Lukáš Matuský patrí medzi niekoľko málo slovenských džokejov, ktorí sa presadili tak, že sa môžu venovať jazdeniu profesionálne. Prešiel si záprahom, že popri dostihoch robil na zmeny vo fabrike, ale dnes má dvojnásobný víťaz slávnej Veľkej pardubickej čoraz viac práce aj na závodiskách v Taliansku.
Pochádza z obce Šajdíkove Humence neďaleko Senice a jazdiť na koňoch sa učil u džokeja Jaroslava Brečku, víťaza Veľkej pardubickej a neskôr dostihového trénera.
„Mal som deväť či desať rokov, keď som sa prišiel pozrieť k nemu do stajne. Hneď sa mi to zapáčilo,“ spomína Lukáš Matuský.
Rýchlo sa ukázal aj jeho talent, v pätnástich rokoch sa stal vôbec najmladším slovenským jazdcom, ktorý v Starom háji vyhral v rovinových aj v prekážkových dostihoch.
Postupne sa viac sústreďoval na prekážky, mohla za to aj jeho výška 186 cm, keďže rovinoví jazdci sú útlejší a svoju hmotnosť musia stláčať pod 58 kilogramov.
„Ja som v sedle asi o päť kíl ťažší. Ale nešlo len o váhu, súťažiť na prekážkach mi prišlo ako väčšia zábava,“ dokresľuje.
Ani on sa však nevyhne večným diétam, no pochvaľuje si, že mu pomáha jeho metabolizmus, ktorý má dobré spaľovanie. Základ je, že sa musí hýbať, športovať, po večeroch sa nesmie prejedať a priaznivé účinky má aj vypotenie v saune.
Vyrábali komponenty pre automobilku
Dnes má Lukáš odjazdených vyše tisíc dostihov a počet jeho víťazstiev sa blíži k číslu 250. Vypočítava, že na území bývalého Československa je len okolo 15 až 20 džokejov, ktorí sa jazdením dokážu uživiť.
V sedle. Foto: archív Lukáša MatuskéhoUž medzi nich patrí aj on, ale ešte do vlaňajška si zarábal aj prácou vo fabrike v Lozorne, ktorá vyrába komponenty pre automobilku Volkswagen.
„Bolo to náročné a dosť som sa naháňal,“ vraví. „Keď som mal ranné zmeny, tak som sa v ten deň na koňa ani nedostal. Po nočnej som zase priamo zo šichty utekal jazdiť a až potom som si pospal. Vydržal som to dva roky.“
Teraz sa už naplno venuje dostihom. Jazdecký úväzok má u českého trénera Radka Holčáka vo Velkých Karloviciach, s jeho koňmi pracuje trikrát do týždňa. Dochádza tam z Malaciek, kde s rodinou žije.
„Z domu to mám okolo 250 kilometrov, takže vstávam o tretej ráno, aby som o šiestej mohol začať. Som však spokojný, dostávam stabilnú výplatu a venujem sa naplno tomu, čomu sa venovať mám,“ poznamená.
Jazdné a päť percent z prémie
Príjem džokeja z dostihov sa skladá z jazdného a inkasuje aj päť percent z prémie, ak sa kôň umiestni na dotovanej priečke. Približuje, že v Česku sa jazdné za jedného koňa pohybuje od 500 do tisíc českých korún (asi 20 až 40 eur), v Taliansku je to 150 eur. Ako dodáva, tam sú aj vyššie dotácie, takže to hneď inak finančne naskakuje.
Víťazný tím na tohtoročnej Veľkej pardubickej. Foto: archív Lukáša Matuského
Popisuje, že bežné prémie na prekážkových dostihoch na Slovensku a v Česku sú okolo 2- až 3-tisíc eur, pri vyššej kategórii je to v Česku od 150-tisíc korún (okolo 6-tisíc eur) a kvalifikácia na Veľkú pardubickú sa behá o 400-tisíc korún (takmer 16,5-tisíc eur).
V Taliansku sú dotácie vyššie, pohybujú sa od 10- do 100-tisíc eur a ich najslávnejšie prekážkové dostihy Gran Premio Merano majú vypísanú prémiu 250-tisíc eur. Výhodou tiež je, že sa tam organizujú dostihy celoročne a počas jedného mítingu sa odbehnú zvyčajne štyri prekážkové, čo je približne raz toľko ako na Slovensku a v Česku.
Dve víťazstvá na legendárnych dostihoch
Lukáš Matuský svoju najvyššiu dotáciu získal na Veľkej pardubickej steeplechase, kde odmena pre majiteľa najrýchlejšieho koňa v tomto roku predstavovala dva milióny českých korún (v prepočte asi 82-tisíc eur) a celková dotácia bola päť miliónov korún (vyše 200-tisíc eur).
Rodák zo Skalice je pritom len štvrtým Slovákom, ktorý zvíťazil na legendárnych dostihoch. Tie začali písať svoju históriu ešte v roku 1874.
Po víťazstve na Veľkej pardubickej. Foto: archív Lukáša Matuského
V slávnej cross country na 6 900 metrov prvý raz triumfoval v roku 2020 na koni Hegnus, teraz v októbri si víťazstvo cez 31 prekážok zopakoval v sedle koňa Mr Spex.
„Určite sú to moje najväčšie úspechy, Veľká pardubická má v dostihovom svete cveng a prestíž,“ hovorí. „Zdolávate náročné crossové skoky a jazdec musí aj premýšľať, ako čo najviac skracovať trasu, aby koníkovi pošetril sily.“
„Prvé víťazstvo bolo špecifické tým, že sa dostihy uskutočnili pre covidové opatrenia bez divákov. Teraz to bolo celkom iné, tá atmosféra, ako vás publikum vyburcuje. Niečo neopísateľné. Triumf som si mohol užiť naplno,“ spomína Lukáš.
Tridsaťpäťročný džokej okrem Česka a Slovenska dostáva prácu aj v spomínanom Taliansku, šesť či sedem dostihov v tomto roku absolvoval v Poľsku a raz bol na mítingu v Nemecku.
„Najradšej jazdím v Pardubiciach a potom v Taliansku,“ približuje. „Striedajú sa tam závodiská, každé je čímsi iné a, samozrejme, je to aj finančne zaujímavé. Myslím, že si postupne získavam meno aj medzi talianskymi trénermi. Čoraz častejšie ma oslovujú, v tomto roku som tam odjazdil už okolo 50 až 60 dostihov.“
Aj zranenia patria k jeho práci
Okrem toho, že by ešte aspoň raz chcel vyhrať Veľkú pardubickú, je jeho snom triumfovať práve v Taliansku na najväčších prekážkových dostihoch Gran Premio. Aby sa mu to splnilo, potrebuje dôveru trénerov, jeho slovami, že mu nedajú jazdiť na trabantoch. A tiež sa mu musia vyhýbať zranenia, ktoré dokážu preťať džokejské kariéry.
Lukáš sám mal viackrát polámané kľúčne kosti, predlaktia, lícnu kosť či prasknuté rebrá. Pousmeje sa, že tých zranení bolo ozaj dosť. Jednoducho aj bolesť je súčasťou jeho profesie.
„Ale nesmiete myslieť na to, že sa vám niečo môže stať,“ hovorí. „Jasné, keď sa vrátite po trojmesačnom zranení, tak prvé dostihy bývajú ošemetné. Ja však vysadnem na koňa a vždy rozmýšľam len nad tým, aby sme boli čo najlepší.“
