Vladimír Jablokov si ako 19-ročný zbalil stan, udicu, sekeru, husle a so 600 eurami vo vrecku odišiel do Írska. Ako jedno zo šiestich detí v rodine klasických hudobníkov si potreboval vyčistiť hlavu a zistiť, čo vlastne chce v živote robiť.
Vladimír Jablokov začínal v Dubline ako pouličný muzikant, ktorý si hrou pre okoloidúcich privyrábal na živobytie. Dnes, o 21 rokov neskôr, organizuje a vypredáva koncerty a patrí k najobľúbenejším huslistom v Írsku. Slovenské publikum ho však takmer vôbec nepozná.
Z ulice sa postupne vypracoval na vystúpenia v baroch, kluboch a napokon aj do prestížnych koncertných sál.
Na konte má stovky vystúpení: hral v National Concert Hall v Dubline, na festivale klasickej hudby BBC Proms v Belfaste, ale aj v najväčšej krytej hale v Írsku – dublinskej 3Arene. Zahral si dokonca aj v newyorskej Carnegie Hall, koncertoval v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Taliansku a Anglicku.
Koncom tohto roka po viac ako 20 rokoch vystúpi v rodnej Bratislave na vianočnom koncerte „Home for Christmas“, na ktorom si zahrajú dohromady až tri generácie Jablokovcov.
Popularita Vladimíra Jablokova v Írsku je pritom nesporná. Denník The Irish Times o ňom už pred 12 rokmi napísal, že sa „pomaly, ale isto etabloval v oblasti klasického crossoveru, ktorú doposiaľ nikto neobsadil“. Aj vďaka jeho vianočným koncertom ho dnes považujú za „kráľa Vianoc“.
Jeho vystúpenia sú typické tým, že dokáže klasickú hudbu priblížiť širokým masám svojím špecifickým prístupom, nespornou charizmou a spaľujúcou energiou na scéne.
Hudobnícka rodina
Vladimír Jablokov má hudbu v DNA, narodil sa totiž do rodiny klasických hudobníkov. Jeho otec Alexander Jablokov, rodák z Kazachstanu, bol renomovaný huslista a profesor na bratislavskej Vysokej škole múzických umení.
Mama Katarína, rodáčka z Bratislavy, bola koncertná majsterka na Novej scéne v operetnom divadle. S Alexandrom Jablokovom sa zoznámili na vysokoškolských štúdiách na Konzervatóriu P. I. Čajkovského v Moskve.
Robo Homola
Vladimíra a jeho päť súrodencov tak rodičia odmalička prirodzene viedli k hudbe. Traja bratia – Andrej, Vladimír a Anton – hrali na husliach, sestra Oľga na klavíri, Alexander mladší hral na violončele, Viktor začínal hrať na husliach a potom vyštudoval dirigovanie.
Prechladnuté husle
Vedeli ste, že aj husle môžu prechladnúť? Stáva sa to najmä pri prenose nástroja z extrémne teplého do veľmi studeného prostredia. Teplo totiž drevo rozťahuje, chlad ho sťahuje. „Prechladnutie“ preto husliam spôsobí zmrštenie dreva, následkom čoho môžu na nástroji vzniknúť praskliny a trhliny, povoliť švy a poškodiť sa povrch či lakovanie.
Toto môže významným spôsobom ovplyvniť zvuk, niekedy to znamená, že husle doslova „stratia hlas“. Rýchlym zmenám teplôt prostredia sa preto muzikanti snažia vyhýbať. Opraviť zásadnejšie poškodenia dokáže tzv. luthier, remeselník, ktorý sa venuje výrobe a oprave strunových nástrojov.
Od šiestich rokov Vladimír každý deň usilovne cvičil hru na husliach. Ako malý chlapec to bral automaticky tak, že podobne ako jeho rodičia, aj on bude klasický hudobník.
„Ako tínedžer som však začal premýšľať nad tým, či chcem naozaj byť tým klasickým muzikantom, ktorý sa zamestná niekde vo filharmónii alebo inde v orchestri. Mal som predstavu, že by som chcel robiť veci inak, sprístupniť hudbu širšiemu okruhu ľudí. Nechcel som byť muzikantom, ktorý je v istom zmysle odkázaný na podporu od štátu,“ spomína Vladimír Jablokov.
Archív VJ
Svojím osobným príbehom ukazuje, že klasická hudba sa dá prezentovať aj inak – tak, že pritiahne dostatočne veľký počet ľudí a že takéto koncerty môžu byť aj komerčne úspešné.
Rebel
Už v osemnástich rokoch sa rozhodol organizovať koncerty sám. Len pár dní potom, ako oslávil osemnáste narodeniny, si otvoril živnosť a pustil sa do práce. Predaje vstupeniek na tieto koncerty však ani zďaleka nenaplnili jeho očakávania. (Také niečo sa mu podarilo až o niekoľko rokov neskôr.)
Z konzervatória išiel študovať husle na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, no už počas prvého roka štúdia sa v ňom niečo vzbúrilo.
Rodinný archív
„Na vysokej som bol v triede svojho otca, školu som vtedy začal dosť flákať a veľa času som trávil na rybách a v dunajských lesoch. Zároveň som si hovoril: to tu mám teraz päť rokov študovať v otcovej triede? Nevedel som si to predstaviť,“ hovorí dnes už 40-ročný huslista.
Kríza, ktorú prežíval, vyústila do poznania, že potrebuje odstup a že musí odísť niekam ďaleko a všetko si v hlave usporiadať.
V uliciach Dublinu
V devätnástich rokoch sa rozhodol, že hlavu si najlepšie vyčistí, keď odíde „do divočiny“. Najskôr plánoval vybrať sa na Sibír, od toho ho však rodina úspešne odhovorila. „Cítil som sa ako veľký dobrodruh. Párkrát som už prespal v stane v dunajských lesoch, a tak som si povedal, že v divočine by som prežil,“ hovorí s úsmevom Vladimír Jablokov.
Voľba napokon padla na Írsko, ktoré dovtedy poznal len z fotiek. „Videl som, že je tam oceán, tak som si do batoha zbalil aj udicu a sekeru. V mojom prípade dobrodružstvo spočívalo aj v tom, že som vtedy po anglicky nevedel ani slovo…“
Husle si pôvodne so sebou brať vôbec nechcel, nahovoril ho na to na poslednú chvíľu jeho mladší brat Anton. A dobre urobil.
archív VJ
Po prílete do Dublinu sa Vladimírovi rýchlo míňali peniaze, a tak sa rozhodol privyrobiť si hrou na husliach ako pouličný muzikant. Bol to ťažký chlebík. Prvá skúška odolnosti prišla okolo Vianoc, keď do dublinských ulíc dorazila mimoriadne nepríjemná, studená a daždivá zima. Mladému huslistovi omŕzali prsty a v uliciach bol oveľa menší pohyb ako v teplejších mesiacoch.
Postupne sa už pripravoval na to, že ak sa chce uživiť, bude musieť začať robiť niečo iné, napríklad na stavbe. Už si dokonca spravil aj príslušný kurz bezpečnosti práce, ktorý sa pri robotníkoch na stavbe vyžadoval. Jemu bola zrejme súdená hudba.
Náhodné stretnutie muzikantov
Niekedy v tom období náhodou stretol iného Slováka, ktorý práve dával dohromady pouličnú kapelu zloženú zo štyroch muzikantov.
Vladimír mu s tým poradil a vysvetľoval, ako to celé funguje. Zo začiatku, kým hudobníci v Dubline čakali na príchod svojho huslistu, sa k nim aj pridal. Hrali však inú hudbu, než s akou dovtedy on sám vystupoval.
Robo Homola
„Títo chlapci hrali ľudovky. V porovnaní s klasickou hudbou vyžaruje folklór úplne inú energiu. Bolo cítiť, že to robia s radosťou, tak naozaj od srdca. Ja si nesmierne vážim všetkých klasických hudobníkov, ale ľudová hudba má svoje špecifické čaro. Je v nej obrovská miera spontánnosti, ktorá je strhujúca a emócie sa v nej vyjadrujú akoby prirodzenejšie,“ hovorí hudobník.
Aj jeho samotného takéto vystúpenia chytili za srdce a nadšení boli aj ľudia, ktorí sa pri kapele pristavovali. „Keď sme hrávali na ulici, pristavovali sa pri nás davy,“ spomína. Táto skúsenosť ho inšpirovala aj v jeho ďalšej umeleckej dráhe. Vo svojich vystúpeniach odvtedy prepája klasickú hudbu s ľudovkami, cigánskou hudbou, popovými skladbami či jazzom.
V Dubline ho už poznalo stále viac ľudí a začali ho pozývať na vystúpenia do tradičných pubov aj privátnych klubov, kde často hrával aj klasickú, viedenskú hudbu. Tá v Írsku nemá veľkú tradíciu a pre tamojšie publikum bola v kombinácii s interpretom pochádzajúcim zo strednej Európy pomerne exotická a lákavá.
Ako vypredať koncertnú sálu
Prelom vo Vladimírovom umeleckom a pracovnom živote však nenastal zo dňa na deň. Rôzne vystúpenia – či už súkromné, alebo verejné – pribúdali len pomaly. Preto si jedného dňa povedal, že aby sa už nemusel spoliehať na to, kam ho zavolajú, začne koncerty organizovať sám.
A tak sa opäť pustil do práce, okrem hudby však už mal na starosti aj veľa vybavovačiek a organizačných povinností. Veci však nešli hladko. Po prvej koncertnej tour, kde k sebe na pódium v rámci vystúpenia pozval asi 15 slovenských muzikantov, sa v roku 2007 opäť musel vrátiť hrať na ulicu.
„Na začiatku sme niekedy mali viacej ľudí na pódiu ako v publiku,“ spomína. Hudbe a muzikantom v tom čase veľmi nepriala ani ekonomika. Globálna ekonomická kríza v roku 2008 pre Vladimíra znamenala ďalší útlm vo vystúpeniach.
Vladimír Jablokov
Narodil sa v rodine klasických hudobníkov – otec bol husľový virtuóz a profesor na VŠMU, mama bola koncertná majsterka na Novej scéne v operetnom divadle. Na husliach začal hrať už ako šesťročný, pripravoval sa na kariéru klasického huslistu. Po rokoch štúdia klasickej hudby cítil potrebu prestávky a rozhodol sa odísť na dobrodružnú cestu do Írska.
V Dubline začínal ako pouličný umelec, neskôr si získal uznanie na írskych pódiách. Pri vystúpeniach v klasickej hudbe používa prvky folklóru, cigánskych melódií, popu a jazzu, čím vytvára originálny hudobný prejav.
Založil viacero hudobných projektov, napríklad „Vladimír’s Classical Christmas“ a „The Violin Brothers“ s bratom Antonom. Hral na BBC Proms v Belfaste, v Dublin National Concert Hall a ďalších významných koncertných sálach. Jeho vianočné koncerty vo viedenskom štýle, ktoré každoročne organizuje v Írsku, bývajú beznádejne vypredané. Vydal aj niekoľko albumov, napríklad „Classical Twist“, ktorý spája klasickú hudbu s modernými prvkami, „Slovak Festival Orchestra CD“, alebo vlastné virtuózne úpravy známych melódií so svojím bratom pod názvom „Vladimír & Anton“.
Prvý veľký úspech sa po čase predsa len dostavil. V roku 2010 vypredal renomovanú koncertnú 1 250-miestnu sálu National Concert Hall v Dubline. „Splnil sa mi veľký sen. Bola však za tým tvrdá robota, behali sme po všetkých médiách a snažili sa náš koncert propagovať, kde sa len dalo, vylepovali sme plagáty…“
Klasická hudba prístupným spôsobom
Hoci vypredať sálu je pre muzikantov úspech sám osebe, z finančnej stránky to nebola až taká sláva. Keď si Vladimír neskôr pozeral účtovníctvo, zistil, že výnosy z predaja vstupeniek im ledva pokryli náklady.
Vystúpenia sa však postupne začali nabaľovať a s nimi neskôr prišiel aj väčší finančný úspech.
Neskôr rovnakú sálu vypredal ešte veľakrát a odtiaľ sa potom jeho najväčšia a najúspešnejšia predvianočná produkcia presunula do 3Arény, najväčšej krytej haly v Írsku, kde pravidelne vystupuje každý rok.
Ako však pripomína Vladimír Jablokov, táto práca je ťažká a stále to nie je niečo, na čom by sa dalo rozprávkovo zbohatnúť.
Archív VJ / Kieran Frost
Byť bohatý však nie je jeho životný cieľ. „Som dušou aj srdcom hudobník a vždy som chcel ľuďom prezentovať klasickú hudbu prístupným spôsobom. Okrem toho som chcel ukázať, že umenie nemusí byť odkázané iba na podporu štátu,“ hovorí.
Odmenou za tvrdú prácu a každodennú hru na husliach – aj skúsený muzikant musí totiž denne cvičiť – mu môže byť aj fakt, že v Írsku ho v súčasnosti považujú za najúspešnejšieho individuálneho klasického muzikanta. Ako ho prijme rodné mesto, to sa dozvie koncom tohto roka.
