Od Slovana Bratislava a futbalového gymnázia až po titul Futbalistka roka 2020. Dnes si oblieka rovnaké farby ako legendárny Zlatan Ibrahimović. Mária Korenčiová pritom pochádza z umeleckej rodiny a k futbalu sa dostala náhodou. Jej talent si všimli, keď si cez polčas bratovho zápasu kopala loptu.
Športovú kariéru odštartovala brankárka v Slovane Bratislava, neskôr dostala zahraničné angažmány a dnes pôsobí už tretiu sezónu v klube AC Miláno, s ktorým hrá taliansku Sériu A.
V rozhovore pre Forbes Mária Korenčiová hovorí o talianskej „dovolenkovej“ mentalite, o ženskom futbale aj tom, ako sa zmenil život hráčov v pandémii.
Čo mladú Slovenku priviedlo k futbalu?
Aké ste boli dieťa?
Odmalička som navštevovala kurzy – umelecké aj športové. Vždy som pri všetkom musela ostať aspoň rok, také bolo pravidlo rodičov. Bola som vždy neposedným dieťaťom, ktoré nerado sedelo pri knižkách alebo pri televízore. Skôr som išla von, hrala som futbal, hokej, behala som na ihrisku a čas trávila v pohybe.
Mladá Slovenka sa vo futbale našla. Po Česku, Švajčiarsku a Nemecku sa dostala do Talianska. Foto: archív Márie Korenčiovej
Takže sa vo vašom prípade bábiky asi veľkej obľube netešili…
Absolútne nie. Keď som nejakú bábiku aj dostala, zostala v krabici (smiech). Nie že by to s autami bolo iné, ale skôr ma to lákalo ísť von, ako sedieť vnútri.
Spomínate umelecké kurzy, premýšľali ste aj o kariére v kreatívnej oblasti?
Určite áno, pretože pochádzam z umeleckej rodiny, v ktorej všetci pracujú v divadelnom prostredí. Celé detstvo som trávila buď na ihrisku, alebo u rodičov v práci. Vždy mi to bolo blízke, doteraz navštevujem divadlá, galérie, ale predsa tam treba mať iný talent. Myslím si, že ja som získala skôr talent na šport, než umenie.
Kedy ste sa začali zaujímať o futbal?
Keď som mala deväť rokov. Môj starší brat hral futbal, boli sme sa vtedy pozrieť na jeho zápas. Počas polčasu som si kopala na ihrisku loptu a všimol si ma tréner mladších žiakov. Prišiel ku mne a opýtal sa ma, či by som chcela prísť na tréning s chlapcami. Takže prvý rok som trénovala s nimi v Lamači.
A potom?
Tréner zistil, že v Bratislave je aj ženské družstvo, takže som prešla do ŠK Slovan Bratislava, kde som strávila viac ako desaťročie. Keď som mala 14-15 rokov, prechádzala som k ženám do ďalšej vekovej kategórie. Náročnosť a intenzita tréningov bola vyššia, vtedy som sa musela rozhodnúť, či chcem pokračovať vo futbale alebo v plávaní, pretože som sa venovala obom športom a zároveň som nastúpila na strednú školu.
Čo rozhodlo v prospech futbalu?
Išla som na futbalové gymnázium. Okrem toho mi bol kolektívny šport bližší ako ten individuálny. Či už to bolo kvôli trénerom, ktorí ma viedli, alebo aj kolektívu, keďže som vo futbale našla takú svoju druhú rodinu, priateľov, ktorí ma podržali.
Šport alebo film?
Nebolo to pre vás v dospievaní náročné, venovať sa futbalu, plávaniu aj škole?
Nemyslím si. Nikdy som nebola pod tlakom, že by som niečo musela robiť. Rodičia ma nenútili, že musím ísť na tréning, alebo že keď nebudem mať dobré výsledky, tak naň ísť nemôžem. Vždy to bolo o mojom rozhodnutí, mňa ten šport bavil.
Išla som z plaveckého tréningu na korčuliach na futbalový tréning, takže energie som mala navyše (smiech). V škole som nikdy nevynikala, ale pre rodičov to nebol taký problém, že by ma obmedzovali v športe. Nepociťovala som to ako nejakú psychickú či fyzickú záťaž.
Neskôr ste absolvovali odbor šport a zdravie na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Prečo ste si vybrali túto oblasť?
Skončila som športové gymnázium, takže bolo jasné, že musím pokračovať ďalej, aby som získala odbornosť. Úprimne povedané, prihlásila som sa aj na filmovú fakultu, kde som sa nedostala. Dostala som sa však na športovú fakultu, v rámci ktorej ma nelákalo učiteľstvo ani trénerstvo, ale viac organizačný odbor.
Talianska „dovolenková“ mentalita
Prvý klub, v ktorom ste pôsobili, bol Slovan Bratislava. Čo ste si z tohto obdobia odniesli do budúcnosti?
Bolo to moje najdlhšie futbalové obdobie, pretože som v Slovane strávila zatiaľ najdlhší čas. Spoznala som tu veľa ľudí, s ktorými som stále v kontakte a podporujú ma. Som vďačná nielen za nich, ale aj za trénerov, ktorých som mala, pretože aj tá výchova na ihrisku prispieva k tomu, aby sa z detí či tínedžerov stali slušní ľudia.
Svoju kariéru začínala Majka, ako ju volajú kamaráti, v Slovane Bratislava, odtiaľ sa už presunula ďalej do sveta. Foto: archív Márie Korenčiovej
Keď som postúpila k ženám, bola to väčšia drina, viac sme sa odborne zameriavali na futbal, snažili sme sa zdokonaľovať. Myslím si, že práve to ma pripravilo na to, čo prišlo neskôr v zahraničí. Bola som pripravená na drinu, dokázala som sa koncentrovať na futbal a dať mu všetko, aby som sa vedela prepracovať vyššie a vyššie.
Po Slovane ste pôsobili v Česku, Nemecku a Švajčiarsku. Ako ste sa dostali do najvyššej talianskej ženskej ligy?
V Neunkirchu, kde som predtým hrala, boli aj Talianky. Myslím si, že ony dali môj kontakt manažérke AC Miláno, ktoré vzniklo v roku 2018 ako nový ženský klub. Prevzali licenciu od Brescie, takže mohli začať hrať priamo v Sérii A a skladali nové družstvo. Manažérka ma teda kontaktovala emailom, chcela vedieť, aké mám plány do budúcnosti a či by som mala záujem prestúpiť do Milána.
Na čo ste si v novom prostredí dlho zvykali?
Najväčšie problémy mi robila talianska dovolenková mentalita, kde čas nehrá žiadnu rolu. Keď sa dohodnete na nejakom termíne, tak to neznamená, že sa to aj stane. Boli to životné situácie, ktoré sa prelievali aj do futbalu, no buď som to mohla prijať alebo nie. Treba si na inú mentalitu zvyknúť, čo mi chvíľu trvalo. Zvyšok je nejakým spôsobom rovnaký ako v ostatných družstvách, no tie podmienky, ktoré sú vytvorené v Miláne pre ženský futbal, sú obdivuhodné.
V roku 2018 ste v médiách uviedli, že v každej krajine sa hrá iným štýlom, išli ste do toho, že v Taliansku bude futbal menej kontaktný a viac technický. Ako to teda je?
Taliansky futbal je určite viac technický. Hráčky sú technicky zručnejšie, dokážu ísť do súbojov spôsobom, že vedia obísť súperku, prekľučkovať alebo dať náročnejšie kopy, spracovať náročnejšie lopty a vôbec s loptou rýchlejšie pracovať.
Čo je však najväčší rozdiel oproti ostatným klubom nie je technika, tú majú Taliani prirodzene v sebe, ale je to skôr taktika. Tú sa snažia riešiť do detailov a dokážu tomu venovať neuveriteľné množstvo času.
Na aké obdobie máte podpísanú zmluvu s AC Miláno?
Na rok, vždy podpisujem zmluvu na jednu sezónu.
27 žien 27 názorov
Ako funguje ženský kolektív v rámci športu? Dochádza občas medzi spoluhráčkami ku konfliktom?
Keď trávite spolu toľko času ako kolektívni športovci, tak sa nevyhnete konfliktom. Je tu 27 žien, 27 názorov, nedorozumenia sa určite nájdu a je to normálne. Na tejto úrovni si to však netreba predstaviť ako konflikt, pre ktorý potom neviete spolupracovať. Sú to bežné problémy, nájdu sa všade, ale keď vstúpite na ihrisko, tak na ne zabudnete a hráte pre svoje družstvo.
Mladá Slovenka (tretia zľava) sa vo futbale našla. Po Česku, Švajčiarsku a Nemecku sa dostala do Talianska. Foto: archív Márie Korenčiovej
Zápasom predchádza príprava, ako vyzerá vo vašom prípade, keďže pozícia brankárky už na prvý pohľad oproti ostatným „vytŕča“?
Áno, trénujem inak. Hovorí sa, že brankár je taký individuálny šport v kolektívnom športe, pretože často nemáme možnosť zasiahnuť do toho zápasu ako hráčky. Je to viac o koncentrácii než o fyzickom vypätí.
Máme brankárskeho trénera, s ktorým pracujeme prvých 15 až 45 minút tréningu podľa toho, ako to určí hlavný tréner. To robíme mimo družstva, máme svoju rozcvičku, snažíme sa zdokonaľovať naše individuálne zručnosti. Potom sa pripájame k družstvu.
Aké to pre vás je byť v bránke pod paľbou? Na čo obyčajne myslíte, keď sa k vám blížia ostatné hráčky s loptou?
Najlepšie je, keď mám hlavu nastavenú na frázu: „Poď, ja ti to aj tak chytím“. Asi by znelo namyslene, keby som povedala, že takýmto spôsobom premýšľam vždy. Otázka je určite mierená na to, či mám strach, keď na mňa letí lopta, ako to vnímam ako brankárka.
Presne tak. Ako to teda vnímate?
Robím to odmalička, takže pre mňa je to v podstate bežná situácia. Už viem, ako sa chrániť, ako padať, ako spracovať loptu spôsobom, aby mi neublížila. Keď sa teda blížia hráčky, strieľajú loptu, tak si najviac užívam, keď myslím spôsobom: „No poď, poď, aj tak to nedáš.“
Takže sa počas zápasov takto pozitívne motivujete?
Áno, presne tak.
Simulujú na ihrisku aj ženy?
Futbalisti sú často terčom posmeškov za simulovanie. Aj ženy si občas „prifarbia“ situáciu?
Myslím si, že je to, bohužiaľ, teraz viac mužská záležitosť. Samozrejme, tie prvky sa dostávajú aj do ženského futbalu. Bolo by nefér povedať, že ženy to absolútne na ihrisku nerobia. Niekedy si to však situácia vyžaduje, napríklad, keď si to rozhodca nevšimne, alebo je to takticky nejakým spôsobom vhodné pre družstvo. Napriek tomu si myslím, že je to skôr doména mužského futbalu.
A aké sú teda na ihrisku ženy?
Sme skôr také, že zatneme zuby, chceme ísť ďalej až do poslednej možnej chvíle, kým to niekto nestopne, a snažíme sa situáciu ustáť.
Mali ste možnosť stretnúť sa aj s hráčmi AC Miláno? Napríklad so Zlatanom Ibrahimovićom.
Nie. Pred pandémiou sme mávali spoločne akcie. Bola možnosť, že sa stretneme, ale on prišiel v tom období, keď sa začala celá pandémia. Odvtedy nie je možnosť spoločných akcií, ktoré klub organizuje pre hráčov aj pracovníkov. Za posledný rok a pol sme nemali šancu stretnúť sa s nikým.
Prázdne štadióny počas pandémie
Načali ste tému pandémie, ktorá vlani prekvapila celý svet. Ako ovplyvnila vašu kariéru?
Moju futbalovú kariéru najviac ovplyvnilo to, že sme minulú sezónu nemohli dohrať, takže sme prišli o miesto v Lige majstrov žien, ktorú sme tento rok nehrali.
Je to tento rok inak?
Talianska asociácia nastavila pravidlá tak, že pokiaľ sa bude hrať mužská súťaž, tak sa bude hrať aj ženská. Vďaka tomu môžeme, síce pod zvýšenou kontrolou testovaním, absolvovať tréningový proces, odohrať zápasy a cestovať napríklad na reprezentačné zápasy.
A čo bude po futbale? Na to sa Korenčiová pripravuje aj počas aktívnej kariéry. Foto: archív Márie Korenčiovej
Pandémia vyprázdnila aj štadióny, na ktorých chýbajú fanúšikovia. Aké to pre vás je?
Pre mňa je to ťažko posúditeľné. Na jednej ruke by som spočítala, koľkokrát som v živote stála pred vypredaným štadiónom. Tie čísla sa zvyšujú čo sa týka návštevnosti ženského futbalu, ale nie je to pre nás takým pravidlom ako pre mužov. Pre nich to musí byť veľká zmena, no na druhej strane si myslím, že už to trvá tak dlho, že si na to určitým spôsobom zvykli.
Liga majstrov
Čomu sa počas týchto dní venujete? Ako vyzerá váš program?
Každý deň doobeda máme tréning. Ráno o deviatej odchádzam z domu a vrátim sa po celom tréningovom procese, ktorý zahŕňa fyzioterapie, posilňovňu a tréning na ihrisku. Domov sa vrátim okolo druhej poobede a čas trávim regeneráciou, oddychom, prípadne mám kurz taliančiny. Snažím sa zdokonaľovať v jazykoch alebo som na videohovoroch s rodinou a priateľmi.
Na čo sa s tímom v tomto období pripravujete?
Momentálne sa pripravujeme na reprezentačný zraz, víkend pred sviatkami sme dohrali derby proti Interu Miláno, ktoré sme vyhrali 4:1. Bol to ligový zápas po dvoch prehrách, takže sme boli spokojné, že sa nám to podarilo. Tento týždeň idem na reprezentačný zraz, kde máme dva prípravné priateľské zápasy, a potom sa vraciam späť do Milána.
Čo vás čaká po návrate?
Budeme sa pripravovať na posledné štyri alebo posledných päť kôl, ktoré rozhodnú o druhom postupovom mieste, pretože medzi nami a Juventusom, ktorý je na prvom mieste, je veľký bodový rozdiel. Je to teda o druhom postupovom mieste do Ligy majstrov, to je náš najbližší cieľ.
A čo po futbale?
Rozmýšľali ste nad tým, čo budete robiť, keď skončíte futbalovú kariéru?
Blížim sa do veku, v ktorom musím nad týmito vecami rozmýšľať. V podstate som nad nimi musela rozmýšľať vždy. Nikdy som si nepredstavovala, že pre mňa futbal bude zamestnaním. Preto som si zvyšovala odbornosť, skončila školy. Vedela som, že keď skončím s futbalom, budem musieť pracovať, budem si musieť odznova budovať kariéru a budem musieť nájsť uplatnenie. Nie je to tak ako u mužov, ktorí keď podpíšu prvú zmluvu, tak majú takú výplatu, že s ňou vedia nejako pracovať.
Futbalistky musia o budúcnosti premýšľať viac?
Áno, pre nás to odjakživa bolo, a stále je tak, že nad tým musíme uvažovať oveľa viac. Čo budem robiť, to presne neviem. Škola, zdokonaľovanie sa v jazykoch, trénerské licencie, vždy som si popri futbale pripravovala možnosti, ktoré budem po skončení kariéry skúmať. Budem hľadať to, čo by ma bavilo, čo by mohol byť aj najväčší problém (smiech).
Prečo?
Pretože teraz robím to, čo ma naozaj baví. Prišlo mi to prirodzene do cesty, mám to rada, takže to vlastne nepovažujem za svoju prácu. Po futbale budem musieť nájsť nový cieľ a nie som si istá, či zostanem v športovom odvetví, alebo skúsim niečo úplne iné.
Ako trávite svoj voľný čas?
Vzhľadom na momentálnu situáciu sa veľa robiť nedá, prinajlepšom ísť do parku a tráviť čas vonku. Rada čítam knihy, pozriem si nejaký dobrý film či seriál, vzdelávam sa, alebo trávim čas s ľuďmi z družstva. Pred pandémiou som navštevovala múzeá, galérie, zašla som na balet, aj tieto aktivity ma lákajú. Rada tiež vyrazím do prírody a od všetkého vypnem.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
