Slovenský vedec Slavomír Nemšák sa pred rokmi rozhodol, že chce robiť experimenty na najvyššej úrovni. Dnes stojí za vynálezmi, ktoré slávne Lawrence Berkeley National Laboratory posúvajú do nových dimenzií – od mikroskopie atómov až po výskum materiálov, ktoré môžu formovať budúcnosť energetiky aj medicíny.
Z kopca nad univerzitou v Berkeley je výhľad na panorámu San Francisca, ale aj na laboratórium, ktoré navždy zmenilo svet. Lawrence Berkeley National Laboratory je miesto, kde sa začala éra urýchľovačov, boli položené základy moderného nukleárneho výskumu a zrodili sa tu aj technológie, ktoré viedli až k atómovej bombe.
O desaťročia neskôr tu vznikajú úplne iné príbehy: nie o deštrukcii, ale o hľadaní čistejšej energie, nových materiálov a vede na hranici možného. A práve na tomto mieste sme sa stretli so Slavomírom Nemšákom, jedným z mála Slovákov, ktorí sa dokázali presadiť na vedeckom olympe.
Rozhovor vznikal v centre diania, v areáli budovy s akcelerátorom, ktorý beží nepretržite celé mesiace, ale aj na miestach, kde sa v minulosti nakrúcali scény filmu Oppenheimer. Slavo tu pôsobí už vyše dekády a vedie experimenty, ktoré dnes inšpirujú laboratóriá v Španielsku, Nemecku či Švédsku. „Keď už zostávam vo vede, ktorá nie je práve najlukratívnejšia, chcel som ju robiť na čo najvyššej úrovni,“ hovorí.
Tento kompromis ho priviedol na miesto, kde elektróny krúžia takmer rýchlosťou svetla a kde vedci z celého sveta využívajú extrémne podmienky, aby z materiálov „vydolovali“ odpovede, ktoré bežné laboratóriá nikdy nezískajú.
Keď začne rozprávať svoj príbeh, ktorý ho doviedol až sem, nie je to lineárna kariérna špirála, ale séria vnútorných premien. Začínal v Prahe a pokračoval troma rokmi v Japonsku, kde – ako s úsmevom hovorí – „prvýkrát pričuchol k spektroskopii a úplne ma to očarilo“. Ázia bola preňho nielen vedeckou zastávkou, ale aj mentálnym testom.
„Musel som dospieť, naučiť sa žiť v úplne inej kultúre. A to ma priviedlo k myšlienke, že ak chcem robiť vedu naplno, potrebujem skúsiť aj USA, konkrétne West Coast.“
Jeho cesta sa však nezačala v laboratóriu, ale ešte doma, pri televíznej relácii Okná vesmíru dokorán. Ako dieťa fascinovane sledoval Jiřího Grygara, ktorý vysvetľoval galaxie a fyziku spôsobom, akému rozumel aj školák. „Astronómia bola prvá veľká láska,“ priznáva.
Druhá prišla cez rodinu. Otec, vyštudovaný elektroinžinier, mu ukázal, že svet sa dá nielen chápať, ale aj postaviť. Vysvetľoval mu, ako fungujú prístroje, a bez toho, aby to tušil, pripravoval syna na budúcnosť, v ktorej bude spájať fyziku, chémiu a inžinierstvo do jedného celku.
Počas rozhovoru sedíme na mieste, kde sa kedysi vymýšľala jadrová budúcnosť, no dnes sa tu hľadajú riešenia pre tú energetickú. A práve týmto kontrastom – históriou, ktorá bola ťaživá, a vedou, ktorá je dnes emancipovaná a otvorená spolupráci – sa začína náš rozhovor so Slavom Nemšákom, slovenským vedcom, ktorý vytvoril unikátny experiment využívaný po celom svete.
Ako by ste vysvetlili úplnému laikovi, čomu sa vlastne venujete?
To je ťažká otázka a možno na to ani neviem úplne umne odpovedať. Ale vysvetlím to z dvoch uhlov. Technicky pracujem na akcelerátore, ktorý produkuje extrémne kvalitné svetlo – od infračerveného až po tvrdé röntgenové spektrum.
Využíva sa na experimenty, pri ktorých skúmame vlastnosti materiálov, a mojou úlohou je navrhnúť a skonštruovať prístroj, ktorý ho dokáže využiť. Aby sme zistili napríklad chemické zloženie materiálu, jeho elektronické vlastnosti, či je to vodič, polovodič, supravodič alebo izolant, alebo aké sú jeho optické a magnetické vlastnosti. Inými slovami, odpovedám na základné otázky o materiáloch pomocou žiarenia z akcelerátora.
A vedecká odpoveď?
Tá sa týka priamo oblasti, ktorej sa venujem, teda katalýzy. Katalyzátor je vlastne látka, ktorá umožní, aby chemická reakcia prebehla, alebo ju aspoň výrazne zjednoduší. Najznámejší príklad je katalyzátor v aute. Ten sa stará o to, aby sa toxický oxid uhoľnatý, vznikajúci pri spaľovaní benzínu, premenil na oxid uhličitý, aby nespálené uhľovodíky zhoreli a aby sa oxidy dusíka redukovali na dusík. To je princíp takzvaného trojcestného katalyzátora.
Môj odbor je však omnoho širší. Venujem sa nielen vlastným experimentom, ale aj spolupráci so skupinami z celého sveta. Vďaka tomu, že pracujem s prístrojom, ktorý je prístupný aj iným, robíme spoločne výskum v oblastiach, ako sú batérie, palivové články, elektrolýza či kvantové materiály. Je to vlastne obrovská paleta tém.
Koľko takýchto akcelerátorov existuje na svete?
Všeobecne zariadení tohto typu – synchrotrónov – je približne štyridsať. Len v USA sú štyri veľké: tu v Berkeley, jeden pri Chicagu, ďalší v štáte New York a jeden na Stanforde. V Európe ich je okolo pätnásť. Najbližší k Slovensku je v Poľsku, Nemci majú tri, Švajčiari jeden.
To, čo robí môj prístroj unikátnym, je špeciálna technika, ktorú používam. Volá sa ambient pressure XPS (spektroskopia pri bežnom tlaku – pozn. red.). Ide o pomerne novú metódu, ktorá zatiaľ ani nemá zaužívaný slovenský preklad. Ja ju navyše kombinujem s inou technikou, takzvaným röntgenovým rozptylom, a to robí celé zariadenie jedinečným. Takýto skonštruovaný prístroj existuje len jeden na svete. Ten, ktorý som zostrojil ja.
Dobrá aj zlá správa je, že už sa konštruujú ďalšie tri, keďže sa inšpirovali u nás. Podobné zariadenia budujú na svojich synchrotrónoch Španieli, Nemci aj Švédi.
Ako ste prišli na to, že práve spomínaná technológia je správna cesta?
Nebolo to tak, že by som jedného dňa zrazu dostal geniálny nápad. Skôr je to výsledok dlhodobého pohybu v odbore, rozhovorov s inými vedcami a postupného riešenia problémov, ktoré sme mali.
Jedným z nich bolo, že samotná XPS spektroskopia vám dokáže povedať, z čoho je látka chemicky zložená a v akom oxidačnom stave sa nachádza. Napríklad keby som zobral iPhone, tak by som vedel presne určiť, či je povrch zo zlata alebo z hliníka, a v akej chemickej forme. Ale už by som nevedel nič o štruktúre materiálu – či je povrch hladký, má nejaké brázdy, alebo či ide o malé častice.
A pritom práve štruktúra veľmi úzko súvisí s tým, aká je látka aktívna, napríklad v katalýze. Preto sme hľadali spôsob, ako tieto informácie spojiť. Röntgenový rozptyl vám dokáže povedať, aká je napríklad veľkosť nanočastíc, či sú častice guľaté, ploché alebo majú iný tvar, napríklad osemstenný.
Naša myšlienka bola: keď už synchrotrón vyžaruje obrovské množstvo fotónov, z ktorých väčšina neinteraguje s materiálom a nepodieľa sa na spektroskopickej informácii, bolo by škoda ich nevyužiť. Vytvorili sme technológiu, ktorá umožňuje „stratené“ fotóny zachytiť a získať ďalšiu vrstvu informácií – chemickú aj štruktúrnu. Výsledok je experiment, ktorý je rýchlejší a podáva komplexnejší obraz.
Pat Mazzera
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Práca na akcelerátore prebieha na zmeny. Keď je akcelerátor v prevádzke a „svieti“ a produkuje svetlo – robíme experimenty. Vtedy musím byť niekedy v práci aj 12 či viac hodín, pretože chceme využiť každú minútu a získať maximum dát. Rozvrh sa prispôsobuje tomu, kedy je stroj zapnutý.
Akcelerátor beží niekoľko mesiacov v kuse a potom má fázu odstávky. Vtedy prebieha údržba, robia sa opravy alebo vylepšenia. Počas týchto období nemáme svetlo, takže experimenty nie sú možné. Ja sa vtedy viac venujem študentom, pomáham im s článkami, dizertáciami, chodím na konferencie, píšem granty či učím.
Ako dlho trvajú jednotlivé cykly?
Päť mesiacov sme v prevádzke, potom nasleduje mesiac odstávka. V konečnom dôsledku to vyzerá asi takto: 30 percent času trávim priamo na experimentoch, 30 percent prácou so študentmi a publikáciami a zvyšok tvorí manažovanie, písanie grantov, cestovanie a všetko ostatné.
Akcelerátory poznáme napríklad z CERN-u. V čom je tento výnimočný?
Akcelerátor v CERN-e robí vysokoenergetické zrážky nabitých častíc, napríklad protónov. U nás to prebieha inak. V takzvaných storage rings krúžia elektróny takmer rýchlosťou svetla. Pri každom zakrivení dráhy strácajú časť energie vo forme fotónov, teda svetla. A to je účel synchrotrónu: extrahovať z týchto elektrónov špeciálne svetlo.
Je to, akoby ste mali extrémne drahý zdroj svetla, ktorý je ešte aj unikátny. Má vysokú jasnosť, čo znamená obrovské množstvo fotónov za sekundu. Niektoré experimenty ich potrebujú nesmierne veľa, inak by vôbec nemali merateľný signál.
Zároveň vieme presne nastaviť vlnovú dĺžku svetla, teda vybrať konkrétnu energiu. To je kľúčové pri spektroskopii, kde potrebujete presne definované svetlo, aby ste zistili chemické a elektronické vlastnosti látky. Bežná žiarovka či Slnko majú celé spektrum, my potrebujeme len jednu presnú vlnovú dĺžku. A v neposlednom rade, synchrotrónové svetlo vieme zaostriť až na desiatky nanometrov, čo je rozlíšenie, aké bežné svetelné mikroskopy nikdy nedosiahnu.
Prečo by však bežného človeka malo zaujímať, že sa skúma štruktúra materiálov? V čom to zlepší náš život?
Oblasti využitia sú veľmi široké. V biológii napríklad synchrotrón umožnil zmapovať štruktúru proteínov, vrátane spike proteínu pri covide. Práve tu sa robil výskum, ktorý umožnil farmaceutickým firmám vyvíjať liečivá a vakcíny.
V materiálovej oblasti je to napríklad katalýza. Katalyzátory sú všade. V autách, v priemysle, v energetike. Dôležité je, aby boli lacné, účinné a odolné. Synchrotrónová spektroskopia pomáha pochopiť, prečo niektoré kovy fungujú lepšie ako iné, a umožňuje nahradiť drahé materiály, napríklad platinu, lacnejšími alebo kombinovať ich tak, aby boli efektívnejšie a dlhšie vydržali.
Potom sú tu kvantové materiály a supravodiče. Spektroskopia pomáha odhaliť ich elektrónovú štruktúru, čo je zásadné napríklad pre vývoj kvantových počítačov. Takže vplyv na bežný život je obrovský. Od lepších batérií cez čistejšiu energetiku až po nové technológie, o ktorých dnes ešte ani netušíme.
Ako vyzerá tímový duch vo vede? Spolupráca medzi vedcami nebýva vždy jednoduchá.
Keď to vezmem konkrétne v oddelení advanced light source, kde pracujem, jedna z vecí, ktoré som si najviac obľúbil, je otvorenosť. My to nazývame team science. Znamená to, že celý experiment je taký komplexný, že ho jeden človek jednoducho nemôže obsiahnuť.
Máte obrovský akcelerátor, k tomu systém, ktorý vedie lúč svetla, takzvaný beamline, a na jeho konci je naše experimentálne stanovište. O to sa starám ja a kolegovia. Ale kým my rozumieme experimentu, iní sú experti na prevádzku akcelerátora. A vedci, ktorí prídu z univerzít, zas majú znalosti v oblasti, ktorú chcú skúmať, no nepoznajú technické detaily. Takže každý prispieva svojím dielom.
Aj preto majú naše články často desiatky autorov. A pritom reálne zapojených ľudí je v skutočnosti ešte viac. Všetci si uvedomujeme, že ak by chýbal čo i len jeden článok reťaze, výsledok by jednoducho nevznikol.
To znie, akoby tímový duch bol veľmi silný.
Presne tak, a to je na tom krásne. Ak sa vám počas experimentu niečo pokazí alebo vám chýba nejaký komponent, môžete ísť za kolegom, ktorý robí na úplne inom experimente, a on vám pomôže. Všetci vieme, aké je to komplikované a že problémy sa objavujú neustále. Preto je ochota pomáhať maximálna.
Je to iné ako na univerzite, kde má každý svoj projekt a svoj rytmus. Tu sme pod tlakom termínov, stroje bežia len obmedzený čas, experimenty sú drahé, takže spolupráca je nevyhnutná. Preto sa u nás ani nepýta: „Chceli by ste so mnou spolupracovať?“ Odpoveď je automaticky áno.
Či už ide o nový grant, nový projekt alebo len nápad na experiment. Vždy sa hľadá spôsob, ako sa zapojiť.
Koľko stojí taký experiment? Od čoho sa to odvíja?
Najdrahšou položkou na väčšine experimentov sú ľudia a ich čas. Pred samotným pokusom na synchrotróne musí niekto experiment premyslieť a pripraviť vzorky. Existujú vedecké tímy, ktoré sa špecializujú na syntézu nových materiálov a ich čas a know-how sú často rovnako drahé ako platený čas na synchrotróne.
Ďalšou položkou je samotné meranie na synchrotróne – pre akademické skupiny, ktoré uspeli so svojou projektovou prihláškou, sú samotné experimenty zadarmo. Komerčných zákazníkov alebo platiace skupiny to zvyčajne vychádza vyššie stovky až tisíce eur za hodinu. No a napokon je nutné do ceny započítať aj spracovanie a analýzu nameraných dát, ktorá môže trvať aj mesiace a často zahŕňa viacero skupín, od experimentálnych až po teoretikov.
Hovorili sme o oblastiach, v ktorých sa synchrotrón využíva. Do čoho všetkého dnes zasahuje váš výskum?
My patríme pod Ministerstvo energetiky USA, takže veľká časť výskumu sa týka práve energie. Možno to ľudí prekvapí, ale energia je tak zásadne prepojená s našimi životmi, že sa dotýka prakticky všetkého.
Máme veľa projektov z biológie, ktoré na prvý pohľad s energiou nesúvisia, ale v skutočnosti sa priamo či nepriamo podieľajú na energetických procesoch. Ďalšou obrovskou oblasťou sú kvantové technológie – kvantové počítače, kvantová informácia, kvantové materiály. Potom je tu chémia a katalýza, čiže prepojenie na chemický priemysel alebo batériový výskum.
Ja osobne sa venujem napríklad produkcii a ukladaniu vodíka alebo zachytávaniu oxidu uhličitého zo vzduchu a solar-to-fuel projektom. To znamená, ako využiť svetlo zo Slnka a premeniť oxid uhličitý na palivo, napríklad metanol. Cieľom je nielen zarábať na nových palivách, ale aj vytvoriť uzavretý uhlíkový cyklus. Teda aby sme nepridávali ďalší CO₂ do atmosféry, ale, naopak, využívali ten, ktorý už tam je.
História Berkeley Lab
Jeho oficiálny názov je Lawrence Berkeley National Laboratory a je jedným z najvýznamnejších amerických národných laboratórií ministerstva energetiky. Venuje sa výskumu v širokej škále vedeckých disciplín. Založil ho v roku 1931 fyzik a nositeľ Nobelovej ceny Ernest Orlando Lawrence. Nachádza sa v Berkeley v Kalifornii na kopci nad kampusom UC Berkeley.
Dalo by sa povedať, že je to miesto s vysokou koncentráciou nobelistov, pretože jeho vedci boli doteraz ocenení až 16 Nobelovými cenami. Posledným laureátom tohto ocenenia je Omar M. Yaghi, ktorý spolu s kolegami z iných univerzít získal v roku 2025 Nobelovu cenu za chémiu. Táto cena im bola udelená za mimoriadny prínos „pre vývoj kovovo-organických štruktúr“.
V minulosti malo Lawrence Berkeley National Laboratory (v tom čase známe ako Radiation Laboratory alebo Rad Lab) zásadný a kľúčový vplyv na vývoj atómovej bomby v rámci Projektu Manhattan. Toto miesto bolo kľúčové aj pre kariéru vedca J. Roberta Oppenheimera, ktorý je známy aj ako „otec atómovej bomby“.
Ste aj nositeľom významného ocenenia Klaus Halbach Award. O čo ide?
Je to cena za vývoj novej technológie alebo prístroja. Ide konkrétne o kombináciu dvoch techník: röntgenovej spektroskopie a röntgenového rozptylu, pričom experimenty môžeme robiť za bežných podmienok.
Tradične sa merania robia vo vákuu. Je to nutné preto, aby vzduch neovplyvnil skúmaný materiál, a preto, že elektróny nedokážu prekonať vo vzduchu dlhšie vzdialenosti. Ja som však skonštruoval prístroj, ktorý umožňuje robiť dva doplňujúce sa experimenty pri definovanej atmosfére, napríklad vo vodíku, kyslíku alebo v zmesi s vodnou parou.
Je to prelomové v tom, že nám to umožňuje študovať materiály, najmä katalyzátory, v podmienkach, ktoré sú oveľa bližšie realite. Je to nielen čistý základný výskum vo vákuu, ale aj reálne situácie, v akých budú materiály pracovať v priemysle. A to je zásadné pre to, aby sme vedeli, ako budú fungovať napríklad v chemických procesoch alebo energetike.
Čo pre vás znamená získať ocenenie?
Je to trochu klišé, ale veľa vedcov – a aj ja sám – berie ako odmenu to, keď experiment funguje a keď z toho vznikne článok. To je ten pocit zadosťučinenia, kvôli ktorému to robíme. Len veľmi málo ľudí vo vede je motivovaných peniazmi, vždy ide skôr o niečo iné.
Preto keď príde takéto ocenenie, je to skôr pekný bonus navyše. Nezmenilo mi to život, ale prinieslo to chvíľkovú pozornosť. Aj ľudia, ktorých som predtým až tak nepoznal, mi začali gratulovať. Zároveň je to veľmi špecifická cena: udeľuje sa vedcom, ktorí pracujú na synchrotrónoch a vyvíjajú nové technológie.
A čo budúcnosť, ako budú tieto technológie vyzerať o desať či pätnásť rokov?
Ak sa pýtate na synchrotróny, pravdepodobne dosiahnu svoje technologické maximum ešte počas tejto dekády. Momentálne máme štvrtú generáciu synchrotrónov, ktoré prinášajú oveľa lepšie koherentné svetlo pre experimenty. Nové zariadenia sa ešte konštruujú, ale už to nie je taký boom, aký bol v 90. rokoch.
Čo sa týka môjho konkrétneho experimentu, pre mňa je ešte väčšou odmenou než samotná cena to, že viem o troch ďalších veľkých laboratóriách, ktoré teraz konštruujú prístroje inšpirované tým naším. To je pre mňa skutočný dôkaz úspechu, keď konkurencia začne robiť to, čo sme vymysleli my. To je vlastne najlepšie ocenenie, aké si človek môže priať.
Pat Mazzera
Hovoríte, že je pekné, keď sa vami konkurencia inšpiruje. Nemáte na svoje technológie patenty?
Pôvodne sme uvažovali aj o patente, ale problém je v tom, že patenty sú veľmi drahé. Aby sa vám oplatili, musíte mať obrovský trh a tisícky potenciálnych inštalácií. Takéto zariadenia sa zostrojujú len v jednotkách či desiatkach na celom svete, takže trh je malý a patent by nedával ekonomický zmysel. Sú tu iné mechanizmy, napríklad copyright alebo publikácie, ktoré chránia výsledky.
Sebectvo vedca hovorí, že keď sa vám podarí otvoriť nový odbor, ste v prvom vozni vlaku a ostatní idú za vami. Musia prejsť rovnakými problémami, a keď ich riešia, prichádzajú za vami. Citujú vaše práce, inšpirujú sa vašimi výsledkami. To je vaša výhoda.
Ale z pohľadu, ktorý nie je sebecký, je to skvelé aj pre vedu samotnú. Ak by sme zostali jediní, benefit by bol malý: pár študentov, pár článkov ročne. Ale keď sú takéto miesta štyri, päť alebo viac, prínos sa znásobí. Nie je to lineárne. Dve laboratóriá neprinesú dvojnásobok výsledkov, ale možno trojnásobok.
Pretože medzi nimi vznikne komunikácia, výmena nápadov a spolupráca. A práve to môže spôsobiť, že odbor doslova exploduje a posunie sa dopredu oveľa rýchlejšie. Primať ostatných, aby sa zaoberali vašimi myšlienkami a nápadmi, je vlastne najvyššia výhra. Platí to pri väčšine profesií a firiem.
Sedíme na mieste, kde sa zrodila technológia atómovej bomby. Aký odkaz tu zanechal Ernest Lawrence?
Ernest Lawrence, jeho zakladateľ a držiteľ Nobelovej ceny, bol priekopníkom urýchľovačov. V období okolo Projektu Manhattan tu bolo množstvo špičkových mozgov, ktoré riešili nukleárnu chémiu a energiu. Ako ste mohli vidieť aj vo filme Oppenheimer, sami často nevedeli, čo presne sa stane, skúmali neprebádané územie.
Hlavný výskum jadrových zbraní síce prebiehal v Los Alamos, ale aj toto miesto bolo súčasťou siete, ktorá zhromažďovala top vedcov. A práve v kampuse, kde dnes sedíme, sa nakrúcali niektoré scény filmu Oppenheimer.
Prebieha tu aj dnes jadrový výskum?
Áno, ale už trochu inak. Jadrová chémia a výskum ťažkých prvkov tu majú dlhú tradíciu. Môj blízky kolega bol profesorom nukleárnej chémie. Kedysi tu boli svetové špičky, dnes je táto oblasť už menšia, ale stále živá. Výskum sa zameriava najmä na chémiu ťažkých prvkov, čo je dôležité pre jadrovú energetiku.
Palivo v reaktoroch je rádioaktívne, ale zároveň aj chemicky aktívne, teda degraduje, oxiduje. Ak ho chceme bezpečne skladovať desiatky rokov, musíme rozumieť nielen jeho rádioaktívnemu rozpadu, ale aj chemickému správaniu. Čo je dnes veľká téma.
Berkeley Lab v súčasnosti
Berkeley Lab dnes patrí medzi najvšestrannejšie vedecké centrá na svete a jeho výskum sa sústreďuje na prepojenie pokročilých technológií, prírodných vied a energetických riešení. Laboratórium intenzívne rozvíja kvantové technológie, v rámci ktorých buduje nové typy kvantových počítačov, senzorov a komunikačných systémov.
V oblasti životného prostredia pracujú na výskume zameranom na čisté a dostupné zdroje vody a rozvoj geotermálnej energie novej generácie. Svoj výskum zameriavajú aj na skladovanie a účinnosť energie. Beží tam vývoj pokročilých batérií, materiálov pre energetickú účinnosť (napr. pre budovy a transport) a zlepšovanie spoľahlivosti elektrickej siete. Skladovanie uhlíka je pre vedcov tiež veľká výzva. Aj preto sa v centre venujú vývoju a implementácii technológií na zachytávanie, využívanie a skladovanie uhlíka. Veľkou oblasťou sú aj nanovedy a výskum pokročilých materiálov budúcnosti.
Aká bola najväčšia prekážka, ktorú ste museli prekonať počas svojej kariéry?
To je ťažká otázka, možno aj trochu osobná, ale poviem to tak, ako to cítim. Veľa mojich spolužiakov z fyziky časom odišlo do financií alebo biznisu. Bolo to lákavé, pretože platy boli výrazne vyššie a matematické zručnosti, ktoré mali, sa dali veľmi dobre uplatniť v bankách či investovaní.
Priznávam, že aj ja som nad tým párkrát uvažoval, najmä v časoch, keď bolo vo vede ťažké obdobie. Písanie dizertačnej práce, dlhé roky neistoty, či projekty vyjdú. Vždy som mal v hlave ten scenár: čo keby som to skúsil tiež?
Ale nakoniec som si povedal, že ak chcem zostať vo fyzike, musím byť na tej najvyššej pre mňa dosiahnuteľnej úrovni. Jednoducho preto, že ja osobne sa rád obklopujem ľuďmi, ktorí sú múdrejší než ja a od ktorých sa môžem neustále učiť. A to som vedel, že nájdem len na miestach, ako je toto. To bol teda veľký vnútorný zápas, ktorý som musel prekonávať.
A potom sú tu technické problémy. Keď sa niečo pokazí, nefunguje, experiment nevyjde – paradoxne práve to ma poháňa dopredu. Asi som to zdedil po otcovi. Mám povahu, že ak je niečo pokazené, neskutočne ma motivuje opraviť to. To je energia, ktorá ma ženie ďalej.
Ste jediný Slovák v Berkeley, alebo sú tu aj iní krajania?
Záleží na tom, či myslíte celé Berkeley alebo konkrétne naše laboratórium. Občas tu bývajú postdoktorandi zo Slovenska, momentálne je tu jeden nový inžinier, ktorý nastúpil len nedávno. Okrem neho je tu ešte jeden vedec, ktorý robí biológiu. Dlho som ani nevedel, že je Slovák, lebo všetko prebieha v angličtine. Zistili sme to až po čase, keď sme mali kancelárie na tej istej chodbe.
Takže áno, zopár Slovákov tu je, ale je nás málo a každý pracuje v úplne inej oblasti.
Čiže patríte medzi najvyššie postavených Slovákov vo svetovej vede?
To sa nedá takto merať. Pri vede nemožno robiť rebríčky ako v biznise, kde si môžete porovnať tržby alebo valuáciu firmy. Každý vedec pôsobí v inej špecializácii.
Ja sa venujem katalýze a energetickým technológiám, konkrétne oblasti ambient pressure XPS – a tam expertov na svete nie je veľa. V tomto odbore je moja pozícia špecifická. Ale napríklad kolega Michal Hammel, ktorý robí biológiu, je tiež na špičke vo svojom odbore. Ďalší Slovák, Mišo Bajcsy, vyštudoval Harvard, postdok robil na Stanforde a dnes je profesorom na University of Waterloo v Kanade – jeho špecializácia sú zas kvantové počítače.
Každý z nás je v inej disciplíne, takže sa to nedá porovnávať. Nemá zmysel robiť nejaký rebríček, kto je „vyššie“ alebo „nižšie“. Dôležité je, že v rôznych oblastiach máme Slovákov, ktorí sa presadili na svetovej úrovni, navzájom sa poznajú a pomáhajú si
