Lenka Kmeťová začínala v zákazníckej podpore Woltu, dnes riadi obchod v Tokiu a mení donáškový biznis.
Popri práci študuje aj MBA, absolvovala špecializované kurzy a našla si mentorku, ktorá ju usmerňovala pri prvých rozhodnutiach. Keď vedenie firmy videlo výsledky, ponúkli jej priekopnícku pozíciu v obchodnom tíme, ktorý čoskoro sama riadila.
Nórsko preverilo Lenku na všetkých frontoch – zima, neznámy jazyk a tlak na výkon v novom tíme. „Pamätám si večery, keď som si kládla otázku, čo tu vlastne robím,“ spomína. Napriek tomu prelomila bariéry, vybudovala obchodnú stratégiu aj vzťahy s partnermi a získala si rešpekt. Tento úspech jej dal odvahu prijať ďalšiu misiu – tentokrát v Tokiu.
„Je to úplne iný svet. Spolupráca v Japonsku stojí na dôvere, ktorá sa buduje pomaly a trpezlivo. Čo fungovalo v Európe, tu neplatí.“ Preto namiesto tabuliek najskôr chodila s tímom po reštauráciách, rozprávala sa s partnermi a snažila sa pochopiť, čo potrebujú. Trh, kde sa donáška ráta k luxusu, vyžaduje nielen flexibilitu, ale aj schopnosť presadiť cenovo citlivý model. A práve tu Lenka pripravuje stratégiu, ktorá môže celý biznis prevrátiť naruby…
Vo Wolte ste už šiesty rok a prešli ste od zákazníckej podpory na riadiace funkcie. Je podľa vás v pôvodne startupovej kultúre takýto kariérny posun bežný?
Možný je, ale určite nie automatický. Nikdy som nečakala, že za mnou niekto príde s ponukou. Skôr naopak – sama som hľadala príležitosti, ako prebrať väčšiu zodpovednosť a mať väčší vplyv. Pristupovala som k tomu proaktívne, v rámci môjho voľného času. Pracovala som na sebe aj mimo práce – robím si MBA, hľadala som spôsoby, ako získať širší kontext, mala som vlastnú mentorku, robila som si kurzy. Musela som ísť tomu naproti, ale v startupovej kultúre je jednoduchšie to, že ak človek ukáže, že chce, tak sa to dá.
Smerovali ste k vedeniu prirodzene?
Vždy ma bavilo prepájať ľudí, nastavovať veci a posúvať ich ďalej. Obchod mi je blízky – nie pre čísla samotné, ale ako priestor, kde sa dajú formovať trhy, podporovať podnikatelia a prinášať kvalita. K vedeniu som sa dostala prirodzene, krok za krokom – a postupne som si uvedomila, že práve možnosť rozvíjať ľudí, ovplyvňovať smerovanie a byť pri rozhodnutiach je to, čo ma skutočne baví.
Ako vnímate podnikavosť vo veľkej technologickej firme ako Wolt – kde je hranica medzi iniciatívou jednotlivca a systémovým rozhodovaním?
Je to výzva. S rastom firmy prichádzajú procesy, štruktúry, hierarchie. V startupe sa dá rozhodovať rýchlejšie, ale s rastom sa niektoré procesy môžu spomaľovať. My vo Wolte robíme rozhodnutia stále veľmi rýchlo, pretože konkurencia v donáškovom biznise je rýchla. A keďže sme fínska firma, je to konsenzuálne.
Európa verzus Ázia
Počas kariéry ste prešli od Prahy cez Oslo do Tokia. Aký bol tento prechod pre vás aj z kultúrneho hľadiska? Ide predsa o naozaj odlišné kultúry.
Každý presun ma niečo naučil a formoval ma iným spôsobom. Už aj zo Slovenska do Čiech je to zmena, pretože aj Česi fungujú trochu inak. Ale najzlomovejší presun bol z Česka do Nórska. Nešlo len o kultúrne rozdiely, ale bol to šok – zima, tma, veľa noriem, ktoré nepoznáte. Ocitla som sa v krajine, kde som nikoho nemala, a to ma naučilo samostatnosti. Okrem toho som cítila obrovský pracovný tlak, pretože som viedla obchodné tímy a museli sme ísť na výkon. Bola som úplne mimo mojej komfortnej zóny. Ale povedala som si, že ak zvládnem toto, tak zvládnem asi všetko.
Povedala som si, že ak zvládnem toto, zvládnem všetko.
A Japonsko? To je úplne iný svet. Mnoho pravidiel je neviditeľných, ale o to pevnejších. Dôvera sa buduje dlhodobo, obchodný cyklus je veľmi pomalý. Tam nestačí mať dobrý produkt – musíte chodiť, počúvať, byť trpezliví. A vydržať, aj keď to dlho neprináša výsledky. Japonci sa okrem toho otvárajú zmenám oveľa ťažšie ako Európania.
wolt
Ako to prebieha?
Podstatná je kredibilita. Napríklad pri vytváraní nových partnerstiev treba ísť priamo do reštaurácie, navštíviť ju. Treba im ukázať, že to myslíme vážne. Mne to dalo flexibilitu a viem, že sa stále musím učiť. Čo sa javilo ako vhodné v Čechách a Nórsku, v Japonsku nezaberá. To, že to už robím šesť rokov, neznamená, že mám kľúč na úspech. Nemám.
Knihy a dokumenty
Ako ste sa na to pripravili?
Čítala som knihy, pozerala dokumenty aj o krajine, kultúre a o tom, ako sa tam robí obchod. Ale pravda je, že realita vás dobehne. Môžete mať teoreticky naštudované všetko, no treba chodiť do terénu. V Japonsku musíte byť prítomní, nielen rozhodovať z kancelárie.
Ktoré výzvy sú pre Japoncov hlavné v rámci obchodu?
V Japonsku si reštaurácie na donášku navyšujú cenu o províziu, teda o zhruba 30 percent. Čiže donáška je pre nich luxus a trh nie je presýtený ako u nás. Tam je cena toho jedla o 20 až 30 percent vyššia, takže teraz sa to snažíme zmeniť, aby si to mohlo dovoliť viac ľudí. Ale je to výzva.
Foto Pasha Borsai
Aká je vaša hlavná úloha v súčasnosti?
Zmeniť spôsob, ako vnímame službu, ako komunikujeme, ako spolupracujeme s partnermi. Som síce v tíme zameranom na strategickú expanziu, ale v Japonsku som šéfka obchodu. Snažíme sa nastaviť biznis model na dlhodobé škálovanie. Zároveň budujeme silný tím s jasnou víziou, ktorý dokáže pracovať autonómne a rozvíjať sa aj v budúcnosti.
Wolt v teréne
Ako vyzerá vedenie tímu, ktorý nehovorí vaším jazykom?
Je to výzva. V Japonsku takmer nikto v tíme nehovorí plynule po anglicky, takže všetko ide cez tlmočníčku. Musíme byť obojstranne trpezliví a nastaviť si naše očakávania. Snažím sa byť s ľuďmi v teréne, pýtať sa, vysvetľovať, načúvať. Hľadám spôsoby, ako sprostredkovať zmysel – aby chápali nielen čo majú robiť, ale aj prečo. Špeciálne je to dôležité aj v obchode, kde sa dbá na vysoký výkon. A hoci tlačím na vysoký výkon, stále by som mala vedieť byť ľudská.
Čo vás motivuje?
Zmysel. Verím tomu, čo robíme – že to má vplyv a že každý z nás sa stále učí a posúva vo svojej kariére. Zároveň sa tým dostávame do čo najlepších výkonov a vnímame svoj potenciál. Práca ma zobrala do miest, kam by som sa sama nedostala. A to beriem ako dar. Avšak keďže som aj mentorka vo Femme Palette, tak dávam dôraz na osobnostný rozvoj. Nemá to byť len to, že si idem odpracovať osem hodín, ale najmä to, kam sa vďaka tomu dostanem. A nielen kariérne, ale aj v živote.
A čo to dáva vám?
Čo sa týka Woltu, tak ten uľahčuje ľuďom život. Už sa nezameriava len na reštaurácie, ale ponúka aj lieky, kvetiny, darčeky… Verím tomu, že robíme mesto lepším a dávame prácu kuriérom aj službám. Keď sa na to pozriem kariérne, asi by som sa nedostala na miesto obchodnej riaditeľky v Japonsku, ak by som si už vo firme nevybudovala nejaké meno. Práca je veľká súčasť nášho života, a preto je dôležité, aby nás bavila a dávala nám zmysel. Keď to tak nie je, je prirodzené sa pýtať, či sme na správnom mieste.
Prispôsobiť sa
Technologické firmy rýchlo rastú. Čo sú pre vás varovné signály na spomalenie, prípadne na prehodnotenie rozhodnutí?
Ten signál môže byť, keď sa zrazu zmení nejaké rozhodnutie bez kontextu, zo dňa na deň. Keď sa nezamýšľame nad tým, či sa to má tak rýchlo meniť. Áno, musíme sa prispôsobovať, pretože konkurencia je vysoká… Ale ak sme zaplavení operatívou a strácame prehľad v stratégii, nie je to dobrý signál.
Načrtli ste už mentorstvo žien. Je stále potrebné to takto oddeľovať a sústrediť sa na pomoc ženám v podnikaní?
Často som sa nad tým zamýšľala, ale zároveň som z prostredia, kde som to nikdy nemusela riešiť. Na množstve riadiacich funkcií vo Wolte sú ženy. V Škandinávii to nie je nič výnimočné. Uvedomila som si však, že to nie je samozrejmé a sebavedomie neprichádza samo. Mnohé ženy sú výborné – ale pochybujú, či na to majú. Obzvlášť mladšie ženy musia stále dokazovať, že na to majú.
Ak by mali ženy od začiatku rovnakú mieru podpory, dôvery a priestoru na rast, nemuseli by neustále niečo dokazovať – a nebolo by potrebné vytvárať špeciálne rebríčky či iniciatívy na vyzdvihovanie žien v biznise. Rovnosť by bola štandard, nie výnimka. Dôležité je tiež ukázať rôzne cesty. Nie každá žena musí byť generálna riaditeľka – ale každá má právo robiť to, čo ju baví.
Stála téma sebadôvery
S čím sa ženy pri mentorstve najčastejšie trápia?
Sebadôvera, vedenie tímu, komunikácia nekomfortných tém, výkon, balans, únava. Často riešime aj to, ako si nastaviť hranice, ako zvládať tlak, ako nezabudnúť na seba. Vediem ich k tomu, aby boli autentické, férové, a aby si samy vytvárali príležitosti, namiesto čakania, že im ich niekto dá. Samy sa musíme zbaviť predsudkov a ísť šanci oproti, ak po niečom túžime. Ani za mnou nikto nikdy neprišiel, že Lenka, neskutočne ťa chceme povýšiť, mohla by si, prosím ťa… (smiech)
Ktorý moment alebo rozhodnutie by ste dnes označili za kľúčový zlom vo vašej profesionálnej dráhe – nie preto, kam vás posunul, ale preto, čo vám o sebe ukázal?
Asi začiatok v Nórsku. Nové prostredie, vysoké očakávania, úplná samota. Pamätám si večery, keď som si hovorila: Čo tu vlastne robím? Ale vydržala som. Naučilo ma to, že sa na seba môžem spoľahnúť v každej situácii. Ukázalo mi to aj to, akých skvelých ľudí mám okolo seba.
Keby ste nemali žiadne pracovné povinnosti, čo by ste robili – čisto pre radosť?
Cestovala by som, surfovala, cvičila jogu, organizovala workshopy. Ale vlastne – už to robím. Vedome si nastavujem život tak, aby som pred životom nemusela utekať. Práca je dôležitá, ale nie je všetko. Keď som spokojná aj mimo nej, dokážem podávať lepší výkon.
