„Žijeme v čase hladu. Tento hlad sa prejavuje ako trvalý a hlboký nepokoj. Základný, podprahový nepokoj je natoľko určujúcim znakom našej doby, že sme si naň do veľkej miery zvykli,“ píše vo svojej knihe Bližšie k sebe šachový veľmajster Ján Markoš, ktorý bol hosťom jednej z epizód podcastu Nevyhorení.
V rozhovore sa dozviete:
- ako Ján začínal so šachom a ako tento šport napodobňuje život,
- čím sa môžeme od šachistov inšpirovať,
- ako nachádzať vlastný stred a vracať sa k sebe samému,
- prečo potrebujeme prehodnotiť náš vzťah k vede,
- ako nám pomáha kontakt so zraniteľnosťou
- a prečo potrebujeme hovoriť o smrti?
O šachu
„Každým ťahom niečo získavate, ale aj strácate. A podľa pomeru ziskov a strát plynie hra. Pokiaľ si uvedomíme a prijmeme aj negatíva, môžeme robiť rozhodnutia v živote s čistejším svedomím a pokojnejším spánkom.“
V pomerne mladom veku ste sa začali venovať šachu a rovno aj vyhrávať rôzne ocenenia, spomeniem napríklad titul majstra Európy v 16 rokoch. Dnes ste držiteľom titulu šachový veľmajster. Aké kvality musí mať podľa vás top šachista?
Šach je pomerne zvláštna disciplína, ktorá vás musí „vtiahnuť“. Pokiaľ je dieťa od mala, povedzme, tlačené rodičmi, aby išlo iba po výsledkoch, tak máloktoré takúto záťaž vydrží.
Čiže je veľmi dôležité je, aby vás hra bavila a aby ste boli ochotní venovať jej svoj čas aj mimo vyhradených tréningov. Samozrejme, pomáha aj nejaké abstraktné myslenie či pamäť.
Ako sa niekto s takýmto, aspoň na prvý pohľad, analytickým pozadím dostane k štúdiu teológie a filozofie?
Už keď som mal okolo 16 rokov, bolo mi jasné, že sa šachom môžem do určitej miery živiť. Uvedomoval som si, že som dostatočne dobrý, aby som mal zabezpečený slušný príjem. Mohol som si teda dovoliť ísť študovať aj niečo „nepraktické“, no o to viac zaujímavé. A využiť štúdium na to, aby som sa dozvedel niečo o svete.
Aj spätne mi práve filozofia a teológia prídu ako fajn voľba, boli tým najpriamejším spôsobom, ako zistiť niečo o tom, ako v minulosti ľudia rozmýšľali o svete, aké otázky si kládli a podobne.
Ale dnes sa venujete najmä písaniu a lektorovaniu. Robíte kurzy o rozhodovaní, kritickom myslení, ale napríklad aj kurzy pre manažérov, počas ktorých im hovoríte aj o tom, ako sa rozhodujú šachisti, akým spôsobom zvažujú riziká, ako rozoznávajú či ich čaká veľké alebo malé rozhodnutie. Ako biznis napodobňuje šach?
Spoločná premenná je to, že tak, ako v šachu, aj v biznise sa ľudia pri rozhodovaní dostávajú často pod tlak. Podobne ako manažér vo firme potrebuje urobiť rozhodnutie pod časovým stresom a trebárs i pod vplyvom emócií, tak aj v šachu máte vyhradený čas na určitý počet ťažkých rozhodnutí a musíte ich nejakým spôsobom zvládnuť.
Ďalšia podobnosť je v tom, že rovnako, ako biznis, aj šach je vo veľkej miere „spravodlivý“. Keď v biznise urobíte zlé rozhodnutie, tak možno sa nejakú chvíľku môžete tváriť, že je všetko v poriadku, ale ten trh a spätná väzba príde a facku dostanete späť, podobne ako v šachu.
Nepomôžu vám žiadne konexie alebo nejaké „tvárenie sa“. Keď spravíte chybu, súper vám to spočíta.
V šachu to funguje tak, že keď vezmete nejakú figúrku z určitého balíka, tak vám tam prestane pôsobiť a začne pôsobiť na novom mieste. Rozdiel medzi pôvodným a novým priestorom však často nemusí byť veľký, môže byť až nulový. Podobne to funguje aj v biznise alebo v bežnom živote. Mnohí manažéri si však neuvedomujú túto časť rovnice.
Napríklad si hovoria, že urobili chybu či zlé rozhodnutie len preto, lebo sú prítomné aj nejaké straty. No tie sú prítomné vždy. Každým ťahom niečo získavate, ale aj strácate. A podľa pomeru ziskov a strát plynie hra.
Pokiaľ si uvedomíme a prijmeme aj negatíva, môžeme robiť rozhodnutia s čistejším svedomím a pokojnejším spánkom.
Máte nejaký tip pre manažérov alebo zamestnancov, ako ťažiť zo šachového uvažovania?
Tých vecí je pomerne veľa. Jedna z najsilnejších je podľa mňa nepodceňovať rutinu. Keď si predstavíte šach, tak to nie je ako napríklad basketbal, v ktorom spravíte chybu, dostanete kôš a zase môžete útočiť. Stálo vás to len tie dva body. V šachu je to akoby dlhá reťaz, v ktorej to najslabšie ohnivko pokazí celú partiu.
V tomto ohľade je šach pomerne krutý, a preto sú šachisti zvyknutí mať v rozmýšľaní rutinu, aby neurobili zásadné chyby v situáciách, ktoré im prídu na prvý pohľad nedôležité a nenápadné. A podobne to podľa mňa platí aj vo firmách.
Je dôležité nepodceňovať každodenné nenápadné veci, nepovažovať ich za samozrejmé. Napríklad to, či funguje kopírka alebo kávovar. Aj takáto malá vec vie ovplyvňovať vzťahy a prejaviť sa veľkou nespokojnosťou.
Sme odpojení od dôležitého
„Zaoberáme sa informáciami, ktoré pre nás predžuli iní ľudia, namiesto toho, aby sme sa stretávali so svetom v jeho surovom a naozajstnom stave.“
Vaša najnovšia kniha sa volá Bližšie k sebe, s podtitulom Hľadanie ľudskosti v dobe médií, technológií a vedy. Veľmi ma zaujal najmä jej úvod, v ktorom píšete o hlbokom a trvalom nepokoji, ktorý vládne v našej spoločnosti. O čo ide a ako sa tento nepokoj prejavuje?
Kniha začína takou provokatívnou vetou o tom, že žijeme v čase hladu. A tento hlad nie je spôsobený nejakým materiálnym nedostatkom, ale skôr akýmsi odpojením od dôležitých vecí v živote.
Asi to zažíva každý, ale keď si to povieme v nejakých číslach, tak je to pomerne desivé. Napríklad fakt, že takmer 90 percent svojho života prežijeme v budovách, bez kontaktu s prírodou, bez kontaktu so slnkom a podobne. Obrovskú časť našich životov tiež prežijeme online na sociálnych sieťach.
Zaoberáme sa informáciami, ktoré pre nás predžuli iní ľudia, namiesto toho, aby sme sa stretávali so svetom v jeho surovom a naozajstnom stave. Spôsobuje nám to akési odpojenie a túžbu vrátiť sa k tým naozajstným veciam v živote. A to je ten hlad a nepokoj, ktorý zažívame.
O čo prichádzame, keď sa nespájame sami so sebou?
O šťastie.
Úryvok z knihy Bližšie k sebe od Jána Markoša. Foto: Zuzana Matuščáková
Menej sa hnať za prácou a aktivitami
Ako sa s tým vyrovnávate vy sám?
Treba povedať, že posledné dva roky boli pomerne náročné pre väčšinu z nás. Keď som knihu písal, nebolo to takto vyhranené, nielen s covidom , ale aj s vojnou blízko našich hraníc.
Za normálnejších okolností sa však snažím mať veľa voľného času. Mám dve malé deti, takže chcem byť skôr s nimi, než naháňať kariéru. Zároveň trávime čo najviac času v prírode a dovoľujem si aj určitú formu nečinnosti a rojčenia, meditovania nad svetom a hľadania vlastného stredu. To všetko je tiež dôležité.
Možno to nie je až také populárne, rozhodne nie v biznisovom svete, no ak človek nenachádza svoj stred, nenecháva si na to čas a neustále rieši iba operatívu a zbavuje sa problémov, tak v nejakom okamihu môže zistiť, že už nemá z čoho čerpať. Odchádza aj jeho práca a často stráca zmysel.
V knihe napríklad píšete: „Potrebujeme tráviť menej času na internete, menej pracovať, menej sa naháňať, menej cestovať, naordinovať si diétu od filmov a seriálov.“ Prekvapilo ma to cestovanie, ktoré sa v dnešnej dobe skloňuje najmä v tom pozitívnom svetle, napríklad pri rozširovaní obzorov a podobne. Ako ste to mysleli?
Keď hovorím o prírode, tak mi nejde o vzťah k nejakej abstraktnej prírode, ktorá môže byť kdekoľvek, ale vzťah ku konkrétnej krajine, k miestu, kde žijeme. To znamená, že keď žijem napríklad v Devínskej Novej Vsi, tak chcem poznať tvary kopcov, vedieť, aké horniny tam máme, aké zvieratá tam žijú a podobne. To podľa mňa tiež vytvára určitý pocit domova.
Ja osobne si myslím, že cestovanie je pre ľudí často náhradou za udomácnenie sa na mieste, kde sú. Keď sa necítime komfortne s tým, kde sme, radšej vycestujeme 2- či 3-krát ročne niekam inam, aby sme zabudli na ten diskomfort. Pre mňa je prirodzenejšie skúsiť sa cítiť doma tam, kde som, než excesívne cestovať.
Druhá vec, ktorá asi tiež nebude populárna v biznisovej komunite, je to, že ísť na dva týždne na Maldivy lietadlom je v podstate neslušnosť. Voči planéte, ale aj voči ľuďom, ktorí tam žijú a nedostávajú z turistického ruchu podiel, aký by mali.
Rád by som k tomu ešte dodal, že nechcem propagovať návrat na stromy alebo niečo v tomto zmysle. Len sa snažím upozorniť na to, že okolo nás, v našej bezprostrednej blízkosti, je veľa zdrojov radosti. Nie vždy má zmysel hľadať tie vzdialené a exotické veci.
Vedomá jednoduchosť života
Keď sa začneme vzdávať niektorých výdobytkov, môžeme sa pripraviť na abstinenčné príznaky a jednoduchšie dni. Naučíme sa ich potom viac oceňovať?
Myslím si, že takéto všednejšie dni sme si mohli vyskúšať počas covidu. Viem, že mnohí z nás čiastočne trpeli nútenou jednoduchosťou. Ale v istom bode sme zistili, že je celkom fajn vyhodiť z kalendárov veci, ktoré sú zbytočné, skúsiť niečo jednoduchšie a možno „naozajstnejšie“.
Okrem vedomého uskromňovania môžeme podľa vás utíšiť svoj hlad po prirodzenom svete aj tým, že si začneme viac veriť. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Nemyslím pod tým nejaké sebavedomie v profesijnom svete, ale skôr veriť viac svojmu vnímaniu a intuícii. Táto časť ľudskej psychiky je často utláčaná prísnym a racionálnym pohľadom vedy.
Ľudia robia voľby v prospech nejakého abstraktného vedeckého poznania namiesto toho, aby verili osobnému a intuitívnemu vnímaniu sveta, ktoré je často nejasné a difúzne. Ale zároveň sú to informácie, ktoré sú pre náš život dôležité.
Viete uviesť príklad?
Napríklad kupujete byt a z niektorej nehnuteľnosti máte veľmi silný negatívny pocit. Ale po tom, čo si necháte spraviť analýzy trhu, zvážite susedstvo, výdavky na správu, elektrinu a podobne, presvedčíte samých seba, že je to veľmi dobrá investícia a tento byt kúpite.
Urobíte to ako akékoľvek iné manažérske rozhodnutie. Ale vy tam predsa budete bývať! Musíte sa tam cítiť dobre, je to veľmi dôležité. To, že je ten pocit nejasný alebo ťažko zdôvodniteľný, je síce pravda, ale je to pocit, ktorý je dôležitý.
Toto je len jeden z príkladov, ako môže niekto potlačiť intuitívnu časť seba. Môže sa to však objaviť aj v oblastiach, ako je kariérna voľba, výber životného partnera, alebo subjektívny pocit pohody a duševného zdravia.
Keď sa cítime zle, tak sa cítime zle a nemusí nás nikto – šéf, manželka ani vaše chytré hodinky – presviedčať o tom, že ste na tom super. Treba veriť svojmu pocitu a niečo s tým robiť.
Veda ako nové náboženstvo
„Máme pocit, že my ľudia strácame kontrolu nad svojimi osudmi, že nám vedci, médiá a ďalší ľudia hovoria, ako máme žiť, čo máme jesť, čím sa máme dať zaočkovať, kedy máme chodiť do práce a aký máme mať spánkový rytmus a podobne.“
Čo sa týka duševného zdravia, tak často aj sami seba presviedčame o opaku. Racionálne sa snažíme presvedčiť, že sme OK, že nemáme dôvod byť smutní alebo nešťastní…
Presne. Tak si švihneme kafíčko a ideme ďalej. Snažíme sa pretrieť naše vnútro, ale dosť často je to kontraproduktívne. Najmä tým strácame kontakt sami so sebou.
Ján Markoš. Foto: Miro Nôta
Ján Markoš. Foto: Miro Nôta
Keď sme pri prevahe toho vedeckého na úkor subjektívnych pocitov, vo vašej knihe píšete: „Máme pocit, že my ľudia strácame kontrolu nad svojimi osudmi, že nám vedci, médiá a ďalší ľudia hovoria ako máme žiť, čo máme jesť, čím sa máme dať zaočkovať, kedy máme chodiť do práce a aký máme mať spánkový rytmus a podobne.“ Je to aj dôvod, prečo v spoločnosti vidíme taký veľký odklon od vedeckých autorít?
Neviem, či si spomínate na brexitovú kampaň, ale jej heslo znelo „Take back control“, teda Získajme naspäť kontrolu. Táto túžba stať sa zase pánmi svojich osudov sa akoby zhmotnila práve v tejto vete. A bola veľmi účinná.
Myslím si, že tento pocit je hlavným dôvodom, prečo dnes zažívame protivedecký étos. Ide o to, že mnohí ľudia sa cítia akoby vynechaní zo sveta, ktorý ide určitým smerom a oni nestihli naskočiť do tohto vlaku. Cítia sa odstrčení, nerozumejú tomu, prečo sa tak deje.
Sám za seba môžem povedať, že keby sa mi napríklad pokazila práčka, neviem ju opraviť. Keď mi niekto povie informáciu o klimatickej kríze, tak jej obvykle nerozumiem. Keď sa bavíme o virológii, je to podobné, a tak ďalej. Čiže aj keď sa nepovažujem za nevzdelaného človeka, je veľa oblastí, v ktorých sa musím spoľahnúť na niekoho iného.
A teraz si predstavte človeka, ktorý žil povedzme v komunizme, v nejakom relatívne stabilnom režime, ktorý mal svoje pravidlá a zrazu sa prehupol do sveta, ktorému vôbec nerozumie. Svet sa dynamicky vyvíja a vyžaduje od neho úplne iné zručnosti. Samozrejme, má pocit, že stratil kontrolu a snaží sa k nej nejakým spôsobom vrátiť.
Dovoľme si zraniteľnosť
„Kontakt so zraniteľnosťou nám prináša lepšie vzťahy s inými, väčšie sústredenie na prítomnosť, intenzívnejšie vnímanie toho, čo sa deje ‚tu a teraz‘. Vnímanie pozitív života, ochotu užívať si aj drobné radosti a vo všeobecnosti bližší kontakt s tým, čo znamená byť človekom.“
S témou „návratu k sebe“ úzko súvisí aj koncept zraniteľnosti, ktorému sa tiež venujete. Ako nad ním uvažujete?
To, že sme ako ľudia zraniteľní, je jednoducho fakt. Každý z nás prejde pocitmi zraniteľnosti, pretože každý z nás bol, možno je a možno bude chorý, starý, zranený, v depresii a podobne. Takže ide o akúsi všeobecnú ľudskú skúsenosť, ba čo viac, ide o skúsenosť, v ktorej sa zásadným spôsobom ukazuje, kým ako ľudia sme.
Nie je to vtedy, keď sme super výkonní v práci, keď vyhrávame jednanie za jednaním, dohadujeme obchody a máme skvelý plat, keď nás všetci obdivujú… Vtedy nie sme úplne človekom v pravom zmysle slova.
V okamihu, keď nás prikvačí, povedzme, vážna choroba a zisťujeme, že naši blízki sa o nás starajú a sú ochotní aj na úkor svojho pohodlia vyjsť nám v ústrety, pretože nás majú radi, tak to mení aj nás samých. To staré „ja“ sa stráca a naše vzťahy aj celá táto situácia nám prinášajú úplne nové pohľady.
To sú situácie, keď sa môžu hodiť ľudské kvality, ako sú empatia, súcit, vzájomná obeta, otvorenosť… Pred zraniteľnosťou často zatvárame oči, lebo ju považujeme za negatívnu, ale ľudia, ktorí ju vnímajú, hovoria o tom, že skrýva nečakané dary.
Aké napríklad?
Lepšie vzťahy s inými, väčšie sústredenie sa na prítomnosť, intenzívnejšie vnímanie toho, čo sa deje „tu a teraz“, vnímanie pozitív života, ochotu užívať si aj drobné radosti a vo všeobecnosti bližší kontakt s tým, čo znamená byť človekom.
V tejto súvislosti so mnou zarezonoval príbeh jednej ženy, ktorá si prešla ťažkým ochorením. Píše: „Mnohí ľudia sa zmienke o mojej chorobe vyhýbajú. Dospela som k pocitu, že moja choroba je čosi prísne utajované, čosi, o čom je neprístojné sa rozprávať.“ Toto je niečo, čo môže zažívať veľa ľudí, či už fyzicky alebo duševne chorých. Možno je fajn zdôrazniť, že „chyba“ nie je v nich, ale možno v ľuďoch okolo, ktorí nie sú v kontakte s vlastnou zraniteľnosťou. Čo vy na to?
A nemusí to byť ani chyba ľudí okolo, ale celkového nastavenia spoločnosti, ktorá si veľmi cení úspech, silu, mladosť a podobné kvality. Potom nie sme naučení hovoriť aj o tom, že nám je zle, že sme chorí, že máme závažné problémy, že budeme nevýkonní v práci…
Úvahy o umieraní
„Existujú rôzne výskumy o tom, že v spoločnosti, ktorá stále oceňuje úspech, mladosť, krásu a podobné kvality, je pomerne ťažké prirodzene ‚odsmútiť‘ smrť svojho blízkeho.“
So zraniteľnosťou súvisí aj téma umierania. Ako ju podľa vás vnímajú Slováci?
Mám niekoľko kamarátov, ktorí sa venujú témam umierania, pochovávania a smútenia. A je skvelé, že aj v tomto sa u nás hýbu ľady. Často je aj samotný pohreb sklamaním pre pozostalých a ľudí v okolí, pretože zistia, že tí úradníci alebo kňazi ledva vedia, ako sa daný zosnulý volá, je to celé nehostinné, v nejakej chladnej budove krematória. Často je to zážitok, ktorý nie je úplne príjemný, a preto som veľmi rád, že existujú iniciatívy, ktoré to menia.
Druhá téma je samotné prijatie smrti. Existujú rôzne výskumy o tom, že v spoločnosti, ktorá stále oceňuje úspech, mladosť, krásu a podobné kvality, je pomerne ťažké prirodzene „odsmútiť“ smrť svojho blízkeho.
Aj Janka Pitková z organizácie Kolobehu života, ktorá sprevádza pozostalých, nám v rozhovore povedala: „Dnes, keď sa deje všetko mimo nás, nie sme v kontakte so smrťou, s odchádzaním človeka. To tabu vytvára priestor pre veľký strach a smútenie sa stáva komplikovanejším, lebo nevieme prijať stratu…
Ja by som tie slová mohol podpísať. Vo všeobecnosti všetko, čo sa deje v skrytosti, má potenciál vytvárať negatívny efekt. To znamená, že pokiaľ napríklad s deťmi nehovoríme o smrti niekoho, kto im bol blízky, tak im nepomáhame, ale skôr im môžeme škodiť. To mlčanie si totiž zaplnia svojimi predstavami, ktoré môžu byť oveľa nepríjemnejšie a negatívnejšie než to, čo by sme im povedali my.
Aj na celospoločenskej úrovni je to podobné. Keď sa tvárime, že smrť neexistuje, tak je omnoho väčším strašiakom, než by mohla byť.
Akým spôsobom by sme podľa vás mali hovoriť o smrti?
Jedna z vecí je napríklad rešpektovať osobné zážitky pozostalých, ktorí zažívajú blízkosť tých, čo odišli, aj po ich smrti. Môže sa im s nimi snívať, môžu zažívať niečo, čo by sme z pohľadu vedy nazvali halucináciami alebo preludmi, cítia, že pozostalí stále akoby neodišli z ich života.
Je to nevedecké, áno, ale zároveň sa to deje a nemali by sme takéto zážitky zavrhovať, ale rešpektovať to, že každý z nás má unikátnu formu „postkontaktu“ s daným človekom.
Ďalšia vec je rozprávať sa so starými ľuďmi o odkaze, ktorý tu chcú nechať. Netváriť sa, napríklad pred babkou či dedom, že tu budú doživotne, ak na to trebárs príde reč. Bavme sa skôr o tom, ako si to vlastne chcú zariadiť, ako chcú, aby sme si ich pamätali, čo ešte má zmysel urobiť, ako s nimi urovnať vzťahy a podobne. Aby daný človek mohol odchádzať „vyviazaný“ zo života, aby sa cítil, že tu zanecháva po sebe niečo hodnotné a nie iba zmätok.
V knihe v tejto súvislosti píšete o prežití vlastného tela, tzv. „postself“. Povedzte nám o tom viac.
Postself je veľmi zaujímavý koncept, ale aby sme sa k nemu dostali, potrebujeme rozlíšiť medzi človekom ako organizmom a človekom ako osobou. Človek ako organizmus je úplne spätý so svojím telom. Narodí sa, rastie a nakoniec umiera.
Človek ako osoba je osobou, ktorá dokážete vstupovať do vzťahov, má meno, môže si niečo kupovať, niečo tvoriť, je to akýsi sociálny koncept. A keď človek umrie, tak umiera ako organizmus, ale ako osoba tu stále ostáva vo forme odkazu.
Napríklad, keď umriem ja, tak tu po mne ostanú moje knihy. A ak sa ešte budú čítať, tak aj moja identita zostane istým spôsobom zachovaná, zostanem možno dôležitý pre nejakých ľudí, snáď pre svoju rodinu, možno aj pre niekoho iného. Toto je to „postself“.
A ako sa ukazuje na výskumoch z Holandska, tak snaha o kultiváciu svojho „postself“, alebo ako by povedali ľudia v anglosaskom svete, o svoj odkaz, nám umožňuje oslabiť strach zo smrti.
Ak by ste mali na záver vybrať niekoľko myšlienok, ako môžeme žiť „bližšie k sebe samým“, čo by to bolo?
Toto je, samozrejme, veľká zodpovednosť, pretože sa necítim ani ako múdry starec, ani ako nejaký spirituálny líder, ale skúsim povedať pár vecí, ktoré mne osobne dávajú zmysel. Nech si každý vyberie to, čo cíti, že mu pasuje.
Podľa mňa je veľmi dôležité skúsiť skoncovať s hyperaktivitou, najmä s tou profesijnou. Keď sa necítite dobre, lebo robíte veľa, tak skúsite robiť ešte viac, že sa to hádam nejako zlomí. No takto to úplne nefunguje. Doprajte si voľný čas a nečinnosť, skúste k sebe pustiť viac pocity, aj keď sú negatívne. Nemusíte ich okamžite vyriešiť, len ich nechať pôsobiť. Riešenie často príde samo od seba, nie je dôležité to „pretláčať“ a hľadať ideálne riešenie pre svoj život. Často stačí iba sa „otvoriť“ a počkať. A úplne kľúčové je pestovať vzťahy. Rodinné, pracovné, čím bližšie a neformálnejšie, tým lepšie.Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk.
O podcaste Nevyhorení
Duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa venuje prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení. Pri každej časti nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení. Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi prvej série podcastu TITANS freelancers.
