Od romantiky k tvrdému biznisu. Takúto cestu prešla skupina RSJ pod vedením Libora Winklera. Odklonila sa tak od bio poľnohospodárstva alebo hotelového biznisu na Zanzibare k investíciám do energetiky, developmentu a nákupom poľnohospodárskej pôdy. „Biznis nemôže byť riadený len emóciami,“ poznamenáva Winkler.
V rozsiahlom rozhovore pre Forbes vysvetľuje, kam a prečo teraz stáča kormidlo skupiny RSJ. Popisuje biznis na Ukrajine a vysvetľuje, prečo tam nechodí pri poplachu do krytu. Prezrádza tiež, ako sa chráni pred informačným chaosom, ktorý mu uberá energiu.
„Hľadáme teraz podnikateľov rovnakej krvnej skupiny,“ naznačuje nový biznisový smer Winkler, ktorý je riadiacim partnerom a majoritným vlastníkom skupiny RSJ. Tá teraz úzko spolupracuje so zakladateľmi Avastu Eduardom Kučerom a Pavlom Baudišom. „K našim najbližším patrí aj rodina Zbyňka Frolíka z Linetu,“ prezrádza Winkler. Zaujímavé biznisové partnerstvo skupina RSJ nedávno nadviazala aj s Kofolou. „S jej majiteľom Jannisem Samarasom sa poznáme dlho a dobre,“ vysvetľuje Winkler, prečo spoločne kúpili pivovary Holba, Litovel a Zubr. A teraz skupina RSJ chystá spoločný projekt s Pentou.
Kľúčom k úspechu v biznise sú podľa Winklera medziľudské vzťahy. „Zásadné je budovať spoločenstvo ľudí, nielen strážiť ekonomické ukazovatele,“ hovorí muž, ktorý sa neváha o zarobené peniaze podeliť. Za svoj život rozdal úctyhodných 200 miliónov. Začal podporou kultúry, pridal vedu, teraz posiela peniaze napríklad zničenej Ukrajine.
S ukrajinskými partnermi zo spoločnosti Ukrajinske teplo sme pred dvoma rokmi kúpili a následne rozšírili sieť malých až stredne veľkých teplární v Kyjeve a Kyjevskej oblasti. Ide o takmer dve desiatky teplární, ktoré vykurujú predovšetkým nemocnice, ale aj školy a škôlky. Už pred vojnou sme mali tepláreň v Sumskej oblasti a potom dva menšie objekty na strednej Ukrajine. Aktivity na tomto poli by sme radi rozširovali, ale brzdí nás ako vojna, tak tarifná politika, ktorá prechod na biomasu blokuje, hoci by na tom Ukrajina celkovo zarobila. Popri teplárňach, ktoré biomasu pália, nás zaujíma aj jej produkcia. Preto máme plantáže rýchlo rastúceho topoľa na Zakarpatsku a vo Volynskej oblasti, z ktorých vyrastie štiepka, ktorú možno spáliť alebo z nej vyrobiť napríklad OSB dosky. Naším cieľom je mať na Ukrajine aspoň päťtisíc hektárov topoľov s tým, že prvá vlna je už vysadená. V lete som sa osobne zašiel pozrieť na Volyň a výsledky sú dobré. V Česku sme spaľovanie biomasy tiež skúšali, mali sme tepláreň v Mostku na Trutnovsku. Ale v českých podmienkach a v malom rozsahu nebol celý proces ekonomicky efektívny najmä kvôli vysokej cene paliva. Ukrajina má pre bioenergetiku rovnako ako pre poľnohospodárstvo vzhľadom na rozsiahle pestovateľské plochy omnoho lepšie podmienky.
Poľnohospodárstvo zatiaľ len analyzujeme, ale popri bioenergetike sme sa vrhli na kogeneračné jednotky. Tie síce pália zemný plyn, takže nejde úplne o bio riešenie, ale predstavujú flexibilné zdroje elektriny, a tie sú na Ukrajine veľmi potrebné. „Odpadové“ teplo možno využiť napríklad na vykurovanie, takže sme späť pri teplárenstve. Spoločne s českými spoločnosťami Enkom a Second Foundation už máme prvú lokáciu, na jar sa tam snáď rozbehne prvá kogeneračka a ďalšie budú nasledovať.
S nárastom podielu obnoviteľných zdrojov je potrebné pri výrobe elektriny stále viac vyrovnávať produkciu a aktuálnu spotrebu. Spustili sme preto nový fond, ktorý bude investovať do veľkokapacitných batériových úložísk v Nemecku a ďalších krajinách Európskej únie vrátane Českej republiky, i v Japonsku. Fond bude disponovať kapitálom 2,5 miliardy korún, so Second Foundation sa na ňom podieľame rovným dielom. Počítame s úverovaním od bánk, celkové aktíva vo fonde by mali dosiahnuť až päť miliárd korún.
Prednedávnom sme sa stretli s partnermi z fondu N1 Ventures a došli sme k záveru, že namiesto ďalších konferencií o Ukrajine a powerpointových prezentácií sa pustíme do niečoho konkrétneho a investujeme do ukrajinských firiem. Rovnako to vidí aj Honza Barta a niekoľko ďalších spoluinvestorov. Pôjde o firmy, ktoré pôsobia na Ukrajine, ale aj o biznis, ktorý rozbiehajú Ukrajinci v zahraničí. Zatiaľ máme predvybrané tri projekty.
Veľmi nie. Bol som aj v Kremenčuku, čo už je veľmi blízko vojnovej zóny. Ako hovorí moja žena, čo sa má stať, to sa stane. Pri poplachu do krytu nechodím, ale ak by som mal malé deti, asi by som sa správal inak. Každopádne, bezpečnostná situácia na Ukrajine sa v poslednej dobe zhoršuje. Dnes by som už nemal odvahu bývať v Kyjeve vo vyššom poschodí hotela. Vyhýbam sa aj výťahom, radšej si vyšliapnem schody. Dronové útoky sú v poslednom polroku omnoho častejšie. Zasiahnuté bývajú aj vlaky, ktorými sa na Ukrajine pohybujeme.
Určite. Ja to tam tých pár dní vydržím, náročné to je pre Ukrajincov, ktorí tam musia žiť. Cestou na Ukrajinu vyjadrujeme svojim obchodným partnerom podporu. Navyše, mnoho mužov už dnes nemá možnosť zo krajiny len tak vycestovať a osobný kontakt je pre biznis nezastupiteľný. Zo solidarity s Ukrajincami sme so ženou vlani v lete oslavovali 40. výročie sobáša na Zakarpatsku. Do Užhorodu za nami mohli prísť naši ukrajinskí priatelia zo zvyšku krajiny.
Obávate sa, že nová vláda obmedzí tok peňazí na Ukrajinu?
Nepredpokladám, že dôjde k odklonu k Rusku. Zahraničná politika sa môže premeniť, k určitým zmenám už napokon dochádza v rámci celej Európy, ale zásadné zmeny neočakávam. Nemyslím, že Česko pôjde orbánovskou cestou, k tomu je potrebný Orbán a toho u nás našťastie nikde nevidím. Existujúca vláda síce poslala peniaze Ukrajine, ale nešlo o závratné sumy. Cenné bolo hlavne to, že Česko reagovalo rýchlo, hneď po útoku Ruska začalo pomáhať. To ide na česť odchádzajúceho premiéra Petra Fialu. Navyše, hoci populisti kritizujú migráciu, bez pracovnej sily utečencov z Ukrajiny by sa teraz česká ekonomika ťažko zaobišla. A ukrajinskí utečenci prispievajú do rozpočtu viac, než koľko štát vynakladá na ich podporu.
Očakávate, že nová vláda zlepší podmienky pre podnikanie?
Nie. Nič si od nej nesľubujem. Ak politici neobmedzia reguláciu a byrokraciu tak, aby malo podnikanie viac priestoru, budeme riešiť stále rovnaké problémy.
Rozvoj podnikania v Česku teda brzdí hlavne byrokracia a regulácia?
Rozhodne. Oboje je potrebné osekať. Za dôležité považujem aj pustiť sa do reformy zdravotníctva a dôchodkového systému. Ak s tým nezačneme, len problémy prenášame na budúce generácie.
Od romantiky k tvrdému biznisu
Ako sa biznis skupiny RSJ v posledných rokoch premenil?
Spočiatku sme sa zameriavali len na algoritmické obchodovanie, ako tvorcovia trhu na hlavných derivátových zahraničných burzách. Trochu sa líšime od väčšiny firiem v tom, že u nás nemožno neobmedzene zväčšovať biznis. Keď algoritmické obchodovanie začalo generovať nadbytočné množstvo peňazí, pustili sme sa aj do investovania. Náš biznis tak od roku 2011 stojí aj na druhej investičnej nohe, kde objem aktív pod správou každoročne rastie. Teraz je to okolo štyridsať miliárd korún. Vybudovali sme stabilný, profesionálny a skúsený tím pracujúci v oblastiach, ktorým dobre rozumieme. To je veľký rozdiel oproti počiatkom nášho investovania, ktoré by som nazval ako romantické.
Ako to myslíte?
Vtedy si akcionári tak trochu plnili svoje sny a jednali pod vplyvom emócií. Do všetkého sme išli po hlave. Vrhli sme sa do odvetví, o ktorých sme biznisovo až tak nevedeli a nemali sme dostatočné skúsenosti. Nakúpili sme napríklad biofarmy, pretože im jeden z akcionárov fandil. Zaobstarali sme si hotel na Zanzibare, pretože tam bola najkrajšia pláž. Kúpili sme tiež dom a pozemok v Revoluční ulici v Prahe, aby sme tam mohli postaviť peknú novú budovu na nároží. Ale biznis nemôže byť riadený len emóciami. Ekonomika u väčšiny spomínaných projektov síce funguje, teraz už však k investíciám pristupujeme omnoho viac sofistikovane ako každá klasická investičná spoločnosť so všetkými nastavenými procesmi. Postupne sa k nám pridali aj ďalší podnikatelia a investori našej krvnej skupiny. Ide o ľudí, ktorí sú nám nejakým spôsobom blízki.
Kto patrí k vašej krvnej skupine?
Väčšinou to sú podnikatelia, ktorí svoj biznis vybudovali de facto z nuly. Našimi najbližšími sú Eduard Kučera a Pavel Baudiš, zakladatelia Avastu, alebo napríklad rodina Zbyňka Frolíka z Linetu. Títo ľudia nezbohatli počas kupónovej privatizácie, pomocou nákupov lacných aktív, na začiatku ich biznisu neboli politické vplyvy. Rovnako ako v prípade skupiny RSJ títo podnikatelia často zarábajú v zahraničí a ich zisky potom tečú do Česka, kde ich investujú.
Investujete napríklad aj s bratmi Walachovými, zakladateľmi spoločnosti Walmark. Kto ďalší sa pridal?
Áno, spolupracujeme s nimi, ďalších podnikateľov však nemôžem bez ich súhlasu spomínať. Ale poznáme sa často aj z oblasti filantropie. Ich počet sa postupne zvyšuje a chceme v tom ďalej pokračovať.
Na osobných vzťahoch je založená aj vaša nedávna investícia do pivovarov na Morave…
Spoločne s Kofolou sme kúpili pivovary Holba, Litovel a Zubr. Ide o investíciu moderného strihu, kedy sme sa dali dohromady s firmou, ktorá odboru rozumie. Keď nám v minulosti bolo ponúknuté investovať do pivovarov, hodil som ponuku do zásuvky. Do tak zložitého biznisu sme nemali odvahu ísť. Ale nedávno sa na mňa obrátil priamo majiteľ Kofoly Jannis Samaras, a to už som všetko videl inak. Kofola je silný partner, ktorý rozumie vyjednávaniu s obchodnými reťazcami, ovláda fľaškovanie alebo marketing nápojov. Ekonomicky nám všetko dávalo zmysel, pivovarníctvo je tradičné české odvetvie. S Jannisem sa poznáme dlho a dobre. Už sme napokon v minulosti zvažovali, že sa budeme podieľať na nákupe slovinskej minerálky Radenska. Takže sme sa dohodli a išli sme do toho.
Je to cesta, ktorou chcete v investovaní ísť aj v budúcnosti?
Určite. Základom je silný partner, ktorému by sme mohli dôverovať.
Vráťme sa ešte k prvým investíciám. Prečo sa chystáte predať rezort na Zanzibare?
Máme tam vysokú obsadenosť a stabilné tržby. Ale robíme si všetko sami, bez toho, aby sme mali predchádzajúce skúsenosti z hotelového biznisu a držať si expertov na hotelový biznis len kvôli jednej investícii sa nám veľmi nevyplatí.
Začatie výstavby v Revoluční sa kvôli rokovaniam s pamiatkarmi a zástupcami Prahy niekoľkokrát odložilo. Nezvažovali ste tiež, že všetko predáte?
Nezháňali sme ani tak kupca, ako skôr partnera, ktorý by nám s projektom pomohol. Ale dorobíme to sami. Teraz už sme veľmi ďaleko a rozhodne nechceme nič vzdávať. V architektonickej súťaži bol vybraný levitujúci dom a dúfam, že v polovici budúceho roka budeme mať konečne stavebné povolenie.
Od investícií do bio poľnohospodárstva ste úplne ustúpili?
Bio poľnohospodárstvo v oblasti malých fariem je veľmi zložitá oblasť, ktorej sa už ďalej venovať nechceme. Máme len jednu väčšiu biofarmu pri Břeclavi, tie malé sme predali.
A čo bežné poľnohospodárstvo v Česku?
Patríme k najväčším súkromným vlastníkom pôdy u nás. V rámci nášho fondu nakupujeme poľnohospodársku pôdu, prenajímame ju poľnohospodárom a sčasti s ňou obchodujeme. Snažíme sa scelovať menšie pozemky, celkovo máme v Česku takmer päťtisíc hektárov. Pôdu vnímame ako uchovávateľa hodnoty, to je pre nás priorita. Máme aj filantropický projekt Živá pôda, ktorý radí, ako udržiavať pôdu v dobrej kondícii. Kúpili sme tiež dva poľnohospodárske podniky, ale oblasť poľnohospodárstva je v Česku veľmi turbulentná, takže zatiaľ tu viac investovať nechceme.
V minulosti ste vsádzali tiež na investície do biotechnológií. Jeden z vašich kolegov vyhľadával nádejné projekty v Spojených štátoch. Ako to s nimi vyzerá?
Biotech je beh na dlhú trať. V decembri poletím do Ameriky, kde máme momentálne ďalšieho kolegu a radi by sme všetko doriešili. Máme tam projekt na kmeňové bunky alebo spoločnosť BioXcel Therapeutics vyvíjajúcu liek na psychiatrické ochorenia. Ďalšie tri menšie projekty máme v Česku. Ale ak sa nám nepodarí v tomto alebo v budúcom roku žiadny z rozrobených biotechnologických projektov s úspechom uzavrieť, do ďalších už sa púšťať nebudeme.
Takže meníte stratégiu?
Oblasť biotechnológií je naozaj náročná. Všetko preťahujú schvaľovacie procesy u amerického Úradu pre kontrolu potravín a liečiv alebo u českého Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv. Riziká spojené s klinickými testami sú obrovské, pretože veľa vecí nemožno dopredu predpovedať. Nevylučujem, že by sme do niektorého ďalšieho biotechnologického projektu investovali v spolupráci so zavedeným fondom, ale sami už sa týmto smerom zatiaľ púšťať nechceme.
V investovaní teraz vsádzate hlavne na nehnuteľnosti?
Táto oblasť teraz naozaj rastie najviac. Vychádza to z toho, že v našom modeli Friends and Family sú často podnikatelia, ktorí vybudovali technologické firmy. A nehnuteľnosti tak pre nich predstavujú dobrú biznisovú protiváhu. Druhá vec je, že akékoľvek investície je potrebné diverzifikovať, takže je vhodné mať aspoň tridsať percent financií v nehnuteľnostiach. Do nehnuteľností investujeme už od prvopočiatku. Začali sme bytovými projektmi v Prahe aj Brne, kedy sme prevzali aj úlohu developera. Ale touto cestou už nechceme ísť. Usúdili sme, že nemá zmysel budovať vlastnú silnú developerskú firmu. Postupne sme začali spolupracovať so skúsenými developermi, ako sú YIT, JRD či Finep. V spoločných projektoch zastávame pozíciu pasívneho developera, máme rovnaké rozhodovacie právomoci. Sprostredkúvame kontakty na banky, hovoríme aj do architektúry. Zameriavame sa na prémiové lokality, Prahu, Brno, Bratislavu, Vilnius či Rigu. V Prahe staviame napríklad s Finepom pri Šáreckom údolí, s JRD sme dokončili byty v Bohdalci či viladomy v Troji, s YIT tu máme za sebou veľký projekt v pražskej Hostivaři. Plánujeme tiež nový projekt s Pentou a EPD na Prahe 6 pri Európskej triede, kde vznikne rezidenčné bývanie a kancelárie. V Bratislave s YIT dostavujeme štvrť Zwirn a chystáme sa na výstavbu novej mestskej štvrte Mlynárka. Pred časom sme spoločne vstúpili aj do Pobaltia.
Popri výstavbe bytov investujete tiež do priemyselných areálov. Prečo?
Po skladovacích priestoroch, prípadne po miestach, kde možno prevádzkovať ľahkú výrobu, je veľký dopyt. Logistické areály budujeme v spolupráci s developerom Panattoni. V roku 2024 sme úspešne dokončili náš exit z prvej fázy projektu logistického areálu pri Chomutove. Mimoriadny úspech sme zaznamenali aj v našej novo získanej lokalite v priemyselnej zóne Most-Joseph, kde sme len krátko po akvizícii pozemku podpísali zmluvu s prvým nájomcom na takmer päťdesiattisíc metrov štvorcových moderných skladovacích priestorov. V areáli bývalej Poldi Kladno sme v polovici tohto roka dokončili kľúčové terénne úpravy a zahájili výstavbu haly pre prvého nájomcu, spoločnosť Havi Logistics.
Časť peňazí vkladáte aj do fondov. Spolupracujete napríklad s Everitou investorky Emílie Mamajovej. Čo si od toho sľubujete?
Zameriavajú sa na školstvo a zdravotníctvo, čo je zaujímavá protiváha k priemyslu. A investujú hlavne do firiem v Česku, v Poľsku a na Balkáne. Tam sme sa doteraz nepohybovali a táto oblasť ma osobne veľmi zaujíma a láka. Emília má kolegu z Belehradu, ktorý má o biznise na Balkáne dobrý prehľad.
Prečo vás Balkán láka?
Moja dcéra žije v Holandsku. A keď tam prídem, všetko tam funguje, krajina je v podstate stabilná. Demokracia má v Holandsku dlhú tradíciu neprerušenú boľševikom. Ale mňa jednoducho viac priťahujú krajiny ako Ukrajina alebo balkánske štáty, ktoré majú za sebou zložitú históriu, zažili socializmus aj vojnu a je tam potrebné ešte veľa vecí odpracovať. Vidím tam viac výziev a tamojšia nálada mi trochu pripomína deväťdesiate roky v Česku. Ľudia majú veľkú chuť sa posunúť. Chápem, že veľa biznismenov investuje hlavne na západe, ale mňa jednoducho baví skôr východ, ktorý je pre private equity zaujímavý. Lokálne spoločnosti sú tu výrazne menej konsolidované v zdravotníctve, službách alebo retailu, pričom tunajší trh je obrovský z hľadiska veľkosti populácie.
Chcem hĺbku a pokoj
Chybovali ste v biznise? Aké svoje rozhodnutie ľutujete?
Robím hromadu rozhodnutí, to je napokon podstatou mojej práce. A urobil som aj veľa chýb, bez toho sa nedá podnikať. Pre mňa je zásadné poučiť sa z chýb a snažiť sa ich neopakovať. Ale nie som človek, ktorý by nejaké rozhodnutia ľutoval. Dôležité je žiť prítomnosťou.
Takže sa vôbec neobraciate do minulosti?
Nie. Pre mňa je odstrašujúcim príkladom príbeh prvého bubeníka Beatles Peta Besta. Z kapely bol vyhodený a nahradil ho Ringo Starr. Čas potom strávil tým, že to ľutoval, prepadol depresiám a pokúsil sa aj o samovraždu. Do určitej miery tak premrhal svoj život.
Máte biznisový sen, ktorý by ste si chceli v najbližšej dobe splniť?
Ja sa v snívaní príliš neutápam. Veľa o budúcnosti diskutujeme s ďalšími podnikateľmi v rámci iniciatívy Druhá ekonomická transformácia a musím sa priznať, že nemám veľmi rád nadužívanie slova vízia. Podľa mňa nemá zmysel hovoriť o sebe ‚som vizionár‘, osobne radšej žijem prítomnosťou. Chcem veci realizovať, robiť biznis. A nie len planú snívať a ničoho nedosiahnuť.
Čo je dôležité pre to, aby človek uspel v biznise?
Firmu tvoria vo svojej podstate ľudia. Zásadné je teda budovať spoločenstvo ľudí, nielen strážiť ukazovateľ EBITDA. Mňa baví vytvárať vzťahy vo firme a mať kvalitných ľudí, pre ktorých je práca zábava. To je základ úspechu. Chcem veci realizovať, robiť biznis. A nie len planú snívať a ničoho nedosiahnuť.
Mnoho úspešných podnikateľov si dopraje rôzne druhy luxusu. Čo považujete za luxus vy?
Ja som našťastie nikdy nemal materiálne sny a v tom mám aj podporu svojej ženy. Luxus vidím skôr v tom, že si môžem užiť voľný čas, mám dobré vzťahy s ľuďmi, dobré priateľstvá.
Koľko času venujete práci?
Pracujem veľa, pokojne aj šesťdesiat hodín týždenne. Bežne určite päťdesiat hodín týždenne. Často sadám k práci aj cez víkend. Ale práca je pre mňa zábava a mám to tak našťastie celý život. Ale samozrejme viem, že keby som len pracoval, mohlo by ma to zničiť. Človek musí aj relaxovať. Takže vyrážam za kultúrou, odchádzam do hôr, kde meditujem. V lete chodím na dovolenku najčastejšie do Rumunska, kde vypínam aj telefón a odpájam sa od online sveta. Toto totálne vypnutie považujem za dôležité. Najprv som vyrážal na týždeň, teraz už chodím na tri.
Vydržíte nesledovať správy?
Určite. Aj v priebehu roka som často celý víkend bez počítača. Internet v mobile používam výnimočne. Dlho som ho tam nemal vôbec. Zaobstaral som si ho až v dobe, kedy Rusko napadlo Ukrajinu. Vtedy som mal potrebu sledovať správy a mať prehľad o aktuálnom dianí na Ukrajine. Napríklad na platenie však mobil stále nevyužívam. Ani si na ňom neprečítam online spravodajstvo v električke cestou do práce. Do WhatsApp skupín sa pozriem tak dvakrát za týždeň. Nepoužívam foťák na mobile. Vlastne z neho ani veľmi nevolám.
Máte dojem, že vám online svet berie energiu?
Rozhodne. Väčšina ľudí sa dnes neustále zahlcuje informačným chaosom. Ja sa snažím čas štrukturovať. Som v tomto trochu old school. A uvedomujem si, že by človek mal myslieť aj na svoje duševné zdravie.
Staráte sa nejako o svoje duševné zdravie?
Snažím sa relaxovať práve na dovolenke. Mám pestrý pracovný život, kedy veľa cestujem a neustále sa mi všetko mení pod rukami. Keď mám voľno, naopak nevyhľadávam rozptýlenie. Chcem hĺbku a pokoj. Rád jazdím na rovnaké miesta.
Zarobené peniaze si nenechávate len pre seba. Patríte k najväčším darcom v Česku. Koľko peňazí ste za svoj život rozdali?
Ročne ide o desiatky miliónov korún. Celková suma myslím prevyšuje 200 miliónov. A to sú len moje osobné dary. Ďalšie peniaze rozdávame prostredníctvom Nadácie RSJ.
Pamätáte si, čo ste podporil ako prvé?
Začal som kultúrou, ktorá je v Česku veľmi podfinancovaná. A v tom aj pokračujem. Dal som peniaze centru moderného umenia DOX, festivalu Metronome, podporujeme so ženou divadlo, hudobnú scénu.
Stáli ste tiež pri počiatkoch nadácie Neuron, ktorá podporuje vedcov…
Aj veda dlho v Česku patrila medzi zanedbávané oblasti. Sám som po škole pracoval vo výskume, takže som to dobre poznal. Ale nejde nám len o to podporiť excelentných vedcov, chceme vedu pozdvihnúť a zvýšiť jej prestíž. Česko nemá byť len krajinou montovní.
Mali ste dojem, že vede prestíž chýba?
Určite tu bola veda nedocenená. Podobne nedocenená je kultúra alebo demokracia. A teraz najmä pomoc Ukrajine. Z rozpočtu na ňu Česká republika dáva málo, hoci populisti tvrdia opak. Keď na oblasť, ktorá je po ekonomickej stránke popoluškou, narazím, snažím sa ju podporiť. Posielam teda peniaze Ukrajine, na podporu demokracie, médií, kultúry alebo vedy. Sú to oblasti, kde nikdy nie je dosť peňazí. A všeobecne ako spoločnosť by sme tam mohli dávať viac. Keď máme peniaze na to, aby sme kupovali oblečky pre psov, mali by sme dávať aj ďalšie peniaze pre Ukrajinu. Premýšľam o tom tak, že ukrajinské deti sú dôležitejšie ako domáci maznáčikovia.
Nadácia RSJ sa teraz zameriava hlavne na podporu nadaných a zvedavých detí. Prečo?
Chceme podchytiť nadanie a rozvíjať ho. Z výskumov spoločnosti PAQ Research napríklad vyplynulo, že sa horšie presadzujú talentované deti zo sociálne slabších rodín. Alebo nadané dievčatá v porovnaní s chlapcami. To je škoda a chceli by sme to zmeniť. Nejde nám však o adresnú podporu jednotlivých detí, ale o vytvorenie systému, kde by sa všetci žiaci cítili dobre. A navyše je dôležité brať ohľad aj na duševné zdravie. U nadaných detí, ktoré sa často cítia v škole izolované od ostatných, sa môže ľahšie rozvinúť psychická porucha. Mecenáši a nadácie často poskytujú štipendiá vybraným študentom. Určite to pomáha, ale my preferujeme systémovú zmenu. A to nielen v prípade podpory nadaných, ale aj u ďalších filantropických aktivít.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Eva Hníková.
