Ako už spoločnosť niekoľkokrát ukázala, ani strata všetkého nemusí znamenať, že sa znovu nerozbehne.
Spojenecké bombardovanie im vzalo takmer všetko, čo vybudovali. Namiesto toho, aby podnikanie vzdali, sa pred osemdesiatimi rokmi muži stojaci za značkou Piaggio rozhodli skúsiť niečo nové. Vďaka tomu vznikol skúter Vespa, ktorého spoločnosť dodnes predala 19 miliónov kusov.
Začnime však od úplného zrodu. Po svojom vzniku v roku 1884 sa spoločnosť vedená dvadsaťročným Rinaldom Piaggiom a založená na obchode jeho otca s drevom venovala výrobe prvkov a nábytku pre luxusné výletné lode.
Svoju prácu robila kvalitne, a tak si rýchlo získala skvelú povesť aj záujem veľkých lodných spoločností. V rámci diverzifikácie však Rinaldo nezostal len pri mori a s rozširovaním talianskej železnice na prelome 19. a 20. storočia investoval do výroby a opráv železničných vozňov.
Potom prišla prvá svetová vojna a s ňou ďalšia príležitosť. K vode a zemi sa tak pridal aj vzduch a zo spoločnosti sa po nákupe dvoch tovární stal jeden z najvýznamnejších leteckých podnikov v Taliansku. Keď sa vtedajšie najväčšie krviprelievanie v histórii sveta skončilo, Rinaldove plány na ovládnutie nebies sa neskončili. Jeho stratégia neustáleho hľadania najlepších inžinierov v krajine priviedla do firmy aj dve z najvýznamnejších mien talianskeho leteckého priemyslu: Giovanniho Pegnu a Corradina D’Ascania.
Pegna navrhol rad netradičných hydroplánov a závodných lietadiel, ktoré spoločnosti pomohli dosiahnuť desiatky medzinárodných leteckých rekordov. D’Ascanio zase navrhol jeden z prvých funkčných vrtuľníkov na svete a nakoniec sa stal tým vôbec najdôležitejším človekom v histórii firmy. Toho, čoho je jeho spoločnosť schopná, sa však Rinaldo nikdy nedožil, pretože v roku 1938 vo veku 73 rokov zomrel. Nástupníctvo mal však zariadené, a tak po ňom syn Armando prevzal závody v Janove a Finale Ligure, zatiaľ čo Enrico získal tie v Pise a Pontedere.
Vojnové rany a nový začiatok
Lenže s veľkým úspechom prichádza aj veľké riziko. To bratia zažili počas druhej svetovej vojny. Rinaldo nadviazal s diktátorom Benitom Mussolinim vzájomne výhodné priateľstvo, ktoré viedlo až k tomu, že ho vodca vymenoval za senátora krajiny. Keď sa však do vedenia spoločnosti dostali Armando a Enrico, ich nadšenie z vojnovej mašinérie uzurpujúcej výrobu bolo podstatne menšie. Život druhého z bratov sa preto takmer skončil v roku 1943, keď odmietol vstať pri rozhlasovom prenose prejavu fašistického generála. Prítomný dôstojník ho za to postrelil, podnikateľ však po odobratí obličky prežil.
Čo však vojnu neprežilo, boli ich továrne. Keďže ich výrobné linky patrili k najvýznamnejším producentom vojenskej techniky, považovali ich spojenci za dôležitý cieľ a opakovane ich bombardovali. V rovnakom roku, keď Enrica zasiahla guľka, sa pre nálet skončila aj výroba bombardérov v Pontedere. Na konci vojny preto mali bratia dva veľké problémy – podnikateľský a životný. Ich najväčšie továrne boli v troskách, prišli o výrobu v afrických kolóniách a pracovníci sa pre neustály presun výroby rozptýlili po celom Taliansku.
Na druhej strane sa do nich pustili antifašisti, pretože nimi riadená spoločnosť pomohla brutálnemu režimu v dobyvačných vojnách zabiť stovky tisíc ľudí. V júni 1946 však vtedajší komunistický minister spravodlivosti v rámci plošnej amnestie fašistických spolupracovníkov oslobodil. Už pár mesiacov predtým sa však v hlave jedného z bratov zrodil nápad na stroj, ktorý neskôr zo zúboženej spoločnosti znovu urobil ťahúňa talianskeho priemyslu. Enrico si uvedomil, že predávať drahé vozidlá bude v krajine, ktorá po vojne nemala peniaze ani použiteľnú infraštruktúru, veľmi ťažké.
Zrodila sa osa
Ľudia, naopak, potrebovali niečo malé, rýchle a lacné. Už v roku 1944 preto inžinieri vo firme navrhli prvú takúto motorku, ktorá sa však podnikateľovi nepáčila, a tak ju nechal prerobiť konštruktérovi D’Ascaniovi. Nový produkt Enrica nadchol a keď ho prvýkrát uvidel, údajne vykríkol „Sembra una vespa!“, teda „Vyzerá ako osa!“ Nielen dizajn, ale aj meno tak mali hotové. Zostávalo stroj už len patentovať. O 12.00 hod. 23. apríla 1946 si preto firma Piaggio e C. S. p. A. zaregistrovala motocykel s premyslenou skladbou súčastí a prvkov, doplnený rámom s blatníkmi a krytom zakrývajúcim celú mechanickú časť, ktorý poskytuje ochranu pred blatom a prachom bez toho, aby to bolo na úkor vzhľadu a elegancie.
Aj napriek znalostiam a schopnosti spustiť efektívne výrobné linky však chvíľu trvalo, kým firma zvládla vyrábať skútre v dostatočnom množstve. To však zo začiatku nebolo ani potrebné, pretože po ich predstavení na milánskom veľtrhu predaje spočiatku neprichádzali. Za prvý rok ich spoločnosť predala iba 2 500 kusov, o rok neskôr to už bolo 10-tisíc, nasledujúci rok sa toto číslo zdvojnásobilo a po piatich rokoch už spoločnosť predávala 60-tisíc skútrov ročne.
Viac než jednoduchosť a nízka cenovka potom zrejme predajom pomohli filmové hviezdy. Napríklad oscarová snímka Prázdniny v Ríme, kde sa na vozidle preháňajú hlavní hrdinovia, mala podľa odhadov zapríčiniť predaj stoviek tisíc kusov. V priebehu rokov si ich navyše slávne osobnosti kupovali aj pre vlastné použitie – jazdil na nich napríklad Marlon Brando, Dean Martin, Abbe Lane či John Wayne, ktorý Vespu používal na presun medzi pľacmi namiesto koňa.
Svetový fenomén a československá stopa
S vtedajšou popkultúrou sa obľúbenosť Vespy rozšírila aj do ďalších krajín Európy, kde vznikali veľké kluby fanúšikov aj továrne na stroje. V polovici päťdesiatych rokov minulého storočia sa vyrábala okrem Talianska aj v Nemecku, Veľkej Británii, Francúzsku, Belgicku a Španielsku, o niekoľko rokov neskôr sa pridala aj India, Brazília či Indonézia. Desať rokov od začiatku výroby ich už po svete jazdil milión a po ďalších štyroch rokoch to boli dva milióny. Predajom pomáhal aj dôraz značky na inovácie, keďže nezostala iba pri jednom modeli, ale Vespu si ľudia mohli zaobstarať podľa špecifických prianí.
Úspech série využila spoločnosť aj pri expanzii do ďalších odvetví. V roku 1948 začala predávať dodnes vyrábané trojkolesové vozidlo Piaggio Ape, o deväť rokov neskôr zas automobil Vespa 400. To si s nevôľou všimla aj rodina Agnelliovcov vlastniaca značku Fiat, ktorá neskôr výrobcu skútrov radšej prevzala. V roku 1969 značka uviedla aj model Vespa 50 Special, ktorý si obľúbili hlavne mladí a stal sa jedným zo symbolov vtedajších rokov. Udržať záujem o značku sa firme darilo aj naďalej a o osem rokov neskôr predstavila najúspešnejší model vôbec – Vespa PX. Za tridsať rokov výroby predala tri milióny kusov modelu.
A zatiaľ čo si tieto skútre užívala značná časť sveta, Slováci si na ne museli počkať až do roku 1992. Predtým za železnou oponou jazdili hlavne čezety, manety a tatrany, napriek tomu bola občas možnosť zohnať ich aj v Tuzexe, kde však stáli zhruba ako polovica novej škodovky.
Koniec zlatých čias
Dobré časy však väčšinou navždy nevydržia. Okolo roku 2026 sa firma Piaggio znovu blížila k možnému koncu. Vtedajšie problémy firmy začali už o päť rokov skôr, keď nečakane zomrel šéf firmy a vizionár Giovanni Alberto Agnelli. Firmu pre vzácnu formu rakoviny opustil v 33 rokoch, dávno predtým, než ktokoľvek uvažoval o jeho možnom nástupcovi. Piaggio preto v roku 1999 prešlo za 690 miliónov eur do rúk spoločnosti Morgan Grenfell Private Equity, lenže finančná záťaž spojená s pôžičkou investičnej skupiny na nákup spoločnosti padla po dokončení obchodu na kupovaného.
Hoci sa tak výrobcovi darilo a držal viac ako štvrtinový podiel na európskom trhu skútrov, dlhy aj vtedajšie nákladné akvizície konkurentov firmu zožierali zvnútra. Od kompletného konca ju zachránil až taliansky podnikateľ Roberto Colaninno. Jeho firma IMMSI S. p. A. do výrobcu skútrov investovala sto miliónov eur a veriteľské banky sa dohodli, že prevedú 150 miliónov eur nesplateného dlhu spoločnosti Piaggio na akcie. Mnoho ľudí vraj vtedy podnikateľovi hovorilo, že sa zbláznil, nakoniec mu však risk vyšiel. Po reštrukturalizácii spoločnosti sa do roku 2006 dokázalo Piaggio vrátiť k ziskovosti a dostať sa na taliansku burzu.
Potom prišlo rozšírenie výroby aj do Vietnamu a návrat do Indie, odkiaľ spoločnosť odišla v roku 1999 po spore s tamojším partnerom. Po rokoch tam otvorila nové továrne sama a dodnes v krajine vyrába Vespu LX125 pre indický trh. Koncom minulej dekády sa zase zameriavala na elektrické skútre a v roku 2023 dosiahla konsolidované tržby vo výške približne 1,99 miliardy eur a čistý zisk vo výške 91,1 milióna eur.
Dnes sú však časy opäť horšie. Vlani sa čistý zisk firmy prepadol o takmer polovicu na 34 miliónov eur, Piaggio zápasí so stále sa zvyšujúcimi dlhmi a vôbec nepomáha ani fakt, že dopyt zákazníkov v Ázii, Severnej Amerike aj Európe klesá. Ako už však spoločnosť niekoľkokrát ukázala, ani strata všetkého nemusí znamenať, že sa znovu nerozbehne.
