zhabali aj národnú zlatú rezervu, ktorú previezli do newyorskej banky pre „obavy z neschopnosti Haiti splácať dlh“.
Keď sa k moci dostal Vilbrun Guillaume Sam a nariadil zavraždiť 167 politických väzňov, miestni ho za to ubili k smrti. To – spolu s rastúcim vplyvom Nemecka v regióne – Spojené štáty vyhodnotili ako útok na záujmy spoločností, akou bola napríklad Haitian American Sugar Company, a krajinu obsadili.
Miestni radosť z toho, že si nemôžu vládnuť sami, nemali. Pre obavy z návratu k otroctvu sa niektorí zapojili do odbojových jednotiek Cacos, ktoré americkí vojaci tvrdo potláčali. Išlo paradoxne o tie isté jednotky, ktoré Farnham so svojou bankou pôvodne financovali.
Smedley D. Butler, Američan ocenený dvoma Medailami cti za svoje pôsobenie na ostrove, následne napísal knihu Vojna je kšeft (v origináli War Is a Racket), v ktorej kritizoval svoje pôsobenie v americkom námorníctve. Doslova uviedol, že väčšinu času strávil ako „vysoko postavený svalovec pre veľký biznis, pre Wall Street a pre bankárov“. Sám seba ironicky označil za „gangstera kapitalizmu“.
„V roku 1914 som pomohol zabezpečiť Mexiko, najmä Tampico, pre americké ropné záujmy. Pomohol som urobiť z Haiti a Kuby slušné miesto, kde mohli chlapci z National City Bank vyberať príjmy. Pomohol som pri drancovaní poltucta stredoamerických republík v prospech Wall Streetu,“ opisoval.
Krvavé násilie na Haiti pokračovalo až do roku 1934. Podľa historika Hans Schmidt a sociálneho antropológa Jean-Philippa Belleau v dôsledku toho zahynulo približne 146 Američanov a tri až 15-tisíc Haiťanov, z toho až 5 500 v dôsledku nútených prác.
Dominikánska republika (1916 – 1924)
Foto Mario Roberto Durán Ortiz / USMC: Richard / Wikimedia Commons / CC BY-SA 4.0 (creativecommons.org/licenses/by-sa/4.0) / (https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=75300784)
Z obáv z nesplácania dlhov aj v snahe zabrániť šíreniu nemeckého vplyvu tlačili americké spoločnosti svoju vládu aj k invázii do Dominikánskej republiky. Tá sa napokon uskutočnila v roku 1916 po tom, ako v krajine vypukol občiansky konflikt.
Americkí vojaci najprv strážili svoje veľvyslanectvo, následne obsadili aj miestne pevnosti a vyhlásili okupáciu. Spojené štáty v krajine vybudovali infraštruktúru a okupácia bola „civilizovanejšia“ než na Haiti, hoci aj tu dochádzalo zo strany novej dominikánskej vlády k mučeniu odporcov. Američania zaviedli cenzúru a vojenské súdy. A hoci stavali cesty a školy, často na to využívali nútené práce miestneho obyvateľstva.
Podobnosť oboch okupácií spočívala aj v tom, že aj tu sa o finančný systém zaujímala National City Bank of New York. Americké korporácie v Dominikánskej republike vo veľkom skupovali pôdu na pestovanie cukrovej trstiny. Aby mali lacnú pracovnú silu, dovážali tisíce robotníkov z Haiti, čím položili základy dlhodobého etnického napätia medzi oboma národmi.
Hoci americké jednotky krajinu opustili v roku 1924, kontrola nad vlastnými colnými príjmami sa Dominikáncom vrátila až v roku 1941 a splatenie zahraničného dlhu krajina dosiahla v roku 1947.
Najvýznamnejším – a zároveň najtragickejším – dedičstvom okupácie bolo vytvorenie Dominikánskej národnej gardy. Američania chceli vycvičiť modernú, apolitickú políciu, ktorá by po ich odchode udržiavala poriadok.
Práve v tejto garde vyrástol a získal výcvik mladý dôstojník Rafael Trujillo. Po odchode Američanov v roku 1924 využil svoju kontrolu nad armádou, v roku 1930 sa chopil moci a nastolil jednu z najkrvavejších diktatúr v dejinách Latinskej Ameriky, ktorá trvala až do roku 1961.
Guatemala (1954)
Foto U.S. Federal Government / Wikimedia Commons / Public Domain (https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=75437)
Krv na rukách nemali len americkí bankári. Za množstvo konfliktov a výmen vlád v 20. storočí niesla zodpovednosť aj spoločnosť United Fruit Company. Tá vlastnila pozemky aj infraštruktúru vo veľkej časti Strednej Ameriky a bola najväčším exportérom banánov na svete.
Napríklad v Guatemale získala vďaka zapojeniu americkej vlády do vyjednávaní celý zoznam výhradných práv, ktoré jej umožňovali jednoducho podnikať. Aby však United Fruit Company ani ďalšie americké firmy o tieto výhody neprišli, poslali Spojené štáty v roku 1920 do krajiny vojakov.
Spoločnosti výrazne vyhovoval aj tyranský režim, ktorý zaviedol Jorge Ubico. Ten nariadil nútené práce a vlastníci pôdy navyše dostali povolenie pracovníkov aj popravovať, ak sa im zachcelo.
Ubico následne United Fruit Company, najväčšiemu vlastníkovi pôdy a zamestnávateľovi v Guatemale, ponúkol napríklad oslobodenie od daní či záruku, že podobné zákazky nezíska nikto iný. S cieľom pomôcť ďalším guatemalským spoločnostiam potom požiadal producenta banánov o zníženie maximálnej mzdy pre svojich zamestnancov, aby pracovníci iných firiem nemohli požadovať vyššie ohodnotenie.
Takéto zaobchádzanie ľudia pochopiteľne nevydržali a v roku 1944 sa vzbúrili. Ubico utiekol a v Guatemale zavládla demokracia. Podľa všetkého slobodné prezidentské voľby následne v roku 1950 vyhral vtedajší minister obrany Jacobo Árbenz Guzmán.
Ten síce pokračoval v kapitalistickom smerovaní krajiny, zaujímal sa však aj o podporu pracujúcich a napokon zaviedol zákon o pozemkovej reforme. V jeho rámci prerozdelil nevyužívanú pôdu s rozlohou väčšou než 90 hektárov miestnym roľníkom, pričom pôvodných vlastníkov kompenzoval štátnymi dlhopismi.
V tom čase už United Fruit Company vlastnila približne 15 percent všetkej pôdy v krajine a Árbenz Guzmán jej nemal dôvod vychádzať v ústrety, keďže sa vedelo o jej podpore diktátorského režimu Ubica. Ani napriek vyhrážkam a prosbám guatemalská vláda zo svojich plánov neustúpila, a tak spoločnosť pripravila 235-stranovú správu, prostredníctvom ktorej presvedčila americkú vládu aj bežných Američanov, že Guatemala je komunistickým štátom.
V peňaženke Carlosa Castilla Armasa, armádneho dôstojníka vyhnaného z Guatemaly po predchádzajúcom neúspešnom puči, sa preto od CIA objavilo 225-tisíc dolárov a k tomu získal aj zbrane. Podpora povstalcov aj plánovanie operácie pokračovali a v rámci psychologickej vojny CIA pripravila materiály, ktorými presviedčala miestnu armádu, že jej porážka je takmer istá.
S podporou amerického námorníctva aj letectva a rozhlasovej stanice La Voz de la Liberación, teda Hlas oslobodenia, dokázal Castillo Armas a jeho povstanie po niekoľkých dňoch zvíťaziť. Keď Spojené štáty toto víťazstvo oslavovali, viacerí spojenci ich nadšenie nezdieľali. „Obyčajný akt agresie,“ okomentoval situáciu napríklad bývalý britský premiér Clement Attlee.
Castillo Armas vládol Guatemale až do svojej smrti v roku 1957, keď ho zastrelil člen jeho osobnej ochranky.
Chile (1973)
Foto Wikimedia Commons / Biblioteca del Congreso Nacional, CC BY 3.0 cl (https://creativecommons.org/licenses/by/3.0/cl/deed.en) / (https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=16325488(
International Telephone & Telegraph, Anaconda Copper Company, Kennecott Copper Corporation či Dow Chemical. To sú niektoré z amerických spoločností, ktoré doplatili na znárodňovanie za vlády čilského marxistického prezidenta Salvadora Allendeho.
Našťastie pre ne sa jeho vláda skončila 11. septembra 1973 po tom, čo sa pri štátnom prevrate zastrelil. K pádu jeho vlády okrem Spojených štátov výrazne prispela aj spoločnosť ITT, ktorá v tom čase vlastnila značnú časť čilských telekomunikácií a mala v krajine investície v hodnote 200 miliónov dolárov.
Po Allendeho víťazstve jej dokonca CIA ponúkla jeden milión dolárov, ak sa politika zbaví. Agentúra to však odmietla a pokračovala vo vlastných aktivitách. Namiesto toho spoločnosť podľa dokumentov odhalených v roku 2000 finančne podporovala pučistov.
Podľa denníka The Guardian sa do akcií proti Allendemu mala zapojiť aj spoločnosť PepsiCo, ktorej zástupcovia sa mali stretnúť s členmi americkej vlády v snahe zabrániť nástupu komunistického politika.
Anaconda Copper a ďalšie nadnárodné spoločnosti mali následne ponúknuť čilským kongresmanom 500-tisíc dolárov, aby odmietli potvrdiť jeho víťazstvo. Americké korporácie navyše prinútili vládu USA, aby sa voči Čile ostro vymedzila.
Krajina po prevrate padla do tvrdých rúk diktátora Augusta Pinocheta, ktorého režim mal podľa dnešnej čilskej vlády zabiť, nechať násilne zmiznúť, umučiť alebo z politických dôvodov uväzniť viac než 40-tisíc ľudí.
Ľudia boli popravovaní alebo tajne unášaní – dodnes nie je známe, kde skončili ich telá, často boli zhadzované z vrtuľníkov do oceánu. Režim prevádzkoval tajné väzenské centrá, napríklad Villa Grimaldi, kde dochádzalo k systematickému týraniu väzňov. Tisíce ľudí skončili v koncentračných táboroch na štadiónoch alebo na pustých ostrovoch len za vyjadrenia svojich názorov.
Zahraničným spoločnostiam sa v krajine darilo lepšie. Pinochet vrátil viac než 350 firiem späť do rúk súkromných vlastníkov a investorov vrátane amerických spoločností, ako bola ITT.
Do krajiny pozval ekonómov, takzvaných Chicago boys, ktorí zaviedli voľný trh, znížili dane a odstránili regulácie. Čile sa vďaka tomu síce ekonomicky zastabilizovalo a začalo rásť, čo sa označuje ako „čilský zázrak“, no za cenu obrovských sociálnych rozdielov a potlačenia odborov.
Článok vyšiel pôvodne v českom vydaní Forbesu, jeho autorom je Filip Vokoun.
