Móric Fürst sa naposledy zahladeľ na Starú pevnosť a Ligúrske more. Dlhšie váhal, či má opustiť Starý kontinent a slnečné Taliansko, ale už sa rozhodol. Pezinský rodák sa z Livorna do Philadelphie v septembri 1807 presťahoval za rozprávkovým platom. Viceprezident USA zarába 5-tisíc dolárov ročne a jemu sľúbili dve tisícky!
„Dúfam, že budem mať to šťastie a neurazím vás, ctihodný pane, keď vám budem musieť osvetliť históriu môjho amerického angažmánu,“ napísal šikovný židovský rytec o sedemnásť rokov neskôr. Adresátom listu z apríla 1824 bol vtedy už 81-ročný americký prezident Thomas Jefferson. Jeden z troch, u ktorého sa Móric Fürst dožadoval satisfakcie.
Písal aj Jamesovi Madisonovi, štvrtému prezidentovi USA, ktorého prísny pohľad zvečnil na prezidentskej medaile z roku 1820. Sťažoval sa aj u piateho prezidenta Spojených štátov Jamesa Monroea, ktorého pokojný výraz zachytil na prezidentskej medaile v roku 1823.
Poďme sa teda spolu s prezidentami začítať, aká neprávosť viedla umelca k takej vytrvalej korešpondencii.
V listoch prezidentom Fürst poodhaľuje svoju európsku minulosť len stručne. Škoda, že úplne vynecháva svoje rodisko. Ani bývalému primátorovi Pezinka Oliverovi Solgovi, ktorý o Móricovi Fürstovi pripravuje knihu, sa z tejto kapitoly rytcovho života nepodarilo vypátrať iný údaj, než že sa vo vinárskom mestečku na úpätí Malých Karpát v roku 1782 narodil.
Podoba Mórica Fürsta sa nezachovala. Takto si rytca americkej mincovne zo začiatku 19. storočia predstavuje ChatGPT. Ilustrácia: ChatGPT
O jeho štúdiách vo Viedni sa zase dozvedáme napríklad z periodika American Journal of Numismatics. Umeniu rytiny sa učil v prestížnej rakúskej mincovni vo Viedni u J. N. Würtha, autora pamätnej medaile Márie Terézie z roku 1780. Mimochodom z tejto mincovne pochádza aj slávny strieborný toliar s podobizňou arcivojvodkyne.
Luxusný plat
Ako dvadsiatnik už bol Fürst známym rytcom v Taliansku, kde sa o jeho talente dopočul aj ambasádor Spojených štátov pôsobiaci v Livorne Thomas Appleton. Práve v tomto momente začína Fürst svoj príbeh v listoch opisovať americkým prezidentom, takže sa môžeme oprieť o jeho vlastné slová:
„Bolo to približne v druhej polovici mája alebo začiatkom júna 1807, keď Francisa Wittenberga, ktorý mi pomáhal s obchodmi v Taliansku, niekoľkokrát oslovil Thomas Appleton, aby nás predstavil, čomu pán Wittenberg vyhovel. Po krátkom rozhovore mi konzul Appleton ukázal zlatú mincu a požiadal ma o posúdenie jej vyhotovenia. Ja som skonštatoval, že to nie je dobrá práca.
Pán Appleton mi následne oznámil, že je splnomocnený americkou vládou, aby angažoval rytca pre Mincovňu Spojených štátov. Povedal mi tiež, že v prípade, ak by som bol ochotný odísť do USA, dostal by som od mincovne pevný plat 2000 dolárov ročne, a okrem toho aj prácu navyše od vlády Spojených štátov.“
Detail medaile od Mórica Fürsta. Foto: Wikimedia Commons
Dvetisíc dolárov ročne bol na tú dobu luxusný plat. Na porovnanie: Vtedajší americký prezident Thomas Jefferson si za rok prilepšil o 25-tisíc dolárov, jeho viceprezident George Clinton o 5-tisíc. Taký priemerný mäsiar si v roku 1807 zarobil za deň iba 50 centov, kováč dolár…
A ako píše sám Fürst, americká vláda mu v septembri 1807 zaplatila lístok na loď do Ameriky v hodnote 40 dolárov.
Nesplnený sľub
Cesta plachetnicou triedy Neputne bola však na dlhý čas posledným hladko splneným záväzkom americkej vlády. Keď totiž Fürst dorazil do Philadelphie, kde Mincovňa Spojených štátov sídlila, zistil, že tam dobre platená pozícia pre neho k dispozícii nie je.
Povedal si však, že bude trpezlivý, aj vzhľadom na okolnosti, v akých inštitúciu našiel: „Keď som dorazil do USA, v mojom odbore nepôsobil iný umelec, ktorý by dokázal spraviť slušnú prácu. Výnimkou bol asistent v mincovni, no ten pomaly strácal zrak,“ opisoval Fürst v jednom z listov.
Rodák z Pezinka sa napriek nesplneným záväzkom však prakticky okamžite pustil do práce – už v roku 1808 zhotovil medailu Benjaminovi Rushovi, jednému z amerických „otcov zakladateľov“.
Okrem portrétov prezidentov zhotovil aj kolekciu medailí hrdinov Britsko-americkej vojny (prebehla v rokoch 1812 až 1815) a mnoho ďalších. Medzitým sa stále pripomínal úradujúcim prezidentom, avšak márne. Medaily zjavne zhotovoval za násobne nižšie odmeny, než mu pôvodne prisľúbili, keďže v každom zo svojich listov nezabudol zopakovať sumu dvetisíc dolárov.
Návrh medaile prezidenta Andrewa Jackson od Mórica Fürsta. Ilustrácia: Library of Congress
Podľa American Journal of Numismatics jeho frustrácia vyvrcholila v januári 1824, keď sa konečne uvoľnilo vytúžené miesto v mincovni, no namiesto Fürsta pozíciu hlavného rytca obsadil istý William Kneass. Práve vtedy sa pezinský rodák rozhodol obrátiť sa, na koho sa len dalo – aj na osemdesiatnika Jeffersona.
V archívoch sa napokon nachádza aj jedna priaznivá prezidentská odpoveď – od Jamesa Monroa: „Vaše dokumenty boli veľmi presvedčivé, vaše výkony v rytectve a pri realizácii medailí veľmi uspokojivé,“ napísal prezident Fürstovi v odpovedi. List však odoslal 1. marca 1825, teda iba tri dni pred koncom svojho úradovania.
Iba menovec?
Či sa Móric Fürst svojej sľúbenej odmeny dočkal, ďalšie dokumenty nevypovedajú. Pravdepodobne však nie, keďže sa v roku 1841 vracia do Európy, kde zrejme zomiera. Dovtedy však ešte stihne k portrétom prezidentov pridať ďalšie tri – Johna Qunicyho Adamsa, Andrewa Jacskona a Martina Van Burena.
Náhrdelník od Filippo Fürst pre Audrey Hepbrun. Foto: Christie's
V Pezinku po Fürstovcoch niet ďalších stôp. Na „Mórica Fürsta z Rakúsko-Uhorska“ ako zakladateľa rodinnej dynastie sa však odvoláva luxusná talianska šperkárska firma Filippo Fürst. Tá v 50. rokoch minulého storočia vytvorila náhredlník, ktorý mala na sebe vo filme Prázdniny v Ríme americká herečka Audrey Hepburn. V roku 2023 ho v aukcii na Christie’s ponúkali za 19-tisíc eur.
Móric Fürst však bolo veľmi bežné meno, preto zrejme pôjde len o zaujímavú náhodu a menovca. Vyjadrenie firmy Filippo Fürst k možnému prepojeniu sa nám, žiaľ, nepodarilo získať.
