Film Otec Terezy Nvotovej sa stal nečakaným kinohitom. Napriek ťažkej téme snímku videlo doteraz okolo 120-tisíc divákov a utŕžila viac ako 890-tisíc eur.
Režisérke Tereze Nvotovej sa podarilo rozvíriť vlny slovenskej filmovej produkcie. Jej snímka Otec, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať pre bežného diváka ako ťažko stráviteľná osobná dráma, nalákala do kina stovky tisíc divákov.
O filme sa hovorí, že sa ho diváci obávajú pre jeho náročnú tému, no zároveň platí, že by ho mal vidieť každý. V rozhovore pre Forbes režisérka prezradila, ako pristúpila k motívu straty blízkeho spôsobenej rodičom, či očakávala taký výrazný úspech a ako pristupuje k spracovávaniu náročných tém.
Ospravedlňujem sa, ale o tom nemôžem hovoriť. Mám podpísanú prísnu NDA (dohoda o mlčanlivosti – pozn. red).
Nemôžem prezradiť vôbec nič. Poviem len toľko, že informácie zverejníme budúci rok.
Vôbec nie. Pamätám si, že v rozhovoroch s distribútorom a producentmi sme odhadovali, ak budeme mať šťastie, päť- alebo 10-tisíc divákov. To, že sme piaty týždeň v rebríčku návštevnosti takto vysoko, je skvelé. Návštevnosť je pre nás veľká vec a som veľmi vďačná, nejde však len o čísla.
Aké sú reakcie samotných divákov?
Ľudia mi píšu často, hlavne o svojich vnútorných zážitkoch, ale aj o tom, čo sa deje v kinách počas premietania. Jeden z divákov napríklad spomínal, že ľudia prichádzajú do sál s plnými krabicami pukancov a rovnako plnými aj odchádzajú. Je to veľmi zaujímavý jav. Divákom pukance, samozrejme, doprajem, ale rozumiem aj tomu, že film ich emocionálne úplne pohltí.
Ako to myslíte?
Na chvíľu na seba zabudnú a po filme sa k sebe akoby znovu vrátia. Píšu mi, že idú domov objať svoje deti a partnerov, že po videní snímky cítia vďačnosť, lásku a celkovo príval pozitívnych emócií. A to napriek tomu, že film rozpráva o tragédii. Zdá sa, že sa nám podarilo divákom otvoriť srdcia – a to je asi to najdôležitejšie.
Diváci sa dajú počas filmu uniesť emóciou, to je pre mňa najväčší úspech. Film je totiž aj o kontrole a strácaní kontroly. Ak sa divákom podarí stratiť kontrolu nad sebou a vžiť sa do hlavnej postavy, neaktivujú pri tom svoje mechanizmy súdenia, ktoré všetci v sebe máme.
Zrazu v tom filme len sú, a preto mi potom často píšu, že ich film zmenil. Hovoria mi, že aj oni boli tí, ktorí si mysleli, že rodičia, ktorí zabudnú svoje deti v aute, sú vrahovia, a že ten názor po filme úplne prehodnotili.
Ozývajú sa aj takí, ktorí sa ocitli v podobnej pozícii ako otec vo filme – odsúdení spoločnosťou a osamotení. Píšu, že po filme v sále cítili, akoby ich spoločnosť znova prijala.
Foto: Robo Homola
Nečakali podobný úspech
Spolupracovali sme s distribútorom Cinemart, ktorý je na Slovensku veľmi silný a má skúsenosti. Pripravovali nás na omnoho nižšiu návštevnosť. Veľmi nám pomohla televízia JOJ, ktorá nám ako koprodukčná televízia dala priestor na propagáciu.
Inak sme volili tradičné spôsoby: rozhovory, pár citylightov a online kampaň, akú sme si mohli dovoliť z dostupných peňazí. Veľa urobilo, samozrejme, aj to, že hlavnú postavu hrá Milan (herec Milan Ondrík – pozn. red.), ktorý je na Slovensku oprávnene veľkou hviezdou.
Tušíte teda, vďaka čomu sa záujem o film rozšíril aj medzi masového diváka?
Nie som expertka, no mám nejaké hypotézy. Jedným z faktorov bolo, že nás vybrali na prestížny festival v Benátkach. Hoci sa hovorí, že Slovákov festivaly nezaujímajú a že nezabezpečia návštevnosť, nám sa podarilo priniesť dobrú správu z Benátok. Mali úspešnú premiéru a veľmi pozitívne recenzie.
Takže to je ten recept?
Možno ešte viac zapôsobilo na ľudí, hoci to znie banálne, že sme stáli na červenom koberci a máme odtiaľ fotografie – z miesta, kde v ten deň stála aj Julia Roberts, Emma Stone a iné svetové hviezdy –, vyvolalo to pozitívnu reakciu.
Ľudia cítili: „To sme my Slováci, stojíme tam medzi špičkou, sme svetoví.“ Cítila som veľkú spolupatričnosť, akú som na Slovensku ešte nezažila. Ľudia sa tešili, priali nám a aj filmu a boli šťastní, že sme to dokázali.
Ďalším kľúčovým faktorom bolo, že film šiel do distribúcie veľmi skoro po Benátkach. Mediálny ohlas, ktorý vznikol prirodzene z festivalu, nadviazal na kampaň. Koncom augusta sme boli v Benátkach a 10. septembra bola premiéra na Cinematiku.
Ľudia boli zvedaví. To však stále nezaručuje v piatom týždni podobnú návštevnosť. Podľa mňa o tom rozhoduje jediný faktor: ľudia si povedia medzi sebou, že to musia vidieť.
Foto: TMDB
Citlivá téma
Strata dieťaťa je veľmi silná téma, no neobávali ste sa, že skĺznete do vôd citového vydierania?
Bolo to balansovanie na hrane. Na jednej strane nechcete, aby bol film odtrhnutý od reality – chcete, aby diváci prežívali emócie s postavou. Na druhej strane nie je vaším zámerom ich emocionálne úplne vyžmýkať a na konci odkopnúť. Chcete im dať niečo viac.
Toto som ladila už v rámci scenára s hercami a kameramanom, ako aj pri voľbe celej kompozície scén a situácií – čo uvidíme a čo nie. Napríklad som sa rozhodla nedať do filmu pohreb. Mala som pocit, že to je niečo, čo by každý očakával, a je jasné, aké emócie by vyvolal.
Omnoho viac ma zaujímali situácie, ktoré si nevieme predstaviť, ktoré sa dejú za zatvorenými dverami a ktoré nemajú nijaký scenár, ako je práve pohreb alebo súd. Vždy sa pýtam samej seba, čo postava robí, keď je sama a nikto sa nepozerá.
Je vôbec možné zhrnúť, čo je hlavný motív filmu? Téma straty je čitateľná, ale snažili ste sa aj o určitý celospoločenský presah?
Nechcem to hovoriť takto opisne. Samotný príbeh má toľko rovín a zasahuje tak hlboko do každého z nás, že by bola škoda to zjednodušovať do jednej vety.
Nechcem byť ako pani učiteľka, ktorá divákom hovorí, čo majú cítiť a ako myslieť. Naopak, aj v debatách s divákmi, ktoré ma bavia, sa vyhýbam vysvetľovaniu scén, ktoré sú vo filme, pretože chcem, aby si ich každý vysvetlil sám a našiel v tom to svoje.
Vo chvíli, keď to začnem vysvetľovať ako autorka, už to nebude nič iné než to, čo som povedala. Film je bohaté médium a má silu v ľuďoch otvárať miesta, ktoré by inak zostali zatvorené. Či už emocionálne, alebo intelektuálne.
Foto: Robo Homola
O strate, pamäti, ale aj predsudkoch
Spýtam sa teda ako divák. Vo filme som vnímal určité poukazovanie na predsudky, škatuľkovanie a vynášanie súdov. Pod toto by ste sa podpísali?
Určite, je to jedna z rovín, ktorá vo filme zohráva veľkú rolu. Veľa ľudí si pamätá, aká brutálna šikana sa na Slovensku diala, keď sa to u nás stalo. Môj spoluscenárista Dušan Budzak hovorí, že ľudia si často vytvárajú názor predtým, než majú určitú vedomosť o problematike.
Náš film má aj ambíciu priniesť ľuďom túto vedomosť. Ale chcela som sa vyhnúť tomu, aby len upozorňoval na spoločenskú šikanu. Mala som pocit, že príbeh je hlbší a obsahuje viac vrstiev než len jednu.
Podľa mňa sa spája aj so zaujímavejšími otázkami týkajúcimi sa spravodlivosti a celkovo systému, v akom žijeme. Ako súdime zločiny a ako reagujeme na ľudské chyby. Či už cudzie, alebo vlastné.
Vo filme ma zaujala aj téma fungovania ľudskej pamäti. Ako sa zrodil nápad vložiť motív do filmu?
Jedna vec je dozvedieť sa tragický príbeh, no moja prvotná reakcia bola otázka: „Ako sa to mohlo stať?“ Ako je to vôbec možné. Všetci vieme, že pre milujúcich rodičov sú deti to najdôležitejšie, nikto by nič takéto neurobil vedome. Keď človek o podobných prípadoch zistí viac, ukáže sa, že z prevažnej väčšiny ide o ľudí, ktorí nemali žiadne osobnostné odchýlky, boli úplne „normálni“.
Keď som sa do toho ponorila, zistila som, že tu nejde o rodičovstvo, ale ukazuje nám to, kto sme ako ľudia. Baví ma veda a stále sa snažím zisťovať, ako sa správame ako živočíšny druh a prečo robíme určité rozhodnutia.
Otázka sa nezužuje len na rovinu psychológie, ale zaoberá sa ňou aj neuroveda – ako nám pracuje mozog. Ako iné zvieratká, aj my sme taký biologický robot, ktorý funguje a má obmedzenia, ktoré si neuvedomujeme. Myslím si, že je dobré o tých obmedzeniach vedieť, prijať ich a brať ich do úvahy aj z hľadiska prevencie.
Foto: Robo Homola
Forma musí slúžiť obsahu, nie opačne, čo je dôležité. Je však pre mňa kľúčová, pretože určuje, čo, ako a akým spôsobom ukazujem a ako to divák vníma. Pri mnohých zahraničných jednozáberových filmoch si divák uvedomuje kameru, ktorá tvorí krásne zábery.
Pre mňa bolo, naopak, dôležité, aby si divák kameru neuvedomoval. Aby kamera s hlavnou postavou žila a dýchala a aby mal každý jej pohyb vnútornú motiváciu. Nie aby sa hýbala len preto, že ide o pekný záber.
Imerzný prístup…
Vždy sa mi páčili filmy, ktoré sa odohrávajú počas jednej noci a sú tam dve postavy. Hoci Otec nie je úplne tento prípad, pre mňa je esenciou kinematografie, keď sa filmárom podarí porozprávať pútavý príbeh – vizuálne aj pocitovo – tým najjednoduchším spôsobom.
Môžeme obdivovať obrovské filmové explózie, čo je tiež skvelé, ale toto je film v najzákladnejšej forme. Pre mňa ako filmárku bol výzvou fakt, či niečo podobné vôbec zvládnem vytvoriť.
Jasné, že som sa bála. Preto som príprave venovala extrémne veľa času. Bežne si pri natáčaní poviete, že toto sa vystrihne alebo upraví v postprodukcii. U nás bolo všetko starostlivo pripravené už pred natáčaním. Každú jednu sekundu filmu sme presne vedeli, čo chceme dosiahnuť.
Predpokladám, že samotnému natáčaniu predchádzalo náročné skúšanie. Koľko času zabralo naskúšať jednu scénu?
Záležalo na tom ktorú. Napríklad veľmi zložitá bola scéna so súdom. Bolo v nej veľa hercov, ktorí museli byť presní v pohyboch a aj v textoch. Zároveň sme potrebovali s kamerou trochu „lietať“, takže sme mali žeriav, ktorý obsluhujú traja ľudia, ktorí museli veľmi dobre vedieť, čo sa deje s kamerou a ku ktorej postave sa práve blíži.
Ako vyzerala príprava scény zo súdu?
Súd sme s hercami skúšali asi týždeň: najprv čítačky, potom dva dni v priestore bez kamier, deň s kamerou a vo finále sme scénu točili tri dni. Bolo to náročné. Iné scény sme robili tak, že sme ich skúšali deň pred natáčaním, aby ich herci dostali do krvi.
Mali sme skúšobný deň s kamerou, hercami a základným svietením a mali sme čas pracovať so scénou tak, aby sa nikde nevliekla a aby bola stále autentická. Na druhý deň sme už mohli prísť natáčať a každý vedel, čo má robiť.
Koľko dní trvalo samotné natáčanie?
Približne 25 dní. Vrátane tých skúšobných.
Ako ste pri natáčaní usmerňovali poľského kameramana Adama Suzina?
Ja som ho nijako neusmerňovala. Zábery sme vymýšľali spolu, najprv od stola, on dokonca niektoré scény zanimoval, aby technici vedeli, ako sa bude presúvať kamera vzhľadom na hercov.
Chceli sme, aby v niektorých scénach bol ako „vojnový kameraman“, ktorý nevie, čo sa stane, a reaguje na situáciu, namiesto toho, aby ju očakával a mal namierenú kameru tam, kde sa niečo stane.
Bola nejaká situácia, keď musel reagovať iniciatívne?
Určite. Napríklad kľúčová scéna na parkovisku. K nej sme skúšali len určitý rámec pohybov a to, kde približne sa herec a štáb pohybujú. Ani Milan nevedel, čo bude v tom momente presne robiť, pretože išlo o výrazne emočne nabitú scénu.
Mali sme nejaké záchytné body, ale inak som mu musela nechať slobodu, pretože ak by som ho uväznila v miliónoch pripomienok a technických požiadaviek, scéna by nikdy nedopadla dobre.
Foto: Robo Homola
Práca s hercami
Ide o to, že keď Milan hrá podobne emočne vypäté scény, je v tom stave celý deň. Nedá sa to zapnúť a vypnúť na povel. Pri takom vypätí nemá, v zmysle ovládania emócií, sám seba absolútne pod kontrolou.
Ako to vyzeralo na pľaci?
Ja sama som sa musela naučiť, ako s ním pracovať tak, aby som ho nezaťažila a neotravovala niečím, čo mu nepomôže. Naopak, snažila som sa nájsť cestu, ako mu pomôcť k lepšiemu výkonu. Aj keď to slovo nemám úplne rada, pretože to nie je výkon v pravom zmysle slova.
Vynechávala som omáčky a hovorila len konkrétne, presné pripomienky. Ku koncu natáčania mi Milan povedal, že som mu veľmi pomohla a že on v tom stave nevedel normálne reagovať, čomu rozumiem.
Niekoľkokrát to bolo tak, že som mu niečo vysvetľovala a on bol ku mne otočený chrbtom a nič nepovedal. Ani neprikývol. Pri klapke som však videla, že moje pripomienky hneď zapracoval do scény.
Patrí to k práci, môžeme sa objímať a aj si odvrknúť, pretože robíme s emóciami. Je to ako práca automechanika pri výmene oleja. Neexistuje možnosť, že sa ním ani trošku nezašpiníte. Keď pracujete s emóciami, nemôžete byť skrátka neemoční.
Milan Ondrík prezradil, že po jednej z kľúčových scén sa po ceste domov psychicky zrútil. Ako pracuje režisérka s mentálnou pohodou svojich hercov?
Keď herci skončia s natáčacím dňom, väčšinou chcú ísť čo najskôr domov. Je to pre všetkých často veľmi tvrdá práca. Filmový pľac nie je miesto, kde by mal niekto záujem sadnúť si uprostred balenia štábu a rozprávať sa napríklad s psychológom. Väčšinou chcú odísť a postarať sa o seba v pohodlí a bezpečí domova.
Samozrejme, keď točím, som tu pre hercov. Môžu mi písať, volať, komunikujeme spolu. Ak majú akýkoľvek problém, som pripravená im pomôcť. Pre mňa sa práca nekončí poslednou klapkou. Je to vzťah, ktorý si budujeme počas natáčania a má svoje vzostupy a pády. Pre mňa je dôležitá dôvera – ak herec potrebuje byť so mnou alebo mať terapeuta, samozrejme, riešila by som to.
Snímka sa volá Otec, ale popri Michalovi, teda hlavnej postave, je dôležitou postavou vo filme aj jeho manželka, ktorú si zahrala Dominika Morávková. Akú veľkú rolu má vo filme práve ona?
Na začiatku, pri písaní scenára, som sa najviac koncentrovala na otca. Postupne sme však s Dušanom zistili, že jeho vzťah so ženou je podstatný. Cezeň sa dostávame hlbšie do postavy, ale aj do situácie.
Film je nielen o odmietnutí či prijatí samého seba, ale aj o tom, ako veľmi potrebujeme blízkych a lásku. Nežijeme v oddelených bublinách, ale vo väzbách a vzťahoch. Keď sme si to uvedomili, pridávali sme viac a viac scén s ňou. Dokonca sme sa rozhodli, že musí mať aj sama svoj moment – čím sme popreli pravidlo, že stále sledujeme len príbeh otca.
Aj pri nej som sa snažila zachytiť, čo postava robí, keď sa nikto nepozerá. Pomáha to divákovi vcítiť sa do nej a pochopiť jej rozhodnutia, ktoré by inak bral len čisto negatívne.
Symptóm dnešnej spoločnosti
V jednom rozhovore ste spomínali, že ste robili rešerš na rôznych sociálnych sieťach v rôznych skupinách a prekvapil vás hnev niektorých ľudí. Je takýto hnev symptomatický pre dnešnú spoločnosť?
Určite. Myslím si však, že to nie je nič nové, je to v nás ľuďoch. Spomeňme si napríklad na procesy s čarodejnicami.
Je v nás zakorenené súdenie iných a snaha odsunúť ich automaticky na okraj spoločnosti?
Myslím si, že to spôsobuje strach. Najmä ten, že by sme niečo obdobné mohli urobiť my sami. Sme schopní urobiť chybu a ublížiť niekomu blízkemu? Vyrovnávame sa s tým nevedome tak, že hádžeme vinu na tých, ktorým sa to stalo. Oni sú tí zlí, tí iní, nie my.
A to vyvoláva hnev. Dokonca taký ten „spravodlivý, oprávnený“ hnev, keď ľudia majú pocit, že tým hnevom robia pre spoločnosť niečo dobré. Nemám rada, keď sa ľudia rozdeľujú na dobrých a zlých. Zvyčajne to končí delením v štýle: patríš k nám alebo si proti nám. A z čierno-bieleho vnímania vznikajú najväčšie civilizačné horory. Holokaust, genocídy, vojny…
Bojíme sa vlastného zlyhania a toho, že nie sme tí dobrí. To je aj dôvod, prečo som film Otec urobila – aby sme urobili krok k akceptácii. Všetci sme rovnakí, všetci sme ľudia a ktokoľvek z nás sa môže zmýliť a skončiť ako ústredná postava filmu.
Vo chvíli, keď to prijmeme, môžeme prijať ostatných a prestaneme dávať ľuďom čierno-biele nálepky. Začneme sa vnímať v nejakej komplexnosti, ale zároveň v jednoduchosti – všetci sme ľudia a všetci robíme chyby.
Mali ste aj vy slabšie momenty počas natáčania, možno až do takej miery, že ste sa rozhodovali, či pokračovať ďalej?
Mala som množstvo slabších chvíľ. Nevyberiem jeden moment, ale poviem, že o sebe stále pochybujem a pýtam sa samej seba, či to, čo robím, má nejaký zmysel. Veľmi sa ma dotýka, čo sa deje vo svete, a tým teda stále relativizujem to, čo robím – či peniaze, ktoré idú do mojich projektov, nemali ísť radšej niekam inam. Niekam, kde viac pomôžu ľuďom.
Foto: Robo Homola
Ako zarábajú filmy?
Ako som spomínal, film je aj diváckym hitom, čo sa tiež ukazuje na výrazných tržbách. Skúste vysvetliť laikovi, akým spôsobom sa peniaze rozdeľujú a vracajú samotným tvorcom.
Spomínané peniaze nie sú môj príjem. Zarábajú ich investori, ktorí do projektu vložili financie. Je dobrá správa, že sa niekedy oplatí investovať aj do takýchto filmov. Našimi investormi sú Audiovizuálny fond, televízia JOJ, Česká televízia a štátne fondy z Česka a Poľska.
Mali sme aj komerčných partnerov, ale tí investovali skôr vo forme bezplatného poskytnutia napríklad priestorov alebo áut. Na Slovensku zatiaľ nie sú ľudia, čo by prišli a dali nám veľké množstvo peňazí.
Spomínali ste slovenský Audiovizuálny fond aj český štátny fond. Ktorá krajina prispela najväčšou čiastkou? Predpokladám, že Slovensko…
Najviac peňazí sa podarilo nájsť na Slovensku, preto je to majoritne slovenský film, z väčšej časti financovaný slovenskými producentmi.
Je režírovanie finančne návratné?
Prebieha to tak, že dostanem honorár, ktorý je producent schopný sľúbiť v momente, keď ešte nemá film úplne zafinancovaný. Zmluva sa dohoduje často roky pred samotným natáčaním.
Je to preto, že proces financovania trvá dlho. Na svojom honorári som sa teda dohodla dávno predtým, než bola inflácia a zdvihli sa platy všetkým členom štábu.
Keby som ho prepočítala na odpracované hodiny, asi by sa nevyrovnal platu upratovačky. Nechcem sa sťažovať, pretože si vážim každú prácu, hlavne na projektoch, ktoré sama vytváram. Chcem tým skôr povedať, že financovať film je naozaj náročné.
Sľubovať režisérom veľké čiastky hneď na začiatku, keď ešte nič nemáte, je pre producenta riskantné. Sú tam klauzuly o tom, že dostanem dve alebo päť percent z čistého výnosu producenta.
Točenie filmov ako živobytie
Ako to vyzerá v praxi?
Detaily sú ošetrené tak, že partneri síce dajú nejaké peniaze, ale zoberú si 70 percent z výnosov. Producentovi ostane 30 percent, z ktorých ja dostanem svoj podiel, a to až po všetkých odvodoch. Väčšinou je to nula.
Dá sa vyžiť z točenia filmov?
Aby som finančne prežila, musím pracovať naraz na niekoľkých projektoch a neustále žijem vo finančnej neistote.
Popritom mám ešte malý úväzok na FAMU v Prahe, kde učím na katedre réžie. Neviem, ako ten stav opísať. Som rada, že môžem fungovať a dať si s vami kávu a raňajky, čo si veľa Slovákov nemôže dovoliť. Povedzme si na rovinu – rozdiely v bohatstve a chudobe sú na Slovensku obrovské.
Preto si hovorím, že mám šťastie. Ale nič nie je stále, hocikedy sa môže stať, že moje projekty nezískajú financie a zrazu nebudem mať nič. Môže to byť však aj naopak, že sa podarí zafinancovať väčší projekt, z ktorého budem žiť niekoľko rokov.
Reklamy či denné seriály
Rozmýšľali ste napríklad nad točením reklám či denných seriálov?
Byť reklamným režisérom je úplne iná kariéra, ktorú si treba budovať ako tú filmovú. Keď idú robiť reklamu na prací prášok, väčšinou zavolajú niekoho, kto už robil reklamu na prací prášok. Mňa nikto nezavolá, lebo takú ani žiadnu inú reklamu som nerobila a nemám vytvorený reklamný showreel.
Keď hovoríte o finančnej neistote, neuvažovali ste práve o denných seriáloch? Rozprával som sa o tom v spomínanom rozhovore s Milanom Ondríkom, ktorý ich odmieta.
Áno. Mňa už ani nevolajú. Párkrát ma oslovili v minulosti.
Myslíte si, že ide o nejaké škatuľkovanie a vnímajú vás ako umeleckú tvorkyňu?
Určite je to škatuľkovanie, ale očakávané. Počula som aj názory, že televízie majú pocit, že som príliš aktivistická alebo feministická. Možno ma tak vnímajú z toho dôvodu, že sa verejne vyjadrujem a mám na určité veci jasný názor, čo vidieť aj na mojej tvorbe.
Neviem, možno sa boja, že nebudem všetkým po vôli. Denné seriály vznikajú pre biznis, za lacný peniaz a veľmi rýchlo. Pri takomto spôsobe natáčania sa stráca podľa mňa celý zmysel mojej práce. Obdivujem ľudí, ktorí tým trávia život. Je to hrozný stres a nápor, pričom to robia s vedomím, že z toho nevznikne nič kvalitné.
Nedávno som si všimol, že odvysielali 4 545. epizódu českého seriálu Ulice. Ak by vás oslovili na tvorbu podobného denného seriálu, zvažovali by ste to?
Momentálne by som to odmietla, pretože mám to šťastie, že môžem tvoriť vlastné látky a projekty. Samozrejme, toto šťastie nemusí trvať večne a možno budem vďačná aj za takúto ponuku.
Treba však brať do úvahy, že životná a finančná stabilita sú pre umelcov na Slovensku momentálne veľmi nízke. Ja osobne neočakávam, že Slovensko v budúcnosti zafinancuje akékoľvek moje projekty.
Financovanie filmov na Slovensku
Prečo si to myslíte? Máte pocit, že vo fonde zastavia financovanie vašich filmov?
Nejde o to, že by ma nepodporili. Vo fondoch sa to nedeje tak, že niekto povie na ministerstve kultúry, že tohto zakážte – ide o to, že nezískate financovanie na svoje projekty. Týka sa to nielen mňa, ale aj ďalších umelcov, ktorí majú nejaký názor na politiku vládnej strany.
Je to súčasná realita. Súkromne sa o tom však veľa rozprávame. Mnohí čakajú na výsledok ďalších volieb, pretože žijú v neistote. Tí, ktorí môžu, odchádzajú alebo uvažujú o odchode, ak bude táto vláda pokračovať.
Pozrite sa, Audiovizuálny fond mal byť nezávislý. Snahou ministerstva kultúry a tejto vlády je jeho ovládnutie, čo urobili tak, že do rady fondu pridali päť svojich členov z ministerstva. To znamená, že fond už nie je nezávislý. Ak nechcú, aby niečo bolo podporené, tak to jednoducho zmetú zo stola.
Teraz sa SNS snaží zmeniť zákon tak, aby členovia rady mohli podporiť aj projekty, ktoré komisia fondu vyslovene odmietla.
Situácia na audiovizuálnom fonde
Otvorili ste tému dosadenia piatich ľudí z ministerstva kultúry do rady fondu. Ovplyvňuje nové rozhodnutie spôsob prideľovania dotácií?
Samozrejme. Neobviňujem každého jedného člena, ale ide o to, že predtým minister za Smer, Marek Maďarič, urobil takú úpravu, že fond oddelil od ministerstva a vlády, aby bol nezávislý. O podpore filmov, festivalov a distribútorov tak rozhodovali odborníci.
Ministerstvo malo len jedného zástupcu, čo bolo férové. Slovenský film začal naozaj rásť, a to nielen u nás, ale aj medzinárodne. Ja som mala šťastie, že som práve vtedy končila školu a začala točiť. Dnes je situácia iná a mladí filmári už rovnakú šancu nemajú.
Ak by vám fond zastavil financovanie, kde budete čerpať peniaze? Len zo zahraničia, alebo aj z komerčných kanálov?
Nezastavia mi financovanie v tom štýle, že mi niekto povie, aby som sa nehlásila. Pre mňa je to však plytvanie časom a peniazmi. Príprava kvalitného projektu, ktorý má získať podporu, si vyžaduje veľa času a energie. Prečo by som ho pripravovala, keď to, čo sa s fondom deje, naznačuje, že projekty, ktoré robím, nie sú vítané? Nemôžem s istotou povedať, že ma fond za týchto podmienok podporí alebo nepodporí.
S filmom Otec sme boli podporení vo všetkých fázach, iné moje projekty, naopak, stratili podporu. Strata nezávislosti fondu mi však hovorí: choď inde. A je mi to ľúto, pretože chcem na Slovensku ďalej tvoriť. Je to moja krajina, rozumiem jej. No v situácii, v akej je teraz, je dobré uvažovať o pláne B.
