Vyštudoval geológiou, niekoľko rokov pôsobí v skautingu, pomáhal pri obnove zničených Tatier po kalamite v roku 2004 a bol aj zamestnancom Úradu vlády SR. Pred 16 rokmi sa Martin Macharik presťahoval z Modry do Banskej Štiavnice, kde rozbehol niekoľko dobrovoľníckych projektov, aktuálne podniká v cestovnom ruchu a podporuje odídencov z Ukrajiny. Stojí aj za obnovou jednej z najnavštevovanejších slovenských pamiatok – Kalvárie v Banskej Štiavnici.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako sa získavajú peniaze na rekonštrukciu kultúrnych pokladov na Slovensku.
- Prečo sú osobný vzťah a dobrovoľníctvo pri podobných projektoch na nezaplatenie.
- Ako sa u nás podniká v cestovnom ruchu.
- Prečo sú nám ľudia z Ukrajiny blízki a ako nám môže súčasná migračná vlna pomôcť.
V akom stave je dnes Kalvária v Banskej Štiavnici?
Hlavná časť už je hotová, no úplne sfinalizovaná nebude asi nikdy. Chýba nám ešte 30 sôch, z ktorých každá stojí zhruba 20- až 30-tisíc. Je to ako Chrám sv. Petra. Naši predkovia tiež bežne stavali kostoly aj sto rokov. Postupne ich dokončovali. Aj na kalvárii je teda ešte veľa práce.
Pod dohľadom reštaurátorov a znalcov
Do akej miery ide o autentickú rekonštrukciu? Je rozdiel oproti jej pôvodnej podobe?
Rozdiel je minimálny. Výsledná podoba je teda do veľkej miery autentická. Rekonštrukcia bola urobená konzervatívne aj vďaka tímu odborníkov. Na odbornú stánku rekonštrukcie kalvárie dozerala architektka Katka Vošková a podieľal sa na nej tím zhruba desiatich reštaurátorov a znalcov.
Najväčší rozdiel oproti prvotnej podobne je vo farebnosti fasád. Pôvodne boli zvonka maľované, no táto povrchová úprava vydržala len krátko a nevieme presne, ako fasády vyzerali.
Maľby zmizli možno za sto rokov a na prvých fotografiách, ktoré máme z druhej polovice 19. storočia, sú už fasády jednofarebné. Len na jednom mieste sme našli ich asi štvorcový meter a môžem povedať, že ornamenty boli veľmi pekné. No zachovali sa len torzá pôvodných postáv.
Banskoštiavnická dominanta patrí k najfotogenickejším pamiatkam Slovenska. Foto: Pavel Palovič
Finančne náročný projekt
Aký rozpočet bol potrebný na opravu?
Bolo to zhruba tri a pol milióna eur. Nadácia VÚB banky nám z toho prispela sumou 1,2 milióna eur a štát dal za 13 rokov cez ministerstvo kultúry 800-tisíc.
Ďalším zdrojom financií je sponzorstvo jednotlivých kaplniek. Máme ich 20 a sponzorský dar na jednu z nich predstavuje tisíc eur ročne, pričom dohoda sa väčšinou uzatvára na desať rokov.
Takto napríklad na jednu z kaplniek prispeli sestry Vášáryové. Mimochodom, donorský systém fungoval už pri vzniku kalvárie. Jednotlivé zastavenia boli dotované banskými spolkami a miestnymi osobnosťami, ktoré na nich mali svoje starosvetské logá.
-
-
Kaplnka Poslednej večere. Foto: archív Kalvária Banská Štiavnica
-
-
Kaplnka Ecce Homo v roku 2010 a po rekonštrukcii v roku 2016. Foto: archív Kalvária Banská Štiavnica
-
-
Edikulový portál Horného kostola v roku 2015 a 2017. Foto: archív Kalvária Banská Štiavnica
-
-
Do záchranných prác sa podľa Macharika doteraz zapojilo zhruba tritisíc dobrovoľníkov. Foto: archív Kalvária Banská Štiavnica
-
-
Nadšenci sa starajú aj o udržiavanie poriadku. Foto: archív Kalvária Banská Štiavnica
-
-
Kaplnka „Boží hrob“ je najmenej známym objektom na Kalvárii. V imitácii jaskyne sa nachádzal oltár so svätostánkom a Kristovo telo. Foto: archív Kalvária Banská Štiavnica
Rekonštrukcia kalvárie trvala dovedna 13 rokov a veľká časť z nákladov pochádzala od sponzorov alebo darcov. Je dnes ľahšie získať financie na kultúru ako v minulosti?
Doba sa veľmi mení. V 90. rokoch boli častým cieľom sponzorov detské domovy, potom choré deti. Neskôr začala byť atraktívna kultúra a v posledných rokoch je to green deal. Cítime, že v súčasnosti sa sponzori čoraz viac upínajú na zelené témy.
Nás tento trend ovplyvňuje negatívne. Na začiatku sme mali šťastie. VÚB je jedinečná v tom, že bola ochotná na desať rokov zafinancovať kultúrny projekt. Neviem, či niekto iný spravil niečo podobné. Spolupráca sa nakoniec natiahla na 13 rokov.
Kultúra na okraji záujmu
Ako by ste porovnali objem peňazí, ktorý je možné získať dnes a v minulosti?
Dnes je zdrojov viac. Všeobecne sa teda dajú peniaze získať jednoduchšie, no záleží, akému typu projektu sa venujete. Napríklad spomenuté zelené veci sa financujú ľahšie. Pri kultúre to však neplatí.
Dnes darcovstvu dominuje Ukrajina. My sa napríklad každoročne uchádzame o dve percentá z daní, no tento rok sme kampaň vôbec nerobili. Myslím si, že nie je adekvátne pýtať si peniaze na sochy, keď sú tu iné bolestivé témy. Tam treba pomáhať viac.
Je dnes už kalvária schopná uživiť sa sama?
Bude pre nás veľkou výzvou udržať ju v chode. Prevádzkujeme dve informačné centrá, zamestnávame ľudí a sú tu aj náklady na údržbu. Ročne tak potrebujeme zhruba stotisíc eur. Niečo dostaneme zo spomenutých adopcií kaplniek, niečo zarobíme v obchodíku so suvenírmi a zvyšok potrebujeme dofinancovať.
Preto dnes hľadáme nového generálneho partnera. Naša predstava je, že partnerstvo by malo byť na úrovni zhruba 20- až 30-tisíc ročne. Pri návštevnosti, ktorú dosahujeme, by sa to sponzorovi malo oplatiť. Chápeme, že potrebuje spojiť svoje meno s niečím úspešným. My to vieme poskytnúť.
Osobný vzťah
Koľko ľudí pamiatku ročne navštívi?
Minulý rok k nám prišlo 120-tisíc návštevníkov. Kalvária sa tak dostala medzi najnavštevovanejšie atrakcie na Slovensku. Najviac navštevovaný je Spišský hrad, ktorý si príde pozrieť 180-tisíc ľudí. No to je regulárne štátne múzeum s desiatkami zamestnancov, čo sa s našou prevádzkou nedá porovnať.
Na oprave kalvárie sa podieľalo množstvo dobrovoľníkov. Koľko ich dovedna bolo?
Vystriedalo sa ich zhruba tritisíc. Priemerná časová dotácia jedného dobrovoľníka bola na úrovni možno piatich hodín. Zdá sa to na prvý pohľad málo, no nie je to tak. Človek, ktorý nie je zvyknutý fyzicky pracovať, má po piatich hodinách dosť.
Dobrovoľnícka pomoc má dva významy. Jeden efekt je fundraisingový. Volali sme úmyselne ľudí z firiem, ktoré majú potenciál finančne pomôcť. Ich zamestnanci tak dostali možnosť získať reálny zážitok.
Ďalší efekt je v tom, že „páchateľ sa vracia na miesto činu“. Ľudia, ktorí sa na obnove podieľali, budú jedného dňa hovoriť svojim deťom: „toto opravoval otecko“, a svojim vnukom: „dedo staval kalváriu“. Stávajú sa z toho rodinné legendy. Veľký počet ľudí tým získalo ku kalvárii osobný vzťah. Radi sa sem vracajú a vidíme to aj na číslach návštevnosti.
Horný kostol pred a po rekonštrukcii. Foto: archív Kalvária Banská Štiavnica
Geológ, skaut, úradník aj podnikateľ
Keď ste prišli do Štiavnice, mali ste skúsenosti zo stavebníctva?
Nie, ja som vyštudovaný geológ. Pôsobil som dlho v Slovenskom skautingu a potom tri roky na Úrade vlády SR.
Skauting vám dal skúsenosti pri práci s dobrovoľníkmi?
Áno, bol som v združení už ako dieťa, potom som sedem rokov viedol jeho celoslovenské ústredie. Pri dobrovoľníckych prácach na obnove Vysokých Tatier po kalamite v roku 2004 som sa viackrát stretol s Mikulášom Dzurindom. Na základe toho som dostal príležitosť pracovať na Úrade vlády SR.
Neskôr som sa vrátil k skautingu. Miestni skauti kúpili starý dom v Štiavnici, ktorý bolo treba zrenovovať. Vystriedalo sa tu niekoľko manažérov, no nikomu sa to nepodarilo. To ma donútilo sa v roku 2006 z Bratislavy presťahovať do Štiavnice. Rozhodnutie sa ukázalo ako správne. Podarilo sa mi správne nastaviť procesy a vzťahy a tým rekonštrukciu Skautského domu dotiahnuť do úspešného konca.
Potom som sa tu pustil do ďalších projektov, po roku 2009 som začal súkromne podnikať. Dnes tu máme dve reštaurácie a penzión. Využil som skúsenosti z rekonštrukcie Skautského domu.
Záľuba v prestavbách
Stavebné vzdelanie vám teda nechýbalo?
Nie. Prvoradá je predstava toho, ako má objekt vyzerať. Pri práci treba byť dôsledný, poznať následnosť krokov a vedieť, akú atmosféru majú priestory vytvárať. Dôležitá je aj prevádzková logika. Je to veľmi kreatívna práca a to ma veľmi baví.
Kancelária v Skautskom dome bola napríklad najprv dlho na jednom mieste a mne trvalo dva roky, kým som zistil, že to je zle. Zmenili sme to, odvtedy začali veci fungovať. Zrazu si poviete – spravme to inak a ono to ide.
V penzióne sme mali s architektmi spor o tom, ako má vyzerať recepcia. Podľa nich by mala mať aspoň 20 štvorcových metrov. Mne to však nevychádzalo. Dnes má recepcia len jeden a pol metra a úplne to stačí. Získali sme tým jednu izbu navyše a to robí v celkovej bilancii malého podniku značný rozdiel.
Z pôvodných fresiek sa v kaplnkách a kostoloch kalvárie zachoval len zlomok. Foto: archív Kalvária Banská Štiavnica
Podnikanie v cestovnom ruchu
Aké vlastnosti sú potrebné pri podnikaní v cestovnom ruchu?
V turizme je najdôležitejšie mať rád ľudí. Musíte vyžarovať pohostinnosť. Hostia musia mať pocit prijatia. Technické veci sa dajú opraviť, ale ak majú klienti zlý pocit, ten sa opraviť nedá. Človek musí mať rád ľudí a musí byť ochotný im posluhovať. Je to celoslovenský problém. Nevieme byť v cestovnom ruchu asertívne úslužní.
Nepovedal by som však, že sú služby v cestovnom ruchu na Slovensku všeobecne zlé. V porovnaní s Európou je napríklad našou silnou stránkou to, že na mnohých miestach sa ešte naozaj varí zo surovín. V Európe sa veľa robí už len z polotovarov.
Veľmi dôležitá je aj flexibilita. Jeden deň sa k vám príde najesť 200 ľudí a druhý deň ich je 400. Neviete, čo to spôsobilo, no musíte sa tomu vedieť prispôsobiť. Potrebujete byť pružný. U nás napríklad pol roka nie je sezóna. Musíme sa teda vedieť uživiť aj v zime. Celkovo pri podnikaní platí, že musíte mať drive a snahu niečo dosiahnuť.
Čo vás ženie dopredu?
Prezradím vám jeden príbeh. Keď som mal 28 rokov, sľúbil som Bohu, že keď mi pošle do cesty dobrú manželku, ja urobím niečo veľké. Veľmi dobre som sa potom oženil. Musel som teda svoj sľub dodržať. Pomohol som pri oprave Kalvárie a dúfam, že to stačí. (smiech)
Ale musím priznať, že sú za tým aj sebecké motívy. Rekonštrukciami domov si kompenzujem adrenalín, ktorý som predtým mal z dobrodružného cestovania, čo sa už pri deťoch veľmi nedá. Povedal som žene, že budem buď divoko cestovať, alebo podnikať. Čím je úloha komplikovanejšia, tým ma viac baví. Považujem to za výzvu.
Chýbajú ľudia s vhodným mentálnym nastavením
Pôsobíte aj v komunálnej politike ako poslanec miestneho zastupiteľstva. Aká je nálada medzi domácimi?
Na Štiavnici je zaujímavé to, že tisíc rokov tu všetkému dominovalo baníctvo. Táto doba sa však skončila a úlohu preberá turizmus. Žijeme teda aktuálne vo veľmi zaujímavej dobe konverzie. Vyžaduje si to opäť veľkú flexibilitu.
Baníctvo je postavené na vzorci – chlap, hrdina, dub, stroj, no v službách je potrebné byť usmievavý, prívetivý, a to aj keď je hosť drzý. To s mentalitou baníka, ktorý by takému hosťovi hneď jednu strelil a mal by pravdu, nie vždy ide dokopy. Čašník niečo také nemôže urobiť.
Máte teda problém s ľuďmi, ktorí sú vhodní pre prácu v cestovnom ruchu?
Áno, zamestnanci s vhodným mentálnymi nastavením nám veľmi chýbajú. Viním za to však aj demografiu. Vlani išlo do dôchodku 80-tisíc ľudí a na trh práce prišlo 50-tisíc. V ročníku teda chýba 30-tisíc ľudí a treba brať do úvahy aj to, že 20 percent mladých odchádza do zahraničia.
Tento negatívny trend sa na pracovnom trhu jednoducho musí prejaviť. Ja som napríklad z ročníka 1974, kde sa narodilo 100-tisíc detí a u môjho syna ich je už len 50-tisíc.
Pri obnove pomáhajú aj dobrovoľníci zo zahraničia, na fotografii je Lana z Georgie. Foto: archív Kalvária Banská Štiavnica
Pomoc Ukrajine
Výpadok, o ktorom hovoríte, sa zhruba rovná počtu ľudí z Ukrajiny, ktorí doteraz požiadali na Slovensku o dočasné útočisko. Mohlo by to pomôcť?
Áno, ak by tu zostala aspoň polovica z nich, náš demografický problém zmiernime. Hovoríme tu pritom o masívnej utečeneckej vlne. Demografia je pre Slovensko z dlhodobého hľadiska problém číslo jeden. Jediným riešením je migrácia. Výhodou ľudí z Ukrajiny je ich kultúrna a mentálna blízkosť.
Sú nám naozaj takí podobní?
Všetci, čo s nimi robíme, sa zhodujeme, že sú nám veľmi blízki. Ukrajinci majú v sebe pokoru. Doteraz sme poznali najmä mužov, ktorí už aj pred vojnou pracovali u nás na stavbách. Teraz spoznávame aj ženy a rodiny. Vo veľkej väčšine vidíme, že sú to veľmi príjemní a slušní ľudia.
Po dvoch mesiacoch sa už dobre dorozumejú a rečová bariéra sa dá časom prekonať.
Ste teda aktívny aj pri súčasnej utečeneckej vlne?
Áno, poskytujeme im ubytovanie, stravovanie a rôznu podporu. Pomáhame im pri adaptácii v novom prostredí. Veľký problém máme napríklad s výmenou hrivien na eurá. Na celom Slovensku je to možné len na pár miestach. Poľsko pritom poskytuje výmenu v celej pobočkovej sieti jednej z veľkých bánk.
S cudzími kultúrami to nevieme
Je nejaká šanca, že by na Slovensku zostali dlhodobo pracovať?
Ak si tu nájdu zaujímavé zamestnanie a primerané ubytovanie, myslím, že tu veľa z nich zostane. Je to pre nás veľká príležitosť. Pre Slovákov totiž pripadajú do úvahy len migranti z kultúrne podobných krajín.
Dokazuje to aj naša neschopnosť integrovať Rómov či neochota prijať utečencov zo Sýrie. My to s cudzími kultúrami jednoducho nevieme, preto by sme mali Ukrajincom vytvoriť čo najlepšie podmienky.
Akému projektu sa aktuálne venujete?
Je ich viacero. V Štiavnici napríklad chýba organizácia, ktorá by vedela dať dokopy ponuku služieb z tohto regiónu. Začíname preto prevádzkovať incomingovú agentúru. Orientujeme sa na firemné akcie, na ktoré poskytujeme komplexné služby. Chceme vyťažiť všetky kapacity, ktoré v Štiavnici máme, aby sme dokázali ponúknuť návštevníkom mesta atraktívnu ponuku.
Poznámka: Autor je dôkazom toho, že páchateľ sa vracia na miesto činu. Na obnove kalvárie sa ako dobrovoľník zúčastnil v roku 2017.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
