Správa o smrti českej opernej speváčky Soni Červenej nás vo Forbese hlboko zasiahla. Aj keď už mala veľká dáma českej kultúry 97 rokov, na jej stratu sme neboli pripravení.
Naši kolegovia z českého Forbesu mali pani Červenú v roku 2017 na obálke s titulkom Super Star. A tou skutočne bola. V rozhovore vtedy jedna z najvplyvnejších žien Česka rozpovedala celý svoj životný príbeh. Medzi čitateľmi českého Forbesu zarezonoval natoľko, že speváčka v reakcii naň dostala mnoho listov.
Obálková osobnosť
„Ako novinárka som nesmierne poctená, že som sa pred niekoľkými rokmi mohla stretnúť so Soňou Červenou a že sme sa vtedy, dovolím si povedať, spriatelili. Soňa bola úžasný človek s neuveriteľne moderným myslením, ostrým humorom, vtipnými, trefnými postrehmi o dnešnej spoločnosti, politike a kultúre,“ hovorí zástupkyňa šéfredaktora českého Forbesu Irena Cápová.
„Bola úprimná. A keď s niečím nesúhlasila, ostro to odsúdila. Mohla si to dovoliť, a to nielen vďaka svojmu veku a skúsenostiam.“
Zrejme aj preto si aj vo vyššom veku rozumela s mladými ľuďmi. Ak ale Soňa Červená niečím nebola, tak potom nebola posadnutá slávou. Nevyhľadávala prílišnú pozornosť. Nerada napríklad dostávala kytice.
Kvety pre ňu boli mŕtve. „To radšej prineste Crodino, to si dám s chuťou,“ smiala sa na adresu svojho obľúbeného aperitívu.
Prácu milovala
„Aj keď sprvu nesúhlasila, časom sa nám ju podarilo presvedčiť, že obálka českého Forbesu je skvelý nápad. Že jej mimoriadne silný životný príbeh by mali čitatelia Forbesu počuť a poznať,“ hovorí Irena Cápová.
V jej byte na Rašínovom nábreží ju vtedy fotila Hana Knížová a Soňa mala na sebe niekoľko krásnych modelov zo svojho súkromného šatníka, ktorý jej na mieru ušila jej blízka priateľka Liběna Rochová.
„Zdá sa, že Soňa Červená si aj vo svojich deväťdesiatich rokoch fotenie pre Forbes užívala. Vyzerala neuveriteľne krásne a skutočne božsky.“
Milovala aj svoju prácu. Veď ešte 29. septembra minulého roka, krátko po svojich 97. narodeninách, Soňa Červená vystúpila v Lateránskej bazilike v Ríme v oratóriu Jana Zástěru Svätá Ludmila.
Pri príležitosti vtedy nadchádzajúceho predsedníctva Českej republiky v Rade EÚ sa zhostila partu Ludmily.
Z dobrej rodiny
„V krásnom byte na Rašínovom nábreží mala dychberúci výhľad na Prahu. Steny jej bytu zdobili obrazy a fotografie a v predsieni ma hneď upútala obálka jedného z prvých povojnových čísel na tú dobu veľmi moderného časopisu Vlasta s vtedy dvadsaťpäťročnou Soňou na titulnej strane. Cez tvár mala prehodený čipkovaný závoj a v poloprofile sa zľahka usmievala,“ spomína Irena Cápová na svoje prvé stretnutie so Soňou Červenou.
Hneď vedľa mala zarámovanú titulnú fotografiu časopisu Pestrý týden z mája roku 1931, ktorú zdobila jej maminka. Speváčka bola totiž dcérou priekopníčky automobilového športu v Česku. „Robila to pre zábavu. A tak trochu chcela vytŕčať,“ priblížila Soňa Červená. Vášeň pre rýchlosť po mame zdedila.
Soňa Červená však vyrastala v mimoriadne kultivovanom prostredí. K ich rodinným priateľom patrili František Gellner, Bohuslav Martinů, herci a ďalšie dôležité osobnosti spoločenského života. Jej mama si však pre Soňu predstavovala inú budúcnosť než kariéru umelkyne.
Cez Checkpoint Charlie
„Ja som chcela spievať vždy. No mama mi povedala: ‚Prosím ťa, čo je to za povolanie? Musíš sa dobre vydať a bude to. Ja som sa síce vydala dobre, ale nebolo to ono. Potom môj muž emigroval, a už sme sa nevideli,“ povedala vtedy Soňa v rozhovore.
V jej byte ju obklopovali obľúbené predmety: soška svätej Ľudmily alebo všadeprítomná zbierka divých husí. Ich motív sa opakoval na pohovke v obývačke, vankúšoch, sochách a obrazoch na stene. Sama Soňa niekedy hovorila, že celý život bola ako sťahovavý vták.
Nie vždy však mala Soňa Červená možnosť dôsledne sa pobaliť. Napríklad keď prechádzala cez posledný otvorený prechod v Berlínskom múre, pri jedinej možnej a poslednej príležitosti, ktorú mala emigrovať, držala v rukách len malého psa a kabelku. „Hneď o týždeň na to mi opera v Západnom Berlíne ponúkla zmluvu,“ spomínala na svoje prvé dni po emigrácii.
Premiéra v pokročilom veku
Vo svojej vlasti vlastne prežila druhú kariéru. Nečakanú, a to až do svojej osemdesiatky. A ešte v deväťdesiatke mala takmer každý deň plný diár, víkendy nevynímajúc.
Počas tejto druhej kariéry žiarila v českom Národnom divadle. Stvárnila tu napríklad Miladu Horákovú v inscenácii Zítra se bude… V hlavnej úlohe oslnila aj v inscenácii Karla Čapka Věci Makropulos.
V čase premiéry tohto obľúbeného predstavenia mala už 85 rokov. Nenechala sa tým však obmedziť. „Som rada na javisku. Nie pre ten potlesk, ale pre tú prácu. A že stojím tri hodiny? To mi nevadí. Nestojím tam nohami, stojím tam hlavou.“
Aj preto sa Soňa Červená rada stretávala s o generácie mladšími ľuďmi, vrátane mladých hercov a tvorcov. „Učím sa od nich bezstarostnosti a samozrejmosti. To ma moja prvorepubliková kinderstube nenaučila. Vždy pri nich omladnem a rozveselím sa. Som rada, že sa ma nestránia,“ povedala.
Osudová náhoda
Príbeh jej veľkej kariéry začínal malým nedorozumením. „To je káča,“ povedal vraj Voskovec polohlasno smerom k Werichovi, keď na konkurze počul spievať mladú Soňu. Tá to však brala športovo.
Voskovec a Werich boli v tom čase veľkými hviezdami a ich Osvobozené divadlo uznávanou kultúrnou inštitúciou. A mladá mezzosopranistka, ktorá prišla na konkurz, si v šatni zle uviazala svojho zlatého kokeršpaniela. Takže práve počas jej výstupu vybehol na pódium a začal radostne štekať.
Soňa sa vraj nahlas rozosmiala a part dospievala so psom v náručí. Z divadla však hneď potom zdrhla v presvedčení, že ju z konkurzu vyrazili. Na jej prekvapenie ju však hneď zavolali späť.
Bezprostredná reakcia vtedy dvadsaťročnej speváčke získala rolu Káči v slávnom predstavení Divotvorný hrniec. Po boku s Janom Werichom sa večer čo večer klaňala obecenstvu v Osvobozenom divadle a snívala o Národnom divadle. Sny jej však prekazila emigrácia.
„Myslela som si, že Prahu už hádam nikdy neuvidím. A zmierila som sa s tým, smútok som si zakázala,“ povedala neskôr v rozhovore. Tak pomenovala aj svoje pamäti „Stýskání zakázáno“.
Celý svet pri nohách
Potom sa však mladej českej speváčke otvoril celý svet. Spolupracovala s Rafaelom Kubelíkom, Herbertom von Karajanom a Charlesom Mackerrasom, Karlom Ančerlom a Václavom Neumannom, slávny Luciano Pavarotti jej varil špagety a spievala aj s Josém Carrerasom. S Mariom del Monacom večerala s Mariou Callasovou.
Stala sa hviezdou mnohých popredných svetových scén. Svoju najslávnejšiu úlohu Carmen stvárnila 156-krát. Účinkovala v operách Verdiho, Wagnera, Pucciniho, Janáčka a Straussa, ale spolupracovala aj s najslávnejšími hudobníkmi 20. storočia, vrátane Toma Waitsa a Lou Reeda.
Bola svetovou hviezdou, našou svetovou hviezdou. Odpočívaj v pokoji, drahá Soňa. Nezabudneme na teba ani my, ani naši čitatelia.