Ako dieťa diplomata vyrastala v zahraničí na cestách, študovala na Oxforde, v USA, Nemecku aj Portugalsku. Takmer 18 rokov viedla českú pobočku britskej obchodnej komory, ktorá pod jej vedením získala prestížne ocenenie. Vyskúšala si aj vlastné podnikanie so značkou Slim Pasta a všetko zvláda ako slobodná matka.
Nebojí sa hovoriť otvorene o problémoch a vie, že na to, aby bola úspešná, potrebuje aj pomoc. Hovorí aj o tom, že čelila psychickému týraniu, a ženám aj mužom radí, ako sa pred ním brániť.
Keď sa pred vás posadí, je to zosobnená energia, ale aj ráznosť a nadšenie pre to, čo robí. Aj tieto kvality presvedčili úspešného českého podnikateľa Františka Zykana, aby ju vymenoval za CEO svojej americkej firmy TOMCAT GLOBAL a skupiny A4I US. Firma sa zaoberá výrobou hliníkových nosníkov (používa sa aj označenie hliníkový truss), ktoré sa používajú na výrobu pódií pre koncerty, divadlá alebo športové podujatia.
Ako sa šéfuje Američanom, ako sa vyvíja biznis s hliníkovými nosníkmi pre pódiá najväčších hviezd šoubiznisu, ale aj ako sa bojuje s psychickým týraním, rozpráva Silvia Bušniaková.
Mali ste zaujímavé detstvo? Ako sa vlastne stalo, že ste vyrastali v Afrike a potom v Juhoslávii?
Keďže som dcérou diplomata, nikto sa nepýtal, kde budem vyrastať. Narodila som sa na Slovensku, vo Zvolene, ako najmladšie z troch detí. Keď som mala rok, už sme odcestovali do Alžírska. Bola som tam šesť rokov a ako dieťa som tam prvýkrát pričuchla k inému náboženstvu, inej kultúre a medzinárodnému prostrediu. Odvtedy mi prišlo normálne vyrastať kozmopolitne.
Potom sme sa vrátili do Českej republiky. Chodila som tam do jazykovej školy, potom sme sa o pár rokov presťahovali do Belehradu a mne to zasa prišlo normálne.
Aký máte vzťah k Slovensku?
Otec, s ktorým som mala silný vzťah, žiaľ, zomrel. S ním som hovorila vždy len po slovensky. S mamou sa rozprávame tak „česko-slovensky“. Na Slovensku mám z maminej strany rodinu. Mama je zo Zvolena, každý rok tam chodíme. Slovákov mám veľmi rada, a keď sa ma niekto spýta, či som Češka, alebo Slovenka, tak odpoviem: občianstvo mám české, ale v duši som Slovenkou. Detstvo a dospievanie mi asi dalo smerovanie svetobežníčky.
Pre dieťa to môže byť stresujúce. Vytrhnú vás z kolektívu, na ktorý ste zvyknutá. Nevnímali ste to negatívne?
Vôbec. Pochádzam z generácie, ktorú jednoducho „hodili“ do prostredia a išlo sa. Ja sa mojej dcéry pýtam, či je so mnou ochotná letieť do USA a nanovo tam budovať život. Mňa sa nikto nepýtal, či chcem, alebo nechcem. Neprišlo mi to stresujúce. Samozrejme, mnohokrát som si spomenula na priateľov zo základnej školy alebo z gymnázia, ale vždy som sa rýchlo vedela adaptovať na nových ľudí aj prostredie.
Ako sedemnásťročnú ma rodičia poslali z Belehradu študovať na niekoľko mesiacov do Oxfordu. Pamätám si, že sme v triede mali asi 26 národností. Z Anglicka som potom odletela na rok do Kalifornie, kde som študovala ďalší rok a aj som tam maturovala.
Ako vnímate rozdiely medzi vašou generáciou a dnešnými mladými?
