Spoločnosť Niké je aktuálne druhou najväčšou slovenskou rodinnou firmou. Na jej čele stojí Roman Berger, ktorý v rozhovore pre Forbes prehovoril o ťažkom roku ich rodiny.
Obaja už pred rozhovorom vieme, že v ňom často zaznejú spomienky. Vlani v auguste totiž zomrel Otto Berger, zakladateľ stávkovej kancelárie Niké. Jeho syn Roman už roky naviguje firmu do nových, digitálnych čias, no ako hovorí, oponentúra otca mu chýba.
„Vždy sme chceli byť v zhode, aj keby sme mali v kancelárii presedieť päť hodín. Eliminovali sme tým riziko, že neskôr vyskočia výčitky typu – vidíš, malo sa to spraviť podľa mňa,“ spomína si v rozhovore Roman Berger.
Budete súhlasiť, keď poviem, že máte za sebou jeden z najťažších rokov vo vašom živote?
Súhlasím. Stratu otca pociťujem dodnes a vždy to tak bude. Jeho smrť sa však menej prejavuje v pracovnej oblasti, keďže ostatných asi desať rokov už firmu riadim ja. Hlbšia rana je, samozrejme, v osobnej rovine, stratu rodiča je ťažké spracovať.
Ako to medzi vami fungovalo v biznise? V čom ste sa dopĺňali?
Otec bol vždy pre mňa akýsi protipól a veľmi často mi vytváral oponentúru – ale veľmi korektnú. Počul som úprimný názor z inej strany a vždy som nad ním musel rozmýšľať. To mi chýba. Za tridsaťtri rokov sme však fungovali tak, že sme sa vždy dohodli, nič nebolo direktívne. Hľadali sme kompromisy. Vždy sme chceli byť v zhode, aj keby sme mali v kancelárii presedieť päť hodín. Eliminovali sme tým riziko, že neskôr vyskočia výčitky typu „vidíš, malo sa to spraviť podľa mňa“.
Roman Berger, riaditeľ a spolumajiteľ stávkovej spoločnosti Niké. Foto: Miro Nôta pre Forbes
Roman Berger. Foto: Miro Nôta
Navyše keby sa rozhodlo o niečom, s čím by jeden z nás nebol spokojný, prácu by robil ťažko, bez nasadenia alebo by ju robil zle. Takto sme sa snažili pristupovať aj k zamestnancom, aby sa stotožnili s tým, čo robíme.
V jednom z rozhovorov pre Forbes váš otec spomenul, že vo firme sa o ňom hovorievalo: nebojte sa, keď sa čokoľvek stane, choďte za generálnym, ten vám to odpustí…
Áno, prirovnal by som to k tomu, že vo firme sme fungovali podobne, ako v dobrej rodine funguje vzťah deda a otca k deťom. Otec, teda ja, je prísnejší a starký sa skôr teší z vnúčat a dovolí im viac než otec.
Vždy chcel robiť veci podobrom
V čom bol pre vás inšpiráciou?
Napríklad tým iným pohľadom na ľudí. Ja som skôr razantný typ, otec bol zmierlivý, vždy chcel robiť veci len podobrom. Ako mladý som si hovoril, že všetko musí ísť podľa nejakého pravítka. Od neho som sa naučil, že s každým človekom sa treba rozprávať a pracovať trochu inak.
Každý je iný a ľuďom treba skôr veriť a nie sa na nich hnevať. Žiadny zamestnanec nemá v úmysle robiť zle, snaží sa robiť najlepšie, ako vie. Videl som, že otec s ľuďmi pracuje veľkoryso. Naučil som sa, že ak si k ľuďom férový, aj oni budú féroví k tebe.
Top 50 rodinných firiem Slovenska
Top 50 rodinných firiem Slovenska
Férovosť bola jednou z vlastností, ktorú ste si na otcovi najviac vážili?
Môj otec nemal žiadnych nepriateľov, vedel výborne vychádzať s ľuďmi. Vždy bol priateľský, neviem o tom, že by sa na neho niekto hneval. To sa naučil, keď ešte prednášal na elektrofakulte, a vždy mi hovoril, že najhoršie je vyhodiť študenta, lebo vie, že mu tým môže zmeniť život. Snažil sa každému pomôcť, s každým vedel nájsť reč. Ja sa tú bezkonfliktovosť postupne učím. (úsmev) Pevne verím, že to mám v génoch.
Nosili ste si prácu aj domov, k rodinnému stolu?
To nebolo dobré, lebo potom sa občas aj zbytočne zaiskrilo, preto sme to odstrihli. Práca zostala v práci a naučili sme sa viac počúvať jeden druhého.
Vedel pohnúť mojou tvrdohlavosťou
Boli ste spoluzakladatelia, otec a syn, spolu ste mali vo firme väčšinu. Nastali po otcovom odchode chvíle, keď ste si v riaditeľskom kresle pomysleli, ako by na danú situáciu reagoval on?
Určite. Ako som spomínal, odchodom otca mi vo firme začal chýbať oponent, ktorý by ma viac upozorňoval na chyby, ponúkal iný názor, nastavoval mi zrkadlo. Dnes pri mnohých rozhodnutiach rozmýšľam, ako by ich riešil môj otec.
Otto Berger bol tvárou obálky magazínu Forbes v apríli 2014.
Nenabádate manažment, aby vám viac oponoval?
V našom predstavenstve sedí päť manažérov, ktorí mi dávajú na mítingoch spätnú väzbu, ale v niektorých prípadoch som tvrdohlavý. Myslím si, že taký by manažér aj mal byť a mal by si ísť za svojím cieľom. Miera, ako veľmi sa nechám ovplyvniť, však bola logicky väčšia od otca. Jeho názor dokázal pohnúť aj tou mojou tvrdohlavosťou.
Rozprávali ste sa v ostatných rokoch, ako si otec predstavuje budúcnosť firmy?
Samozrejme, s otcom sme riešili hlavne veľké strategické veci. Aj pri rozhodnutiach o budúcnosti firmy bol veľkorysý. Hovoril mi: „Pozri, ja mám svoj vek, firma raz bude tvoja, urob si to tak, aby si bol spokojný. Zariaď si život, nech si šťastný.“
Kládol vám na srdce nejaký odkaz, ako by Niké mala ďalej smerovať?
Myslím si, že bol spokojný so súčasným stavom. Mali sme však veľký cieľ vykročiť s podnikaním za hranice Slovenska. To sa, žiaľ, z rôznych dôvodov nesplnilo, ale možno raz ten otcov sen naplním.
Rebríček Top 50 rodinných firiem
Rebríček Top 50 rodinných firiem
Z desiatich rozhodnutí šesť správnych
Váš otec zomrel minulý rok v auguste vo veku 85 rokov. Uvedomujete si od toho času nejakú chybu, ktorú ste spravili?
Aj kolegom hovorím, že áno, robíte chyby, ale nebojte sa, tie robí každý. Ja ich robím asi najviac, lebo mám najviac vecí, ktoré musím rozhodnúť. Zohľadňujem to pri hodnotení. Podľa mňa ak manažér spraví z desiatich rozhodnutí šesť správnych, tak je výborný. Nie je v ľudských silách dosiahnuť pomer desať k desiatim.
Moje chyby sa prejavia neskôr, lebo prijímam strategické rozhodnutia. Teraz pripravujeme štyridsaťosem väčších a menších projektov, ktoré bežia súbežne. Kým sa daný projekt pripraví, spustí a vyhodnotí, tak výsledok vidím niekedy až o osemnásť mesiacov. Musíme si preto počkať a potom vám poviem, koľko chýb som spravil. Ale určite nejaké budú.
Ktorý z toho balíka projektov je najzásadnejší?
Nemôžem ich veľmi prezrádzať, niektoré môžu takzvane „meniť hru“. Zvyknem hovoriť, že podnikateľských plánov mám aj na tri ďalšie životy… Zásadné je vedieť vybrať, čo je aktuálne najdôležitejšie a niekedy s ťažkým srdcom zhodiť zo stola aj pekný projekt. Máme limitované kapacity, nemôžeme robiť všetko.
Medzi tou štyridsaťosmičkou je aj vstup na zahraničný trh, o ktorom sníval váš otec?
Zatiaľ nie je. Ešte plus-mínus rok sa chceme zamerať najmä na zlepšenie kvality poskytovaných služieb a projekty, ktoré zvyšujú komfort klientom. Až potom bude efektívnejšie a jednoduchšie spraviť repliku dcérskej firmy v zahraničí.
Môžete povedať, na ktorý trh za hranicami sa pozeráte?
To bude predmetom analýzy. Musíte si pozrieť potenciál, tamojšiu konkurenciu, navyše každá krajina má aj inú legislatívu. Napríklad na Slovensku máme povinnosť denne zasielať regulátorovi dáta so všetkými tiketmi a údajmi a už len v susednom Česku je iný systém reportovania. Regulačný rámec sa v každej krajine líši. Zároveň musíte hľadať, kde máte najväčší prienik s vašimi produktmi, ktoré dobre fungujú. Od momentu rozhodnutia potom treba počítať s asi dvojročným obdobím, kým získate licenciu a reálne začnete na novom trhu pôsobiť.
Na akých vylepšeniach služieb pre klientov momentálne pracujete?
Aktuálne sa intenzívne venujeme platobným metódam. Snažíme sa klientom poskytnúť čo najširšie portfólio, aby mohli peniaze rýchlo a komfortne vkladať aj vyberať. Kedysi mali na výber len pobočku a banku, dnes pribúda veľmi veľa nových platobných metód ako Apple Pay, Revolut a podobne. Potrebujeme ponúkať čo najviac možností, aby každý mohol použiť tú, ktorá mu je najbližšia.
Koľko percent stávok dnes prijímate online?
Je to približne 88 percent, zásadne dominuje internet. Ten skok „do digitálu“ sa udial počas pandémie. Pred ňou bol pomer 70 ku 30 v prospech online stávkovania. Pobočky však boli počas covidu zatvorené a tí, ktorí internet nepoužívali, museli sa ho naučiť používať. A používajú ho aj naďalej. Prekvapujúce však je, že tržby v sieti pobočiek nám v poslednom období mierne rastú.
Z niekdajších deväťsto ich dnes prevádzkujete asi koľko?
Je ich okolo šesťstopäťdesiat, snažíme sa byť efektívnejší a štíhlejší. Ja som si myslel, že to bude ako s novinami, ktoré ľudia prestávajú kupovať a články si radšej prečítajú na internete. Udiala sa však zaujímavá zmena v tom, že pokles tržieb z pobočiek sa zastavil a ostatné mesiace mierne rastie.
Máte na to nejaké vysvetlenie?
Nemám. Všetci sme očakávali, že pobočky budú len klesať a klesať, až nám jedného dňa zostane iba päťdesiat tých najvýznamnejších. Tomu trendu, pravdupovediac, nerozumieme, je to paradox.
Na čom vám najviac rastú tržby?
Treba povedať, že svet športových stávok začína byť saturovaný. Tí, ktorí ich chcú hrať, už sú niekde zaregistrovaní. Potenciál slovenského trhu sa blíži k maximu. Naopak, obrovský boom zažíva kasíno. Ľudia chcú hrať rýchlo. Máte síce športové live stávky, že si povedzme zahráte, ktoré mužstvo vo futbalovom zápase ako prvé zahrá rohový kop, ale v kasíne sa výsledok dostaví ešte rýchlejšie. Zatočíte a vidíte, čo vám padlo.
Navyše sa neustále vyvíjajú nové a nové hry. Kasíno vyzerá pomaly ako rozprávková krajina. Raz si zahráte hru s trpaslíkmi v bani, potom zase s faraónmi pod pyramídami a všetko máte v špičkovej grafickej kvalite. Hry majú dej a zábavu, už to nefunguje tak, že sa vám zobrazia tri čerešničky a vyhrali ste. My každý týždeň uvádzame približne päť nových hier.
Koľko ich máte v ponuke celkovo?
Okolo šesťsto. Na trhu je ohromne veľa dodávateľov, štúdiá pre kasínové hry rastú v celej Európe ako huby po daždi. Je to výnosný biznis, dobrú hru predáte desiatim-dvanástim spoločnostiam, ako sme my, a fungujete aj na podieloch na zisku. Pre nás je výhodné, že na trhu je dostatok hier a je z čoho vyberať. Pravidelné novinky od nás očakávajú aj klienti, ktorí zvyčajne reagujú tak, že „aha, poďme si ju vyskúšať“.
Máte veľké IT oddelenie, keďže športové stávkovanie je dnes istým spôsobom aj banka, aj „softwarehouse“, ako ste nám kedysi povedali. Nezvažujete, že by ste aj vy založili vlastné herné štúdio?
Nie, nič také neplánujeme. Je to iná práca, napríklad s veľkými nárokmi na grafickú stránku.
Povedali ste, že trh športových stávkarov sa blíži ku svojmu stropu. Ako bude po novom prebiehať súťaž medzi stávkovými spoločnosťami, napríklad v tom, kto ponúkne vyšší platobný komfort?
Snažíme sa nasadzovať aj nové stávkarské produkty, ale už nie je veľa takých, ktoré nemáme v produkcii. Nedávno sme našim klientom začali ponúkať takzvaný „odkup tiketu“. Máte na ňom povedzme päť zápasov, štyri ste už uhádli a vtedy vám automat zašle ponuku, že ho za určitú sumu odkúpime. Je to pre klienta ďalšia forma zábavy, musí zvažovať, či sa mu to oplatí, alebo ešte zariskuje.
Mám jeden príklad z nedávnych majstrovstiev sveta v hokeji. Išlo o hráča, ktorého som osobne obdivoval. Trafil desať zápasov a chýbal mu posledný. Bol to zápas Slovensko – Francúzsko a on stavil, že slovenskí hokejisti vyhrajú aspoň o dva góly. Celková výhra predstavovala 136-tisíc eur. My sme mu ponúkli odkúpenie bez posledného zápasu za 80-tisíc. Mal však také nervy zo železa, že to odmietol a veril Slovákom. A vyšlo mu to, lebo vyhrali 4:2 a on vyhral tých 136-tisíc.
V čom sa teda podľa vás budú medzi stávkovými spoločnosťami rozdávať karty nanovo?
Všetky silné stávkové spoločnosti vedia, že tento produkt sa už nedá príliš zdokonaliť. Je to ako v automobilovom priemysle, keď ponúkate Ferrari, ktoré dosahuje rýchlosť tristo kilometrov za hodinu, ale voz s vyššou rýchlosťou už ani nemá zmysel predávať. My musíme rozvíjať aj iné ekosystémy, musíme rozvíjať služby pre klientov, napríklad prinášať im detailnejší informačný servis o tímoch či hráčoch. Jeden z rozhodujúcich faktorov bude, čím lepšie a vo väčšom rozsahu štatistiky zobrazíte. A určite bude dôležitá aj ponuka platobných metód.
Veľký potenciál je aj v budovaní komunity. Ľudia chcú komunikovať na internete, podobne ako kedysi chlapi sedeli v pobočkách a rozoberali svoje tipy. Preto sme vytvorili Tiket arénu, ktorá funguje v štýle sociálnej siete. Môžete ukázať svoje tikety, ktoré ste podali, a napísať k nim aj krátku analýzu, prečo ste sa takto rozhodli. Slúži to aj ako inšpirácia pre ostatných a vznikajú tam aj „tipérski influenceri“. Navyše ak si tiket takéhoto dobrého stávkara podá povedzme sto ďalších tipujúcich, tak od nás získa nejaké bonusy. Tých najlepších influencerov potom oslovujeme aj my, aby písali analýzy pre nás.
Nakoľko do športového stávkovania vstupuje umelá inteligencia?
Ešte nie je tak ďaleko, aby vedela prognózovať šport, a myslím si, že ani nikdy tak ďaleko nebude. Je to z dôvodu, že v športe zohráva svoju rolu aj náhoda a dejú sa v ňom prekvapenia. Samozrejme, nejaké štatistické údaje platia v dlhodobom horizonte, vy viete, že futbalisti Slovana Bratislava zrejme prehrajú deväť z desiatich zápasov proti Bayernu Mníchov.
Raz však môžu aj prekvapiť a vy netušíte, kedy sa to stane. Napríklad sa však obávam, že umelá inteligencia bude vedieť hľadať „diery“ v bonusových schémach. Každá z týchto schém je postavená spôsobom, že ak klient splní špecifické podmienky, dostane bonus. Len počas majstrovstiev sveta v hokeji sme takto rozdali okolo dvoch miliónov eur.
Už aj teraz sa stáva, že niekto nájde trhlinu v bonusovej schéme a zistí, že ak bude hrať s nejakou stratégiou, zarobí viac, než prehrá. Keď sa však toho zmocní AI, nastane problém. Je tu však aj druhý, oveľa závažnejší problém.
Aký?
Identita klienta. My dnes pri registrácii požadujeme dva dokumenty a využívame aj biometrické údaje. AI sa však podľa mňa v horizonte pár rokov naučí robiť takú dokonalú ľudskú podobizeň, že sa môžete v Niké zaregistrovať desaťkrát, lebo vždy budete vyzerať ako iná osoba. Umelá inteligencia vám k tomu vyrobí aj doklad, ktorý bude od pravého na nerozoznanie. Nastane veľký otáznik – stojí predo mnou skutočný človek či AI? Dnešné biometrické metódy prestanú fungovať a bude to globálny problém. Pôjde o súboj dela a panciera. Ak niekto vyrobí silnejšie delo, my budeme musieť vyvinúť hrubší pancier. Úprimne, neviem, ako sa budeme vyrovnávať so zmenou identity v digitálnom svete, ale toto sa netýka len nášho segmentu, rovnaký problém budú mať aj banky či ďalšie inštitúcie.
Vaša spoločnosť významne rozšírila sponzorské aktivity v športe. Koľko peňazí doň ročne vložíte?
To vám nemôžem povedať, ale podpore športu sa teraz venujeme veľmi intenzívne. Rozhodnutie dozrelo počas pandémie, keď sa šport ocitol v dezolátnom stave. Jeho fungovanie sa kompletne zastavilo a prišiel o peniaze zo vstupného či z reklamy. Vtedy som si povedal, že šport nám dal veľmi veľa, bez neho by sme neboli tam, kde sme, a musíme mu to v čo najväčšej možnej miere vrátiť.
Vytvorili sme Fond pre budúcnosť športu, do ktorého vkladáme jeden cent za každý u nás podaný tiket. O podporu z neho môže požiadať každý športovec – amatér, hendikepovaný aj ten zo sociálne slabších pomerov. Natočí video, dá ho na portál a naša komisia vyhodnotí, nakoľko peniaze potrebuje, pričom zohľadňuje aj kreatívnu stránku videa. Doteraz sme takto rozdali viac ako dva milióny eur.
Máte nejaký príklad, koho ste takto financovali?
V máji sa Lenka Poláčková stala prvou Slovenkou, ktorá vystúpila na Mount Everest bez kyslíka. Ju podporujeme od začiatku práve z nášho fondu. Sedeli sme spolu, povedala mi o svojom sne a ja som jej natoľko uveril, že sme zafinancovali všetky náklady potrebné na celú expedíciu. Krátko po výstupe mi písala, že na vrchole najvyššej hory sveta viala vlajka Niké a po návrate mi ju osobne prinesie.
Dlhodobú sponzorskú zmluvu máte podpísanú s lyžiarkou Petrou Vlhovou, ktorá v januári na pretekoch Svetového pohára v Jasnej utrpela vážne zranenie kolena. Ako sa ju snažíte podporiť v zložitom období?
Spolupracujeme už päť rokov a kontrakt zohľadňuje aj výsledky či odjazdené preteky. My sme sa však rozhodli, že jej budeme vyplácať rovnaké peniaze, ako keby súťažila ďalej. Sme presvedčení, že sa vráti a bude opäť vyhrávať. Lojalita Niké musí byť taká, že športovca nehodíte cez palubu, no viete ponúknuť podporu aj nad rámec bežných obchodných vzťahov. Po jej zranení sme však prišli s nápadom, že na YouTube vytvoríme seriál „Petra: Comeback“.
Natáčame ho dokumentárnou formou a každú druhú nedeľu zverejňujeme jednu epizódu. Začalo sa to operáciou vo Švajčiarsku, pokračovalo rehabilitáciou, dovolenkou či návštevou u rodičov. Približujeme fanúšikom, ako sa vyvíja jej stav, ukazujeme ju v reálnom živote. Seriál plánujeme ukončiť, keď si prvý raz na pretekoch zaklapne lyžiarky, hoci Peťa mi hneď oponovala, že ona bude späť až vtedy, keď po zranení vyhrá prvé preteky. (usmieva sa) Radi by sme však z online série spravili aj celovečerný dokument, ktorým by sme inšpirovali aj iných, že sa nikdy nemajú vzdávať.
Načrtnime si, aký veľký sponzorský záber v športe máte. Podporujete futbalistov a hokejistov Slovana Bratislava, futbalovú, basketbalovú, hádzanársku aj volejbalovú ligu…
…aj prvoligových futbalistov Ružomberka, Podbrezovej a Košíc, tiež druholigový Tatran Prešov. Nie sme však rozkročení len medzi najväčšími športmi, podporujeme aj tie, ktoré nie je na verejnosti veľmi vidieť. Malý futbal, futsal, šípky. Snažíme sa, aby sa ľudia hýbali. Navyše, keď sa niekde staneme partnerom, tak môj prístup nie je taký, že „vylepte mi tam logo a je vybavené“. Mojou ambíciou je, aby šport, ktorý podporujeme, kontinuálne napredoval. Veľký boom vo svete zažívajú šípky a mne napadlo, aby sme ich viac zviditeľnili aj na Slovensku. Zvlášť populárne sú v Británii, tam majú veľké hviezdy, tak som navrhol, že vyskúšajme pritiahnuť svetovú elitu k nám na nejakú exhibíciu, v ktorej by si zasúťažili so slovenskými šípkarmi. Na tom teraz aj pracujeme.
Máte za sebou prvú sezónu, v ktorej bola Niké sponzorom domácej futbalovej ligy. Ide o váš najnákladnejší športový projekt v histórii?
Áno, jednoznačne. Vyhrali sme tender a s Úniou ligových klubov podpísali najväčší kontrakt v histórii slovenského športu. Jeho dĺžka je na tri roky plus opcia na ďalšie dva. Je to obrovská práca, veľký ekosystém. Pristupujem k nemu v troch základných oblastiach – aby futbal nebol iba o futbale, aby sa futbal dostal viac k masám a zároveň liga prinášala aj pomoc tým, ktorí ju potrebujú.
Čo všetko to zahŕňa?
Napríklad pri veľkých dueloch zabezpečujeme Fan zóny na štadióne. Je tam veľa súťaží pre divákov, umiestňujeme lopty do výšky, kam vyskočí Ronaldo, súťaží sa v sile strely, vystupujú tanečnice samby alebo si môžete zahrať kvízy cez aplikácie. Chceme futbal sprístupniť rodinám, aby to nebolo iba o tom, že prídem na zápas, dám si pivo, klobásu a idem domov.
Snažíme sa tiež širšie zviditeľňovať futbal, produkovať veľa videoobsahu. Počas uplynulej sezóny sme mali osemdesiat videovýstupov, čo sú dva za každý týždeň súťaže. Natáčame aj rôzne „hecovačky“ medzi hráčmi jednotlivých klubov, od budúcej sezóny plánujeme umiestniť aj kamery namierené na striedačky. Málokto si totiž uvedomuje, koľko emócií sa na nich odohrá.
Sumárne sa snažíme ukázať krásy futbalu čo najširšej mase ľudí. Veľmi podstatné pre nás však je, aby sa liga správala spoločensky zodpovedne, preto napríklad strelcovi najkrajšieho gólu mesiaca odovzdávame šek na päťtisíc eur, ktoré musí venovať niekomu, o kom si myslí, že peniaze potrebuje – futbalovej akadémii či hendikepovanému dieťaťu, je to na jeho rozhodnutí.
V budúcej sezóne by sme radi pripravovali aj tematické kolá na finančnú podporu organizácií, ako je povedzme Liga proti rakovine.
Spomenuli ste, že plánov máte na tri životy. Vôbec vás neláka odísť z exekutívy firmy a užiť si peniaze pri iných aktivitách?
Existuje jeden citát, ktorý mám často na pamäti: „Pomáhať druhým nie je povinnosť, ale privilégium.“ Ja mám to šťastie, že toto privilégium môžem využívať. Postupom času sa stále viac odkláňam od vecí, ktoré majú len generovať peniaze, a najviac ma uspokojuje, keď môžeme podať pomocnú ruku.
Samozrejme, s pribúdajúcimi rokmi človek zvažuje svoju pracovnú budúcnosť. Na jednej strane nároky pribúdajú, stále prichádzajú nové trendy, technológie, umelá inteligencia, na druhej strane ubúda síl. Nerovnováha sa zvyšuje. Musím sa zamýšľať, ako ďalej. V lete budem mať päťdesiatdeväť rokov a stanovil som si horizont, že v šesťdesiatke sa rozhodnem. Ešte rok chcem naplno pracovať a medzitým si premyslím svoju budúcnosť.
Riešite aj nástupníctvo?
Je to téma, ale musím ísť postupne. Prvá vec je nastaviť sa tak, že od základov zmením svoj život. Musím teda vystúpiť z komfortnej zóny, nebudem musieť nič robiť, stanem sa dôchodcom. Ako po novom naplním svoj život? To je pre mňa zásadná otázka. Zveriť niekomu vedenie firmy je len technické rozhodnutie, na ktoré existuje veľa dobrých návodov.
Aspoň naznačíte, čo by vás bavilo v „novom živote“?
Kedysi som veľmi veľa cestoval, prešiel polovicu sveta, vybral sa napríklad na šesť týždňov do Južnej Ameriky. V nejakom období som s tým však prestal, keďže pracovných povinností bolo príliš veľa. Cestovanie však zostalo mojím hobby a je stále mnoho krajín, ktoré som zatiaľ nenavštívil. Viete, človek môže prísť o peniaze, o zdravie, ale to, čo zažijete na cestách, to vám nikto nikdy nezoberie. Podobne je to aj so športom. Emóciu, ktorú pri ňom zažijete, si nikto z nás nemôže kúpiť. To je na športe to najkrajšie.
