Našu krajinu ovládajú agenti zo Západu, čoskoro prídu americké vojská, ktoré nás obsadia, a nastane celosvetová židovská nadvláda. Možno trochu zveličené tvrdenie aj pre zarytých fanúšikov konšpiračných teórií, no ak by sme ho doplnili „dôveryhodnou“ fotografickou kolážou a napísali kapitálkami, na sociálnych sieťach by poľahky mohlo získať tisíce zdieľaní. K podobným konšpiračným teóriám sa aktuálne čoraz častejšie pridávajú antivaxerské hnutia a aktuálnym hitom hoaxov je v posledných mesiacoch čokoľvek, čo súvisí s popieraním pandémie koronavírusu.
Nedávny prieskum organizácie Globsec, ktorý prezentuje dáta za krajiny strednej a východnej Európy, ukázal, že konšpirátori majú na Slovensku veľmi silné podhubie. Jedným zo základných ukazovateľov prieskumu bolo, koľko percent obyvateľov daných krajín verí na konšpiračné teórie. Pri Slovákoch svieti podiel 56 percent, najviac spomedzi sledovaných štátov.
V Dubline je na pokraji veľkého objavu,
na Slovensku popularizuje vedu a vyvracia hoaxy
Za nami sa nachádzalo Bulharsko so 48 percentami, susední Česi nedosiahli ani tretinu a najlepšie na tom boli obyvatelia Litvy, z ktorých len 17 percent verí hoaxom. Prieskum navyše ukázal aj to, že až polovica našincov si myslí, že Židia potajomky kontrolujú svetovú nadvládu a až 65 percent Slovákov považuje prítomnosť vojsk NATO v našej krajine za americkú okupáciu.
Nemusíme všetkému rozumieť
Ako je možné, že majú konšpirácie a hoaxy u nás také silné zázemie? „Mám pocit, že mnoho ľudí v sebe živí mylnú predstavu, že by mali rozumieť všetkému a že je to v ich silách. Pravda je však taká, že nie je,“ vysvetľuje popularizátor vedy Samuel Kováčik, zo sociálnych sietí známy ako Vedátor. Problém nastáva podľa neho vtedy, ak človek, mysliac si, že musí všetkému rozumieť, začne veriť zjednodušeným verziám. „Je to niečo prirodzené, máme strach z neznámeho a ľudí môže desiť predstava, že žijú vo svete, ktorému nerozumejú. A tak si nájdu vlastné vysvetlenia,“ dopĺňa.
Tento náš postoj však máme v sebe ako Slováci historicky zakorenený. Podľa vedcov z Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied, Vladimíry Čavojovej a Jakuba Šrola, môžu sčasti za našu dôveru v hoaxy pozostatky z minulosti, keď fungovala cenzúra. Ľudia vtedy nedôverovali oficiálnym informáciám a naučili sa spoliehať na fámy. K tomu sa navyše pridáva aj fakt, že ako národ nie sme trénovaní v kritickom myslení, a teda prirodzene stav nášho školstva.
Zarobili na Waterloo, môžu za nový koronavírus?
Rothschildovci sú terčom konšpirácií už dve storočia
Podľa Čavojovej a Šrola sú Slováci vo vedeckom myslení (teda schopnosti interpretovať a posudzovať kvalitu informácií) na tom práve preto horšie ako mnohé iné vyspelé západné krajiny.
Viac kritického myslenia do vyučovania
Aj keď v súčasnosti sa budúci pedagógovia na vysokých školách učia mediálnu výchovu, overovať zdroje, teóriu autorstva a podobne, toto vzdelanie dostávajú väčšinou nastávajúci pedagógovia, ktorí budú vyučovať občiansku náuku. „Často sa však stáva, že tento predmet je na základných a stredných školách vyučovaný neodborne, to znamená, že ho vyučuje učiteľ bez danej aprobácie,“ vysvetľuje vysokoškolský pedagóg Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského Jozef Miškolci. Dodáva, že zručnosť kritického myslenia a reflektovania hoaxov by sa navyše mala pridať do aprobácií pre učiteľov dejepisu, geografie, ale aj prírodných vied, aby obsiahla celé spektrum dezinformácií, ktorým Slováci čelia.
Ďalším, nezanedbateľným rozmerom pri téme konšpirácií je ich rozmach na sociálnych sieťach, s ktorými sa stále len učíme žiť. „Hovorí sa, že kým si pravda obuje topánky, lož už stihla obehnúť svet. Vďaka sociálnym sieťam je to naozaj tak,“ začína s opisom problematiky Kováčik. Navyše, sociálne siete plus hoax, rovná sa tisíce videní a zdieľaní, kým jeho vyvrátenie má sotva stovky. Prečo? „Je hanba priznať si, že sa človek mýlil. Aktuálne je v tomto smere populárna disciplína ‚povedz ľuďom to, čo chcú počuť‘,“ dopĺňa na príklade koronavírusu — ľuďom už podľa jeho vysvetlení táto téma síce prekáža, no tak trochu sa ochorenia boja, takže ak sa nájde niekto, kto im povie, že je to celé len výmysel a nič im nehrozí, radi si ho vypočujú a posunú informáciu ďalej.
Online učenie má zelenú. Ako projekt Zmudri
pomáha vzdelávať študentov (nielen) v čase korony
Jeden účinný spôsob, ako sa proti dezinformáciám aktuálne brániť, zatiaľ neexistuje. Šíritelia však často škodia skôr sami sebe — stačí si spomenúť napríklad na amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý často spochybňoval nosenie rúšok ako prevenciu voči koronavírusu, no nakoniec sa ním sám nakazil.
Protiargumenty a trpezlivosť
Tím vedcov zo SAV v rámci boja proti šíreniu hoaxov vyzdvihuje výskumy, ktoré ukázali, že „ak ľuďom najskôr predstavíme protiargumenty pred tým, ako sú vystavení nejakej konšpiračnej teórii (napríklad antivax), tak sú odolnejší voči vplyvu konšpirácií. Na druhej strane, ak im dáme protiargumenty až potom, čo boli konšpirácii vystavení, nefunguje to tak dobre.“ Vhodné je sa okrem toho šíriteľov pýtať na konkrétne dôkazy, ktoré ich teóriu podopierajú, a na to, čo by zmenilo ich názor. „Vysvetlite im svoj uhol pohľadu. Chce to však trpezlivosť a nie každý sa nechá presvedčiť. Veriť nezmyslom je tiež rozhodnutie, aj keď ho ľudia nerobia vedome,“ radí Kováčik.
Vyvrátenie hoaxu pritom môže niekedy trvať naozaj len niekoľko sekúnd — stačí do Google naťukať kľúčové slová a zistiť, či správa nie je výmysel. Ako ďalej vysvetľuje Vedátor, ktorý sa často venuje interpretovaniu dezinformácií vo svojich príspevkoch, napísať zdôvodnenie, prečo je niečo konšpirácia, môže trvať aj hodiny, pokiaľ ide o komplexnú záležitosť. „To však stále nie je všetko, treba to ešte spracovať spôsobom, aby to ľudia dobrovoľne šírili ďalej – aby sa to v počte prečítaní priblížilo pôvodnému hoaxu, inak to nemá význam. A práve to je náročné,“ objasňuje.
Všetky tieto praktiky sú však len sekundárnym prostriedkom boja s konšpiračnými teóriami. Ako na záver dopĺňa vedecký tím SAV, dôležité je kultivovať spomínané vedecké myslenie už u detí v školách, čo môže slúžiť ako „očkovanie“ pred nezmyslami pre celé nadchádzajúce generácie.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
