Pred ôsmimi rokmi začínala v Indonézii ako sprievodkyňa, počas pandémie sa pustila aj do podnikania. Marcela Mattová hovorí pre Forbes o živote na Bali, o tom, ako krajinu mení turizmus, aj o náboženských rituáloch, ktorými miestni žijú. „Instagram ostrov veľmi zmenil. Dnes tu majú všetky podniky a hotely visiace siete na pekné ‚selfie‘ či iné vychytené miesta v boho štýle. Alebo sú všade tie hlúpe nápisy I love Bali, pri ktorých sa ľudia fotia,“ hovorí.
Ako vyzerajú vaše dni na Bali?
Ráno som začala jogou, potom sme si s priateľom zašli na dobré raňajky a neskôr sme lietali po ostrove a venovali sa našim projektom. Väčšinou fungujem tak, že mám pomalšie rána a až potom sa naštartujem. Som nočná sova a niekedy to viem potiahnuť aj do tretej či štvrtej v noci (úsmev).
To je tam bežný štýl života?
Indonézania práveže vstávajú veľmi skoro ráno. Už o štvrtej ráno ich vidieť pripravovať ovocie, zeleninu či kvety na miestnych trhoch. Žijú so slnkom a keď zapadne, pomaly sa chystajú na spánok.
Veľká časť expatov ráno vstáva na surf alebo do fitka, alebo sú takí, čo pracujú online a žijú podľa časového pásma na opačnej strane zemegule. Je to individuálne. Tým, že ja nemám žiadneho šéfa, fungujem tak, ako mi to vyhovuje.
Dôležitá je trpezlivosť a chuť presadiť sa
V minulosti ste sprevádzali turistov po Ázii. Čomu sa venujete v čase pandémie?
S priateľom máme rovnaké hobby – stavebníctvo a dizajn, ktorému som sa vďaka pandémii začala venovať oveľa viac. Obaja máme individuálne skúsenosti so stavbou domov a zariaďovaním, naše štýly a schopnosti sa nám krásne prelínajú. Ani jeden z nás nie je profesionálny dizajnér, nemáme diplomy či výučné listy, ale práve to je na Bali skvelé.
Ak ste dobrí v tom, čo robíte, máte voľnosť byť kreatívni, stačí vám talent a chuť ho presadiť. A, samozrejme, trpezlivosť. Veľa trpezlivosti.
Dúfam, že sa čoskoro vrátim aj k sprevádzaniu, chýba mi vôňa iných krajín. Okrem toho sa ešte zabávam aj navrhovaním dámskeho oblečenia a doplnkov. Baví ma prijímať rozličné pracovné príležitosti a tým rozširovať svoje pochopenie sveta a jeho fungovania.
Takže sa úplne nedá zaradiť vás do jednej škatuľky…
Nedá, nikdy som to tak ani nemala. Odkedy som skončila školu, mala som vždy niekoľko prác či aktivít naraz. Vždy som to vnímala ako nevýhodu, pretože všetci okolo mňa sa vedeli definovať. Ja som mala pocit, že nie som dobrá v ničom.
Až tu v Indonézii som zistila, že je to vlastne moja výhoda. A že môj profesijný život asi bude takáto intuitívna jazda naplnená dôverou, že to bude hlavne zaujímavé a zábavné. Tu sa „definovanie sa“ či škatuľky neriešia.
Marcela prišla na Bali pred ôsmimi rokmi. Foto: archív respondentky
Aj na Bali frčia kouči a kryptomeny
Čím je to podľa vás spôsobené? Inou mentalitou?
Domáci majú, samozrejme, svoje škatuľky, či som vydatá, odkiaľ a kam idem je otázka, ktorú dostávam párkrát za deň. Nevedia nás hodiť do svojich škatuliek, lebo nechápu náš život, keďže je diametrálne odlišný od toho ich. Čo sa týka cudzincov, aj tu sú rôzne trendy a životné štýly, napríklad joga či surf, momentálne letí byť osobným koučom a obchodovať s kryptomenami.
Na akom projekte teraz pracujete?
Práve zariaďujeme kvetinárstvo, alebo Flower Bar, biznis, ktorý na Bali zatiaľ nemá zázemie. Je to naozaj vzrušujúce, pretože sa snažíme vytvoriť kus európskeho vibe tu na tropickom Bali, sama som zvedavá na spojenie tejto „koloniálnej dekadencie“. (smiech) Nie je to len o dekorovaní, bude to miesto, kde sa budú konať rôznorodé aktivity. Na Bali musí byť všetko hravé a fotogenické.
Súvisí to aj s čoraz väčším turizmom a snahou zaujať?
Určite áno. V turizme pracujem niekoľko rokov a mala som možnosť spoznať viacero ázijských krajín. No zistila som, že Bali je niečím naozaj výnimočné a nedá sa to porovnať so žiadnou inou destináciou. Nájdete tu rôzne koncepty, ktoré okrem služby či produktu prinášajú nejaké aktivity navyše.
Napríklad workshopy, stretnutia aj párty ktoré sa tu konajú, sú často tematické a niečím zaujímavé. Všetko tu musí mať pridanú hodnotu.
Bali totiž spája veľmi zaujímavých ľudí – rôznych umelcov, dizajnérov či kreatívcov, ktorí sem prinášajú nejaké to korenie navyše. V tomto je Bali naozaj výnimočné, vždy sa tu dejú veľmi zvláštne veci (úsmev).
Ryžové polia vytláčajú bary a hotely
Bolo to tak, už keď ste tam prišli?
Ja som na Bali prvýkrát prišla v roku 2013 a teda som už minula éru, keď bolo ako turistická destinácia v ranom rozkvete. No napríklad v zóne, v ktorej momentálne bývam a ktorá je dnes jednotkou na ostrove, nebolo v tom čase takmer nič, len ryžové polia, pár surferov a tri podniky. Dnes je to preplnené barmi, reštauráciami, obchodmi a hotelmi.
V roku 2013 ešte neexistovali influenceri a Instagram nebol tým, čím je dnes, a práve ten ostrov veľmi zmenil. Dnes tu majú všetky podniky a hotely visiace siete na pekné „selfie“ či iné vychytené miesta v boho štýle. Alebo sú všade tie hlúpe nápisy I love Bali, pri ktorých sa ľudia fotia. (smiech)
Spoločne s priateľom sa venujú stavebníctvu a dizajnu. Foto: archív respondentky
Oslavy Nového roka vypnú celý ostrov
Je tam teda ešte možné nasať autentickú atmosféru a život miestnych?
Práveže áno. Preto milujem Balijčanov, najmä keď ich porovnám s obyvateľmi iných ázijských krajín. Niektorí, bohužiaľ, už „zapredali“ svoju kultúru, aby sa prispôsobili turistickému ruchu. Obyvatelia Bali sa ale nedajú a idú si v prvom rade svoje náboženstvo, spiritualitu, kultúru a zvyky.
Dôkazom je napríklad oslava Nového roka – Saka Nyepi, deň ticha, počas ktorého sa všetko na ostrove „vypne“ – podniky, obchody, reštaurácie, kaviarne či premávka. Aj internet. Na svete neexistuje ekvivalent tohto sviatku, kde by vláda pre meditáciu na 24 hodín zatvorila letisko. Všetci musíme ostať doma, nemôžeme zapnúť svetlo či púšťať nahlas hudbu. V tento deň by sa malo meditovať a očisťovať.
Prečo?
Obyvatelia veria, že Bali je križovatka zemských čakier a vstup na zemeguľu z vesmíru. Tým, že sa uzavrú do tmy, sa utaja aj pred démonmi, ktorí tak nemôžu nájsť cestu na našu planétu. Hlboko uctievajú svoje tradície a nič na svete im v tom nezabráni. Nedajú sa predať, kultúra je pre nich najdôležitejšia.
Náboženstvo a hlavne spiritualita tu sú prítomné všade. Šíri sa vzduchom vo forme vonných tyčiniek, hlási sa zvukom tradičnej muziky gamelan, vidieť ho na chodníkoch a všadeprítomných chrámoch vo forme obetí bohom – canang sari.
Každý druhý deň je nejaká ceremónia a môžete vidieť domácich v tradičnom „kroji“ s pletenými košmi so záhadným obsahom presúvať sa na motorke alebo v masívnych sprievodoch.
Prečo sú ľudia zo Západu stále nespokojní?
Čo by nás mohlo ešte prekvapiť?
Zaujímavý je ich tradičný pôrod. Dieťaťu sa neodstriháva pupočná šnúra, ale čakajú, kým sa odpojí sama. Oni totiž veria, že máme štyroch spirituálnych súrodencov – pupočnú šnúru, pupočnú krv, placentu a plodovú vodu. Myslia si, že my na Západe sme nespokojní práve preto, lebo týmto svojim súrodencom nedávame žiadnu úctu.
Tretí až siedmy deň po narodení, keď bábätku odpadne pupočná šnúra, sa časť odstrihne a vloží do malej zlatej obálky, ktorú nosí dieťa okolo krku. Keď má dieťa 42 dní, koná sa ceremónia, počas ktorej sa môže prvýkrát dotknúť zeme.
Dúfam, že sa čoskoro vrátim aj k sprevádzaniu, chýba mi vôňa iných krajín, hovorí Marcela. Foto: archív respondentky
Dvakrát do roka sa oslavuje Galungan a Kuningan. Počas desiatich dní sú na Bali vystavené vyzdobené brány z bambusov, ktorými sú olemované celé ulice. Obyvatelia veria, že vtedy zostúpia na zem duše zosnulých, ktoré sú tu s nami tých 10 dní a potom odchádzajú preč.
Raz ročne sa tu koná sviatok Melasti, keď sú všetci domáci odetí v bielom a prichádzajú na pláž odovzdať dary bohom. Chcú tak očistiť dva svety: malý (ľudská duša a telo) a veľký (vesmír). Vodou očisťujú svoje hriechy a zlú karmu. Predpokladá sa, že počas tohto obdobia sa človek dostáva do rovnováhy s bohom, prírodou a komunitou.
Je to fascinujúce, no má to, samozrejme, aj svoju odvrátenú stránku – finančnú. Balijčania bežne investujú 30 až 40 percent svojho príjmu do rôznych náboženských ceremónií.
Iný kraj, iné… zuby
To je celkom dosť.
Áno, jeden môj známy nedávno hostil ceremóniu zbrusovania zubov pre svoje štyri dcéry a stálo ho to približne 20-tisíc eur. Ide totiž o najväčšiu ceremóniu v živote Balijčanov a je to pre nich to najviac, čo môžu dať svojim deťom. Zbrúsiť im zuby.
Robí sa to medzi 15. a 20. rokom života, ide o šesť horných predných zubov, ktoré symbolizujú 6 zlých vlastností. Je okolo toho veľká paráda s množstvom jedla, kvetmi, pozlátenými predmetmi a za prítomnosti najvyššieho duchovného predstaviteľa.
V čom sa ešte líšia od Európanov?
Vo všetkom. (smiech) Prvé, čo mi asi napadne, je to, že žijú v prítomnosti. S týmto ich prístupom sa mi spája veľa humorných príhod. Napríklad ešte v začiatkoch, keď mi prasklo sklo v chladničke. Ja som sa iba začínala učiť po indonézsky, takže keď som sa s nimi dohadovala, kedy mi ho donesú, použila som slovo zajtra, po indonézsky „besok“. Sedela som doma, no ich nikde. Išla som do predajne, kde mi opäť povedali, že „besok“.
Až neskôr som zistila, že to slovo znamená len budúcnosť. Oni tu nemajú ani budúci čas, len to povedia v prítomnosti a pridajú „besok“, čo znamená, že to bude. Niekedy v budúcnosti. (smiech) Ich jazyk je odrazom mentality.
S tou našou európskou, kde musí byť všetko dané striktne a jasne a v súlade s plánom, je niekedy ťažké sa s nimi dohodnúť. To je tá odvrátená stránka života v prítomnosti. Poznáte knihu Sila prítomného okamihu? Ja sa často smejem, že pre nich by bolo dobré napísať inú verziu s názvom Sila budúceho okamihu. (smiech)
Celé je to však o tom naučiť sa s nimi vyjednávať. Dnes už viem, ako mám položiť otázku, aby som dostala odpoveď, ktorú potrebujem, a ako si dohodnúť, čo očakávam. Musím neustále pracovať na sebe, ich nezmením… Chvalabohu, lebo sú vlastne super, akí sú.
„Vypozorovala som, že všetci, ktorí sem prídu a zamilujú si Bali, sú slobodné duše,“ hovorí Marcela. Foto: archív respondentky
Spomalenie a menej nákladný život
Bolo to to najhoršie, na čo ste si museli zvyknúť?
Najnáročnejšie bolo asi zvyknúť si na to, že je tu úplne normálne čakať. Na hocičo. Na všetko. Ľudia sa nikam neponáhľajú, oni si budú v pohode sedieť pred domom, hladkať chvost svojho bojového kohúta a sledovať motorky, ktoré prechádzajú okolo domu, pokojne aj polovicu dňa. Pre nich je to normálne, nikam sa neponáhľajú.
Čo máte na Bali najradšej? Čím podľa vás láka turistov?
Je to kombinácia rôznych faktov – podnebie, nádherná príroda, skvelé jedlo, geniálne služby za veľmi dostupné ceny. Ostrov sám osebe má slovami neopísateľnú mágiu. Prejdete päť minút na motorke a ste na krásnych ryžových poliach, sú tu tiež hory, sopky, za rohom je džungľa a hneď vedľa pláž – s vlnami, bez vĺn, s bielym pieskom, čiernym pieskom… Všade, ale ozaj všade sú kravy, psy, mačky, obrovské jaštery a spievajúce vtáky.
Človek tu tiež nemusí minúť tisíce eur mesačne, aby mal normálne slušné ubytovanie, dá sa tu fungovať aj za nižší „budget“. Je tu tiež veľa aktivít, ktoré vám spríjemnia čas. Stretávam tu neustále nových zaujímavých ľudí, ktorí sem prišli na dovolenku, no Bali si zamilovali natoľko, že tu ostali sezónne alebo nadobro žiť a rozbehli biznis založený na svojej vášni.
No všetko je tu cenovo dostupnejšie ako v Európe. Napríklad bývalý cukrár z Four Seasons v Paríži tu ponúka dezerty, za ktoré by sme v Európe hravo nechali 20 eur, za zlomok ceny.
Čo spája ľudí, ktorí sa tu rozhodnú usadiť?
Vypozorovala som, že všetci, ktorí sem prídu a zamilujú si Bali, sú slobodné duše. Ľudia, ktorí nechcú žiť v líniách, ako by sa malo žiť, ale chcú nájsť svoju vlastnú cestu. Momentálne pomáham niekoľkým ľuďom, ktorí chcú zmeniť svoj život a elokovať sa z Európy do Indonézie.
Bali spája nádherné ryžové polia, pláže aj hory. Foto: archív respondentky
O slobode a jej limitoch
Ako si vysvetľujete pojem slobodná duša? Čo pre vás znamená sloboda?
Sloboda pre mňa znamená spoznávanie samej seba. Až vtedy, keď viem, kto som, môžem robiť to, čo je pre mňa dobré. Môže to znieť sebecky, ale iba ak je človek spokojný, môže byť najlepším prínosom svojmu okoliu.
Myslím, že všetci žijeme v programoch, uložených na nevedomej úrovni. Automaticky predpokladáme, že to, čo vníma väčšinová spoločnosť ako správne, bude správne aj pre nás. Nasledovanie týchto programov bez premýšľania ma však nečiní slobodnou.
Perfektným príkladom môže byť práca. Zdá sa mi, že ľudia často snívajú o tom kariérne sa posúvať, dosahovať manažérske posty a postupovať stále vyššie, no aj keď sa im to všetko splní, zistia, že sa nič nezmenilo a stále nie sú spokojní.
Slobodné duše sú podľa mňa tie, ktoré sa rozhodnú riskovať a spoznať samy seba. Ani si neuvedomujeme, ako veľmi nám záleží na tom, čo si myslia druhí a často tomu podriaďujeme aj svoje konanie. Ideme tak sami proti sebe. Toto nie je sloboda.
Vy ste ju spoznali až na Bali? Ako to bolo u vás?
Mojím najväčším požehnaním je, že som sa mohla narodiť práve do mojej rodiny. Vždy som mala nekonečnú podporu v slobodnom rozhodovaní. Keď však spomínam na svoj dospelý život doma, všetko je zahalené do akejsi zvláštnej hmly. Tu v Indonézii som dostala potrebné lekcie od života, ktoré ma prinútili ísť viac do vnútra seba samej.
Čo vám dal tunajší život a jeho obyvatelia?
Veľmi veľa. Ťažko nájsť vhodné slová. Asi to, že som mohla slovo vďačnosť posunúť na level skutočného pocitu. A to, že v tom nie som sama. Každý jeden deň vyjdem do ulíc a stretávam stovky úsmevov. Je to nákazlivé ako vírus.
Nebojíte sa, že turizmus zmení ostrov úplne?
Zamýšľala som sa nad tým, ale časom som pochopila, že zmena je nevyhnutnou súčasťou života. Svet sa mení a keď sa silou–mocou snažíme zakonzervovať niečo, aby to ostalo také, ako to vnímame my, tak to nemusí byť vždy ideálne. Bez zmeny neexistuje evolúcia.
