Mladí, talentovaní, hudobne vyspelí, vytrvalí a s jasnými názormi a cieľmi. Dvojica Kristína Mihaľová a Jakub Šedivý, ktorí tvoria projekt Lash & Grey, priniesla na slovenskú hudobnú scénu prvky sviežeho jazzu a blues, no zďaleka sa nezatvára len do jazzových klubov. Stretnúť ich môžete aj na veľkých festivaloch a koncertných pódiách doma i vo svete. A to sa len rozbiehajú.
„Sme tak trochu starosvetskí v tom, ako robíme hudbu,“ rozprávajú sa dvadsiatnici Kristína a Jakub. V čom? Pracujú s hlasom, nástrojmi – a nápadmi. A snažia sa spolupracovať s tými najlepšími.
Ako ste sa dostali ku koncertnej „šnúre“ po Taliansku?
JAKUB: Hrali sme tam už vlani, takže máme nejaké kontakty, ale hlavne je za tým naša viedenská bookingová agentúra Bella Concerts. Je todobrý príklad toho, ako sa snažíme celoročne fungovať – komunikujeme s agentúrami, promotérmi. Náš cieľ ako „newcomers“ je dostať sa na celoeurópsku koncertnú scénu. Podľa nás je to cesta, ako sa s naším žánrom, ktorý je na Slovensku pozornosťou dosť okresaný, vedieť uživiť. Všetok náš čas a energiu venujeme iba hudbe a vidíme, že sa to začína vracať.
KRISTÍNA: A okrem toho je vo svete toľko krásnych miest… Bola by škoda ich neobjavovať.
Slovenská komunita
Ste veľmi usilovní, hráte po celom Slovensku, aj v malých kluboch, na festivaloch či koncertoch v zahraničí. Je to nutnosť, ak chcete preraziť, alebo len máte radi vystupovanie naživo?
KRISTÍNA: To druhé. Pre nás je to spôsob, ako sa prepájať so živým publikom. Nepatríme medzi interpretov, ktorí by veľmi riešili playlisty na Spotify a počty zhliadnutí na YouTube, hoci v dnešnej dobe je veľmi dôležité manažovať tieto siete, lebo bez nich akoby ľudia o vás ani nevedeli.
Inak k tomu slovenskému koncertovaniu… Každý rok nás veľmi prekvapí, aké pekné kluby a organizácie vznikajú, snažia sa zabezpečiť super podmienky nielen pre divákov, ale aj umelcov. V malých mestách sa často veľa nedeje a sme radi, že keď tam zrazu začne niekto niečo robiť, vznikne komunita, ktorá ho v tom podporuje.
JAKUB: Na koncerte sa hudobník neskryje a my máme radi autenticitu. Jasné, keď ideme hrať do nejakého malého klubu niekde v regiónoch, chceme sa aj ukázať, čo robíme, ale zároveň sme sa už posunuli zo štádia, že by nás ľudia nepoznali. Takže keď sme v posledných dvoch rokoch išli hrať kamkoľvek, nemali sme pochybnosti, že to budú pekné koncerty a ľudia prídu.
Prispôsobujete nejako to, čo hráte, miestu a očakávanému publiku?
JAKUB: Práveže v tomto sme dosť…
Radikálni?
JAKUB: Skôr by som povedal odvážni. Aj keď neviem, či to znie dobre.
KRISTÍNA: Odvážni je dobrý popis.
JAKUB: Snažíme sa prinášať to, čo máme radi na hudbe my. Často to môžu byť pre poslucháčov nepochopiteľné, ťažšie stráviteľné veci z jazzu či iných žánrov, s ktorými sa nestretávajú každý deň. A všade to ľudia berú, ani to nemusíme nejako „obkecávať“. Jazz je tu stále vnímaný ako strašiak, ale keď im ho podáte dobre, tak ho berú ako emóciu, nie niečo, čo by nepochopili.
Spolupráca s najlepšími v odbore
Nerozmýšľate nad mierou „jazzovosti“ ani pri skladaní nových piesní? Alebo si len jednoducho poviete, že toto je to najlepšie, čo práve teraz chceme urobiť?
KRISTÍNA: Takto to vôbec „neprepočítavame“. Samozrejme, že rozmýšľame nad štruktúrou novej hudby, ale inak. Nie je také ťažké vydať debut, ale ľudia na základe neho potom už očakávajú istý typ zvuku. Skôr sa rozprávame o tom, ako sa na minulosť vykašlať a nerobiť veci rovnako.
JAKUB: Ukáže sa to čoskoro, práve robíme nový album, o pár týždňov by mali vyjsť prvé single (rozhovor prebehol v júli, prvý singel vyšiel 1. septembra, pozn. ed.).
KRISTÍNA: Včera sme dostali späť master od Vlada Mellera (svetoznámeho mastering inžiniera slovenského pôvodu, pozn. red.). Obaja sme vyšli v noci na balkón, každý so slúchadlami, a počúvali sme. Keby nás niekto pozoroval, tak si asi myslí, že sme dvaja „zhúlení“ blázni. (smeje sa) Znie to veľmi dobre.
JAKUB: Na tieto momenty sa vždy tešíme, keď napíšeme skladbu, nahráme ju so super muzikantami, zmixujeme u Rolanda Kánika a od Vlada sa vráti hotový výsledok. Keď vidíme, že to množstvo práce a energie má zmysel. Že je to hotové, „vykvitnuté“.
Povedzte laikovi, aký veľký je rozdiel, keď skladba prejde alebo neprejde masteringom, teda finálnou zvukovou úpravou?
JAKUB: V Prahe aj Bratislave sme často počúvali, že mastering nemá veľký zmysel, že je to len taký „doťuk“, povinná jazda. Ale po minulom albume, ktorý sme robili s Vladom Mellerom, nám toľko muzikantov písalo, že ako je možné, že máme taký zvuk.
Na masteringu teda asi niečo bude. A spolupracovať s človekom, ktorý toto odvetvie vlastne vytvoril v CBS Recordsv New Yorku a robil s najväčšími hudobnými hviezdami, je pre nás hodnota, ktorá našu tvorbu posúva na ďalšiu úroveň.
Žiaden digitál, iba farby reálnych nástrojov
Meller v našom nedávnom rozhovore spomínal, že keď ste ho prvýkrát oslovili, bol veľmi prekvapený, akú hudbu a ako dobre ju robíte. Myslím si, že bol spokojný aj s výsledkom vašej spolupráce.
KRISTÍNA: Bol aj na našom koncerte na bratislavskom festivale Sharpe a to bolo pre nás „wow“, lebo sme ho mali možnosť prvýkrát stretnúť naživo. Videl nás hrať a vnímal, čo stelesňujeme, a že znieme naživo podobne ako na nahrávke.
JAKUB: Veľmi rýchlo pochopil podstatu toho, čo chceme v hudbe zachytiť. Občas počúvame, že to robíme príliš starosvetsky, ale on nám hovoril, že sa mu to páči, že je to čoraz zriedkavejšie.
Starosvetsky v akom zmysle?
JAKUB: Že nahrávame nástroje. Veľa nahrávok už vzniká čisto digitálne. My sa snažíme vytvárať všetky farby len nástrojmi.
KRISTÍNA: My to inak ani nevieme. Možno keby sme to vedeli, tak by to znelo tiež fajn. (smiech)
JAKUB: Ale robiť hudbu na počítači nás nebaví.
KRISTÍNA: Náš nový singel bude znieť opäť úplne inak, ale je to postavené na hudobnom nápade, takže to bude organický zvuk.
Ako dlho už koncertujete na plný úväzok?
JAKUB: Asi päť rokov. Od konca roku 2017 nerobíme nič iné, hoci začiatky neboli intenzívne.
KRISTÍNA: Rozbehli sme sa ešte pred covidom. Ten nás potom istým spôsobom zachránil. Presťahovali sme sa do Bratislavy, boli sme zavretí v byte. Celkovo sa nám zdal život v Bratislave oproti Prahe nudnejší, tak sme si povedali: poďme niečo robiť, nahrávať. Vďaka covidu sme vydali dva albumy, lebo sme mali čas. Hoci celá tá situácia bola hrozná, my sme sa mali krásne.
JAKUB: Aj keď finančne to bola úplná katastrofa. Zažili sme obdobie, že sme do muziky dali všetko, popredávali sme aj nejaké nástroje, len aby sme mohli zainvestovať do nahrávok. Ale cítili sme, že robíme správnu vec. Situácia sa potom obrátila v náš prospech.
KRISTÍNA: Ale aj teraz všetky peniaze, ktoré zarobíme, dávame do hudby.
Príjmy a výdavky hudobníkov
Najväčšie príjmy máte asi z koncertov.
KRISTÍNA: Áno, mainstreamové rádiá nás nehrajú, akurát možno FM a Devín a za to príde vždy len symbolická suma.
Aké podstatné sú v dnešnej dobe príjmy z predaja nosičov?
KRISTÍNA: Sme nezávislí umelci, nemáme vydavateľa, a tak je aj náš náklad nízky. Päťsto vinylov sa však predá rýchlo, v priebehu pol roka.
Robíte iba vinyl?
KRISTÍNA: Mali sme aj CD, z prvého albumu. Vlastne ich ešte aj máme, smejeme sa, že by sme si nimi mohli vytapetovať kúpeľňu. Vydali sme ich priveľa. My ich vlastne na koncerty ani nenosíme, hoci si ich niekedy ľudia aj pýtajú, no je to nejaký podvedomý bojkot tohto nosiča.
JAKUB: Pre nás je to niečo ako pevná linka. (smejú sa) Ale vinyly sú podľa mňa nevyhnutnosť a robí nám radosť, že ich chcú mať ľudia doma. Aj keď ich vydanie stojí veľmi veľa. Keď dáte všetky peniaze do nahrávania, propagácie, klipu, webstránok a potom vám príde ešte účet za výrobu vinylov, tak je to náročné, ale nakoniec sa to nejako oplatí. Fanúšik, ktorý si umelca váži, jeho tvorbu rád podporí.
KRISTÍNA: Veľa z nich nemá ani gramofón, ale chcú nás mať doma. Vlastne ani my sme ho nemali do druhého albumu.
JAKUB: Prvý sme počúvali u rodičov. (smejú sa)
Máte predstavu, koľko koncertov musíte absolvovať, aby ste si vedeli ufinancovať bežný život?
JAKUB: Nie nejako presne, ale sme dosť organizovaní. Nie sme tí, ktorí len čakajú na telefonát, lebo to je najväčšia chyba, ktorú môže umelec spraviť. Ak teda nemáte manažéra, ktorého na Slovensku či v Česku nepotrebujeme.
Podpora štátu u nás a v zahraničí
Na Slovensku si teda koncerty riešite samia v zahraničí cez Bella Concerts?
JAKUB: Väčšinou. Ale keď niekde vonku hráme, často sa nám potom stane, že sa nám z danej krajiny niekto neskôr ozve priamo, ako je to teraz aj v prípade koncertov na Sicílii. A agentúra to s nimi dorieši.
KRISTÍNA: Inak, z našej skúsenosti sa nám javí,že mať za menom „SK“ môže byť v Európe aj hendikep. Nie sme kultúrne známa krajina.
Pomohla by nejaká podpora štátu, ako tomá napríklad Island?
JAKUB: Tam je to neporovnateľné. V niektorých krajinách vedia dostať aj začínajúci umelci mnohonásobnú podporu, napríklad na produkciu albumu. V Kanade je to 60-tisíc dolárov, u nás si umelci musia poradiť s oveľa nižšou sumou. Napriek tomu tu vzniká veľa hudby, no financie pre zahraničný trh už umelcom nezostávajú.
My sme si vždy nejako poradili, nejaké drobné granty sme dostali, ale inak si myslíme, že tu sa, žiaľ, aj vzhľadom na nedostatok prostriedkov a zámer inštitúcií podporiť čo najviac projektov často vyvažuje priemer, nie iba tí najlepší – a to v mnohých odvetviach umenia.
Spoločnosť je nastavená stále tak, aby sme mali všetci rovnako, nikto nevyčnieval.
KRISTÍNA: Je to tak aj v iných odboroch. Dostatočne sa častokrát nepodporia tí, ktorí majú potenciál preraziť v zahraničí alebo uskutočniť výnimočný projekt na Slovensku. Ľudia stále nie sú zvyknutí na kapitalizmus v podobe, že by priali tým, ktorí sú niečím výnimoční a naozaj sa snažia dosiahnuť čosi mimoriadne. Spoločnosť je nastavená stále tak, aby sme mali všetci rovnako, nikto nevyčnieval.
JAKUB: Potom sa slovenským umelcom robia tie „zárezy” na európskej úrovni trochu ťažšie. Ale robia sa aj tak.
Sú krajiny, kde sú k vášmu typu hudby prajní a prijímajú vás nadpriemerne?
KRISTÍNA: Možno Taliani, sú veľmi otvorení a srdeční. Francúzi sú zas skôr zameraní na svoju hudbu. Hrali sme tam na jam session v parížskom klube a bolo cítiť, že „pozor, vy tu nie ste doma“. Zvlášť, keď počuli angličtinu. (smeje sa)
JAKUB: Ale zas nám dali možnosť vystúpiťv Arte TV, čo je obrovská televízia s celoeurópskym dosahom, ktorá produkuje krásne koncerty, ako Stingov koncert v parížskom Panteóne. Ale presadiť sa na ich scéne by bolo fakt ťažké.
KRISTÍNA: Naša hudba by vedela rezonovať aj v USA, ale to je zas mimoriadne konkurenčné prostredie. Tam sa musia umelci naozaj snažiť, aby prežili. V Európe sme asi väčší bohémovia, dávame si čas na vydýchnutie.
Koncerty v Carnegie Hall
V Amerike ste mali vlani koncert aj v Carnegie Hall. Je to niečo, čo rezonuje, keď riešite ďalšie koncerty, spolupráce?
JAKUB: Asi áno, ale skôr cítime, keď sa napríklad rozprávame s nejakým labelom (vydavateľstvom), že sme jednoducho malý trh, že tu náš druh hudby počúva málo ľudí, hoci percentuálne je to rovnaké ako trebárs vo Francúzsku.
Takže ďalšie platne by ste chceli robiť pod vydavateľstvom?
KRISTÍNA: Chceli by sme, hoci to má aj „proti“. Máte záväzky a u niektorých umelcov potom cítiť akúsi frustráciu, lebo sloboda v tvorbe sa začne vytrácať, keď je v hre veľa peňazí.
Kedysi to bolo tak, že sa na koncertoch objavovali hľadači talentov, a keď ste boli dobrí, tak vás „label podpísal“. Dnes musíte labelu vopred zaplatiť, aby o vás uvažovali. Hovorili sme s jedným vydavateľstvom a oni nám poslali rovno sumu, po zaplatení ktorej sa môžeme rozprávať ďalej.
Niektorí umelci si zoberú aj pôžičku, ale potom sú často nešťastní, že vydavateľstvo im určí cestu, ktorú si nevybrali. Aj nám sa stalo, že nám hovorili, že nás aj podpíšu, ale musíme trochu zmeniť štýl hudby. Ale prečo by sme to robili?
O akej sume hovoríte?
JAKUB: Pre nás o veľmi veľkej. Niektorí umelci si zoberú aj pôžičku, ale potom sú často nešťastní, že vydavateľstvo im určí cestu, ktorú si nevybrali. Aj nám sa stalo, že nám hovorili, že nás aj podpíšu, ale musíme trochu zmeniť štýl hudby. Ale prečo by sme to robili?
KRISTÍNA: Na druhej strane doba praje nezávislým umelcom. Je tu Instagram, TikTok, kde viete urobiť s nejakým videom „virál“. Ale my TikTok nemáme, takže vlastne neviem. Ja si tú aplikáciu otvorím a nerozumiem jej, som na ňu asi pristará. (smiech)
Peniaze zo streamingu
Ako sa pozeráte na streaming? Je pre vás niečím, čo prináša symbolické peniaze, alebo ho vidíte ako budúcnosť?
KRISTÍNA: Na to, že tam máme celkom dobré čísla, dostávame fakt len symbolickú odmenu.
JAKUB: Ročne sa to vyrovná asi tomu, čo dostaneme zo SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský, ktorý vypláca tantiémy za hranie hudby v rádiách, pozn. red.).
Sú ľudia, ktorí vám sľúbia, že vás na Spotify dostanú vyššie. Aj sme absolvovali pár rozhovorov, ale nakoniec z nich vždy vyplynie, že vás zaradia na nejaký playlist, ak si za to zaplatíte – a oni si z toho potom zaplatia imaginárne prehratia, aby mali počúvanosť, ktorou potom argumentujú. My sa neradi niekam tlačíme, a už vôbec nie takouto špekulatskou cestou.
KRISTÍNA: Treba byť trpezlivý, veriť procesu, ktorý sme si zvolili, je to beh na dlhú trať. Netvoríme nič instantné, k čomu si ľudia nájdu cestu hneď.
Lash & Grey Foto: Miro Nôta
Lash & Grey Foto: Miro Nôta
K tomuto poznaniu ste dospeli počas uplynulých piatich rokov, alebo ste to mali v sebe už na škole v Prahe, kde ste spolu začali hrať?
KRISTÍNA: Je to o hudbe, ktorú hráme. Ani tá nie je megalomanská, nie je v nej žiadna pompa, vtieravosť, ktorú by všetci hneď zaznamenali. Ale zas to je mnohým ľuďom sympatické, asi preto naša hudba zarezonovala už od prvého albumu.
Po slovensky alebo po anglicky?
Nelimituje vašu väčšiu poznateľnosť na Slovensku fakt, že robíte texty primárne v angličtine?
KRISTÍNA: Máme jednu pieseň Čakám a po koncerte sa často stane, že niekto príde a povie, že práve tá bola najlepšia. Fajn, veď je to naša pesnička, ale zase písať po slovensky len preto, aby ľudia lepšie reagovali, mi pripadá ako taký kalkul. To nemáme radi. V našom žánri je mi prirodzenejšie spievať v angličtine.
JAKUB: Aj keď sme si zmenili meno na Lash & Grey, pýtali sa tu aj v Čechách prečo. Vyslúžili sme si riadnu sprchu, že sa na niečo hráme, ale všade inde nám to bolo iba na osoh.
Tú zmenu ste vyriešili vtipne, odráža vaše priezviská – z Mihaľovej je Lash, po anglicky mihalnica, a zo Šedivého Grey.
JAKUB: A je to aj praktické. Organizátori nás napríklad predtým vo Francúzsku prosili, aby sme niečo vymysleli, lebo nás nevedeli vysloviť, napísať na plagát.
Čo vás čaká v najbližších mesiacoch?
KRISTÍNA: Budeme mať peknú jeseň. Prvýkrát pôjdeme hrať do Švédska, pôjdeme do Paríža a máme koncerty opäť v Amerike, možno sa črtá Mexiko. A aj na Slovensku.