Európa sa musí pripraviť na úplné odstrihnutie od ruského plynu. Je potrebné vytvoriť plán pre pretlakovanie plynovodov v regióne strednej Európy, ktorý by pri náhlej absencii plynu z východu zamedzil kolapsu plynárenskej sústavy v celej Európskej únii.
„Nie je nič horšie, než znovu nahadzovať dodávky plynu. Ide o nočnú moru všetkých plynárov,“ vysvetľuje v rozhovore pre Forbes.cz energetický expert Vratislav Ludvík, ktorý patrí k matadorom českého plynárenstva.
V energetike sa pohybuje od 70. rokov minulého storočia a počas celej kariéry zastával rad významných funkcií ako v štátnej správe, tak v európskych inštitúciách. Po kariére vo verejných službách radil z pozície súkromného konzultanta firmám ako Gaz de France, Unipetrol alebo RWE.
„Plynárenstvo bolo vždy v eminentnom záujme Ruska, myslím tým hlavne tranzitné plynovody. Kvôli tomu tu vždy bola najväčšia koncentrácia agentov KGB,“ spomína Ludvík, ktorý okrem iného stál aj pri vzniku Energetického regulačného úradu alebo privatizácie českých plynární.
Na začiatku 90. rokov vyjednával z pozície námestníka vtedajšieho ministra priemyslu a obchodu Vladimíra Dlouhého dodávky nórskeho plynu do Česka, odkiaľ tiekli až štyri miliardy kubíkov plynu ročne – až polovica vtedajšej českej ročnej spotreby.
Tie pred desiatimi rokmi náhle prestali.
„Nikto verejne nevedel, že dodávky sa skončili. Nikto sa tým nepochválil,“ hovorí Ludvík a načrtáva, čo sa stane a čo musíme urobiť, až plyn z Ruska do Európy naozaj prestane prúdiť. „To, že ho do zimy vypnú, je jasné,” dodáva so všetkou vážnosťou.
Poďme sa najskôr vrátiť o tridsať rokov späť. Ako to bolo s nórskym plynom? Vy ste boli priamo pri tom.
Na začiatku 90. rokov som kontaktoval Nórov, myslím, že to bol konkrétne Statoil (dnešný Equinor, pozn. edit.), o možnostiach dovozu plynu vtedy ešte do Československa. Mali sme veľa rokovaní, dokonca sem aj pravidelne jazdili a postupne sa k rokovaniam pridalo takmer celé české plynárenstvo.
Prvé oficiálne rokovania som s nimi mal v roku 1992 v pražskom hoteli Diplomat, kde bola delegácia nórskeho parlamentu. Cieľom bolo posúdiť, nakoľko je Česko aj Slovensko spôsobilé odoberať plyn a platiť zaň. My sme ich plyn chceli a poskytli sme im v tomto potrebné záruky.
Tri roky potom, keď som už nebol na ministerstve, sa s nimi podpísal kontrakt a začal sem plynovodom tiecť ich plyn. Vtedy išlo až o štyri miliardy kubíkov plynu ročne, čo sú dnes skoro dve tretiny českej spotreby. Koniec prišiel relatívne nedávno, v podstate úplne tajne.
Nikto verejne nevedel, že dodávky sa skončili. Nikto sa tým „nepochválil“.
Čo za koncom dodávok z Nórska podľa vás stálo? Bola v tom politika?
Začalo sa to pred pätnástimi rokmi, keď sa začal stavať plynovod Nord Stream 1. Nemci v tom čase potrebovali takto privedený ruský plyn dostať z Rostocku ďalej na juh Európy. Vtedy bola v Európe voľnosť v stanovovaní tranzitných poplatkov a nemecký prevádzkovateľ ich začal u niektorých plynovodov tlačiť nahor tak tvrdo, že sa už neoplatilo nórsky plyn dovážať.
Prešli sme na pre nás dostupnejší ruský a uvoľnili cestu plynu z Nord Streamu.
Myslíte, že Rusi plyn naozaj nadobro vypnú?
Vypnú. Je to len otázka času, kedy k tomu pristúpia, ale vypnutie do zimy je jasné. Jeden problém si však málokto uvedomuje. Stále sa hovorí o tom, že je nedostatok kapacít. Ale vo chvíli, keď sem prestane prúdiť ruský plyn, tak v európskom potrubí bude voľná kapacita pre 250 miliárd kubíkov plynu.
Rusko sem dodávalo ročne nejakých 230 miliárd kubíkov.
Jednou vecou je kapacita, ale čím túto kapacitu naplníme? Odkiaľ ten plyn zoberieme?
Možností je hneď niekoľko. Keby v Rusku naozaj zavreli kohútik a došlo by k náhlemu, neplánovanému prerušeniu dodávok cez Nord Stream a Transgas vedúce cez Slovensko, budeme musieť okamžite zredukovať miestnu spotrebu. A to najmä u nás, v Nemecku, na Slovensku a v Rakúsku.
Konkrétne Slovensko všetko vyriešilo tak, že objednalo americký tanker a berie plyn z juhu z terminálu v chorvátskom Krku. Majú tam jeden zásobník. Do toho už pred pár rokmi postavili nový plynovod do Poľska pomenovaný Zlatý zvar. Sú teda pripravení.
Poľsko sa už od ruského plynu úplne odstrihlo…
Poľsko sa stáva od ruského plyne úplne nezávislé. Navýšilo kapacitu terminálu na 8,5 miliardy kubíkov, pripravuje pristavenie ďalšieho tankera s kapacitou 2,5 miliardy kubíkov a tento rok na jeseň bude dokončený plynovod z Nórska, ktorý bude aj reverzný a dokáže sa naň napojiť aj Česko.
Poľsko v prípade potreby dokáže teoreticky zásobovať krajiny strednej Európy.
V potrubí má navyše 35 miliárd kubíkov plynu, takže v prípade potreby dokáže teoreticky zásobovať krajiny strednej Európy.
A keď sa pozrieme konkrétne na Česko, ktoré je stále z veľkej väčšiny od ruského plynu závislé?
Existujú dve možnosti. Hlavná spočíva v plynovodoch, z ktorých jeden je v prevádzke a druhý zatiaľ nie, a ktoré predstavujú predĺženie Nord Streamu 1 a Nord Streamu 2. Ide o plynovod Opal, ktorý tu nadväzuje Gazelou, a plynovod EUGAL, nadväzujúci Antilopou.
Oba plynovody majú kapacitu na pokrytie spotreby Česka a pokiaľ nimi nebude prúdiť ruský plyn, dá sa do nich dostať napríklad ten nórsky. Alebo k nemu v Nemecku pristavia tanker a plyn z neho môže prúdiť rovno k nám.
Som dokonca presvedčený, že by u nás mala vzniknúť nezárobková štátna firma, ktorá bude centrálne nakupovať plyn pre Česko. Pokojne len ako dočasné krízové opatrenie.
V súčasnosti je v rámci plánovanej údržby mimo prevádzky plynovod Nord Stream 1. Existujú obavy, že Rusko po 21. júli, keď sa má odstávka skončiť, cez neho plyn do Európy aj tak nepustí…
Podľa mňa nás Rusi zase trochu potrápia a plyn sem nezačne prúdiť hneď podľa harmonogramu. Ale nakoniec ho opäť spustia, aj keď možno s oneskorením piatich dní. A počas toho budú Nemcov tlačiť na otvorenie Nord Streamu 2, ktorý je pripravený, natlakovaný, ale nemá potrebné povolenia na začatie prevádzky.
Rusko dnes však nenaplní ani kapacitu Nord Streamu 1. Čo s ďalšími 55 miliardami kubíkov, čo je kapacita Nord Streamu 2?
Rusi dnes vedú politiku neustáleho znižovania dodávok. Európa sa snaží hnať plyn odinakiaľ, ale nie je schopná okamžite kompenzovať všetky ruské dodávky. Rusko týmto znižovaním sleduje len jeden cieľ: vytvára neustály hlad po plyne.
Cena plynu nakoniec bude taká, že bude nepredajný.
A to aj keď v Európe dochádza k pozvoľnému znižovaniu spotreby a existujú dodávky zo Spojených štátov, z Kataru, z Nórska.
Rusko zámerne vytvára nerovnováhu a ženie tým ceny plynu nahor. Lenže to nie je vec, ktorá by sa dala robiť donekonečna. Cena plynu nakoniec bude taká, že bude nepredajný. A nie sme ďaleko od momentu, keď táto situácia naozaj nastane.
Plynu sa však Európa nemôže len tak zbaviť. Potrebujeme ho na vykurovanie, na výrobu elektriny, pre priemyselné podniky. Ako bude po uzavretí kohútikov v Rusku vyzerať krízový scenár v Európe?
Prvým krokom musí byť vytvorenie spoločného európskeho nákupného subjektu. S ním vznikne aj väčšia garancia obchodníka, pretože keď tento centrálny nákupca bude významne veľký, môže tým dosiahnuť významne nižšie ceny. Keď si teraz štáty Únie zabezpečujú dodávky odinakiaľ jednotlivo, len po desiatkach miliardách kubíkov, je to pre nich cenovo nevýhodnejšie.
Mal by byť vypracovaný spoločný plán, zahŕňajúci krajiny ako Nemecko, Česko, Slovensko, určite aj Rakúsko a pokojne aj Maďarsko. To je oblasť vstupu a základného rozvodu ruského plynu po Európe.
Plán by hovoril, čo robiť s celou plynárenskou sústavou z prevádzkového hľadiska, teda aký kohútik kde zavrieť a, naopak, otvoriť.
Čo inak hrozí?
Vo chvíli, keď sa zastaví ruský plyn a neobmedzí sa spotreba, sa v tejto oblasti plyn postupne spotrebuje, v potrubí sa tým vytvorí podtlak a nastanú dve veci. Po prvé spadnú regulačné stanice, pretože sú stavané na určité limity a keď hodnoty klesnú, regulačná sieť sa automaticky vypne.
Druhou vecou je, že také vákuum by vycuclo plyn z celého európskeho systému plynovodov, čiže k poklesu tlaku by došlo nakoniec všade. A tým by padli regulačné stanice v celej Európe.
Nie je nič horšieho, než nahadzovať znovu dodávky plynu. Je to šialene zložité, kam sa hrabe elektrina. Znovu natlakovať rúrky je jednoduché, to je otázka hodín alebo pár dní.
Ale otvoriť kohútiky domácnostiam, keď musíte – najlepšie osobne – skontrolovať v podstate každé odberné miesto, je časovo veľmi náročné. Ide o nočnú moru všetkých plynárov.
Existuje alebo vzniká už taký plán?
Neviem o ňom, podľa mňa nie. A vezmite si, že celý proces vlastne už prebieha, objem dodaného plynu z Ruska sa znižuje a v tomto momente by mal byť plán vytvorený. Ďalším krokom je pripraviť zvyšok sústavy plynovodov tak, aby sa začal pretlakovávať na systém z juhu a zo západu.
Na plný výkon musia ísť terminály vo Francúzsku alebo v Alžírsku, aby dokázali plyn z východu pretlačiť a nakoniec aj vyplniť jeho výpadok, aby systém zostal funkčný. Tým by sa vlastne vyriešila aj hrozba šírenia podtlaku, o ktorej som hovoril pred chvíľou.
V tej chvíli môžete začať regulovať spotrebu, čo napríklad znamená, že na určitý čas, pokojne aj len na hodin-dve, vypnete priemysel.
Podzemné zásobníky nám nedajú určitý časový vankúš? Podľa českého ministra priemyslu a obchodu Jozefa Síkelu sú už naplnené z viac ako dvoch tretín.
Ako apoštol sa snažím šíriť, že podzemné zásobníky si nemôžeme predstavovať ako barel s naftou. Pri podzemnom zásobníku je problém, že je súčasťou prevádzky celej plynárenskej sústavy.
Ak to zjednoduším, Česko každý kvartál odoberá zhruba dve miliardy kubíkov plynu. Spotreba sa však vyvíja v sínusoidách – v zime je vysoká, v lete nízka.
Plné zásobníky nie sú spásnym riešením.
Keď príde teplotne prívetivá jar, tak sa najskôr zastaví čerpanie zo zásobníkov, tie sa musia fyzikálne stabilizovať, pretože to nie sú nádoby, ale plynové kapsuly, a napríklad spodná voda sa musí tiež upokojiť. Až potom môžete plyn do zásobníka opäť vtláčať.
Vtláča sa spravidla do jesene, keď je Česko schopné pojať do zásobníkov až 3,5 miliardy kubických metrov plynu. Potom sa opäť musí zhruba dva týždne všetko usadiť, aby sa z nich mohlo čerpať v čase, keď spotreba bude vyššia ako dodávky plynu.
Podzemný zásobník teda nestojí vedľa a nemôžete k nemu vo chvíli potreby prísť a len otvoriť kohútik. Je to taký vyrovnávač a plnohodnotná súčasť celej plynárenskej sústavy. Preto plné zásobníky nie sú spásnym riešením.
Autor rozhovoru je redaktor Forbes.cz Jan Strouhal.
