Štefan Sarvaš viedol globálny dátový tím americkej korporácie Mars, ktorá vlani dosiahla tržby 50 miliárd dolárov, zamestnáva po svete 150-tisíc ľudí a vlastní viaceré značky. Rodák z Lučenca vyštudoval sociológiu, no kariéru urobil v marketingu.
Keď som zistil, že musím živiť rodinu a ako vedec to budem mať ťažké. Po vyštudovaní sociológie na Karlovej univerzite v Prahe som pracoval v sociologickom ústave pri českom ministerstve obrany. Robil som si doktorát, písal som knižky a venoval som sa vede. Môj základ tvoria štatistika a práca s dátami o skutočnom správaní sa ľudí.
Po založení rodiny som zistil, že veda ma sotva uživí, a tak som prešiel do výskumnej agentúry Aisa, dnes je súčasťou globálnej skupiny Kantar. Tam som sa dostal ku komunikácii a marketingu, ktoré sú vždy len také dobré, aké dobré sú dáta, z ktorých vychádzajú.
Napríklad na rebrandingu telekomunikačného operátora Globtel na Orange. Orange sa v tom čase snažil všetky svoje akvizície dostať pod jednu značku. Spolupracovali sme na tom s marketingovým tímom Globtelu a s externými konzultantmi Orangeu.
Cieľom Orangeu bolo čo najjednoduchšie uviesť na Slovensku celosvetovú značku a urobiť migráciu z Globtelu na Orange. Jedna značka, jeden brand mal pre nich pozitívne efekty a synergie. Je rozdiel, či musíte natočiť desať reklám alebo jednu reklamu, ktorá potom ide v desiatich krajinách.
Musíte to pritom urobiť tak, aby si to ľudia čo najmenej všimli a súčasne, aby zaregistrovali novú značku.
Štefan Sarvaš. Foto: Robo Homola
Čím ste prispeli?
My sme boli zodpovední za zber lokálnych dát, ich analýzu a následnú interpretáciu a odporúčania. Vyhodnocovali sme riziká premenovania značky a snažili sa poradiť, ako ich minimalizovať. Zistili sme, že Globtel si na Slovensku vybudoval silné meno.
Odporučili sme preto opatrný a postupný prechod k novej značke, aby rebranding ľudí neodradil a neprešli ku konkurencii. Výsledkom bolo, že Orange najprv doplnil k logu Globtel dodatok „powered by Orange“, potom používal „Orange Globtel“, pričom logo Orangeu bolo malé a Globtel veľké, potom ich veľkosť vymenili a napokon Globtel z loga zmizol úplne.
Trvalo to skoro dva roky, aby si ľudia zvykli na nový názov a identitu značky.
Výber: Istanbul, Jakarta či Praha
Ako ste sa dostali do spoločnosti Mars?
Z agentúry Aisa som prešiel na pozíciu konzultanta spoločnosti Philip Morris, bol som členom ich globálneho tímu pre brand management. Pracovali sme na rozvoji ich značiek, veľa som sa tam naučil o tom, ako boli vybudované globálne značky cigariet ako Marlboro, L&M či Chesterfield.
Po štyroch rokoch som dostal ponuku pokračovať v práci, ale už ako súčasť tímu v Istanbule, Tokiu alebo Jakarte. Manželka vyhlásila, že to je pre ňu príliš veľká exotika, a tak som začal hľadať niečo v okolí Prahy.
Napokon som prijal ponuku viesť výskumný tím spoločnosti Mars pre strednú Európu. Odtiaľ som postúpil do globálneho tímu v Bruseli, ktorý sa staral o portfólio značiek krmiva pre psy a mačky. Bol som zodpovedný za globálny výskum pre tento segment a neskôr spoluzodpovedný aj za uvedenie nových značiek na trh v Európe.
Pracujete s agentúrami na zbere dát, zadávate výskumy, rozhodujete ako ich urobiť. Na základe výsledkov radíte manažérom, ktorí vo firme zodpovedajú za danú značku. Ako člen marketingového tímu ste súčasťou diskusií o stratégii značky, o jej komunikácii, riešite, aké kampane robiť, aké exekúcie (reklamy, pozn. red.) vytvoriť, vymýšľate stratégiu uvedenia novej značky na trh.
Neskôr som viedol tím zodpovedný za celosvetový nákup a harmonizáciu externých dát od agentúr ako Nielsen, Kantar alebo GfK a zodpovedal som za výskum nákupného správania divízie Mars Wrigley. Napokon som sa stal interným konzultantom v Marse.
Je to podobná pozícia, ako keby ste pracovali pre McKinsey či Boston Global Consulting, ale interná. Úloha nášho tímu je pripravovať stratégie pre 15 najväčších trhov na svete – Spojené štáty, Veľkú Britániu, Francúzsko, Nemecko, Austráliu, Čínu, Brazíliu či Mexiko. Pracujeme vždy s lokálnym manažmentom a tvoríme stratégiu na tri až päť rokov.
Ide stále o marketing?
Už to je výrazne za hranicou marketingu a komunikácie, pretože riešime aj financie, investície, analyzujeme, ktoré značky prioritizovať, pri ktorých ubrať, či investovať viac do distribúcie, komunikácie alebo do inovácií. Ročne robíme tak tri-štyri projekty, v tomto roku je to Čína, stredná a južná Európa a Brazília.
Štefan Sarvaš. Foto: Robo Homola
Vedeli by ste popísať vašu prácu na nejakom príklade? Napríklad na konferencii ste spomínali značku krmiva pre psy Cesar, kde ste pol roka len analyzovali dovtedajšiu komunikáciu značky…
Veľa marketérov začne po príchode na projekt veci meniť. Ľudia si však značku a jej komunikáciu pamätajú, nemôžete zo dňa na deň všetko zmeniť. My sme sa najskôr snažili pochopiť, aká je genéza a história tej značky. Pol roka sme analyzovali dovtedajšiu komunikáciu a jej výsledky.
Cesar je pre malé psy a ich majiteľov, takže sme urobili výskum v domácnostiach, ktoré majú malé psy. V Amerike, Veľkej Británii a Japonsku sme strávili pár týždňov v domácnostiach, pozorovali sme ľudí a snažili sme sa pochopiť, ako žijú a ako svoje psy vnímajú.
Malý pes, veľké srdce
Ako ste to sledovali?
Navštevovali sme ich na dve-tri hodiny denne, chodili sme s nimi na prechádzky. Takmer všade bol pes objekt lásky, verný spoločník, ľudia si cenili jeho oddanosť. To poznanie, okrem iného, sme sa snažili pretaviť do komunikácie, ktorá vydrží desať-dvadsať rokov a vytvorili sme koncept „Malý pes, veľké srdce“. Aktuálne je tento koncept na trhu asi 12-13 rokov a stále výborne funguje.
Presadiť koncept vo firme však nebolo jednoduché. Americký tím mal o komunikácii odlišnú predstavu ako náš globálny tím a keďže značka je na tamojšom trhu veľmi silná, vedenie rozhodlo, že sa budú súčasne testovať oba koncepty, americký aj globálny, a uvidí sa, ktorý prinesie lepšie výsledky.
Testovať už konkrétne reklamy, ako pôsobia na ľudí?
Nie. Komunikovať na trhu dve rôzne idey by prinieslo chaos. Testovali sme ešte vo fáze konceptu. Vytvorili sme storyboardy, predstavte si komiks, 20-30 kreslených obrázkov, ktoré rozprávajú nejaký príbeh. Neskôr robíte animatiku, teda kreslený film, to už je 30-sekundová reklama, ale ešte nie finálna.
Až následne sa natočí hraná reklama so skutočnými hercami a psami, dve-tri verzie, a testuje sa, ktorá z tých dvoch-troch verzií je lepšia.
Ako prebieha samotné testovanie?
Vyberiete vzorku ľudí, vybavíte ich senzormi a monitorujete, ako reagujú na koncept. Keďže ľudia si často iné myslia a iné povedia, potrebujete behaviorálne dáta, teda objektívne, pravdivé reakcie ľudí.
Dotazník nestačí
Ankety, dotazníkový prieskum teda nestačia?
Nie. Používame senzory na hlave, ktorými sa meria fMRI (funčná magnetická rezonancia, lekárska metóda, ktorá mapuje odozvu mozgu na vonkajšie a vnútorné podnety, pozn. red.). Meriame, ktoré časti mozgu sa aktivujú, ako, kedy a ako rýchlo reagujú na podnety.
Vďaka tomu vieme, aké pocity u vás koncept vyvoláva – či ste zdesený, nadšený, či vás to baví… Používame tiež senzory na rukách, na prstoch, kde meriame pot, na tvári, kde mapujú pohyb mimických svalov, volá sa to kódovanie tváre, a logicky oči, kam, kedy a ako dlho sa pozeráte.
Ako skončil súboj amerického a globálneho konceptu?
Dáta hovorili jednoznačne v prospech konceptu nášho, teda globálneho tímu. Marketingový viceprezident Marsu pre „pet food“ po prezentácii povedal: „Dobre, teraz si musím sadnúť s americkým tímom,“ a všetkých ostatných poslal preč.
V miestnosti boli kreatívci, marketéri a ďalší ľudia z globálnych aj amerických tímov, ľudia z reklamiek. Keď nás zavolali späť, americký tím bol „zmanažovaný“ a viceprezident oznámil – ideme globálnou cestou. Keby bola americká verzia lepšia, samozrejme, sadol by si s nami a prešiel svoje rozhodnutie v náš neprospech.
Spoločnosť Mars vyrába pestré portfólio potravinárskych produktov známych aj na našom trhu. Foto: Mars
Náš koncept vyvolal u testovaných ľudí silnejšie, pozitívnejšie emocionálne reakcie, menej strachu. Súznenie so značkou bolo intenzívnejšie, jednoznačnejšie. Celkovo ho ľudia hodnotili lepšie, čo potvrdili behaviorálne aj deklaratórne dáta. Náš koncept bol navyše globálne škálovateľný, pretože bol založený na „insightoch“, zisteniach z rôznych krajín.
Slogan „Malý pes, veľké srdce“ u majiteľov malých psov skutočne zarezonoval.
Koľko stál ten projekt?
Kvalitatívny etnografický výskum asi 250-tisíc dolárov a následné testovanie rôznych komunikačných platforiem v Spojených štátoch, Veľkej Británii a Japonsku ďalších 200-tisíc dolárov. Následné realizácie, kampane a podobne, do toho, samozrejme, nepočítam.
Rozpočet: 60 miliónov
Kam vás doterajšie úspechy posunuli v hierarchii Marsu?
Absolútny vrchol v mojom povolaní by bol C-level, konkrétne viceprezident Marsu pre výskum trhu. Dosiahol som úroveň o jednu pozíciu nižšie, teda globálny senior riaditeľ pre výskum trhu. Bol som zodpovedný za nákup a manažovanie všetkých externých dát, ktoré Mars nakupuje od Nielsenu, Kantaru, GfK, a za budovanie a prevádzku dátového centra. My používame skôr názov „data lake“ (dátové jazero, pozn. red.).
Aký rozpočet ste mali k dispozícii?
Zodpovedal som za 60 miliónov dolárov.
A ľudí?
Zhruba dvadsať. Navyše pre nás pracovali tímy v agentúrach ako Nielsen, Kantar či GfK. Väčšina z toho rozpočtu išla za služby, ktoré nám poskytovali.
Kolegovia o vás na LinkedIne hovoria, že ste excelentný tímový hráč, zameraný na potreby zákazníka, ctíte si fakty a radi skúšate nové výskumné metódy, ste zvedavý a držíte sa pri zemi… Prečo vás v roku 2006 vzali do Marsu?
Asi to bude kombinácia rôznych dôvodov. Človek musí mať zvládnutú prácu s dátami, štatistiku a podobne. Ale dôležitejšie je vedieť spolupracovať s ľuďmi na projektoch, vedieť im poradiť, rozumieť, čo potrebujú. My ako vedci spoliehajúci sa na dáta a skutočné ľudské správanie, sme ľudia za scénou, pomáhame uspieť a dostať sa do svetla reflektorov iným.
Moja úloha je vedieť poradiť tak, aby boli za hrdinov prezidenti a viceprezidenti spoločnosti. Aby sa mohli spoľahnúť, že dostanú radu, ktorá je založená na dátach a nie na pocitoch a dojmoch. Hovorím tomu informovaná intuícia.
Na ktorú z tých rád ste najviac hrdý, ktorá najviac posunula Mars dopredu?
To najdôležitejšie je asi pochopenie, že väčšine ľudí sú značky v podstate ukradnuté. V živote majú oveľa dôležitejšie veci, musia dať deti do škôlky, zaplatiť účty, stihnúť futbalový zápas. Značky sú pre nich relevantné v okamihu, keď niečo potrebujú, napríklad kúpiť krmivo pre psa.
Aku Vikström, ktorý je dnes CEO Orkla Foods Europe (výrobca potravín z nórskej priemyselnej skupiny Orkla, pozn.red.), si tento prístup veľmi pochvaľoval, hovoril, že je pre neho veľmi oslobodzujúce a prínosné, keď môže prestať velebiť značku a začať o nej uvažovať ako normálny človek.
Lovebrand je omyl
A čo Apple a ďalšie lovebrandy, s ktorými sa ľudia stotožnili natoľko, že boli pred vydaním nového produktu ochotní nocovať v stane pred predajňou, aby sa im ušiel?
Love brand je jeden z najväčších marketingových mýtov. Viete, ako vznikla knižka Lovemarks, ktorá to spustila? Kevin Roberts, CEO Saatchi a Saatchi išiel s kolegom na víno, opili sa a v opojení vytvorili koncept tej knižky. Nie je založená na skutočných údajoch, hoci tvrdí niečo iné.
Dáta hovoria, že 50-60 percent ľudí, ktorí majú Apple, túto značku zajtra pokojne vymenia za Samsung a pozajtra za nejaký čínsky produkt, ak to bude výhodnejšie. Pri malých značkách je to 80 až 90 percent. V našej brandži sa tomu hovorí polygamická vernosť. Ľudia sú lojálni, ale sú lojálni k repertoáru. Akonáhle príde ďalší nákup, človek začne uvažovať – čo keby som vyskúšal niečo iné? A radi si z toho repertoáru vyberajú.
Ďalší symbol lovebrandu, značka Harley-Davidson, ktorú majú mnohí ľudia dokonca vytetovanú na koži, má dnes veľké ekonomické problémy a krachuje. Ľudia menia značky, je to prirodzený proces. Značky prichádzajú, značky odchádzajú.
Tých 80-90 percent je príklad alebo namerané údaje?
To sú skutočné dáta. Áno, čím je značka väčšia, tým viac verných zákazníkov bude mať, ale to je čisto štatistický jav. Nedávny prieskum vo Francúzsku ukázal, že len 40 percent majiteľov BMW si ako ďalšie auto kúpilo opäť BMW. Najväčšiu vernosť, 60 percent, namerali u vlastníkov Citroënu, pretože to bol v tej dobe market líder.
Čím je značka väčšia, tým väčšie percento bývalých zákazníkov si ju kúpi opäť. Ak má Apple polovičný podiel na trhu, je veľká pravdepodobnosť, že 60-70 percent ľudí si kúpi znova Apple. Akonáhle bude mať 20-percentný podiel, pravdepodobnosť klesne na 20-30 percent. Lojalita je funkciou penetrácie a podielu na trhu.
Ako sa Mars zmenil po tom, ako ste začali uplatňovať tento pohľad na marketing?
Presunuli sme desiatky miliónov dolárov z rozpočtu na udržanie zákazníkov do rozpočtu na získanie nových zákazníkov. Čím viac nových zákazníkov máme, tým máme aj viac lojálnych zákazníkov. Samozrejme, musíte sledovať aj to, či nemáte nejaký produktový problém, a niečo vždy musíte investovať aj do CRM (customer relationship management – starostlivosť o zákazníka, pozn. red.), keďže nám meria produktové charakteristiky a to, či je produkt konkurencieschopný na danom trhu.
Rozhodnutie v sekunde
Vedeli by ste vysvetliť projekt „Rozhodnutie v sekunde“, na ktorom ste pracovali s britskými vedcami?
Človek v obchode bežne vidí regál cez akési okno s rozmermi zhruba 60 × 90 centimetrov. Na viac nemá prispôsobenú optiku, prípadne sa nevie dostatočne sústrediť. Preto je veľmi dôležité, aby v ňom uvidel „našu“ značku.
Po druhé, na rozhodnutie má zhruba sekundu. Je veľa výskumov, ktoré na mozgovej aktivite ukázali, že človek sa pre konkrétny tovar rozhodne päť-šesť sekúnd predtým, ako tovar vyberie z regálu.
Zhruba sekundu predtým, než siahne po produkte, si výber nejakým spôsobom zracionalizuje. Mozog si už vopred podvedome definoval, čo si vyberieme. V našej kategórii ľudia nakupujú pravidelne, pritom každý nákup je boj o zákazníka, bojovať musíme v každom momente.
V Amerike máme haly s rozlohou zhruba tri futbalové ihriská, kde si môžeme postaviť a simulovať akýkoľvek obchod, Walmart a podobne. Pustíme ľudí dnu a sledujeme, ako sa tam správajú.
Štefan Sarvaš. Foto: Robo Homola
Ako a čo sledujete?
Dáme ľuďom senzory, napríklad okuliare, ktoré mapujú pohyb očí, a sledujeme kam, kedy a ako dlho sa pozerajú. Jedným z výstupov takéhoto výskumu je napríklad navigácia farbami. Farba značky musí fungovať aj ako navigačný signál. Ľudia si nákup zjednodušujú hľadaním známej farby, nájdu ju, zmenia smer, vložia do košíka, vybavené.
Pre potravu pre mačky používame purpurovú, pre Pedigree Pal používame žltú, spomínaný Cesar má čiernu. V prípade Cesara sme redizajnovali balenie tak, aby už zo siedmich metrov bola vidieť v regáloch čierna línia. Cesar je relatívne malý produkt, 100-120 gramové tégliky, preto sme ich spojili a vytvorili viackusové balenia, aby v regáli vytvorili veľký čierny pruh a vznikol navigačný signál.
Nová generácia nie je iná
Je to tak, že príde nová generácia, ovplyvnená inými životnými skúsenosťami či technológiami a môžete všetky dáta zahodiť do koša a začať odznova?
Nie. Veľa sa popísalo o tom, aká je generácia Z odlišná od tých predošlých, že nie je konzumná a chce zachraňovať svet. Lenže na dátach vidíme, či už v Amerike alebo inde, že sa dnes správajú inak, ako deklarovali ešte ako tínedžeri. Skončili vysokú školu, začínajú si zakladať rodiny, musia zarábať peniaze. Do ich života výrazne vstúpil kontext.
Majú svoje hodnoty aj ich ako spotrebiteľov ovplyvňujú, ale funguje to vždy v tom kontexte. Budú zachraňovať svet, ale až keď deti odídu z domu.
Zmenilo váš prístup k práci s dátami to, že fakty už ľudia často prehliadajú alebo odmietajú?
Vnímam ako vážny problém, že časť verejnosti prestáva veriť dátam a faktom a verí výmyslom. Často sa spomína súboj sociálnych sietí a mainstreamových médií. Štúdie opakovane potvrdili, že na sociálnych sieťach máte šesťnásobne vyššiu šancu byť vystavený dezinformáciám, lepšie povedané klamstvám, ako pri konzumácii mainstreamových médií.
To neznamená, že mainstreamové médiá neprinášajú skreslené informácie, ale na Facebooku, Instagrame či X máte túto pravdepodobnosť neporovnateľne vyššiu. A stále vám bude veľa ľudí tvrdiť, že mainstreamové médiá podvádzajú a že treba veriť niečomu inému. Postfaktuálna doba je tu, kyvadlo sa vychýlilo do extrému a budeme si musieť opäť nájsť spôsob, ako a prečo si vážiť a hľadať pravdu.
Pravda ľudí nezaujíma
V rozhovoroch opakujete, že ľudí pravda nezaujíma…
Tak sme nastavení, tak funguje ľudský mozog. Veríme tomu, čomu chceme veriť, pomáha nám to prežiť v komunite. A tento vlastný pohľad na svet si chceme potvrdzovať. Ak sme vystavení informácii, ktorá je v rozpore s naším presvedčením, prehliadneme ju, inak by sme zažili nepríjemný stav, a to nechceme.
Ak sme vystavení informácii, ktorá nepotvrdzuje to, čomu veríme, hľadáme ďalej. A v súčasnosti v online priestore vždy niečo nájdete – na autorite a dôveryhodnosti zdroja nám až tak veľmi nezáleží. Tento priestor vytvorili a rozširujú sociálne siete, umožňujú v ňom publikovať ľuďom, ktorí nie sú za lži, prípadne za „vlastný názor“, zodpovední.
Áno. Spoločenská polarizácia sa prehlbuje, ľudia si prestávajú navzájom rozumieť, prestávajú spolu hovoriť. Spoločnosť zhrubla, nadávky a vulgárnosť, ktoré by pred 15 rokomi vyvolali odpor, si už v súčasnosti nevšímame. Obávam sa, že špirála bude pokračovať a začneme akceptovať nielen vulgarizmy, ale aj násilie.
Čo sa s tým dá robiť?
Skúsenosti hovoria, že je potrebné nepretržite sa usilovať o pozitívnu zmenu. Starosta New Yorku Michael Bloomberg zaviedol častejšie čistenie vlakov metra a čím boli vlaky čistejšie, tým menej si v nich ľudia dovolili odhadzovať odpadky.
Podobne je potrebné priebežne čistiť a zveľaďovať aj verejný online priestor, regulovať sociálne siete tak, aby si v nich ľudia nedovolili kedykoľvek a kamkoľvek „vyšpiniť“. Pomohla by tiež daň zo lži. Kto klame, kto na klamstve zarába, mal by za to zaplatiť.
Zabaviť či vystrašiť
Koho máte na mysli? Sociálne siete?
V marketingu v zásade fungujú len dva modely – buď spotrebiteľa zabavíš, alebo mu ponúkneš silnú emóciu. A v politickom marketingu funguje v súčasnosti iba jeden model. Čo najviac ľudí vystrašiť. Čím viac ľudí vystrašíte, tým môžete jednoduchšie manipulovať s väčším počtom ľudí.
Dnešný politický marketing neponúka pozitívnu víziu ako klasický marketing. Ponúka iba strach, pretože umožňuje s potenciálnymi voličmi jednoduchšie manipulovať.
Algoritmy sú nastavené tak, aby udržali pozornosť spotrebiteľa čo najdlhšie…
Presne tak. Stále ponúkajú obsah, ktorý vás prepína z rácia do emócie – mačičky, zábavné videá, ale tiež obsah, ktorý vás naštve, pretože hnev je veľmi silná emócia. Dezinformácie sú zväčša postavené tak, aby vyvolávali hnev. Preto s nimi sociálne siete bojujú minimálne, prípadne ich dokonca cielene uprednostňujú pred iným obsahom. Robia to preto, aby ste ostali na sieti dlhšie, klikali ďalej a oni na tom zarobili.
Alebo – súčasný americký minister zdravotníctva z rodu Kennedyovcov kráľovsky zarába na predaji takzvaných zdravých nebiotických prostriedkov. Jeho firmy súbežne investujú milióny dolárov do fejsbúkových kampaní, ktoré šíria nezmysly a lži o antibiotikách či vakcinácií. Ak je za klamstvo v reklame zodpovedný jej tvorca, prečo by nemohli byť sociálne siete, ktoré na klamstvách zarábajú alebo subjekty, ktoré šíria dezinformácie?
Brandoliniho zákon hovorí, že náklady na vytvorenie dezinformácie sú rádovo nižšie ako náklady na jej vyvrátenie, boj s dezinformáciami stojí miliardy dolárov. Dezinformátori by mali začať platiť boj s dezinformáciami. Máme daň z cigariet, daň z alkoholu, daň z cukru. Prečo by sme nemali zaviesť daň zo lži alebo daň z dopamínu?
Dopamín je rovnako návykový ako nikotín či alkohol. Obávam sa však, že mnohí politici budú proti, pretože koncept vyvolávania strachu a hnevu na manipuláciu s ľuďmi využívajú tiež.
Štefan Sarvaš. Foto: Robo Homola
Mohli by ste to upresniť?
V klasickom marketingu sú určité etické normy a zásady. V politickom marketingu sa môže všetko, etika neexistuje. Po druhé, klasický marketing je o tom, že vytvárame pozitívnu víziu, pozitívnu emóciu. Ak si kúpite toto auto, bude vás každý obdivovať. Aj firmy majú víziu a stratégiu, kde chcú byť o päť-desať rokov. Vidíte niečo podobného v politickom marketingu v Čechách alebo na Slovensku?
Súčasný politický marketing je založený už len na strašení ľudí, pozitívna vízia spoločnosti v podstate neexistuje. Dokonca aj Václav Klaus mal to slávne uťahovanie opaskov, komunisti ružovú budúcnosť, Mikuláš Dzurinda dvojnásobné platy. V súčasnosti nič také nevidíte. Dôvod je jednoduchý – strašenie je najefektívnejší a najlacnejší spôsob manipulácie s ľuďmi.
Kto je Štefan Sarvaš
Štefan Sarvaš vyštudoval sociológiu na Univerzite Karlovej v Prahe. Profesnú kariéru začal ako analytik Ministerstva obrany Českej republiky, neskôr prešiel do súkromného sektora. Pracoval pre agentúru pre výskum trhu Aisa v Prahe, pre Philip Morris International vo švajčiarskom Lausanne či pre americkú korporáciu Mars. V Marse pracoval ako vedúci Market Research v strednej Európe v Prahe, Global research leader v Mars Petcare v Bruseli, European Market Research Head v Londýne a Global Senior Director for Market Analytics v Chicagu.
V súčasnosti pracuje v korporácii ako interný konzultant na stratégiách pre najväčšie trhy – USA, Veľká Británia, Francúzsko, Čína, Austrália a Brazília a na globálnych stratégiách. Rodák z Lučenca je autor viacerých publikácií, vrátane knihy Prečo veríme dezinformáciám, spolupracoval na viacerých sociologických projektoch s Ehrenberg-Bass Institute for Marketing Science na University of Adelaide.
