Ako právnik pôsobí v kancelárii Wise3, zároveň je výkonný riaditeľ nezávislého think-tanku Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií, kde je hlavnou témou čínsky vplyv vo svete a hybridné hrozby. Aké nepravdivé mýty o Číne u nás kolujú? Ako Čína ovplyvňuje dianie na Slovensku? A oplatí sa vôbec s touto krajinou podnikať? Aj tieto otázky nám v rozhovore zodpovedal odborník Matej Šimalčík, člen rebríčka Forbes 30 pod 30.
Čo vás priviedlo k východoázijským témam?
Počas štúdia práva a medzinárodných vzťahov v Brne ma veľmi zaujal predmet o čínskej zahraničnej politike, ktorý vyučoval dnes už môj kolega Richard Turcsányi. Aj preto som si neskôr vybral odbor, ktorý bol vytvorený ako špecializácia na región východnej Ázie. Z môjho pohľadu sú medzinárodné vzťahy v Európe čoraz viac definované vzťahmi v Európskej únii, takže medzinárodná politika sa viac ponáša na domácu politiku.
Pri vzťahoch Európy s krajinami východnej Ázie je medzinárodná politika stále zasadená do tradičnejších rámcov – napríklad sa tu prejavujú mocenské zápolenia veľmocí, čo ma zaujalo.
Počas štúdia ste absolvovali aj semester v Pekingu na univerzite Čching-chua. Aká to bola skúsenosť?
Bolo to niečo podobné ako študentský program Erasmus v Európe, čiže aj to štúdium bolo také „erasmové”. Viac sa vytvárali kamarátstva a spoznávalo prostredie, ako sa reálne študovalo. Navyše výuka zahraničných študentov v angličtine prebiehala oddelene od čínskych študentov.
Určite mi však z tohto pobytu bolo jasné, že záujem o Čínu narastá, spolužiaci boli naozaj z celého sveta. Náhodou som sa tu stretol aj so svojím bývalým pedagógom Rišom Turcsányim, ktorý na rivalskej Pekinskej univerzite práve robil výskum. Stretli sme sa v študentskej štvrti Wudaokou na pive a tak sa začala spolupráca, ktorá dnes pokračuje v Stredoeurópskom inštitúte ázijských štúdií (CEIAS).
Mýty a predsudky
Na webe inštitútu sa píše, že jeho cieľom je šíriť poznatky o Ázii medzi odbornou verejnosťou. Aké mýty o Číne u vašej cieľovej skupiny badáte najčastejšie?
Medzi najväčšie mýty patrí ten, že Čína má dlhodobý plán, ktorého sa za každých okolností drží. Pričom je zjavné, že v rámci medzinárodnej aj domácej politiky improvizuje podobne ako iné štáty. Ďalším mýtom je, že krajinu riadi hŕstka ľudí z Pekingu. To je možno formované skúsenosťou z Československa, kde komunistická strana vládla naozaj výrazne centralizovane.
V Číne to však celkom neplatí, existuje tam veľká miera decentralizácie, medzi provinciami vidíme značné rozdiely.
Aké mávame predsudky?
Celkovo, pri krajinách východnej Ázie u nás stále pretrváva latentný orientalizmus. Región si ľudia mystifikujú ako časť sveta, ktorá je výrazne odlišná a nedajú sa na ňu aplikovať napríklad normy týkajúce sa demokracie a ľudských práv.
Áno, tie krajiny sú do istej miery odlišné, ale nie sú odlišné viac, ako je bežné medzi akýmikoľvek ďalšími štátmi. Rozhodne nejde o také odlišnosti, ktoré by si vyžadovali zľavenie od hodnotových požiadaviek. Napokon, aj v rámci východnej Ázie je viacero príkladov krajín, ktoré sa v priebehu druhej polovice 20. storočia úspešne demokratizovali.
Všimol som si, ako mnoho ľudí vlani zaskočilo, keď prvý raz zbadali zábery z Wu-chanu. O tom meste nikdy nepočuli a zrazu zistili, že je to 10-miliónová metropola.
Pre ľudí na Slovensku je ťažko predstaviteľné, že celá naša populácia sa rovná v Číne menšiemu mestu. Pre väčšinu ľudí je potom Čína o to ťažšie uchopiteľná. V prípade Wu-chanu sa u nás objavil ďalší mýtus, že čínska mentalita je nastavená na podriadenie sa autoritám, preto bolo možné také veľké mesto celé uzavrieť.
Akoby sa zabudlo, že ide o autoritársky totalitný režim, ktorý má nástroje, ako to docieliť, ktoré by sa v demokracii uplatňovať nemohli a ktoré nesúvisia s národnou mentalitou a kultúrou.
Čierne ovce a mocenské záujmy
Vo svete sa veľa píše o rastúcom čínskom vplyve. U nás je témou skôr ruský vplyv. Čím to je?
Rusko je geograficky bližšie a je zapojené do otvoreného konfliktu nášho susedného štátu. Vyvoláva to oveľa väčšiu mieru obáv oproti vzdialenejšej Číne, s ktorou to na nejaký vojenský konflikt v našom regióne aktuálne nevyzerá. Napriek tomu, Čína presadzuje svoje záujmy vo svete a Slovensko nie je výnimkou.
Ako sa to prejavuje?
Slovensko je členským štátom Európskej únie a NATO, a teda dokáže ovplyvňovať rozhodnutia v týchto inštitúciách. Na príklade Maďarska, kde je čínsky vplyv väčší ako na Slovensku, vidíme, ako Čína dokáže využívať partnerstvo vo svoj prospech. Maďarsko totiž odmieta podporovať kritické stanoviská únie proti Číne, ktoré musia odsúhlasiť všetky členské štáty.
V prípade Číny to nie je nič nové. Taktiku nájsť si jednu čiernu ovcu v rámci väčšej skupiny štátov, ktorá potom blokuje spoločný postup, využíva aj v iných regionálnych zoskupeniach, nielen v rámci Európskej únie.
Prínos a riziká čínskych investícií
Ako sa má Slovensko stavať k čínskym investíciám?
Obchodovaniu s Čínou sa netreba brániť, keď máme pocit, že ide o prílev konštruktívneho kapitálu, ktorý vytvára pridanú hodnotu. Takéto čínske firmy u nás aj pôsobia a je to legitímna a vítaná aktivita.
V prípade Číny však vieme pomerne jasne ukázať príklady, keď zneužíva investičnú prítomnosť v iných krajinách na presadzovanie svojich politických a bezpečnostných záujmov, takže je namieste sa baviť aj o tomto aspekte investície a zhodnotiť, či sú prínosy vyššie ako riziká.
Investuje Čína na Slovensku výrazne?
Keď porovnáme investície Číny s inými východoázijskými krajinami, tak napríklad čínske spoločnosti u nás platia menej daní ako japonské, taiwanské či kórejské. Pri analýze toho, koľko ľudí u nás zamestnávajú, je to podobné. Paradoxne, o týchto krajinách, ktoré sú pre Slovensko momentálne ekonomicky prínosnejšie, sa nerozprávame tak veľa ako o Číne.
Aké sú úskalia podnikania s touto veľmocou?
Je to veľký trh, čo môže na prvý pohľad vyzerať lákavo, no vie to byť aj zradné. Čínski partneri majú často záujem o také veľké dodávky tovaru, na ktoré menšie slovenské firmy nemajú kapacitu. Zároveň pre nich môže byť rizikom investovať do zväčšenia výroby, ktorá bude následne závislá od jedného trhu.
V prípade Číny je riziko o to vyššie, že obchodné väzby sa môžu stať terčom politických útokov a byť ľahko narušené v rámci politického konfliktu.
Tak ako v prípade nedávneho sporu módnych značiek, ktoré sa ohradili proti využívaniu nútenej práce Ujgurov?
Áno, v dôsledku toho prišiel obchodný bojkot čínskych spotrebiteľov, ktorého terčom sa stali značky ako H&M, Adidas a ďalšie. A to len preto, že sa vyjadrili, že nebudú využívať bavlnu z provincie Sin-ťiang, pri ktorej existuje značné podozrenie, že ju vypestovali za využitia nútenej práce, čo by malo byť pre každého zodpovedného podnikateľa nemysliteľné.
Štefánikova cesta do Číny
Ako sa pozerá na aktivity CEIAS Čína? Mohli by ste sa napríklad vrátiť do Pekingu?
Vzťah Číny k výskumným organizáciám, ktoré sú voči nej objektívne kritické, je pomerne dynamický. Ale cieľom nedávno uvalených čínskych sankcií boli aj európske inštitúcie, ktoré formujú verejnú diskusiu v rámci Európskej únie. Sankcie sú zámerne napísané vágne a nie je z nich jasné, koho sa týkajú, no ten dosah môže byť potencionálne široký.
V podstate by som sa dozvedel, či sa môžem do Číny dostať, až v momente, keď by som požiadal o víza.
Máte tam partnerské organizácie, s ktorými môžete komunikovať?
Aj v Číne sú výskumníci, ktorí sú ochotní otvorene diskutovať, no týka sa to najmä neverejnej diskusie, za zatvorenými dverami. Vieme s nimi dobre diskutovať o témach týkajúcich sa aj nášho regiónu, ako je napríklad nová hodvábna cesta alebo platforma 17+1 (neformálna platforma pre interakciu medzi Čínou a krajinami strednej a východnej Európy, pozn. red.).
Pri tejto téme navonok Čína nepripustí žiadnu kritiku, no pri neverejnej diskusii sú čínski výskumníci ochotní uznávať aj slabiny projektu a sú ochotní komunikovať o zmenách tak, aby projekt prinášal benefity nielen pre Čínu, ale aj pre ostatné zaangažované krajiny.
Odbočme na záver od súčasného diania. V knihe Superveľmoc? spomínate málo známu historku o tom, že slovensko-čínske vzťahy otvoril Milan Rastislav Štefánik. Bola to len epizódka alebo zásadnejšie stretnutie?
Tá príhoda je naozaj zaujímavá skôr z toho pohľadu, že ilustruje, že aktivity generála Štefánika boli celosvetové. Hlavným dôvodom, prečo sa Štefánik ocitol v Číne, bolo to, že sa potreboval dostať za československými legionármi. Cestoval z Ameriky loďou do Japonska, kde sa stretol s japonským cisárom, potom prechádzal aj cez čínsky Harbin, kde mal v programe aj stretnutie s čínsky diplomatom.
V Harbine už vtedy existovala menšia československá komunita a neskôr tu vznikol aj prvý československý konzulát. Čína teda síce nebola jeho cieľom, napriek tomu je to veľmi zaujímavá epizóda.
