„Ľudia, ktorí zažili traumu, často hľadajú rôzne spôsoby, ako si pomôcť. Používajú externé regulátory na zlepšenie toho, ako sa cítia. Zistia, že keď si dajú viac alkoholu, lieky alebo drogu, tak sa na chvíľu upokoja,“ hovorí v podcaste Nevyhorení psychiatrička Natália Kaščáková, ktorá dlhodobo skúma psychickú traumu získanú v detstve.
Trauma z detstva môže doslova pretvoriť naše telo a mozog a podpísať sa na našom zdraví aj vzťahoch v dospelosti. Môže nám znemožniť prežívanie pôžitkov, spôsobiť väčšiu reaktivitu a stres na udalosti, ktorým čelíme, znížiť sebakontrolu a ukazuje sa, že má vplyv aj na priberanie.
V ROZHOVORE SA DOZVIETE AJ TO:
- ako nás formujú udalosti z detstva,
- ako vyzerajú nebadané prejavy traumy,
- prečo sú chlapci zraniteľnejší pri emocionálnom zanedbávaní ako dievčatá,
- aké sú najčastejšie obranné mechanizmy a ako s nimi pracovať,
- čo nám môže pomôcť vysporiadať sa s traumou?
Skúsme si na úvod zadefinovať, čo je to vlastne trauma…
Nie všetky nepriaznivé udalosti, ktoré ako deti zažijeme, nám spôsobia traumu. Odvíja sa to viacerých premenných. V našich výskumoch sme pracovali s piatimi základnými typmi zlého zaobchádzania, ktoré vychádzajú aj z medzinárodného dotazníka Childhood Trauma Questionnaire.
Ide o nepriaznivé udalosti, ktoré keď dieťa zažije, majú veľký traumatický potenciál. Ide o emočné týranie, fyzické týranie, sexuálne zneužívanie, emočné zanedbávanie a fyzické zanedbávanie.
V jednom rozhovore som narazila na zaujímavé vysvetlenie. Traumu opísali ako niečo, čo sa môže rozvinúť v dôsledku toho, čo sa nám v detstve stalo, ale aj z toho, čo sa nám malo stať, ale nestalo sa. Čo to znamená?
Tu ide práve o zážitky so zanedbávaním. Dieťa má od mala prirodzenú potrebu mať nablízku niekoho, kto sa oň stará, podporuje ho, kto mu dáva emočnú výživu. Tá je nevyhnutná pre dobrý vývin dieťaťa, jeho celkového zdravia a schopností – napríklad v rámci fungovania vo vzťahoch.
Keď dieťa nedostáva základnú emočnú náklonnosť, chýba mu to. To je to, čo sa malo stať a nestalo sa. V niektorých prípadoch to môže mať aj omnoho horšie následky než fyzické týranie.
Aké následky môže mať emočné zanedbávanie
Čo sa deje, keď dieťaťu chýba blízkosť s rodičom alebo opatrovníkom?
Dieťa má odmala vrodenú potrebu blízkosti, lásky a opatery. Preto vysiela smerom k rodičom rôzne signály, aby prišli a reagovali na to, čo aktuálne potrebuje. Keď to prebieha hladko a je tam zladenie, je to výborné a vyplavuje sa u oboch oxytocín, hormón lásky, náklonnosti a opatery.
No keď dieťa nemá napĺňané tieto základné potreby, na situáciu sa postupne adaptuje. Napríklad sa naučí, že keď zaplače, nikto nepríde, a teda nemá zmysel usilovať sa o privolanie blízkej osoby. Naučí sa upokojiť samo, nevyžadovať starostlivosť či kontakt.
V dospelosti to môže viesť k vytvoreniu takzvanej vyhýbavej vzťahovej väzby, keď títo ľudia znižujú dôležitosť blízkych vzťahov. Zvyknú si spoliehať sa len sami na seba, a to môže zasahovať aj do ich partnerského života. Môžu mať tiež sklony nevyhľadať pomoc, aj keď ju potrebujú.
Spomínate si ešte na nejaké zaujímavé zistenia z vášho výskumu?
V reprezentatívnom výskume na Slovensku sme zistili, že najmä emočné týranie je najdôležitejším prediktorom pre rozvoj väčšiny skúmaných ochorení – napríklad astmy, alergie, hypertenzie, diabetu, obezity, rôznych chronických bolestí a tak ďalej.
Ukázalo sa tiež, že chlapci sú zraniteľnejší na rôzne formy zlého zaobchádzania, napríklad na emočné zanedbávanie. Súvisí to so ženským hormónom estradiolom, ktorý má v rizikovom období počas puberty pri určitých vývojových procesoch ochrannú funkciu.
Je to taký paradox, pretože v našej spoločnosti aj pri výchove chlapcov málo dbáme na ich emočnú výchovu. Hovoríme o tom, že chlapci neplačú, že veľa vecí zvládnu a podobne. Pritom výskumy ukazujú opak.
Keď sa napríklad skúmala skupina ľudí, s ktorými bolo zle zaobchádzané (mali záznamy o tom, že v detstve zažívali domáce násilie), ukázalo sa, že z tých, ktorí po dvadsiatich rokoch ostali zdraví, bola väčšina dievčat. Ochoreli najmä chlapci.
Narušená stresová odpoveď
Takže muži sú citlivejší na rozvinutie traumy, ale zároveň ich v našej spoločnosti rôznymi stereotypmi ešte viac emočne zanedbávame…
Dá sa to tak povedať. Do hry ešte vstupujú gény. Keď má konkrétny chlapec niektorý typ génov, môže na neho emočne zanedbávanie vplývať ešte negatívnejšie.
Ďalšia dôležitá vec je to, ako trauma ovplyvňuje naše telo, najmä reguláciu stresovej osi, kde hrá primárnu rolu kortizol. Je to dôležitý stresový hormón, ktorý nám pomáha zvládať rôzne situácie. Najviac sa vylučuje nad ránom a ráno. Potom postupne počas dňa jeho produkcia klesá. Zároveň sa vylučuje aj dodatočne, keď je potrebné niečo zvládnuť či zdolať.
Je to taký paradox, pretože v našej spoločnosti aj pri výchove chlapcov málo dbáme na ich emočnú výchovu. Hovoríme o tom, že chlapci neplačú, že veľa vecí zvládnu a podobne. Pritom výskumy ukazujú opak.
natália kaščáková
Ideálne je, keď je kortizolu tak akurát – ani príliš veľa, ani málo. No pri deťoch, ktoré zažívajú veľa zlého, sa stresová os vychyľuje najprv reaktívnym smerom, keď je kortizolu nadmerne veľa. Ale postupne, keď sú vystavené toxickému stresu, ktorý sa stáva chronickým, sa krivka začína splošťovať a kortizolu je málo. Bazálne hladiny sú nižšie a aj keby človek potreboval, aby sa vyplavil, tak sa nevyplaví.
Aké to má dopady?
Takýto človek sa môže cítiť veľmi vyčerpaný a unavený. Môže dochádzať k asymetrickej odpovedi organizmu, keď je málo kortizolu, ale prebytok noradrenalínu a vybudený sympatikus, čo má za následok, že človeku srdce tlčie ako o život.
Je ťažké zvládnuť takúto situáciu, pretože stres je pre nás veľmi dôležitý a práve tá stresová odpoveď nám pomáha zvládnuť každodenný stres. Ale u týchto ľudí sú odpovede veľmi narušené.
Vtedy je už asi dôležité vyhľadať odborníka…
Určite áno. Sú však aj ďalšie užitočné postupy. Pri vyladení sympatiku a parasympatiku pomáhajú aj rôzne relaxačné techniky, ako napríklad autogénny tréning, Jacobsonova relaxácia, ale napríklad aj joga. Rôzne výskumy potvrdili, že zlepšujú sympatiko-parasympatikovú reguláciu.
Ľuďom fungujú aj iné aktivity, napríklad meditácia, mindfulness, maľovanie, písanie či akékoľvek relaxačné aktivity, pri ktorých sa človek cíti dobre.
Samostatnosť ako varovný signál
Vráťme sa ešte o krok späť – k vzniku traumy a tomu, ako ju vnímame. Veľa ľudí si myslí, že ju spôsobujú najmä veľké udalosti v živote, ako je napríklad fyzické zneužívanie, týranie a podobne. Ukazuje sa však, že aj na prvý pohľad nebadané veci môžu mať následky a môžu spôsobiť aj traumu. Napadajú vám nejaké konkrétne príklady?
Napadla mi konkrétna situácia spred niekoľkých rokov, keď som mladšiemu synovi vyberala škôlku. Kým si zvykol, trávila som tam s ním asi pol dňa a pozorovala prostredie. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť pozorovať, ako odlišne tie deti fungovali. Väčšina detí mala okolo roka.
Pamätám si na jedno malé dievčatko, ktoré bolo veľmi samostatné. Chodila sama po preliezkach, spadla, sama sa postavila a tak podobne. Ja som jej chcela pomôcť, no učiteľky ma zastavili s tým, že jej mama chce, aby všetko zvládala sama, aby bola samostatná.
Bolo mi z toho smutno. Zdala sa mi veľmi maličká na to, aby všetko zvládala úplne sama. V porovnaní s inými deťmi tam pôsobila veľmi osamelo.
Pritom pri deťoch často hovoríme, aké sú samostatné, v pozitívnom zmysle. Môže to byť teda aj dôsledok traumatizácie?
Áno, robili sa aj experimenty na určovanie typu vzťahovej väzby, v rámci ktorých pozorovali správanie detí pri odlúčení od matky. Výskumníci si najprv mysleli, že najlepšie sú na tom deti, ktoré pri odchode matky vôbec neplačú a neriešia ani jej návrat do miestnosti. No ukázalo sa, že toto boli práve deti, ktoré boli vyhýbavo naviazané. A hoci navonok pôsobili, že všetko je okej, pri meraní mali zvýšené hladiny kortizolu.
Najcitlivejší mozog je práve v ranom detstve, približne do piatich rokov života.
natália kaščáková
Naopak, deti, ktoré plakali aj protestovali, keď mama odchádzala, a radostne ju privítali, keď prišla, boli bezpečne naviazané. Je to prirodzená reakcia.
Ako sa líši trauma získaná v detstve od tej, ktorá sa môže odohrať neskôr v dospelosti?
V živote a špeciálne vo vývine mozgu sú obdobia, ktoré sú na účinky nepriaznivých udalostí citlivejšie ako ostatné. Najcitlivejší mozog je práve v ranom detstve, približne do piatich rokov života. Dôležité je tiež obdobie vo veku 10-11 rokov, keď je veľmi citlivá amygdala, ktorá je dôležitá pri spracovávaní emócií. A tiež obdobie puberty, v rozmedzí od 14 do 16 rokov, keď sa výrazne rozvíja prefrontálna mozgová kôra umožňujúca regulovať emócie.
Náš mozog sa však vyvíja celý život. Aj neskôr v živote, keď sa nám stane nejaká závažná udalosť, na ňu môžeme zareagovať oveľa závažnejšie. Najmä, keď už máme nazbierané nejaké nepriaznivé skúsenosti z detstva.
Poviem správne, že nejde ani tak o objektívnu závažnosť konkrétnej udalosti, ale skôr o to, čo sa v nás udeje?
Áno, je to tak. Je tam množstvo faktorov, ktoré spolu pôsobia. Naša genetická výbava a predispozícia, napríklad aj to, ako sa vyvíjal plod v matkinom tele a čo zažívala počas tehotenstva. Keď ide o normálne bežné stresy a žena ich vie dobre regulovať, stresové hormóny sa k dieťatku nedostanú, pretože placentárny enzým ich rozloží a všetko ide hladko.
No keď má matka ťažkosti, prípadne sama zažívala traumatické skúsenosti, má problém s emočnou reguláciou, často zažíva nadmerný stres, partnerské násilie alebo veľké trápenia, tak placentárny hormón nestíha odbúravať kortizol a ten sa dostávala k dieťatku. Už v tele matky sa tak môže vyvíjať genetická výbava dieťaťa.
Ďalší dôležitý medzník je pôrod a narodenie, napríklad to, či prebehol bonding. Netreba to však brať ako úplnú katastrofu, keď sa to nepodarí. Ranou starostlivosťou v prvých mesiacoch vieme niektoré veci vyvážiť.
Potom do toho vstupujú charakteristiky prostredia, ktoré dieťa vníma najmä cez vzťahové skúsenosti s najbližšími osobami. Napríklad deti, ktoré vyrastajú v chudobných prostrediach, zažívajú viac stresu v útlom detstve, pretože rodičia musia riešiť problémy ako nezamestnanosť a nedostatok financií. Aj to sa môže podpísať na ich celkovom zdraví.
Prehnaná reaktivita
Stáva sa vám často, že vás vyhľadávajú dospelí ľudia, ktorí si možno spätne uvedomili, že si so sebou nesú istý typ traumy, ktorá ich ovplyvňuje aj v súčasnosti?
Áno, stáva sa to. Často vtedy, keď sa ľudia dostanú do závažnej životnej situácie a spustia sa im ťažkosti. Buď začnú tušiť, alebo spoločne prídeme na to, že spôsob, akým reagujú na konkrétny stresor, do veľkej miery súvisí s tým, čo sa im dialo.
Často sa to stáva napríklad mladým mamám, že si v rámci starostlivosti o dieťa uvedomia, že sa v nich spúšťajú a otvárajú rôzne veci, ktorým samy nerozumejú, trebárs reagujú na plač dieťaťa extrémnym spôsobom
Môže byť zlyhávanie emočnej regulácie jeden z dopadov traumatizácie?
Áno, je to jeden z veľmi stabilných neurobiologických nálezov, konkrétne ide o zvýšene reaktívnu amygdalu. Amygdala je hlboká štruktúra v staršej časti mozgu, ktorá je veľmi dôležitá pre emócie a spúšťanie strachu v rôznych situáciách. Keď ideme po ceste a ide auto, amygdala nás upozorní tým, že cítime strach. Vďaka nej spravíme krok späť a dáme si pozor, aby sa mi niečo nestalo.
Mozog ľudí, ktorí v detstve zažili veľa zlého – veľa napätia, bitky, emočné vydieranie, nepríjemné komentáre, zastrašovanie, ponižovanie či zahanbovanie –, sa prispôsobil tak, že ich amygdala je zvýšene reaktívna. Je to v podstate ich proces adaptácie na situáciu, aby prežili v konkrétnom prostredí.
Takéto deti sa tiež naučia veľmi rýchlo vyhodnocovať signály v tvári, aký má človek tón hlasu, aké má pohyby, ako sa k nim približuje, ako počujú kroky, odkiaľ idú, ako zaštrngá kľúč v zámke… Ich amygdala je akoby vycvičená na vyhodnocovanie hrozieb.
Amygdala ľudí, ktorí v detstve zažili veľa zlého, je zvýšene reaktívna. Je to v podstate ich proces adaptácie na situáciu, aby prežili v konkrétnom prostredí.
natália kaščáková
A hoci je to pre nich v detstve veľmi výhodné, pretože sa naučia vyhýbať rôznym situáciám a stiahnuť sa, aby neprovokovali, v dospelosti to môže byť zaťažujúce. Aj v situáciách, kedy to vôbec nie je potrebné, sa im totiž spúšťa táto reaktivita.
Viete uviesť príklad?
Napríklad akékoľvek úzkostné reakcie. Vo všeobecnosti pozorujem u pacientov, že ich nadmerne vyľakajú niektoré situácie. Neskôr si spätne uvedomia, že to bolo prehnané, ale ide to na vrub práve reakcií ich tela a emočnej hyperreaktivity.
Často pritom devalvujeme skúsenosť iného človeka a súdime jeho prehnanú reakciu bez toho, aby sme vedeli, čo je za tým. Ako k tomu pristupovať?
To ste pekne zhrnuli. Keď nám niekto rozpovie svoju skúsenosť, môže sa nám zdať, že sa nič také hrozné nedialo. „Veď ja som prežila toto a toto a som tu.“ Ale naozaj je veľmi rôzne, ako sme geneticky vybavení a ako to v nás ďalej pracuje. Tiež je veľmi dôležité, akú podporu dostaneme počas obdobia, keď sa nám dejú tieto veci. Či je pri nás niekto, kto nám pomôže spracovať zlú skúsenosť.
Obranné stratégie
Vo vašej štúdii som sa dočítala aj o tom, že traumatizovaní ľudia majú väčšiu tendenciu k závislostiam. Ako je to prepojené?
Ľudia, ktorí zažili traumu, často hľadajú rôzne spôsoby, ako si pomôcť. Používajú externé regulátory na zlepšenie toho, ako sa cítia. Zistia, že keď si dajú viac alkoholu, lieky alebo drogu, tak sa na chvíľu upokoja. Môže ísť aj o nejaký riskantný zážitok, striedanie partnerov bez výberu, alebo rôzne typy sebapoškodzovania. Niektorí napríklad chodia veľmi slabo oblečení, aby cítili chlad, vďaka ktorému sa cítia lepšie, lebo ich to reguluje.
Takýmto mechanizmom môže byť aj prejedanie. Stáva sa, že ženy, ktoré boli znásilnené, sa takto chránia, aby boli menej atraktívne pred ďalším potenciálnym útokom. Tento typ správania pritom nemusia mať vôbec zvedomený.
Navyše, pri traumatizácii dochádza k mnohým zmenám aj na našej biologickej úrovni a ukazuje sa, že deti, ktoré zažívali veľa zlého, môžu mať narušený metabolizmus tukov, čo samo osebe spôsobí väčšie tendencie na priberanie. Aj preto je dôležitá osveta. Stretávam sa s tým, že množstvo pacientiek zažíva traumatizujúce komentáre na ich postavu, aj od lekárov, ktoré nič neriešia a len prilievajú olej do ohňa.
Aké obranné stratégie vyrovnávania sa s traumami poznáme? A ako možno prísť na to, že ich možno aj my sami používame?
Úplne prvou obrannou stratégiou, ktorú má dieťa k dispozícii, je disociácia. Keď sa mu deje niečo zlé, tak na to, aby to nebolo také bolestivé, si ten zážitok nezintegruje, ani neuloží do pamäti ako celistvý zážitok, ale zostáva rozdrobený v rôznych zmyslových modalitách. Niečo môže byť v zrakovom vnímaní, niečo v zmyslovom, sluchovom alebo v telesnom prežitku. Ide o fragmenty, ktoré sa ale môžu občas za bežného dňa tomu človeku aj v dospelosti objavovať a nemusí tomu vôbec rozumieť.
Ľudia, ktorí zažili traumu, často hľadajú rôzne spôsoby, ako si pomôcť. Používajú externé regulátory na zlepšenie toho, ako sa cítia.
natália kaščáková
Druhým mechanizmom je vytesnenie do nevedomia. Z dôvodu bolestivého zážitku, prípadne, zaťaženia veľkou hanbou, vinou alebo prirodzenej ochrany svojich rodičov, to dieťa pošle niekam hlboko do nevedomia.
Človek tak môže fungovať roky, no také vytesnenie tiež nefunguje dokonalo. Môže sa to prejavovať napríklad veľkou únavou, bolesťami rôzneho typu, poruchami spánku, ťažkosťami s trávením…
Je potrebná vždy terapia? Ak toto počúva alebo číta niekto, kto sa v tom našiel, čo pre seba okrem toho ešte môže urobiť?
Stretla som sa s tým, že mnohí ľudia veľmi profitujú napríklad aj z takýchto podcastov alebo z kníh, keď si načítajú viac o týchto témach, začnú sa vzdelávať. Alebo si všímajú, že keď majú pravidelnú životosprávu, keď cvičia jogu alebo inak športujú, zdravo sa stravujú, cítia sa lepšie a začnú si takýmto spôsobom sami pomáhať.
Z mnohých ťažkostí sa dá dostať aj takýmto spôsobom. Pomôže aj viac sa zamýšľať nad sebou, vytvoriť si na to čas a priestor. Môže ísť aj o párminútové chvíle počas dňa, keď necháme plynúť myšlienky a budeme len tak premýšľať o sebe, o tom, ako mi teraz je, čo sa dnes dialo, čo bolo dobré, čo nebolo dobré. Myslieť na to, že ja som tá dôležitá alebo dôležitý a môžem si pomôcť.
Pomôcť nám môžu napríklad aj vzťahy. Najlepšie je obklopovať sa ľuďmi, s ktorými nám je dobre. Pomôže nám tiež čo najlepšie sa spoznať – zisťovať, čo nám robí dobre, čo je pre nás príjemné, čo je pre nás vyživujúce, čo nás napĺňa.
Vypočujte si podcast
Rozhovor s Natáliou Kaščákovou o traume si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prináša čistá energia od SPP.
