Vrcholový šport jej zdevastoval organizmus. Po niekoľkých operáciách začala hľadať riešenie, ktorým by si udržala zdravie a aktívny život aj bez nezvratných zásahov do tela. A našla recept – chôdzu s paličkami.
Lucia Okoličányová je zakladateľka a prezidentka Slovenskej asociácie nordic walkingu, aktuálna Slovenka roka v kategórii šport a svoje pozitívne skúsenosti s týmto športom sa snaží odovzdať ďalej.
Pre Forbes.sk porozprávala, prečo je táto fyzická aktivita ideálna ako liek na sedavý spôsob života, ktorý nám škodí čoraz viac.
„Fyzioterapia“ v prírode
Sedavý spôsob života, „gaučová kultúra“, nedostatok pohybu. Množstvo ľudí v súčasnosti trpí bolesťami chrbta, ktoré im prakticky znemožňujú normálny pohyb a plnohodnotný život. Vy na tento problém odporúčate chôdzu s paličkami – nordic walking. Prečo?
Naši predkovia, lovci a zberači, sa veľmi veľa hýbali. My na rozdiel od nich extrémne veľa času strávime sedením alebo ležaním. V dôsledku toho máme jadro tela, inými slovami aj „core“ alebo „hlboký stabilizačný systém“, a vnútorné svaly tela ochabnuté. To nám spôsobuje najrôznejšie zdravotné problémy.
Lekári a fyzioterapeuti, ale tiež známe a osvedčené cvičenia ako pilates, joga či SPS-systém učia, ako spevniť tieto vnútorné svaly a správne držať jadro tela. My cez nordic walking učíme ľudí držať správny postoj a kráčať správne pomocou špeciálnych palíc.
Čiže nejde len o to, že veľa kráčate a ste na čerstvom vzduchu?
To je veľmi dôležitá súčasť nordic walkingu, ale nejde len o to. Keď sa zadívate, ako chodíme, uvidíte, že nekráčame zhrbení s rukami zohnutými v lakťoch pred sebou. Máme presne zadefinované smerovanie chodidiel, nastavenie lopatiek a panvy či pohyb kolien a hlavy.
Kopírujeme prirodzenú chôdzu, ktorou kráčali naši predkovia. My sme o túto schopnosť – zdravo kráčať – prišli z dôvodu zmeny životného štýlu a civilizačných zmien. Nordic walking nie je turistika s trekovými palicami, je to fyzioterapia.
Okoličányová a Slovenská asociácia nordic walkingu organizujú „chodecké“ výlety na Slovensku aj do zahraničia. Foto: archív L. Okoličányovej
Telo si osvojí zdravý postoj
Spomínali ste jogu, pilates či fyzioterapeutické cvičenia. V čom je v porovnaní s nimi výhoda nordic walkingu?
Po čase zistíte, že u fyzioterapeuta či ortopéda odcvičíte 45 minút, v lepšom prípade hodinu. Zavriete dvere na telocvični a čo? Ďalších 23 hodín fungujete nesprávne. Rýchlo sa vrátite k stereotypom a telo opäť ochabne.
Tá hodina cvičenia, aj keď denne, je málo. Nechcem tým, samozrejme, haniť fyzioterapeutov, práve naopak, aj ja ich navštevujem a kombinujem cvičenia s chôdzou.
S nordic walkingom si zdravý postoj udržiavate dlhodobo. Palice vás nútia vystrieť sa a udržiavajú správnu postúru počas chôdze. Relatívne rýchlo si správny postoj zautomatizujete, vryjete do pamäte, do návykov. Keď aj potom palice odložíte a idete pešo do práce bez nich, už si pamätáte ten pocit, ako kráčať v správnom postoji.
Spomeniete si na konkrétny príbeh človeka, ktorému nordic walking pomohol vyriešiť problémy so zdravím?
Naša asociácia tieto príbehy zverejňuje vo forme podcastov, nájdete ich napríklad na Spotify. Ale typickým príkladom som aj ja sama. Mne poškodil zdravie vrcholový šport a nordic walking ma zachránil pred vážnymi a nezvratnými zásahmi do organizmu.
Palice pomáhajú telu udržiavať správny postoj a postúru pri chôdzi. Pri Foto: archív Z. Okoličányovej
Vrcholový šport a zdevastované telo
Akému športu ste sa venovali?
Od troch do siedmich rokov som robila gymnastiku na výkonnostnej úrovni za Inter Bratislava. Prešla som si tou starou, bezohľadnou ruskou gymnastickou školou. Od siedmich do trinástich rokov som hrávala tenis a potom som sa až do osemnástich rokov venovala basketbalu, hrávala za prvoligový dorast Slávie UK.
Pokiaľ ide o formy športovej prípravy, ani tam to nebolo lepšie. S odstupom času viem, že som mala nesprávne pohybové vzorce, nesprávnu obuv či nulovú rehabilitáciu. Bolo bežné, keď na nás tréner na tréningu zakričal: „Na tréningu sa nepije!“
Dôsledkom toho prístupu mi už ako tínedžerke odišlo koleno. Podstúpila som dve operácie, najprv meniskus a potom plastiku predného krížového kolenného väzu. Popritom som mala vážne bolesti v oblasti driekovej, krčnej aj hrudnej chrbtice.
Myslím, že by sme to mohli nazvať aj celkovou devastáciou tela, ale o tom by asi vedel rozprávať každý športovec, ktorý za socializmu trénoval na vrcholovej úrovni.
Ako ste prišli na to, že vám pomôže nordic walking?
Zlom prišiel pred dvanástimi rokmi, kedy mi začali z poškodenej krčnej chrbtice brnieť ruky. Lekári mi diagnostikovali herniu disku, teda vytečenú platničku v krčnej chrbtici a hrozila mi operácia chrbtice a k tomu ďalšia, už tretia operácia kolena.
Povedala som si dosť, musí existovať nejaké iné riešenie ako neustále rezanie. Začala som si študovať veci a hľadala pomoc. Zistila som, že potrebujem spevniť jadro tela, vnútorné svaly, ktoré začínajú od hlavy a končia až na chodidlách. Tie držia chrbticu a pohybový aparát.
Intenzívne a dlhodobé cvičenia u odborníkov mi veľmi pomohli, nešla som už ani na tretiu operáciu kolena, ani na operáciu chrbtice. Lenže, ako som spomínala, cvičiť a udržiavať správny postoj potrebujete dlhodobo. A náhodou som narazila na nordic walking.
Výhodou nordic walkingu je, že je možné ho robiť takmer v každom počasí. Foto: archív L. Okoličányovej
Ako sa dostal nordic walking na Slovensko
Kde?
Bolo to pri jednej ceste do zahraničia, videla som tam v telke, ako ľudia s vysokými palicami rýchlo kráčajú v krásnej prírode, sú pekne vystretí, celí spotení, ale pritom sa usmievajú od ucha k uchu. Po návrate domov som na to zabudla, ale o nejaký čas som sa aj s deťmi presťahovala z Bratislavy do Tatier a tam, na túre, som si na nordic walking spomenula.
Začala som pátrať, či je niečo také na Slovensku a kto sa tomu venuje, ale nič som nenašla, tak som sa do toho pustila sama. Veľmi mi vyhovovalo, že je to aktivita, ktorá sa dá robiť v prírode, na čerstvom vzduchu, prakticky kdekoľvek a bez ohľadu na počasie. To je na tom fantastické.
Prečo ste sa rozhodli založiť asociáciu nordic walkingu?
Práve preto, že tu nič také nebolo, videla som v tom príležitosť. Keď som s tým začínala ja, nedali sa tu kúpiť ani palice, kurzy som absolvovala v zahraničí. Postupne som začala ťahať do tohto športu ľudí z môjho okolia a videla som, že aj im to pomáha.
Pridávali sa k nám ďalší ľudia, začala som školiť inštruktorov a takto prirodzene sa to nabaľovalo. Za tých desať rokov, čo je asociácia na svete, som už vyškolila takmer 130 inštruktorov po celom Slovensku.
Dva roky covidu naše spoločné aktivity trochu zabrzdili, ale tento rok už normálne fungujeme. Ďalej sa vzdelávam, pravidelne sa zúčastňujem medzinárodných seminárov a kongresov, kde si vymieňame skúsenosti.
Nenáročný pohyb na čerstvom vzduchu a v krásnom prostredí – to je nordic walking. Foto: archív L. Okoličányovej
Chodiaca reklama na zdravý chrbát
Dokonca vás vyhlásili za inštruktorku s najlepšou technikou na svete…
Áno, dokonca dva kongresy po sebe. Mám z toho veľkú radosť. Tým, že ma nordic walking veľmi baví a zaujíma a robím to zo srdca, tak si myslím, že je to cítiť aj na tej robote.
Napísala som knihu Moderný nordic walking, nedávno sa vypredala druhá dotlač. Snažím sa, aby tento šport pomohol aj ďalším ľuďom tak, ako pomohol mne. Takže niekedy sa už trochu cítim ako chodiaca reklama na liečbu pohybového aparátu.
O vaše akcie je veľký záujem, chodíte spolu okolo tatranských plies či na iných miestach na Slovensku aj v zahraničí. Trápi podľa vás boľavý chrbát či podobné ťažkosti mnoho Slovákov?
Poviem to tak, že až s nordic walkingom som zistila ako veľa pacientskych organizácií máme na Slovensku. Nordic walking pomáha pri neurologických, kardiovaskulárnych a mnohých iných ochoreniach a pacientske organizácie nás oslovujú, aby sme im pomohli s rehabilitáciou pacientov.
Ale ide aj o bežných ľudí a deti. Na každom jednom workshope, seminári a kurze sa stretávam s ľuďmi, ktorí riešia obezitu, nadváhu, depresiu či bolesti chrbta. Keď som prišla v Bratislave do herne pre deti s trampolínami, tak som sa pani za pultom opýtala, či je tam tábor obéznych detí a ona sa začala smiať, že nie, to sú dnešné bratislavské deti.
Ale toto je všade vo svete. Na kongresoch si hovoríme, že fyzioterapia a psychiatria sú povolania budúcnosti.
Po takejto príjemnej aktivite sa budete usmievať od ucha k uchu. Foto: archív L. Okoličányovej
Keď sa nehýbeme, mozog chradne
Existujú nejaké štatistické výskumy o tom, koľko ľudí na Slovensku trpí ochabnutou chrbticou alebo aký efekt má sedavý štýl života na zdravie populácie?
Na Slovensku som také nezachytila. Ale poznáte niekoho, kto nemá problém s chrbticou? Ja nie. Ak chcete čísla z výskumov, spomínam si, že dospelý človek presedí alebo preleží až 70 percent svojho života.
Od roku 1990 sa priemerné IQ na planéte znižuje, pretože sedavý život nám znižuje IQ. Pri sedení má mozog menej impulzov, menej ho zaťažujeme. Oproti 60. rokom minulého storočia sa hýbeme o tretinu menej. Deti trávia v sede až polovicu svojho voľného času a ďalšie hodiny si odsedia v škole. Seniori a seniorky trávia v priemere až 80 percent dňa bez toho, aby sa hýbali.
O dôležitosti pohybu píše aj Anders Hansen v knihe „Dobehni svoj mozog“, ktorá sa stala bestsellerom. Foto: ForbesAký to má podľa štatistík účinok na zdravie ľudí?
Mozog sa milióny rokov vyvíjal v bezprostrednom spojení s pohybom, či už sme pred niečím utekali, alebo niečo naháňali, zbierali. Ale nebol určený na rozmýšľanie v sede, ako to je bežné dnes. Zdravý vývoj mozgu je teda úzko spojený s pohybom.
Pohyb zodpovedá za zlepšenie kognitívnych schopností – pamäť, pozornosť, reč či kreatívnosť – a stimuluje tvorbu neurónov. Ak sa menej hýbeme, máme viac depresií a duševných ťažkostí.
Pri prenášaní váhy medzi chodidlami stláčame hlavné tepny v chodidlách, čo nám zvyšuje prietok krvi v mozgu o 10-15 percent, rýchla chôdza zlepšuje prekrvenie organizmu o 20 až 25 percent.
V roku 1960 meral priemerný muž 182 centimetrov a vážil 72 kíl, v súčasnosti meria rovnako, ale váži 97 kíl. Takto by som mohla pokračovať ešte dlho.
Foto: archív L. Okoličányovej
Ako to nevzdať po týždni
Z vlastných pozorovaní sa mi zdá, že ten nedostatok pohybu vidíte príliš čierno. Vidím, že ľudia veľa chodia po horách či bicyklujú, navštevujú fitnescentrá, cvičia doma…
V čase pandémie kovidu to tak určite bolo, ale už to opäť opadlo. Viem to, pretože sa o tom bavíme s inštruktormi, ktorí chodia vonku denne a vedia to posúdiť. Tu by som rada upozornila, že veľa ľudí sa športovať snaží a aj s tým začnú, ale nevydržia.
Naložia si na začiatok priveľa a potom ich odstaví svalovica, nebaví ich to, pretože ich pohyb bolí, vydržia sotva mesiac a potom koniec. Veľmi málo ľudí vydrží pri pravidelnom pohybe, no tá pravidelnosť je pritom kľúčová.
Dôležité je, aby ma to bavilo, preto netreba začiatok prepáliť. A veľký problém je aj v tom, že ak sa už k nejakému pohybu dostaneme, často ho robíme bez správnej techniky.
Napríklad?
Máme tu už desať rokov boom behania. No keď vidím, ako mnohí ľudia behajú, tak ma bolí celé telo. Mám zásadu, že nedávam nevyžiadané rady, ale pre seba si hovorím – preboha, veď sa zničia.
Kolegovia mi hovoria, nerieš to, aspoň budeme mať viac klientov, ale mňa to, samozrejme, hnevá. V posilňovniach vidím to isté, mnohí ľudia nevedia správne cvičiť. Technika je veľmi dôležitá, aby ste si športom neublížili.
Všimnite si, že Rafael Nadal hrá tenis cez jadro tela a nie cez ruku, preto vydržal vo vrcholovom športe toľko rokov. Usain Bolt a ďalší šprintéri nebehajú cez stehná, ale cez zadok, cez najväčší sval.
Pozriete sa na kúpalisku na ľudí a väčšina pláva prsia len so zdvihnutou hlavou. Ničia si tým chrbát. Pritom stačí obetovať 30-40 eur aspoň na jednu hodinu s kvalitným trénerom alebo odborníkom, ktorý vám vysvetlí ako sa správne hýbať a predídete mnohým problémom.
