Vysokoškolské tituly má z prestížnej Cambridgeskej univerzity a z Wharton School Pensylvánskej univerzity. Po štúdiu nastúpila Helena Šarkanová do americkej konzultačnej spoločnosti McKinsey & Company, ktorej služby si najíma až osemdesiat percent najväčších svetových firiem.
Od januára 2020 je v spoločnosti partnerkou, medzi jej klientov patria najmä banky, telekomunikačné spoločnosti a high-techy. Podieľala sa na projektoch v Európe, Ázii, Latinskej Amerike aj na Strednom východe.
Londýn, Cambridge, Praha, New York, Washington, Filadelfia, chvíľu Ľubľana, dvakrát Brusel, veľmi krátko Kuala Lumpur a, samozrejme, moja rodná Bratislava. Určite som však ešte na niečo zabudla.
Zrejme v New Yorku. Dynamické mesto, ktoré ma uchvátilo od prvého momentu. Mala som asi dvadsať rokov, bola som mladá študentka… Navyše som tam stretla môjho manžela, ktorý je diplomat a vtedy pracoval pri OSN. Skrátka bola som v správnom čase na správnom mieste.
Ale nemyslím si, že by som tam dnes bola tak šťastná ako pred rokmi. Menia sa okolnosti, aj vy sa ľudsky meníte. Nejde teda o srdcovku, do ktorej sa chcem každý rok vrátiť, ale jednoducho New York niečo v mojom živote otvoril.
Veľmi som chcela pracovať v médiách, fascinoval ma svet filmu a literatúry, lenže potom som si na Newyorskej univerzite vyskúšala kombinované štúdium na Tisch School of the Arts a Stern School of Business, kde som okrem predmetov o filmárskom umení mala aj tie súvisiace s biznisom. Tam sa to začalo „prelamovať“. Zaujali ma prednášky o kvantitatívnych metódach, štatistika, matematika. Navyše od detstva som rada čítala detektívky, je mi blízke analytické premýšľanie.
Nie som zvlášť kreatívna. Skôr dokážem oceniť kreativitu iných – kvalitnú literatúru, balet, architektúru, dizajn. Myslím, že sa viem na diela pozrieť analytickým okom a odkrývať rôzne úrovne významu. To ma baví. Moja silná stránka je teda viac v racionálnej rovine.
Ako ste sa napokon dostali k práci v konzultačnej spoločnosti?
V tom čase som vôbec netušila, čo McKinsey je. Mala som známeho, ktorého som si veľmi vážila, a ten si po štúdiu na Harvarde vybral prácu práve v McKinsey. Zaujalo ma to, preto som začala zisťovať, čo McKinsey robí, ale vlastne dodnes to neviem úplne dobre vysvetliť. (smeje sa)
Skúste.
Ak to mám veľmi zjednodušiť, tak riešime problémy a výzvy v prakticky akejkoľvek oblasti v súkromnom, mimovládnom alebo neziskovom sektore. Spoločným menovateľom je prístup, ktorý spočíva v kombinácii hlbokej expertízy, dobrého premýšľania a disciplinovanej implementácie. Niečo v podobnom duchu som si prečítala aj na firemnej webstránke a prišlo mi to fascinujúce. Akoby som sa vrátila k tým mojim detektívkam… Zdalo sa mi až neuveriteľné, že toto môže byť zamestnanie.
Keď som neskôr skončila master program na Cambridgeskej univerzite, zistila som, že deväťdesiat percent mojich spolužiakov sa hlási práve do McKinsey. Chytila ma panika, lebo ja som nikdy nemala veľa sebavedomia. Okrem toho to bolo obdobie finančnej krízy a firmy najímali opatrne. Nedávala som si šance, dokonca som zvažovala, či sa vôbec prihlásiť. Paradoxne to dopadlo tak, že som ako jediná z triedy od McKinsey dostala pracovnú ponuku.
Čím ste podľa vás zaujali?
Prijímacie pohovory sú štandardizované. Nemyslím, že som špeciálne zaujala. Skôr som naplnila očakávania, ktoré McKinsey od kandidátov malo.
Dve tváre geniality
A práca vás aj po rokoch baví?
Myslím, že to bol dobrý výber. V práci som sa našla, je špecifická. Vyhovuje mi potreba kritického premýšľania, ktoré patrí k mojím každodenným úlohám. Mám česť pracovať s riaditeľmi svetových bánk, s vysokopostavenými manažérmi v biznise. Baví ma vyhľadávať špeciálnu danosť, ktorú mnohí z nich majú. Premýšľať, ako s ňou pracovať, prípadne ju ešte posunúť.
Je možné generalizovať, v čom bývajú výnimoční?
Nie je, niekedy je to dokonca na prvý pohľad neviditeľné. Nádych geniality sa u niektorých zamotá do klbka menej geniálnych vlastností, napríklad prchkosti alebo nie veľmi príjemného vystupovania. Niektorí svoje vynikajúce myšlienky nie sú schopní komunikovať organizácii, tá je z nich zmätená či až paralyzovaná.
Nebýva pre vás oriešok, aby uznali, že ich spôsob komunikácie môže byť problém?
Niekedy sa to môže stať. Veľká miera nášho úspechu je sociálne inžinierstvo. Musíme ísť krok po kroku, pracovať s manažérmi aj s ich okolím.
Spomeniete si na svojho vôbec prvého klienta? Boli ste po škole, mali diétnejšie sebavedomie…
To mám stále, to sa nezmenilo. (usmieva sa) V McKinsey ako nováčik či ani ako stážista nevaríte kávu. Od prvého dňa ste súčasťou tímu, obrazne vás hodia do vody. Môj prvý klient pôsobil v energetike v Spojenom kráľovstve.
Vedeli ste niečo o energetike?
Nič, ale pri juniorných pozíciách sa expertíza nevyžaduje. Dôležité sú dve ingrediencie: premýšľanie a ľudská stránka.
Alfou a omegou je výber ľudí
Môžete načrtnúť na nejakej kazuistike, ako riešite problémy?
Napríklad agilná transformácia v bankách. Banky sa rokmi vyprofilovali na v podstate technologické spoločnosti. Sú však postavené hierarchicky a organizované v útvaroch ako IT, biznis, HR, financie, ktoré sú uzavreté v rámci seba. IT sedí v jednej budove, zvyčajne horšej a škaredšej, biznis je zase v tej krajšej v centre mesta.
V dnešnom bankovom svete je však tento systém organizácie extrémne nepraktický. Vedie k tomu, že biznis príde s nápadom, ktorý detailne premyslí. Následne ho posunie oddeleniu, ktoré ideu prepíše do technických špecifikácií. Popis potom prepošle do IT, ktoré ju napokon implementuje. Mnohé elementy sa však pri týchto presunoch stratia, iné sa skomplikujú. Výsledok je tak často výrazne iný – a horší – než bola pôvodná idea.
My sa preto snažíme zmeniť spôsob, akým banky pracujú. „Preukladať“ ich multifunkčne, prestaviť na iteratívny spôsob práce. Ako keď rozoberiete stavebnicu z lega a prestaviate ju – z tých istých kociek, ale na celkom iné útvary.
Foto: Marek Velček
Existujú nejaké vami odskúšané šablóny, ako správne vyskladať tím, ktorý takú transformáciu povedie?
Výber ľudí je alfou a omegou. V tomto smere by som sa nebála odvážnejších rozhodnutí. Veľakrát máme tendenciu prvotne uvažovať o ľuďoch, ktorí sú na etablovanej pozícii. Mne sa však empiricky ukazuje, že ak zaexperimentujeme, siahneme hlbšie do organizácie a dôležitú úlohu zveríme niekomu s vysokým potenciálom, aj keď s menej rozsiahlymi skúsenosťami, výsledky nás pozitívne prekvapia.
Nakoľko firmám vstupujete aj do personálnych otázok?
Nie sme HR agentúra. Ak však pracujem s niekým, u koho spozorujem potenciál, snažím sa vytvoriť mu priestor. Jednou z úloh konzultanta je umožniť talentovaným ľuďom vyjsť na povrch a ukázať sa.
Osamelosť manažérov
Jeden hypotetický príklad. Máte zákazku z veľkej korporácie a zistíte, že jej CEO na svoju pozíciu nemá schopnosti. Ako postupujete?
Veľmi opatrne. Nie sme v pozícii, aby sme niekomu brali stoličku a tlačili na ňu iného.
Manažéri sa ma často pýtajú, ako hodnotím ich tím. Vo vyjadreniach bývam opatrná. Ak však vidím talentovaného človeka, vždy sa snažím namotivovať organizáciu, aby mu dala šancu, prípadne väčší priestor.
Máte aj vy svojho kouča, mentora?
Mám. V McKinsey máme robustný proces každoročného hodnotenia. Sleduje náš výkon naprieč mnohými oblasťami. Spätnú väzbu si pravidelne pýtam aj od kolegov či tímov a mám profesionálneho kouča, ktorý mi pomáha premýšľať v širšom kontexte.
Neberú manažéri koučov skôr ako náhradu, povedzme za kamaráta, ktorému sa môžu vyrozprávať?
Môže to tak byť. Myslím, že veľa CEO sa cíti osamelo. Z rôznych dôvodov.
Akú dobu dnes vlastne v biznise žijeme?
V Európe sme v zvláštnej situácii, napríklad oproti Amerike máme mizerný ekonomický rast. V Spojených štátoch si zamestnanec ročne vyčerpá možno štyri dni dovolenky, my kladieme dôraz na iné veci. Žiaden extrém nie je dobrý, no v Európe sme zatiaľ nenašli ten najproduktívnejší balans.
Platí to aj o manažéroch, že v Európe pracujú menej?
Myslím, že vysoko postavení manažéri bývajú aj v Európe prepracovaní a často pod veľkým tlakom. Je naozaj nevyhnutné premýšľať o balanse a energii.
Darí sa to aj vám?
Myslím, že väčšinou áno. Každý deň pracujem s mnohými ľuďmi, preto si dávam pozor na to, kto mi energiu dáva a kto naopak berie.
Tí, ktorí vám ju odčerpávajú, nechcete mať po svojom boku.
Ja som v práci nikdy prvorado neriešila obsah, teda či pôjde o digitalizáciu, energetiku, bankovníctvo. Vždy ma viac zaujímalo, s kým sa tá práca robí a pre koho. McKinsey má povesť veľmi racionálnej poradenskej firmy, kde pri rozhodovaní hrajú kľúčovú rolu fakty a čísla. Za väčšou časťou úspechov a dobrých výsledkov však stojí správny mix ľudí. Po odbornej aj osobnostnej stránke.
Obloha je limit
V jednej zo štúdií McKinsey sa poukazuje na to, že viac žien na pracovnom trhu a vo vedúcich pozíciách by mohlo prispieť k ekonomickému rastu celého regiónu CEE. Lepším využitím potenciálu žien by sa tak do roku 2030 mohol HDP Slovenska a Česka navýšiť až o zhruba osem percent.
Áno, je to tak. Je to ťažká a komplexná téma. Vieme, že ženy u nás sú vzdelanejšie a porovnateľne ambiciózne ako muži. Tímy, ktorých sú súčasťou, sú typicky efektívnejšie a dosahujú lepšie výsledky. Napriek tomu máme žien vo vyšších pozíciách disproporčne menej a mnohé ani nie sú súčasťou pracovného trhu.
Prečo to tak je?
Dôvodov je, samozrejme, veľa. Na ceste k úspechu im neraz bráni aj domáca „druhá zmena“ a externé okolnosti. Paradoxne rodina a príbuzní často na ženy vytvárajú tlak a vyčítajú im, koľko času trávia v práci. Sama neviem, ako by som to zvládala, ak by ma doma zakaždým čakali oči plné výčitiek. Mám šťastie, že ma rodina podporuje. To mnoho žien nemá.
Pritom skombinovať prácu manažérky a diplomata je priam alchýmia, nie?
Už sme na ten kolobeh zvyknutí. Manžel nás vždy niekam presťahuje na štyri až päť rokov a ja počas týždňa otočím aj päť svetových metropol. On určí, kde máme aj s našou dcérou základňu a ja z nej potom rotujem po svete.
Vidíte nejakú nádej na zlepšenie pozície žien na pracovnom trhu?
Poznám mnoho inšpiratívnych žien na vysokých manažérskych pozíciách, ale celkové štatistiky sa zatiaľ príliš nezlepšujú.
Máte aktuálne klientov aj zo Slovenska?
Pôsobím predovšetkým v zahraničí, ale pracovať doma je vždy príjemné. Máte pocit, že aspoň trochu pomáhate domácej ekonomike, svojej krajine.
V ktorej oblasti v podnikateľskom sektore na Slovensku vidíte najväčšie nedostatky?
Napadá mi kontrast s Blízkym východom, kde je „obloha limit“. Tam neexistuje ambícia, ktorá by bola príliš veľká. V našom regióne a v rámci širšej Európy prevláda skôr snaha ochrániť to, čo už máme. Trochu menej sa snažíme budovať nejakú tú „ďalšiu veľkú vec“. Nebolo by na škodu, ak by sme si vedeli dodať viac ambícií a vizionárskeho prístupu.
Sme skôr tí, čo kopírujú trendy zvonku?
Platí to do určitej miery, ale veľa inovatívnych vecí pochádza aj zo strednej Európy. V Poľsku sú banky, ktoré sú na tom v digitálnych parametroch lepšie než niektoré v Škandinávii. Aj slovenské a české banky sú v oblasti digitalizácie veľmi ďaleko.
V McKinsey & Company pôsobíte od roku 2009. Ako sa odvtedy zmenila vaša práca?
Firma sa zmenila naozaj význame. Kým v minulosti sme firmám primárne radili, dnes sa vo výrazne vyššej miere podieľame na strategických partnerstvách. S klientom vymyslíme komplexnú stratégiu alebo riešenie a spoločne ju uvedieme do života, stabilizujeme a až následne sa stiahneme. Znamená to, že okrem konzultantov prinášame množstvo iných profilov, napríklad v oblasti dátovej analytiky, technológií, dizajnu či implementácie. Je to naozaj vzdialené tradičnej predstave o tom, že konzultanti píšu teoretické PowerPointové prezentácie, ktoré vedenie založí do zásuvky.
Nakoľko môže mať umelá inteligencia dopad na vašu prácu?
Zatiaľ ma veľmi nestraší, skôr v nej vidím veľký potenciál. S mnohými klientmi pracujeme na tom, ako najnovšie vymoženosti AI zavádzať do praxe a vyťažiť z nich reálnu hodnotu.
Obava o stratu kritického myslenia
AI teda nevnímate ako hrozbu?
Samozrejme, dokážem si predstaviť aj strašidelné scenáre. Znepokojuje ma dosah internetu a analytiky na niektoré oblasti nášho každodenného života. Napríklad, že správy, ktoré konzumujem, sú tendenčné, lebo sú nastavené presne podľa mojich preferencií – podľa toho, čo rada čítam, čomu verím.
Tento multiplikačný efekt vedie k tomu, že nech máte názor taký alebo onaký, telefón, internet a dátová analytika vás ľahko presvedčia, že ten váš názor je správny. Rizika, že stratíme schopnosť kriticky myslieť, sa bojím viac, než možnosti, že umelá inteligencia ovládne svet.
Z čoho ešte máte obavy?
Z geopolitickej situácie a ako rodič zo sociálnych sietí. Naša dcéra má deväť rokov, našťastie je rozumná a emočne vyspelá, ale mobilný telefón sme jej beztak zatiaľ nekúpili. Ak v najbližšom období nejaký dostane, tak zrejme len tlačidlový.
Aký je najväčší projekt, na ktorom ste v McKinsey pracovali?
Tých je veľa. Moje projekty sú zvyčajne beh na dlhšiu trať. Často ide o veľké programy.
Najčastejšie pôsobíte na Blízkom východe?
Donedávna to tak bolo. Teraz som svoju pozornosť presunula na Európu.
Ste zvyknutá pracovať s rôznymi kultúrami.
V McKinsey je to jednoduché, lebo máme konzistentné procesy a silnú firemnú kultúru. Je takmer jedno, či sa rozprávam s kolegom z Austrálie alebo z Latinskej Ameriky. Ak vyskladáme ráno tím z kolegov zo štyroch kontinentov, na obed už dokážu efektívne spolupracovať.
U klientov je to inak. Tam je kľúčom k úspechu senzitivita na ich prostredie a špecifickú kultúru.
Čo by ste zo zahraničia importovali na Slovensko?
Schopnosť byť na seba hrdí. Na veľké aj malé veci, ktoré dokážeme a robíme dobre. Keď som žila v Británii či v Belgicku, bola som svedkom mnohých skostnatených procesov, byrokracie. Zrušenie internetu pri sťahovaní bola práca pomaly na plný úväzok na dva týždne. Naopak vysoko kvalitné krúžky, ako mala moja vtedy úplne malá dcéra v Bratislave, sme v zahraničí hľadali ťažko. Je skrátka X vecí, ktoré doceníte, až keď odídete zo Slovenska.
V ktorej krajine sa vám žilo najlepšie?
Nie som idealista a sú mnohé veci, ktoré by som u nás rada zmenila, no Slovensko mám naozaj rada a dlhodobo by som nechcela žiť inde.
